znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Jurajom   Gavalcom,   Teodora   Tekela   23,Trnava, vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva podľa   čl. 17 ods.   2 a   5Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 To 85/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola27. novembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v tom   časevo väzbe v Ústave na výkon väzby Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 To85/2014 z 22. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami obžalovaný z obzvlášťzávažného   zločinu   nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2písm. c) Trestného zákona. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá jehožiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd porušil jeho právo byť vypočutý pred rozhodnutímo väzbe, podľa jeho názoru mal o tejto žiadosti rozhodovať senát okresného súdu, a niedruhostupňový súd. Namieta aj rýchlosť konania. Uvádza, že žiadosť podal okresnému súdu19. septembra 2014, krajský súd o nej rozhodol 22. októbra 2014 a rozhodnutie mu doručil10. novembra 2014. S poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje celkovú dobukonania o žiadosti o prepustenie z väzby za neprimerane dlhú. Napokon sťažovateľ namieta,že   krajský   súd   sa   nezaoberal   možnosťou   nahradenia   jeho   väzby   dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 To/85/2014 zo dňa 22. 10. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   1   To/85/2014   zo   dňa   22. 10. 2014   sa zrušuje.“

Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 21 T 118/2011 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podalžiadosť   o prepustenie   z väzby   prostredníctvom   svojho   obhajcu   19.   septembra   2014okresnému súdu. V žiadosti uviedol: „Vo veci som vo väzbe už neprimerane dlhú dobu, pričom   vo   veci   dokazovanie   neprebieha   a konanie   sa   nie   mojou   vinou   predlžuje. Pre posúdenie okolností ďalšieho trvania väzby je dôležité aj plynutie času. Konkrétne skutočnosti   zakladajúce   dôvodnosť   väzby   v začiatočnej   fáze   trestného   konania   stratili vzhľadom   na   čas,   ktorý   odvtedy   uplynul,   na   význame   a presvedčivosti   a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby. V súvislosti s týmto je potrebné podľa rozhodnutí ústavného súdu (a ESĽP) prihliadnuť aj na to, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo väzobnej veci so zvýšenou starostlivosťou. V danej veci som žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy   v konaní,   ktoré   vznikli   v dôsledku   postupu   súdov.   Súd   sa   musí   vysporiadať s otázkou, prečo aj po tak dlhom čase, stále dôvody mojej väzby trvajú, prečo sa nezoslabila relevancia skutkového základu z času rozhodovania o mojom vzatí do väzby.“

V čase   podania   žiadosti   sa   vec   sťažovateľa   nachádzala   na   krajskom   súde(od 18. septembra 2014), ktorý bol príslušný konať a rozhodovať o odvolaní prokurátoraa odvolaniach šiestich obžalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa z 28. apríla 2014,ktorým boli všetci siedmi obžalovaní uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. e) Trestnéhozákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, v štádiu prípravy podľa § 13ods. 1 Trestného zákona, za čo bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmerešesť rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a bolmu uložený ochranný dohľad v trvaní tri roky.

O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol krajský súd na neverejnomzasadnutí   22.   októbra   2014,   na   ktorom   boli   prítomní   členovia   senátu   a zapisovateľka.Na neverejné zasadnutie nebol sťažovateľ predvolaný a o jeho termíne nebol upovedomenýani prokurátor. Krajský súd rozhodol bez predchádzajúceho vypočutia sťažovateľa. Podľazápisnice o neverejnom zasadnutí predseda senátu prečítal podstatný obsah spisu okresnéhosúdu sp. zn. 21 T 118/2011, najmä žiadosť sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného a po poradesenátu vyhlásil uznesenie, ktorým podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosti sťažovateľaa ďalšieho obžalovaného zamietol a súčasne neprijal písomný sľub ďalšieho obžalovaného( ⬛⬛⬛⬛ ) a   nenahradil   jeho   väzbu   dohľadom   probačného   a mediačnéhoúradníka.

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2014   rozhodol   o odvolaniachprokurátora a šiestich obžalovaných tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Trestnéhoporiadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátilokresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Pred   podaním   žiadosti   z 19.   septembra   2014   okresný   súd   rozhodoval   o väzbesťažovateľa 4. augusta 2014, keď sťažovateľa vypočul na neverejnom zasadnutí k dôvodomjeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.Sťažovateľ vypovedal: „chcel by som uviesť, že vo väzbe sa nachádzal už 4 roky a je to nepredstaviteľne dlhá doba za skutok, ktorý mi je kladný za vinu. Chcem poukázať na to, že počas   mojej   väzby   z mojej   strany   neboli   žiadne   prieťahy   v konaní,   ani   zo strany... p. JUDr. Juraja   Gavalca...   Chcem   poukázať   na   to,   že   spoluobvinený je už vyše roka na slobode, popritom ale jedno konanie. Tiež chcem poukázať na zlú životnú situáciu mojej družky a mojich dvoch maloletých chlapcov, ktorí majú ako jediný príjem do domácnosti   materskú   dovolenku.   Preto   žiadam   súd,   aby   mi   vyhovel   a prepustil ma z väzby, aby som mohol začať nový život a aby som mohol pomáhať svojej rodine, nakoľko maloletý starší od 1. 9. nastupuje do školy a taktiež by potrebovali aspoň nejakú finančnú výpomoc, aby mal zabezpečené plnohodnotné štúdium. To je asi tak všetko čo chcem uviesť k mojej žiadosti o prepustenie z väzby.“

