znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. P. Š., H., zastúpeného advokátkou JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2009 a jeho uznesením zo 4. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. P. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   P.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2009 a jeho uznesením zo 4. augusta 2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol, že od roku 1991 je na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) proti nemu vedené (sp. zn. 4 T/7/2002) trestné stíhanie pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 28. januára 2008. Na tomto pojednávaní sťažovateľ vyhlásil, že žiada, aby sa hlavné pojednávanie v prípade, ak sa mu nepodarí   dostaviť   na   hlavné   pojednávanie,   vykonalo   v   jeho   neprítomnosti.   Zobral   na vedomie, že takto nebude môcť dať súhlas s prípadným čítaním výpovedí svedkov a že tieto výpovede môžu byť prečítané.

Následne krajský súd nariadil ďalších pätnásť pojednávaní v termínoch od 17. marca 2008 do 30. júna 2009.

Sťažovateľ napriek tomu, že na prvom pojednávaní 28. januára 2008 vyhlásil, že bude súhlasiť s konaním pojednávaní v jeho neprítomnosti, zúčastnil sa trinástich z celkovo nariadených šestnástich pojednávaní. Nezúčastnil sa troch pojednávaní, a to 13. júna 2008, 11. mája 2009 a 30. júna 2009.

Sťažovateľ   sa   na   tieto   tri   pojednávania   nedostavil,   pretože   bol   toho   názoru,   že vyhlásením   urobeným   na   prvom   pojednávaní   sa   pojednávanie   môže   konať aj   bez   jeho prítomnosti.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   T/7/2002   z   12.   mája   2009   podľa   §   66   ods.   1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) uložil obžalovanému poriadkovú pokutu v sume 1 000 €. V odôvodnení uviedol, že obžalovaný bol predvolaný na pojednávanie 11. mája 2009.

Dňa 7. mája 2009 obžalovaný písomne oznámil krajskému súdu, že vzhľadom na to, že jeho obhajcovia sú práceneschopní a z tohto dôvodu sa nemôžu zúčastniť 11. mája 2009 pojednávania, nesúhlasí s tým, aby sa pojednávanie konalo bez účasti zvolených obhajcov a nesúhlasí ani s tým, aby udelili substitúciu inému advokátovi. Obžalovaný sa potom bez ďalšieho na hlavné pojednávanie nedostavil.

Krajský súd uloženie pokuty odôvodnil tým, že sťažovateľ sa nedostavil pred súd, neuposlúchol jeho výzvu, pričom splnenie tejto výzvy nie je podmienené prítomnosťou obhajcov   obžalovaných,   napríklad   súd   môže   pojednávanie   vykonať   v   prítomnosti náhradného   obhajcu,   súd   považuje   za   potrebné   dohodnúť   s   obžalovaným   nový   termín pojednávania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojich obhajcov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 T/7/2002 z 11. mája 2009 podal sťažnosť, v ktorej uviedol, že vždy rešpektoval pokyny súdu,   na   pojednávania   sa   dostavoval,   a   keďže   vedel,   že   zvolení   obhajcovia   sú práceneschopní a z pojednávania 11. mája 2009 sa ospravedlnili, z dôvodu hospodárnosti konania a vzhľadom na vyhlásenie urobené do zápisnice na pojednávaní 28. januára 2008 sa nedostavil na pojednávanie, o čom písomne informoval krajský súd.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo 4. augusta 2010 zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému poriadkovú pokutu 200 €.

V odôvodnení uznesenia najvyšší súd uviedol, že hoci 7. mája 2009 bolo krajskému súdu   doručené   ospravedlnenie   obžalovaného   Mgr.   Ing.   P.   Š.,   najvyšší   súd   toto ospravedlnenie nepovažoval za dostatočné a v posudzovanom prípade u sťažovateľa vážny dôvod pre dostatočné ospravedlnenie zistený nebol.

Najvyšší   súd   spochybnil   aj   vyhlásenie   sťažovateľa   urobené   do   zápisnice   na pojednávaní 28. februára 2008 a skonštatoval, že aj keď sťažovateľ takéto vyhlásenie urobil a vyhlásil, že bude súhlasiť s konaním v jeho neprítomnosti, je povinnosťou súdu skúmať, či sú splnené podmienky na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného.Najvyšší súd uviedol, že predseda senátu krajského súdu ospravedlnenie z neúčasti na hlavnom pojednávaní správne vyhodnotil ako nedostatočné ospravedlnenie a správne ako krajný a zákonný prostriedok uložil sankciu – poriadkovú pokutu.

