znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na zákaz vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   zákaz   vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„Právo sťažovateľa, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na   ochranu   pred   vyvlastnením   podľa   článku   20   ods.   3   Ústavy   SR,   bolo   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 16/2007 zo dňa 26. 2. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 CoE 16/2007 zo dňa 26. 2. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach (pokračovať) v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu vyplynulo, že sťažovateľ ako súdny exekútor 30.   marca   2006   podal   na   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na zastavenie   exekúcie.   Vo   svojom   návrhu   uviedol,   že   žiada   okresný   súd,   aby   zastavil exekúciu z dôvodu, že povinný bol vymazaný z obchodného registra. Ako súdny exekútor v tejto exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 436/00 konal na základe návrhu oprávneného, ktorý bol sťažovateľovi doručený 26. apríla 2000.

Súčasne sťažovateľ v návrhu na zastavenie exekúcie navrhol okresnému súdu, aby zaviazal   oprávneného   na   náhradu   trov   súdneho   exekútora,   ktorú   vyčíslil   spolu   sumou 3 912 Sk a ktorá pozostávala z náhrady hotových výdavkov spolu vo výške 699 Sk, odmeny súdneho exekútora určenej podľa počtu hodín účelne vynaložených na vykonanie exekúcie a určenej paušálnou sumou spolu vo výške 2 700 Sk a dane z pridanej hodnoty vo výške 512 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. Er 1603/00-12 z 24. októbra 2006 exekúciu vyhlásil za neprípustnú   a zastavil   ju   a sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Rozhodol   tak po zistení,   že   povinný   bol   na   základe   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   7   K 162/01-13 zo 17. januára 2002, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok zamietnutý, vymazaný   z obchodného   registra,   a to   k 19.   februáru   2004,   teda   zanikol   bez   právneho nástupcu. Keďže tým povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, exekúcia musela byť   vyhlásená   za   neprípustnú   a musela   byť   zastavená.   O trovách   súdneho   exekútora rozhodol okresný súd s poukazom na § 203 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   účinnom   k 1.   februáru   2002 (ďalej   len „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého ak dôjde   k zastaveniu   exekúcie, môže súd   uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Okresný súd svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že nárok na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vznikne voči oprávnenému iba vtedy, keď dôjde   k zastaveniu   exekúcie   procesným   zavinením   oprávneného,   prípadne   vtedy,   ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V tomto prípade dospel okresný súd k záveru, že oprávnený dôvod zastavenia exekúcie predvídať nemohol s prihliadnutím na to, že k výmazu povinného z obchodného registra došlo až 19. februára 2004 a návrh na začatie exekúcie podal oprávnený ešte 9. mája 2000.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, odvolanie,   ktorým   žiadal   krajský   súd,   aby   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   uloží oprávnenému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   3 912   Sk   a prizná   sťažovateľovi aj náhradu   trov   odvolacieho   konania   v sume   1   217   Sk.   Svoje   odvolanie   odôvodnil sťažovateľ tým, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a porušuje ústavné práva sťažovateľa. Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že v priebehu exekúcie vykonal nevyhnutné úkony na úspešné vedenie exekúcie tak, ako ich uviedol v špecifikácii trov konania. Poukázal i na to, že on ako súdny exekútor nemôže odmietnuť   vykonanie   exekúcie,   ak   mu   je   doručený   návrh   na   začatie   exekúcie.   Trovy exekúcie neznáša nikdy súdny exekútor, je povinný ich znášať oprávnený alebo povinný. Súdny   exekútor   nemôže   v exekučnej   veci   konať   a náklady   na   vykonávanie   exekúcie nevynaložiť.   Preto   mal   aj   okresný   súd   povinnosť   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov exekúcie.   Nesprávny   je   záver   okresného   súdu   o tom,   že   oprávnený   nemohol   predvídať zastavenie exekúcie, pretože táto možnosť je tu vždy a s týmto rizikom návrh na vykonanie exekúcie oprávnený podáva.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   6   CoE   16/2007-31 z 26. februára 2007 tak, že uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, teda pokiaľ ide   o výrok   o náhrade   trov   exekúcie,   potvrdil   a náhradu   trov   odvolacieho   konania účastníkom nepriznal. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti najprv uviedol, že uznesenie krajského súdu č. k. 6 CoE   16/2007-31   z   26.   februára   2007   je   zjavne   arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so   základnými   právami   zaručenými sťažovateľovi   ústavou.   Ďalej   poukázal   na   to,   že   súdny   exekútor   je   štátom   určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu rozhodnutia, jeho činnosť je nezlučiteľná s pracovným pomerom, iným obdobným pomerom, podnikaním či členstvom v štatutárnom   orgáne   spoločnosti,   alebo   s vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti.   Ak   je súdnemu   exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   je   ju   povinný   vykonať. Vo veci vedenej pod sp. zn. Ex 436/00 sťažovateľ vykonával úkony potrebné na vymoženie pohľadávky   oprávneného,   a preto   mu   v priebehu   konania   vznikli   trovy.   Podľa   §   196 Exekučného poriadku má súdny exekútor za výkon exekučnej činnosti nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že tieto nároky exekútorovi patria vždy. Ak krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26.   februára   2007   potvrdil   rozhodnutie,   ktorým   sťažovateľovi   trovy   priznané   neboli, postupoval   v rozpore   so   zákonom.   V predmetnej   veci   nepochybne   trovy   sťažovateľovi nemohol   zaplatiť povinný,   ktorý   neexistoval,   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   uložiť   ich zaplatenie tak, aby nedošlo k porušeniu § 196 Exekučného poriadku.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patri exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

