znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 0 Tp 86/06 a v konaní Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 79/2006 v súvislosti s požiadavkou   urýchleného   rozhodovania   o zákonnosti   väzby   a neoboznámením so stanoviskom a návrhom prokurátora Okresnej prokuratúry K. k žiadosti o prepustenie na slobodu a vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 0 Tp 86/06 a v konaní Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 79/2006 nedostatočným preskúmaním   dôvodov   väzby   pri   rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   na slobodu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2007 doručená sťažnosť D. V., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. J., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu   Košice   II   (ďalej len „okresný súd“)   vedenom   pod sp.   zn. 0 Tp   86/06 a v konaní Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 79/2006   tým,   že   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   nerozhodli   urýchlene a sťažovateľa neoboznámili so stanoviskom a návrhom prokurátora Okresnej prokuratúry K. (ďalej len „okresná prokuratúra“) k jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3   a   4   dohovoru   tým,   že   okresný   súd   a krajský   súd   v označených   konaniach nepreskúmali   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   dôvodnosť   väzby   sťažovateľa   pri posudzovaní jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   vzatý   do   väzby   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 0 Tp 86/06-10 z 12. októbra 2006 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“). Sťažovateľ podal 30. októbra 2006 okresnej prokuratúre žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd zamietol uznesením č. k. 0 Tp 86/06-18 z 27. novembra 2006. Krajský   súd   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zamietol   uznesením   č.   k. 7 Tpo 79/2006-26 z 13. decembra 2006.

Sťažovateľ namieta, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby do právoplatného skončenia konania (od 30. októbra 2006 do 12. januára 2007) uplynulo 73 dní, a preto toto konanie nemožno považovať za urýchlené tak, ako ho zaručuje sťažovateľovi čl. 5 ods. 4 dohovoru. Tým, že väzobné súdy oboch inštancií konali v rozpore s čl. 5 ods. 4 dohovoru, znemožnili   sťažovateľovi   periodickú   kontrolu   dôvodnosti   pozbavenia   osobnej   slobody, ktorá   by   mala   byť   v mesačných   intervaloch,   ako   uvádza   sťažovateľ   s poukazom   na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bezichieri c. Taliansko z r. 1989. Okresný   súd   ani   krajský   súd   sa   v uznesení   nevyjadrili   k stanovisku   prokurátora okresnej prokuratúry k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, napadnuté uznesenie okresného súdu sa ani nezmieňuje o stanovisku a návrhu prokurátora, ktorý podal okresnému súdu podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku.   V sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu sťažovateľ poukázal na to, že mu nebolo doručené stanovisko a návrh prokurátora, ako aj na chýbajúce vyjadrenie okresného súdu k nemu. Krajský súd sa v uznesení, ktorým sťažnosť zamietol,   týmito   námietkami   nezaoberal,   čím   rovnako   ako   okresný   súd   porušil   zásadu kontradiktórnosti konania a zásadu rovnosti zbraní.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   okresný   súd   v napadnutom   uznesení   založil   väzobný dôvod   tzv.   preventívnej   väzby   na   presvedčení,   že   bude   pokračovať   v páchaní   trestnej činnosti, pretože je bez pracovného pomeru, a tiež na skutočnosti, že bol dosiaľ trikrát súdne trestaný,   v súvislosti   s čím   namieta,   že   sa   v skúšobnej   dobe   uloženej   mu   rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 338/02 osvedčil. Sťažovateľ poukazuje, že pri vzatí do väzby   okresný   súd   založil   väzobný   dôvod   preventívnej   väzby   na   inom   skutkovom vymedzení ako v napadnutom uznesení a vyjadruje názor, že «nie je prípustné, aby okresný súd zamietol žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a dôvody väzby „našiel“ na úplne inom skutkovom základe bez toho, aby pre tento skutkový základ nebol podaný procesne   účinný   návrh   prokurátora“ a „nie   je   prípustné,   aby   obvinený,   ktorému   bol založený nový väzobný dôvod, nebol vypočutý». Ďalej sťažovateľ argumentuje, že „prijať záver,   že   ak   sťažovateľ   je   bez   pracovného   pomeru   je   to   dôvodom   na   pozbavenie   jeho osobnej slobody väzbou je celkom zjavne nemysliteľné“. Súčasne sťažovateľ namieta, že sa v spise nenachádza žiadny dôkaz o tom, že bol v čase rozhodovania okresného súdu bez pracovného pomeru. Krajský súd v rozhodnutí o sťažnosti uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu   a námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa väzobného dôvodu sa nezaoberal, ani ich v uznesení nespomenul.