Najvyšší   súd   však   vyhodnotil   výšku   poriadkovej   pokuty   v   sume   1   000   €   ako neprimerane prísnu a znížil ju na sumu 200 €.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pochybenie najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že je v rozpore s viacerými ústavnými princípmi, predovšetkým je podľa neho „v rozpore s princípom právneho štátu, konkrétne so zásadou právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ uviedol, že na prvom hlavnom pojednávaní na krajskom súde 28. januára 2008 všetci siedmi obžalovaní, teda aj sťažovateľ vyhlásili, že súhlasia, aby v prípade, že sa nedostavia na hlavné pojednávanie, sa hlavné pojednávanie konalo v ich neprítomnosti.Uvedomujúci si, že toto vyhlásenie postačí krajskému súdu, aby mohol v danej veci pojednávať bez toho, aby pre neprítomnosť niektorých obžalovaných musel pojednávanie odročiť, už na pojednávaní 17. marca 2008 predseda senátu konštatoval, že sa nedostavili obžalovaní   Ing.   M.   M.,   Ing.   V.   M.,   Ing.   M.   K.   a Ing.   V.   O.   Obžalovaní   na   hlavnom pojednávaní konanom 28. januára 2008 zhodne vyhlásili, že žiadajú v prípade, že by sa na hlavné   pojednávanie   neodstavili,   aby   bolo   hlavné   pojednávanie   vykonané   v   ich neprítomnosti. Na to predseda senátu vyhlásil uznesenie, že podľa § 202 ods. 4 Trestného poriadku sa hlavné pojednávanie vykoná v neprítomnosti obžalovaných Ing. M. M., Ing. V. M., Ing. M. K. a Ing. V. O.

Na pojednávaniach konaných 4. apríla 2008, 5. mája 2008, 13. júna 2008, 30. júna 2008,   2.   septembra   2008,   3.   septembra   2008,   24.   septembra   2008   a   29.   októbra   2008 predseda   senátu   vždy   pri   neprítomnosti   obžalovaných   konštatoval,   že   obžalovaní   na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 zhodne vyhlásili, že žiadajú v prípade, že by sa na hlavné   pojednávanie   nedostavili,   aby   bolo   hlavné   pojednávanie   vykonané   v   ich neprítomnosti, a na to predseda senátu vždy vyhlásil uznesenie, že podľa § 202 ods. 4 Trestného   poriadku   hlavné pojednávanie   sa   vykoná   v   neprítomnosti   obžalovaných.   Ani jednému z obžalovaných, ktorí sa uvedených pojednávaní nezúčastnili, neuložil predseda senátu za ich neprítomnosť na pojednávaní žiadnu poriadkovú pokutu podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa je postup predsedu senátu ničím neodôvodnený pri udelení poriadkovej   pokuty.   Sťažovateľ   nemal   dôvod   sa   domnievať,   že   v   prípade   jeho neprítomnosti   bude   predseda   senátu   postupovať   rozdielne   ako   v   totožných   prípadoch ostatných spoluobžalovaných, ktorým poriadkovú pokutu nikdy neuložil.

Predsedovi senátu bolo zrejmé, že pojednávanie 11. mája 2009 bude musieť odročiť nie z dôvodu, že sa naň sťažovateľ nedostavil, ale z dôvodu, že sa pre práceneschopnosť ospravedlnili   obhajcovia   sťažovateľa   a   sťažovateľ   nesúhlasil   s   tým,   aby   ním   zvolení obhajcovia udelili substitúciu inému advokátovi. A keďže predseda senátu nemohol uložiť poriadkovú pokutu advokátom, uložil ju sťažovateľovi.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, II. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na tieto základné znaky právneho štátu je toho názoru, že najvyšší súd vydaním napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo 4. augusta 2010 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, keď okrem iného najmä neposúdil rovnakým spôsobom obdobné situácie, keď za neprítomnosť ostatných   spoluobžalovaných   na   hlavných   pojednávaniach   neuložil   žiadnemu   z   nich poriadkovú   pokutu, ale pre jeho neprítomnosť na hlavnom pojednávaní mu poriadkovú pokutu uložil.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 16/2009 porušil   základné   právo Mgr.   Ing.   P.   Š.   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 16/2009 zo dňa   4.   augusta   2010   a   vec   vracia   v   rozsahu   zrušenia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Mgr. Ing. P. Š. priznáva náhradu trov konania v sume 303,30 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. M. I., V.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa a posudzovaní v nej uplatnených námietok ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom   by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   preskúmal   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   a   z   jeho   obsahu nezistil, že by išlo o rozhodnutie arbitrárne alebo svojvoľné. Vyplýva to aj z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý v odôvodnení uviedol:

