znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 142/03-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti TESCO STORES SR, a. s., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. P. K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 652/02 takto

r o z h o d o l :

Základné právo TESCO STORES SR, a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 652/02 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2003 doručená sťažnosť TESCO STORES SR, a. s., B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. P., K., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 652/02.

Sťažovateľ doručil 26. júna 2002 okresnému súdu   žalobu o úhradu 240 000 Sk s príslušenstvom voči GLASBERG, a. s.,   K.. Predmetom žaloby je úhrada pohľadávky, ktorá   vznikla   sťažovateľovi   z dlžného   nájomného   za   prenájom   pozemku.   Sťažovateľ navrhol   vydať   vo   veci   platobný   rozkaz   vzhľadom   na   nespornosť   žalovaného   nároku. Sťažovateľ tiež požiadal okresný súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorého predmetom malo byť zloženie do úschovy 300 000 Sk, čo je aktuálna výška pohľadávky na nájomnom. Okresný súd uznesením č. k. 13 Nc PO 3/02-12 z 28. októbra 2002 návrh   na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Keďže okresný súd vo veci nekonal, požiadal sťažovateľ o informáciu, kedy bude platobný rozkaz vydaný. Na túto žiadosť okresný súd nereagoval. Vzhľadom na ďalšiu nečinnosť okresného súdu podal sťažovateľ 7. apríla 2003 sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   o vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších prepisov. Na túto sťažnosť dostal sťažovateľ odpoveď od predsedu okresného súdu Spr 2359/03   zo   6.   mája   2003,   podľa   ktorej   aj   „keď   je   vec   pripravená   na   rozhodnutie, pojednávanie   by   malo   byť   vytýčené   až   v prvom   polroku   2004“,   a to   napriek   tomu,   že predseda okresného súdu považuje sťažnosť za dôvodnú. Ospravedlňuje pritom prieťahy v konaní objektívnymi skutočnosťami - nadmernou zaťaženosťou sudkyne a celého súdu.

Na   základe   uvedeného   je   podľa   názoru   sťažovateľa   jednoznačne   preukázané,   že postupom   (nečinnosťou)   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   652/02 dochádza k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Od ústavného súdu požaduje sťažovateľ vydať tento nález:„1.   Základné   právo   TESCO   STORES   SR,   a.   s.,   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I. v konaní pod sp. zn. 25 C 652/02 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I.   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 C 652/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. TESCO STORES SR, a. s., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100   000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I.   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet sťažovateľa.

4.   Okresný   súd   Košice   I.   je   povinný   uhradiť   TESCO   STORES   SR,   a.   s.,   trovy právneho zastúpenia na bankový účet advokáta JUDr. M. P., K.,“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie, 9. júla 2003 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedu   okresného   súdu   na   vyjadrenie k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie, ako aj na oznámenie, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Na rovnaké oznámenie ku konaniu ústneho pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľa.

Okresný   súd   a sťažovateľ   ústavnému   súdu   oznámili,   že   na   konaní   ústneho pojednávania netrvajú.

Predseda okresného súdu k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie uviedol:„Okresný súd Košice I po oboznámení sa so sťažnosťou sťažovateľa Tesco Stores SR a. s., B. a obsahom spisu vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 25 C 652/02 zistil, že od nápadu veci na súd dňa 26. 6. 2002 zabezpečila vybavujúca sudkyňa prípravu pojednávania podľa § 114 O. s. p.:

24.   7.   2002   vyzvala   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   nakoľko   sám   si poplatkovú povinnosť s podaním návrhu nesplnil aj napriek tomu, že je v konaní zastúpený   advokátom   a Sadzobník   súdnych   poplatkov   bol   uverejnený   v Zbierke zákonov,

26. 8. 2002 žalobca uhradil súdny poplatok v sume 12. 000.- Sk,

5. 9. 2002 bol doručený návrh na začatie konania na vyjadrenie žalovanému,

4. 11. 2002 bol požiadaný Obchodný register Okresného súdu Košice I o aktuálny výpis z obchodného registra žalobcu. Žalobca,   aj   keď   predmetom   konania   bola   žaloba   o zaplatenie   240.000.-   Sk   titulom nezaplateného   nájomného   za   nájom   nebytových   priestorov,   t.   j.   podľa   Občianskeho zákonníka žiadal vo veci vydať platobný rozkaz. Podľa ust. § 172 ods. 1 O. s. p. platného do 1. 9. 2003, platobný rozkaz bolo možné vydať, ak sa v návrhu na začatie konania uplatňovalo právo na zaplatenie peňažnej sumy neprevyšujúcej 100.000.- Sk.