Na   tomto   základe   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd v konaní sp. zn. 0 Tp 86/06 a krajský súd v konaní sp. zn. 7 Tpo 79/2006 porušili jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že urýchlene   nerozhodli   o zákonnosti   jeho   väzby   a tým,   že   ho   neoboznámili   s obsahom stanoviska   a s obsahom   návrhu   prokurátora   okresnej   prokuratúry   č.   k.   2   Pv   1411/06 a vyslovil, že okresný súd a krajský súd v označených konaniach porušili jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru tým, že ústavne akceptovateľným spôsobom nepreskúmali dôvodnosť jeho väzby. V nadväznosti na tieto výroky sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského   súdu,   prikázal   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu   a priznal   mu   finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   podaný   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   ide podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom všeobecného   súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo,   prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 0 Tp 86/06 a postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 7 Tpo 79/2006 tým, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   súdy   nepostupovali   v súlade   s požiadavkou   urýchleného preskúmania zákonnosti väzby.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností   z hľadiska   požiadavky   urýchleného rozhodnutia   o zákonnosti   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a čl.   17   ods.   2   ústavy vychádza so svojej judikatúry, podľa ktorej jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 199/05).

Ústavný súd si za účelom posúdenia tejto časti sťažnosti vyžiadal od okresného súdu spis sp. zn. 0 Tp 86/06 a jeho vyjadrenie k sťažnosti. Z predložených podkladov ústavný súd zistil,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bola   okresnému   súdu   predložená prokurátorom   okresnej   prokuratúry   spolu   s vyšetrovacím   spisom   23.   novembra   2006. O žiadosti sťažovateľa rozhodol sudca pre prípravné konanie uznesením z 27. novembra 2006, ktoré bolo vyhotovené a expedované v ten istý deň. Všetkým procesným stranám bolo uznesenie   doručené   28.   novembra   2006.   Sťažnosť   obvineného   proti   uzneseniu   bola okresnému súdu doručená poštou 5. decembra 2006, krajskému súdu bola prostredníctvom okresného súdu   doručená 7.   decembra 2006. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením z 13. decembra   2006   a   svoje   rozhodnutie   doručil   okresnému   súdu   19.   decembra   2006. Sťažovateľ   prevzal   uznesenie   krajského   súdu   21.   decembra   2006,   jeho   obhajca 12. januára 2007.

Od predloženia žiadosti okresnému súdu do doručenia prvostupňového rozhodnutia sťažovateľovi   uplynulo   päť   dní,   ďalšie   dva   dni   si   vyžiadalo   predloženie   odvolania sťažovateľa krajskému súdu a rovnako dva dni trvalo doručenie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi. Okresnému súd teda celkovo trvalo konanie vo veci žiadosti sťažovateľa deväť dní.

Krajský súd rozhodol o sťažnosti proti prvostupňovému uzneseniu šiesty deň od jej doručenia, okresnému súdu predložil rozhodnutie na doručenie sťažovateľovi o ďalších šesť dní. Na krajskom súde teda konanie trvalo 12 dní.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd aj krajský súd v konaní o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   postupovali   v súlade   s ústavnou   požiadavkou urýchleného rozhodovania, rešpektujúc tým aj právo sťažovateľa na kontrolu zákonnosti väzby v pravidelných intervaloch. K tomuto záveru dospel ústavný súd aj s prihliadnutím na skutočnosť,   že sťažovateľ bol vzatý do   väzby uznesením okresného súdu z 12. októbra 2006, a preto považuje lehotu od podania žiadosti o prepustenie z väzby (30. október 2006) do doručenia právoplatného rozhodnutia o nej (21. december 2006) za súladnú s právom sťažovateľa na periodickú kontrolu zákonnosti väzby vyplývajúcu z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Právo   sťažovateľa   žiadať   o prepustenie   z väzby   z iných   dôvodov   ako   uviedol   v danej žiadosti nebolo pritom časovo ani inak obmedzené. Ústavný súd z uvedených dôvodov túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ sťažovateľ namieta neprimeranú dĺžku konania o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu počítajúc začiatok lehoty od podania žiadosti okresnej prokuratúre, ústavný súd pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), z čoho vyplýva, že môže posudzovať porušenie základných práv sťažovateľa len postupom a rozhodnutím   tých   orgánov,   ktoré   sťažovateľ   v sťažnosti   označí.   V danom   prípade sťažovateľ   označil   za   porušovateľov   svojich   práv   okresný   súd   a krajský   súd,   nie   však okresnú prokuratúru. Preto ústavný súd nemohol posudzovať postup okresnej prokuratúry v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu z hľadiska namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