«Na podklade obžaloby sa na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 4 T 7/2002 proti obžalovanému Mgr. Ing. P. Š. a spol. vedie trestné stíhanie pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a iné. Krajský súd uznesením zo dňa 11. mája 2009, sp. zn. 4 T 7/2002, obžalovanému Mgr. Ing. P. Š. uložil poriadkovú pokutu vo výške 1000 eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že obžalovaný neuposlúchol výzvu súdu, nedostavil sa   na   predvolané   hlavné   pojednávanie   11.   mája   2009,   pričom   splnenie   výzvy   nie je podmienené prítomnosťou jeho obhajcov, lebo súd môže hlavné pojednávanie vykonať aj v prítomnosti náhradného obhajcu a s obžalovaným môže dohodnúť i nový termín hlavného pojednávania a požiadať ho o navrhnutie dôkazov, súčinnosť a pod.

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom svojich obhajcov podal sťažnosť obžalovaný Mgr. Ing. P. Š.

Obhajca   obžalovaného   JUDr.   L.   P.   v   písomných   dôvodoch   sťažnosti   uviedol,   že obžalovaný rešpektoval pokyny súdu, dostavoval sa na hlavné pojednávania s výnimkou

11. mája   2009,   kedy sa   nedostavil   z dôvodu,   že vedel,   že jeho   obaja   obhajcovia svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní pre práceneschopnosť ospravedlnili. Obžalovaný by zbytočne cestoval z V. do Ž., hoci by aj tak, pre neúčasť aj iných predvolaných osôb, došlo k odročeniu hlavného pojednávania.

V   podstate   rovnako   sťažnosť   obžalovaného   zdôvodnil   aj   obhajca   JUDr.   J.   K. Poukázal na to, že obžalovaný dňa 28. januára 2008 dal súhlas, že ak sa nedostaví na hlavné   pojednávanie,   bude   súhlasiť,   aby   sa   konalo   v   jeho   neprítomnosti.   Keďže   sa   aj s druhým obhajcom súdu pre práceneschopnosť z neprítomnosti na hlavnom pojednávaní ospravedlnili, nebol dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty obžalovanému. Naviac, krajský súd pochybil,   keď   ukladal   poriadkovú   pokutu   podľa   § 66   ods.   1   Tr.   por.   účinného do 31. decembra 2005 a nie podľa § 70 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006.

Obaja obhajcovia v konečnom dôsledku navrhli napadnuté uznesenie zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený orgán podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť ako i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. bol na termín hlavného pojednávania, ktorý bol určený na deň 11. mája 2009 riadne a včas predvolaný. Predvolanie prevzal 4. mája 2009.

Dňa 7. mája 2009 bolo krajskému súdu doručené ospravedlnenie obvineného Mgr. Ing.   P.   Š.  ...   Dôvodom   ospravedlnenia   jeho   neúčasti   na   hlavnom   pojednávaní   bolo vyslovenie nesúhlasu so substitúciou jeho zvolených obhajcov, ktorí mu oznámili, že pre práceneschopnosť sa hlavného pojednávania dňa 11. mája 2009 nezúčastnia.

Zo   spisového   materiálu   tiež   vyplýva,   že   v   predmetnej   trestnej   veci   boli   hlavné pojednávania   už   aj   predtým   viackrát   odročené   z   dôvodu   zmarenia   termínu   hlavného pojednávania pre neprítomnosť, či obštrukcie zo strany obžalovaných a ich obhajcov. Podľa § 66 ods. 1 Tr. por. v znení zákona č. 247/94 Z. z. účinného od 1. októbra 1994   do 31.   decembra 2005,   kto   napriek predchádzajúcemu napomenutiu   ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, vyšetrovateľovi, alebo policajnému orgánu správa urážlivo, alebo kto bez dostatočného ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve, ktoré mu boli dané podľa tohto zákona, toho môže predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán potrestať poriadkovou pokutou do výšky 50 000 Sk (v zmysle zákona č. 498/2008 s účinnosťou od 1. januára 2009 v súvislosti s uvedením meny euro v Slovenskej republike do výšky 1650 eur).

Trestný poriadok nedefinuje pojem „dostatočné ospravedlnenie“. Z obsahu tohto pojmu však vyplýva, že pôjde o vážny dôvod, ktorý bránil v účasti na úkone.