1. Sťažovateľ svoju sťažnosť v prvom rade namietal, že uznesenie krajského súdu č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 je zjavne arbitrárne, účinok jeho interpretácie a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so   základnými   právami   zaručenými sťažovateľovi ústavou.

Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 reagujúc na obsah odvolania sťažovateľa uvádza:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   prejednal   odvolanie   súdneho   exekútora   bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 písm. c) O.s.p., preskúmal uznesenie v napadnutom výroku o trovách exekúcie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.

Správne   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o trovách   exekúcie   vychádzal   z ust. § 203   Exekučného   poriadku   v znení   účinnom   do 1.   1.   2002,   keďže   exekučné   konanie v danom prípade sa začalo dňa 26. 4. 2000, t. j. do 1. 2. 2002 v zmysle ust. § 235 ods. 1 Exekučného poriadku.

V zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 2. 2002, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však zváži,   ktoré   trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku   a či   mohol   pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Vyššie   citované   zákonné   ustanovenie   dáva   súdu   v prípade   zastavenia   exekúcie možnosť   uložiť   oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie,   musí   však   pri   tom   zvážiť účelnosť krokov oprávneného, či mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie pri náležitej opatrnosti a tým posudzuje i účelnosť vynaložených nákladov.

V danom   prípade   súd   prvého   stupňa   správne   uzavrel,   že   oprávnená   nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie dňa 26. 4. 2000 a na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 4. 5. 2000 bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora dňa 10. 5. 2000 na vykonanie exekúcie. Takto bola exekúcia vedená od uvedeného obdobia až do dňa, keď došlo k výmazu povinnej z obchodného registra, t. j. dňa 19. 2. 2004. Z toho vyplýva,   že   oprávnená   nemohla   predvídať   zánik   spôsobilosti   povinnej   byť   účastníkom konania a v dostatočnom časovom predstihu pred týmto rozhodujúcim okamihom (takmer 4 roky)   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Z obsahu   spisu   nevyplýva   žiaden   dôkaz, z ktorého   by   bolo   možné   uzavrieť,   že   oprávnená   mohla   predvídať   výmaz   povinnej z obchodného registra a tým ak neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie z tohto dôvodu. Samotná   skutočnosť,   že   povinná   stratila   spôsobilosť   byť   účastníkom   exekučného konania   a nemožno   jej   preto   uložiť   nahradiť   trovy   exekúcie,   nemôže   mať   za   následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenej, keďže Exekučný poriadok v cit. ust. § 203 presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenej nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinnej a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávnenej pri vedení exekúcie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a cit.   zák.   ust.   odvolací   súd   uznesenie v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p.“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Výklad   ustanovení   právnych   predpisov,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania od oprávneného, patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu. Do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z dôvodov   tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodnutie bolo zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia dotknutých ustanovení Exekučného poriadku krajským   súdom   v tomto   prípade   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   cieľom   týchto ustanovení. Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti,   z   ktorých   by   boli   vyvodené   závery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, resp. neudržateľné,   a   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie   označených   práv sťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením   krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že uznesením č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 došlo   aj k porušeniu   jeho základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Túto časť sťažnosti bližšie osobitne neodôvodnil, uviedol iba to, že vo veci vedenej pod sp. zn. Ex 436/00 sťažovateľ vykonával úkony potrebné na vymoženie pohľadávky oprávneného, preto mu v priebehu konania vznikli trovy, na zaplatenie ktorých má podľa § 196 Exekučného poriadku nárok, pričom zastáva názor, že toto ustanovenie treba vykladať tak, že tieto nároky exekútorovi patria vždy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, príp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   nepovažoval   ani   za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Ostatne ani v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný   o výške   odmeny   sťažovateľa   rozhodnúť.   