znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 222/2007 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009 dourčená sťažnosť D. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č.   k. 4 Cdo 222/2007-232 z 25. novembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 330/2006 z 27. marca 2007 dovolanie na najvyšší   súd,   ktorý   uznesením   z   25.   novembra   2008   v konaní   vedenom   pod   č.   k. 4 Cdo 222/2007-232 rozhodol tak, že ho odmietol s odôvodnením, že neboli dané dôvody na vyhovenie o dovolaní podľa § 238 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ tvrdí, že citované ustanovenie bolo platné len do 3l. augusta 2005. Novela   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinná   od   1.   septembra   2005   vydaná   v zákone č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 341/2005 Z. z.“) z citovaného ustanovenia jeho tretieho odseku vypustila písm. b), čo malo   značný   vplyv   na   právne   posúdenie   jeho   veci,   a to   z   dôvodu,   že   dovolanie   podal 11. júna 2007, preto jeho prípustnosť nebolo možné založiť na skutočnostiach uvedených v § 238 ods. 3 písm. b) OSP.V jeho prípade došlo k zrušeniu rozsudku Okresného súdu Košice II z 13. septembra 2004 a vysloveniu záväzného právneho názoru krajským súdom 21. marca   2005,   teda   predtým,   ako   nadobudla   účinnosť   novela   Občianskeho   súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. Najvyšší súd preto nesprávne právne posúdil jeho dovolanie, keďže neprihliadol aj na vtedy platné ustanovenie § 221 OSP. Podľa jeho názoru je zrejmé, že po 1. septembri 2005 by mala byť vylúčená situácia, keď odvolací súd zruší   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   vo   veci   vysloví   záväzný   právny   názor. Po účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z. môže odvolací súd v takomto prípade rozsudok súdu prvého stupňa len zmeniť. Ak teda nemôže dôjsť k už popísanej situácii, t. j. k zrušeniu rozsudku   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   odvolací   súd   vo   veci   vysloví   právny   názor,   je nadbytočné aj predchádzajúce znenie § 238 ods. 1 písm. b) OSP. Tým, že najvyšší súd dovolanie   posudzoval   podľa   právnej   úpravy   platnej   po   1.   septembri   2005,   hoci   ju mal posudzovať podľa stavu platného v čase, keď dovolací súd dôvod v dôsledku rozhodnutia krajského súdu z 21. marca 2005 nastal, teda podľa právnej úpravy platnej do 31. augusta 2005, poškodil jeho práva na spravodlivý proces. Žiadal preto, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   porušené   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 25. 11. 2008, č. k. 4 Cdo 222/2007-232.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   11.   2008,   č.   k. 4 Cdo 222/2007-232 sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy a alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 222/2007-232 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem toho   tieto obmedzenia   sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom   (napr.   Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:„V preskúmavanej veci žalovaný 5) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O. s. p.).

Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O. s. p. Rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepredchádzalo   rozhodnutie   dovolacieho   súdu obsahujúce   právny   názor   v   tejto   veci.   Preto   dovolanie   podľa   §   238   ods.   2   O.   s.   p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Pokiaľ žalovaný 5) prípustnosť dovolania vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým okresný súd rozhodol inak než v prvšom rozsudku, pretože bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý prvšie jeho rozhodnutie zrušil, treba uviesť,   že   dovolanie   bolo   v   zmysle   §   238   ods.   3   písm.   b)   O.   s.   p.   prípustné   proti potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu   aj   v   takomto   prípade.   Citované   zákonné ustanovenie však bolo v účinnosti len do 31. augusta 2005. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005 totiž z § 238 jeho tretieho odseku vypustila písm. b). Od uvedeného dátumu tretí odsek § 238 znie tak, že dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu. Keďže žalovaný 5) podal dovolanie 11. júna 2007, jeho prípustnosť nebolo možné založiť na základe skutočností uvedených v § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Vady uvedené v tomto ustanovení žalovaný 5/ v dovolaní výslovne nenamietal a ani dovolací   súd   nezistil,   že   by   konanie   pred   odvolacím   súdom   trpelo   niektorou   z   nich. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je.

Pokiaľ   dovolateľ   namietal,   že   odvolací   súd   nesprávne   právne   vec   posúdil,   treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p. Námietka účastníka   konania,   ktorou   vytýka   súdu   existenciu   omylu   pri   aplikácii   práva,   treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý však sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p. So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   možno   uzavrieť,   že   dovolanie   žalovaného   5) smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a 3 O. s. p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovými   hodnotením   a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol ten svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekomformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009