Za vážny dôvod, ktorý bránil v účasti na úkone treba považovať taký dôvod, ktorý je porovnateľný   s   významom   úkonu,   s   následkami   jeho   nevykonania,   a   potrebou   jeho opätovného nariadenia (napr. účasť na dôležitom obchodnom rokovaní, na pohrebe blízkej osoby, na inom významnom úkone štátneho orgánu, odchod na plánovanú a organizovanú dovolenku   alebo   neúčasti   na   úkone z preukázaných zdravotných   dôvodov,   či meškanie, alebo porucha dopravného prostriedku pri ceste na úkon a pod.).

V posudzovanom prípade u obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. takýto vážny dôvod zistený nebol. Vychádzajúc   z   účelu   trestného   konania,   zásady   rýchlosti   konania   a   práva   na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo obžalovaného vyjadriť sa v konaní pred súdom   k   vykonaným   dôkazom,   čoho   ďalším   procesným   dôsledkom   je   len   výnimočnosť možnosti vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného podľa § 202 ods. 2 Tr. por., je možné v danom prípade konštatovať, že konajúci predseda senátu bol oprávnený na   zabezpečenie   plynulého   priebehu   súdneho   konania   použiť   sankcie,   ktorý   Trestný poriadok stanovuje.

Aj   keď   obžalovaný   na   hlavnom   pojednávaní   28.   januára   2008   vyhlásil,   že   bude súhlasiť s konaním v neprítomnosti, ak sa na hlavné pojednávanie nedostaví, treba uviesť, že v zmysle § 202 ods. 2 Tr. por. je povinnosťou súdu skúmať, či sú splnené podmienky pre vykonanie   hlavného   pojednávania   v   neprítomnosti   obžalovaných,   t.   j.   či   je   splnená   aj materiálna   podmienka,   že   vec   je   možné   spoľahlivo   rozhodnúť   i   bez   prítomnosti obžalovaných.

Obžalovaný nemôže rozhodovať a určovať súdu, či sa hlavné pojednávanie určené na konkrétne dni konať bude, alebo sa odročí, ak sa vyskytnú nejaké prekážky pre jeho nevykonanie.

Obžalovaný práceneschopný nebol a predseda senátu jeho ospravedlnenie z neúčasti na hlavnom pojednávaní správne vyhodnotil ako nedostatočné ospravedlnenie a správne ako krajný a zákonný prostriedok uložil sankciu – poriadkovú pokutu.

V   prípade   obžalovanej   JUDr.   Ing.   K.   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní   riešil vydaním príkazu na zatknutie a neúčasť obhajcov – ustanovením náhradných obhajcov, aby sa   tak   následne   predišlo   ďalším   obštrukciám   a   neodôvodneným   prieťahom   v   trestnom konaní.

Pokiaľ ide o výšku poriadkovej pokuty v sume 1000 eur, túto najvyšší súd vyhodnotil ako neprimerane prísnu. Najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že k zmareniu hlavného pojednávania   došlo   aj   pre   neprítomnosť   iných   obžalovaných,   obhajcov   a   znalca   a   tiež s prihliadnutím   na   §   66   ods.   1   Tr.   por.,   ktorý   stanovuje   maximálnu   výšku   poriadkovej pokuty do sumy 50 000 Sk (1650 eur).

Na podklade   týchto   úvah,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k záveru,   že v posudzovanom   prípade   boli   u   obžalovaného   Mgr.   Ing.   P.   Š.   splnené   podmienky   pre uloženie poriadkovej pokuty, avšak nie vo výške, ktorú určil krajský súd. Preto poriadkovú pokutu z vyššie uvedených dôvodov znížil a rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

Pokiaľ   ide   o   námietku   obžalovaného   uvedenú   v   sťažnosti,   že   v   posudzovanom prípade bol nesprávne aplikovaný Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005, táto je neopodstatnená.

Obžaloba bola podaná na súde dňa 6. februára 2002. Z prechodných ustanovení § 564 ods. 3 Tr. por. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov vyplýva, že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný, resp. krajsky súd do 31. decembra 2005 sa po 1. januári 2006 postupuje podľa dovtedy účinných predpisov, teda v danom prípade podľa zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.»

Ústavný súd považuje sťažovateľom napadnuté uznesenie za ústavne akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd svoje uznesenie riadne odôvodnil a jeho uznesenie nemožno považovať za arbitrárne, a teda nebolo spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľa. Keďže najvyšší   súd   rešpektoval   platnú   procesnoprávnu   úpravu   trestného   konania   o   odvolaní, postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, a teda v žiadnom prípade nekonal v rozpore s princípmi právneho štátu, ako tvrdil sťažovateľ.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011