znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 142/06-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., bytom D., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2006 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 195/04.

Sťažovateľ   uviedol,   že   4. augusta 2004   podal   okresnému   súdu   žalobu   o náhradu škody spôsobenej v dôsledku krivej svedeckej výpovede, „... pričom ani takmer po 1 a 1/2 roku   sa   vo   veci   9 C 195/2004   na   súde,   na   ktorý   podávam   túto   sťažnosť,   vo   veci nepojednávalo a do dnešného dňa nebolo vytýčené ani prvé pojednávanie, čo potvrdzuje evidentné prieťahy v súdnom konaní a je v rozpore s ľudskými právami na súdne konanie bez prieťahov, čo zaručuje aj Ústava Slovenskej republiky. (...)

Pred odoslaním tejto mojej sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky podal som dňa 2. januára 2006 najprv sťažnosť predsedovi Okresného súdu Bratislava IV pre spôsobenie   prieťahov   v   súdnom   konaní   vo   veci   9 C 195/04-11.   Na   moju   sťažnosť odpovedala mi listom zo dňa 25. januára 2006 Spr 2003/-2006 JUDr. M. Č., predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV, ktorá, viď posledný odsek jej listu, uznala moju sťažnosť ako dôvodnú a za zistený prieťah v súdnom konaní sa mi v mene štátnej správy Okresného súdu Bratislava IV písomne ospravedlnila“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 80 000 Sk, čo odôvodňuje tým, že okresný   súd   svojou   nečinnosťou   spôsobil   prieťahy „... v pre   mňa   veľmi   chúlostivej a dôležitej veci“.

Odvolávajúc sa na svoju dlhodobú nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc zo sťažnosti, ako aj z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si ústavný   súd   vyžiadal   a   ktorý   mu   bol   doručený   27. apríla 2006,   ústavný   súd   zistil, že napadnuté   konanie   začalo   na   základe   žaloby   o ochranu   osobnosti   a   náhradu   škody doručenej   okresnému   súdu   9. augusta 2004.   Zároveň   so   žalobou   sťažovateľ   doručil okresnému súdu aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu.

Dňa   23. marca 2005   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   a   potvrdenie príslušnými orgánmi tlačivo o osobných majetkových a zárobkových pomeroch na účely posúdenia a rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho   zástupcu   v   konaní.   Sťažovateľ   najskôr   podaním   doručeným   okresnému   súdu 14. apríla 2005 uviedol ďalšie dôvody svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu a nadväzujúcim podaním z 20. apríla 2005 tieto dôvody doplnil. Súčasne k tomuto ostatnému podaniu pripojil sťažovateľ vyplnené tlačivo o svojich osobných   majetkových   a zárobkových   pomeroch.   Okresný   súd   uznesením   sp. zn. 9 C 195/2004   z   24. septembra 2005   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov nepriznal.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „Navrhovateľ   dostatočne   nepreukázal, že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdneho poplatku ani, že v danom prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Súd prihliadol aj na predpokladanú výšku súdneho poplatku a nemožno povedať, že ide o peňažnú čiastku, ktorú by finančne nemohol   navrhovateľ   zvládnuť   so   zreteľom   na   svoje   osobné   rodinné   a   spoločenské postavenie“.

Proti   uzneseniu   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   bolo sťažovateľovi doručené 30. septembra 2005, podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Okresný   súd   vzhľadom   na   to,   že   žaloba   sťažovateľa   neobsahovala   zákonom vyžadované   náležitosti,   ho   uznesením   sp. zn.   9 C 195/04   z   21. novembra 2005   vyzval, aby v určenej pätnásťdňovej lehote „... doplnil svoje podanie zo dňa 4. 8. 2004 o náležitosti podľa § 42 ods. 3 O. s. p. a § 79 O. s. p. nasledovne:

- úplný   a podrobný   popis   skutkového   základu,   na   základe   ktorého   svoj   nárok uplatňujete, na podklade ktorého bude súd vo veci konať a rozhodovať

- presnú formuláciu petitu návrhu (toho, čoho sa voči odporcovi domáhate) Žalobný petit musí byť presný, určitý a zrozumiteľný a v prípade prevzatia do výkonu rozhodnutia i vykonateľný

- navrhnutie   a predloženie   dôkazov   preukazujúcich   vaše   tvrdenia   (listiny,   výsluch svedkov)“.

Sťažovateľ   na   základe   označeného   uznesenia   doplnil   svoju   žalobu   podaním doručeným okresnému súdu 5. decembra 2005.

Okresný súd 11. januára 2006 predložil spis spolu s opravným prostriedkom proti uzneseniu   o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   Krajskému   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 4 Co 57/06 z 28. februára 2006 uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   9 C 195/04   z 24. septembra 2005   potvrdil.   V odôvodnení   svojho uznesenia   krajský   súd   poukázal   najmä   na   to,   že „Pre   posúdenie   dôvodnosti   priznania oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v zmysle   § 138   ods. 1   O. s. p.   sú   rozhodujúce predovšetkým majetkové a sociálne pomery účastníka, výška súdneho poplatku a povaha nároku. Pri rozhodovaní musí súd skúmať pomery žiadateľa v tom, či sú skutkové dôvody pre úsudok, že žiadateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov skutočne nemôže platiť náklady súdneho konania bez ohrozenia vlastnej výživy, prípadne výživy osôb, ktoré je podľa zákona povinný vyživovať. Musí však byť splnená aj druhá podmienka spočívajúca v tom, že nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku v sume 7.994,- Sk   mesačne,   je   nemajetný,   vynakladá   značnú   časť   svojho   príjmu   na   zdravotnú starostlivosť,   žije   sám.   Jeho   osobné,   majetkové   a sociálne   pomery   by   aj   odôvodňovali priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   avšak   vzhľadom   na   obsah   návrhu,   ktorý je nejasný a nezrozumiteľný, keď nie je zrejmé, v čom spočíva objektívna spôsobilosť zásahu do jeho osobnostných práv, príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a narušením osobnostných   práv   a výškou   nemajetkovej   ujmy   v súvislosti   s ochranou   osobnosti (§ 11 a § 13   ods. 2   Obč.   zák.)   z   dôvodu,   že   odporca   nepravdivo   vypovedal   ako   svedok v inom súdnom konaní, takže ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva“.

Proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené 10. apríla 2006, podal sťažovateľ 19. apríla 2006 dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Zároveň toho istého dňa doručil okresnému súdu novú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v jeho právnej veci, čo odôvodnil zhoršením jeho osobných, zárobkových a majetkových pomerov. Napokon ďalším podaním z 18. apríla 2006   označeným   ako „pozmenenie,   spresnenie,   doplnenie   petitu   žaloby a žalobného návrhu“ svoju pôvodnú žalobu zmenil.

Ústavný súd po preskúmaní úkonov okresného súdu dospel k záveru, že doba, ktorá uplynula   od   podania   žaloby   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   10. februára 2006, neodôvodňuje meritórne skúmanie namietaného porušenia označených práv aj s ohľadom na skutočnosť, že počas doterajšieho priebehu konania okresný súd konal na základe jeho žiadostí   a   procesných   návrhov   iba   o   procesných   otázkach   (oslobodenie   od   súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že samotný sťažovateľ prispel k predĺženiu konania, keď ihneď pri podaní žaloby nepredložil okresnému súdu potrebné doklady pre posúdenie opodstatnenosti   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   ustanovenie   právneho zástupcu, ale čakal, až kým bude súdom vyzvaný na splnenie tejto povinnosti. Ústavný súd v súvislosti s tým pripomína, že poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov vzniká v zmysle citovaného ustanovenia podaním žaloby.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. I. ÚS 122/04), podľa ktorej požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže mať   svoju   plnú   relevanciu   len   pri   takom   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   spĺňa všetky zákonom   predpísané   obsahové   a   formálne   náležitosti.   K nim   možno   zaradiť aj kvalifikovanú žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov (teda náležite odôvodnenú spolu s príslušnými dokladmi potvrdzujúcimi jej opodstatnenosť).

Ústavný súd po posúdení všetkých postupov okresného súdu v napadnutom konaní zistil   závažnejšie   obdobie   nečinnosti   v   trvaní   od   10. augusta 2004   (doručenie   žaloby) do 23. marca 2005   (výzva   na   predloženie   potvrdenia   o   osobných,   zárobkových a majetkových   pomeroch).   Toto   obdobie   predstavuje   prieťahy   v   trvaní   presahujúcom 7 mesiacov. Druhým obdobím nečinnosti v predmetnom konaní je časový úsek od 21. apríla 2005   (doručenie   potvrdenia   sťažovateľa   o   jeho   osobných,   zárobkových   a majetkových pomeroch)   do   24. septembra 2005   (uznesenie   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov), teda v trvaní 5 mesiacov.

Ani zistené obdobia nečinnosti okresného súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom   prípade   právne   relevantným   dôvodom   na   úspešné   domáhanie sa vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa.   Doterajší   postup   okresného   súdu v namietanom konaní nemožno považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní eventuálne porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ústavný   súd   v súvislosti   s týmto   konštatovaním   zároveň prihliadol aj na obsah sťažnosti, ale najmä na obsah súvisiaceho súdneho spisu.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov [napr. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)]   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred   vlastným   prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   pretože   takáto   okolnosť   v   zásade   bráni   súdu   konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 350/04).

Pri   skúmaní   opodstatnenosti   sťažností,   ktorými   sa   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), prihliada ústavný súd na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré   možno   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   uvedeného   článku   ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, IV. ÚS 296/04). V nadväznosti na uvedené ústavný súd už vyslovil, že „nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. I. ÚS 66/02, II. ÚS 133/03), ako aj, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   nemusí   ešte   sama   osebe   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Ústavný súd nemohol nezohľadniť ani skutočnosť, že žaloba sťažovateľa vykazovala (ako to vyplýva z odôvodnenia citovaného uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co 57/06 z 28. februára 2006) aj závažné procesné nedostatky (nejasnosť a nezrozumiteľnosť obsahu žaloby,   nedostatočná   špecifikácia   petitu),   ktoré   sa   ani   napriek   výzve   okresného   súdu nepodarilo   odstrániť.   Za   takýchto   okolností   môže   zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   pre   ktoré je typické,   že   zodpovednosť   za   riadne   začatie,   priebeh   a výsledok   súdneho   konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Takým   konaním   v občianskoprávnych   veciach   je   sporové   konanie,   v ktorom   je   žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov   opodstatnenosti   jeho nárokov (§ 6,   § 79   a § 120 ods. 1 OSP).   Poukazujúc na svoju konštantnú judikatúru (napr. IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 299/04) ústavný súd pripomína, že   v   posudzovanom   konaní   nesie   procesnú   zodpovednosť   za   riadne   uvedenie   návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej,   za   postup   vo   veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a iných úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP). Sťažovateľ teda   nesie zodpovednosť najmä za doručenie jasného,   určitého   a   zrozumiteľného   žalobného   návrhu.   Okrem   toho   v takomto   druhu civilného   procesu   je   žalobca   povinný   bezo   zvyšku   splniť   aj ostatné   zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane [(čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), m. m. IV. ÚS 250/04]. Súd v sporovom konaní nie je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä   nahradzovať   úkony   účastníkov   pri   uplatňovaní   ich   nárokov,   plnení   procesných povinností a využívaní procesných práv (IV. ÚS 24/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa   a   nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006