Tento   záver   vyplýva   z dikcie   §   203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému   nahradiť   trovy   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   v každom   prípade,   ale   iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podmienku   náležitej   opatrnosti   však   nemožno   vykladať   tak,   ako   to   urobil   sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1603/00-12 z 24. októbra 2006, teda tak, že každý oprávnený, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi musí predvídať aj možné zastavenie exekúcie, pretože táto možnosť je tu vždy a s týmto rizikom návrh na vykonanie exekúcie oprávnený podáva. Túto podmienku je potrebné aplikovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon   nestanovuje podľa   názoru   sťažovateľa   žiadnu   výnimku   z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Významné je zároveň i to, že v tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že ani samotným nepriznaním   odmeny   súdnemu   exekútorovi   v požadovanej   sume   3 912   Sk,   nebolo na sťažovateľa   kladené   neprimerané   bremeno,   a to   s ohľadom   na   jeho   postavenie   ako súdneho exekútora vyplývajúce z Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov musel ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 došlo vo vzťahu k nemu aj k porušeniu zákazu vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru. Túto časť sťažnosti odôvodnil   rovnakými dôvodmi, akými odôvodnil aj tvrdené porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy,   bližšie   namietané   porušenie   tohto   práva   však   nijako neodôvodnil.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der   Mussele   v.   Belgicko   z 23.   novembra   1983,   mutatis   mutandis   aj   I.   ÚS   191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07). Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry ESĽP vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky   však   treba   vziať   do   úvahy   aj   platovú   úroveň   služby   alebo   iné   faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami (k tomu viac napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach X. v. Holandsko, Iversen v. Nórsko).

Z okolností tohto prípadu tvrdených sťažovateľom vyplýva, že sťažovateľ funkciu súdneho   exekútora   a s ňou   spojené   povinnosti   na   seba   prevzal   dobrovoľne.   Už   len z uvedeného   dôvodu   nemožno   uvažovať o tom,   že   vykonávanie   exekúcie   sťažovateľom vo veci,   ktorá   bola   vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   Er   1603/2000,   bolo   výkonom nútenej práce v zmysle čl. 4 ods. 2 dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli   sťažovateľa.   Pokiaľ   sťažovateľ   zastával   názor,   že   výkon   exekučnej   činnosti v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Er 1603/2000 bol nútenou prácou z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena v sume 3 912 Sk, so zohľadnením celkovej platovej   úrovne   služieb   poskytovaných   sťažovateľom,   ako   aj   s ohľadom   na   to,   ako   je profesia sťažovateľa honorovaná v porovnaní s inými profesiami, nemožno potom dospieť ani   k názoru,   že   by   išlo   o nútenú   prácu   s poukazom   na   to,   že   odmena   sťažovateľovi nakoniec   priznaná   nebola.   Činnosti,   ktoré   vykonal   sťažovateľ,   nevybočovali   z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).

Ústavný súd však aj v súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 4 ods.   2   dohovoru   poukazuje   na   to,   že   pri   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 a postupu krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nezistil porušenie žiadnych ústavnoprocesných práv sťažovateľa.

Napokon vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 4 ods. 2 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 16/2007-31 z 26. februára 2007 ústavný súd konštatuje, že medzi tvrdeným porušením označeného práva a uvedeným rozhodnutím krajského súdu nenachádza ani príčinnú súvislosť, keď krajský súd nepochybne nemohol byť tým   subjektom,   ktorý   sťažovateľ   mal nútiť k vykonaniu práce   bez jeho súhlasu   či k vykonaniu práce, ktorá má nespravodlivý či vynútený charakter.

Preto   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008