Po účinnosti zák. č. 353/2003 Z. z., t. j. po 1. 9. 2003, súd dňa 2. 9. 2003 vydal vo veci platobný rozkaz. Tento však doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Poznamenávam, že v senáte 25 C je k 1. 9. 2003 pridelených na vybavenie 624 vecí, preto   je   potrebné   citlivo   zvážiť,   či   v danom   konaní   došlo   zo   strany   súdu   k prieťahom v konaní.“.

Pretože   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd konal vo veci sťažovateľa a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd v prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“   (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97 II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   25   C   652/02   a   na   základe   vyjadrenia   účastníkov konania a spisu dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že v konaní sp. zn. 25 C 652/02 ide o návrh na zaplatenie peňažnej sumy formou vydania platobného rozkazu. Konanie o zaplatenie peňažnej sumy, navyše, ak nárok nie je sporný, nie je vec právne a fakticky zložitá. Navyše, konanie, ktorého výsledkom má byť vydanie platobného rozkazu (§   172   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku),   je   svojou   povahou   skráteným   konaním v právne a skutkovo jednoduchých veciach (na ktorého použitie musia však byť splnené zákonom   ustanovené podmienky, ktoré   v prípade   sťažovateľa splnené neboli).   Napriek tejto skutočnosti ústavný súd uzavrel, že pred okresným súdom sa vedie konanie vo veci sp. zn. 25 C 652/02, ktorá nie je ani právne a ani fakticky mimoriadne zložitá, čo nakoniec potvrdzuje aj vydanie platobného rozkazu č. k. 25 C 652/2002-25 z 2. septembra 2003 okresným   súdom   ihneď   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorý novelizoval § 172 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Čo sa týka správania účastníka súdneho konania, podľa názoru ústavného súdu tento   bol   v konaní   aktívny.   Reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho poplatku, informoval sa na konanie vo veci (3. februára 2003), podal sťažnosť na prieťahy v konaní (7. apríla 2003).

3.   Čo   sa   týka   postupu   súdu,   tento   napriek   akceptovaniu   právnej   a faktickej jednoduchosti veci vo veci rozhodol až 2. septembra 2003 a pripustil vo svojom vyjadrení časové   zdržanie   rozhodnutia   vo   veci   (neviažuc   toto   rozhodnutie   na vydanie   platobného rozkazu), čo zdôvodnil najmä množstvom vecí pridelených senátu, ktorý o veci rozhodoval, na vybavenie. Týmto argumentoval aj vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľa zo 14. apríla 2003. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „námietka o počte nevybavených vecí bez predloženia dôkazov nemá povahu okolnosti   vylučujúcej   zodpovednosť   za   porušenie   práva   občana   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 40/97), t. j. počet nevybavených vecí nemôže byť dôvodom na ospravedlnenie zbytočných prieťahov v konaní. V danom prípade okresný súd rozhodol po 14 mesiacoch od podania žaloby sťažovateľa. Ústavný súd po zhodnotení postupu súdu s ohľadom   na   vydanie   platobného   rozkazu   ihneď   po   nadobudnutí   novely   Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 1. septembra 2003 (počas konania o sťažnosti v tejto veci na ústavnom súde) hodnotí uvedené obdobie ako čas, ktorý nereprezentuje takú mieru, ktorá by svojou   intenzitou   spôsobila   v danom   momente   rozhodovania   ústavného   súdu   porušenie základného práva sťažovateľa, a preto ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa porušené nebolo.

Vzhľadom na toto rozhodnutie ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003