2.   V tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu tým, že mu nebolo doručené stanovisko a návrh prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie na slobodu, nemá ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť. Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane dotknutých základných práv nerozhoduje všeobecný súd. V danom prípade proti uzneseniu okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   bola   prípustná   sťažnosť,   o ktorej   rozhodoval krajský   súd.   Pretože   právomoc   poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd, je tým zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vo vzťahu ku konaniu krajského súdu sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý mu nedoručil stanovisko a návrh prokurátora   okresnej   prokuratúry   k jeho   žiadosti   o prepustenie   na   slobodu,   na   čo poukazoval v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Krajský súd sa podľa sťažovateľa v uznesení   vôbec   nezaoberal   existenciou   a obsahom   stanoviska   a návrhu   prokurátora, nezaoberal   sa   námietkou   sťažovateľa,   že   mu   stanovisko   a návrh   prokurátora   neboli doručené,   ani námietkou   sťažovateľa,   že   sa   prvostupňový   súd   nevyjadril   vo   svojom uznesení k stanovisku a návrhu prokurátora. Sťažovateľ v tomto postupe krajského súdu vidí porušenie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní.

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku ak v prípravnom konaní prokurátor nevyhovie žiadosti   obvineného   o prepustenie   na   slobodu,   predloží   ju   bez   meškania   so   svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   nenamietal,   že   nebol   prokurátorom   vyrozumený   v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku o tom, že jeho žiadosti o prepustenie na slobodu nevyhovel a predložil ju okresnému súdu. Ústavný súd preto vychádzal z predpokladu, že sťažovateľ o tejto skutočnosti prokurátorom vyrozumený bol a hoci namieta, že nebol oboznámený so stanoviskom   a návrhom   prokurátora,   ústavnému   súdu   nepreukázal,   že   prokurátor predložil okresnému súdu obsahovo odlišné stanovisko ako to, ktoré bolo doručené jemu. Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   prokurátor   okresnej   prokuratúry predložil okresnému súdu žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu z 30. októbra 2006 listom, v ktorom uviedol:

„V označenej trestnej veci Vám v zmysle § 79 ods. 3 Tr. por. v prílohe zasielam žiadosť obvineného v zastúpení JUDr. J. o prepustenie z väzby spolu s vyšetrovacím spisom, nakoľko som tejto nevyhovel.“

Konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Pri   poskytovaní   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   nie   je   úlohou ústavného súdu   vyjadriť sa in abstracto k tomu, aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej   úpravy,   alebo   k tomu,   aký   postup   a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť   na dosiahnutie   rovnosti   zbraní   medzi   prokurátorom   a obvineným   pri   rozhodovaní   o väzbe v prípravnom konaní, ale posúdiť, či jeho napadnutý postup alebo opatrenie (rozhodnutie) vrátane spôsobu, akým interpretoval a aplikoval zákon, boli v konkrétnych okolnostiach veci zlučiteľné s ústavou alebo s príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ neexistuje iné stanovisko prokurátora ako jeho nesúhlas s prepustením sťažovateľa na slobodu, ktorý vyplýva zo samotného faktu, že jeho žiadosti nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie okresnému súdu, o čom sťažovateľ bol vyrozumený, nie je dôvodná námietka sťažovateľa, že sa nemohol vyjadriť k procesnému návrhu prokurátora, a tým došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Z tohto dôvodu je aj táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

3. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu   tým,   že   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   nepreskúmal   dôvodnosť   väzby sťažovateľa v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej právomoci, pretože bolo v právomoci všeobecného súdu na základe   riadneho   opravného   prostriedku,   aby   poskytol   ochranu   tým   právam,   ktorých porušenie sťažovateľ namieta.

Vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   sa   v uznesení   o zamietnutí sťažnosti nevysporiadal s jeho procesnou obranou, ani ju v uznesení nespomenul, hlavne sa nevysporiadal s jeho argumentom spochybňujúcim dôvod preventívnej väzby založený na skutočnosti, že je bez pracovného pomeru. Podľa názoru sťažovateľa ide o väzobný dôvod založený na iných skutkových okolnostiach ako na tých, pre ktoré bol vzatý do väzby, ide teda o nový dôvod väzby, ku ktorému nebol vypočutý.

Argumentácia   sťažovateľa   nie   je   v príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (nenamieta prvotné rozhodnutie o väzbe ani neprimerane dlhú väzbu), z čoho vyplýva zjavná neopodstatnenosť tejto námietky.

V zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   osoba   vo   väzbe   oprávnená   na   preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ väzby. Požiadavka preskúmať   hmotné   podmienky   znamená   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, ak také dôvody neexistujú.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   uvalením   a   ďalším   trvaním   väzby (II. ÚS 61/05).

V odôvodnení uznesenia o preskúmaní zákonnosti väzby nemusí dať súd odpoveď na všetky otázky, ale len na tie, ktoré sú podstatné pre záver o existencii zákonných dôvodov väzby (II. ÚS 38/05, obdobne Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Aj   keď   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   konaniu   okresného   súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci, táto okolnosť nebráni tomu, aby prihliadol na konanie pred všeobecnými súdmi ako na celok a z toho pohľadu bral do úvahy aj námietky sťažovateľa týkajúce sa rozhodnutia okresného súdu (I. ÚS 67/03).

Krajský súd prevzal do odôvodnenia uznesenia zo sťažnosti námietky sťažovateľa, že niet obavy, aby páchal trestnú činnosť, pričom nie je jasné, akej trestnej činnosti by sa mal v budúcnosti   dopustiť,   a čiastočné   uznanie,   že   spáchal   skutok,   ktorý   však   nevykazuje zákonné znaky zločinu lúpeže ani znaky, že bol spáchaný zo zisku alebo z iných dôvodov, pre ktoré možno mať dôvodné obavy, že by mal v trestnej činnosti pokračovať. Odvolávajúc sa   na   uznesenie   okresného   súdu   krajský   súd   odôvodnil   zamietnutie   sťažnosti   tým,   že u sťažovateľa trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v tejto súvislosti   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   v minulosti   trikrát   súdne   trestaný, naposledy rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 338/02 z 1. apríla 2005 pre trestný čin podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a bol mu uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom výkonu na skúšobnú dobu do 1. apríla 2006, a preto nedáva záruku, že v prípade prepustenia na slobodu nebude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Krajský súd sa pri preskúmaní trvania   dôvodov   preventívnej   väzby   sťažovateľa   nezaoberal   tým,   či   je   bez   pracovného pomeru a ani z uznesenia okresného súdu nevyplýva, že samotnú túto skutočnosť uviedol ako dôvod preventívnej väzby, a tým dôvod na zamietnutie jeho žiadosti, hoci sťažovateľ uznesenie okresného súdu takto interpretuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   zodpovedá požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a z čl. 5 ods.   4 dohovoru pre rozhodnutia o väzbe. Trvanie dôvodov väzby sťažovateľa krajský súd skúmal v rozsahu ich zákonného vymedzenia, väzobný dôvod odôvodnil konkrétnymi skutkovými okolnosťami a výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku nevykazuje znaky svojvôle. Ústavný súd zo sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery krajského súdu o existencii zákonného dôvodu väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenie krajským súdom. Z tohto dôvodu posúdil ústavný súd aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007