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   obhajcu   ďalšiu   žiadosť   o prepustenie   z väzbyokresnému   súdu   25.   novembra   2014.   Okresný   súd   o nej   rozhodol   10.   decembra   2014na neverejnom   zasadnutí   po   vypočutí   sťažovateľa   tak,   že   nahradil   väzbu   sťažovateľadohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a prepustil   ho   z väzby   na   sloboduza súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností. Prokurátor podal sťažnosť protitomuto   rozhodnutiu,   sťažovateľ   sa   vzdal   práva   podať   sťažnosť.   Napriek   tomu   podanímdoručeným   telefaxom   15.   decembra   2014   sťažovateľ   podal   prostredníctvom   obhajcusťažnosť   proti   uzneseniu   o prepustení   z väzby   argumentujúc,   že   rozhodnutie   je   v jehoneprospech a lepšie by pre neho bolo prepustenie po uplynutí maximálnej lehoty väzby17. januára 2015. Ďalším samostatným podaním doručeným telefaxom tohto istého dňasťažovateľ prostredníctvom obhajcu vzal späť svoju žiadosť o prepustenie z väzby. Okresnýsúd vzal na vedomie späťvzatie žiadosti uznesením zo 17. decembra 2014. Krajský súdrozhodol o sťažnosti prokurátora uznesením z 29. decembra 2014 tak, že zrušil napadnutéuznesenie okresného súdu v časti, ktorou boli sťažovateľovi uložené primerané obmedzeniaa povinnosti, a sám rozhodol o ich uložení. Príkazom z 29. decembra 2014 bol sťažovateľprepustený z väzby na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumierozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku...   O   väzbe   koná   a   rozhoduje   súda v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je privymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiusúdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Predrozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodnýmspôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predsedasenátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacimalebo   sudcom,   prokurátorovi   a   obhajcovi   položiť   obvinenému   otázky   týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch...

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadaťo prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosťzamietla,   môže   ju   obvinený,   ak   v   nej   neuvedie   iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutítridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudloprávoplatnosť.

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadomprobačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   alebo   odovzdaním   dohľadu   nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku... Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažnýzločin...,   možno   záruku   alebo   sľub   prijať   alebo   uložiť   dohľad,   len   ak   to   odôvodňujúvýnimočné okolnosti prípadu...

Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť.Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   302   ods.   1   Trestného   poriadku   neverejné   zasadnutie   sa   koná   za   stálejprítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutívylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutíaj prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca;   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiuo väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupujepri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2...

Vo   vzťahu   k   označeným   článkom   ústavy   a   dohovoru   ústavný   súd   poukazujena svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy, ako aj v čl. 5 dohovorutýkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadilprepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie,   ako   po   dobunevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,III. ÚS 255/03,   III. ÚS 199/05),   pričom   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   môže   byťv zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   pri   interpretácii čl.   5   ods.   4dohovoru uvádza, že čl. 5 ods. 4 zabezpečuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný,právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania procesnýcha hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody v zmysle čl. 5ods. 4 dohovoru (Brogan a ďalší v. Veľká Británia, rozsudok z 29. 11. 1988, bod 65). Hocikonanie   uvedené   v čl.   5   ods.   4   dohovoru   nemusí   byť   vždy   doprevádzané   zárukamipodobnými   tým,   ktoré   predpisuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru   pre   občianskoprávne   a trestnékonanie (Megyeri v. Nemecko, rozsudok z 12. 5. 1992, bod 22), je nutné, aby malo súdnycharakter a ponúkalo záruky adekvátne druhu príslušného zbavenia slobody. Konanie mábyť kontradiktórne a zaručovať „rovnosť zbraní“ medzi stranami, prokurátorom a zadržanouosobou   (Toth   v. Rakúsko,   rozsudok   z 12.   12.   1991,   bod   84).   Ak   ide   o osobu,   ktorejpozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňak nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   v konaní   pred   súdom   (Assenov   a ďalšív. Bulharsko,   rozsudok   z 28.   10.   1998,   bod 162).   Možnosť   osoby   pozbavenej   osobnejslobody   „osobne   sa   vyjadriť“   je   jednou   zo základných   procesných   záruk   spravodlivéhoprocesu (Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko, rozsudok z 21. 10. 1986).

Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako zásadnýzaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnúslobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právodotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiamďalšieho   zotrvania   vo   väzbe   (III.   ÚS   84/06).   Na   druhej   strane   ústavný   súd   vo   svojejdoterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúruESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášťdruhostupňového   súdu   rozhodovať   o väzbe,   resp.   jej   ďalšom   trvaní   vždy   po   vypočutíobvineného bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08).

Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal prepustenia z väzby na slobodu po tom,ako bol súdom prvého stupňa uznaný za vinného a bol mu uložený trest. Podľa judikatúryESĽP   pokiaľ   obvinený   po   neprávoplatnom   odsúdení   naďalej   vykonáva   väzbu,   nejdeuž o pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale o uväzneniepo odsúdení   príslušným   súdom   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   (napr.   Wemhoffv. Nemecko, rozsudok z 27. 6.1968, bod 9). Prípadné zrušenie pôvodného neprávoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku neznamená, že uväznenie na jeho základe bolo v rozpore s čl. 5ods. 1 dohovoru (pozri Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluvao lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 480).

1. K právu byť vypočutý v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby

V čase   podania   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 19.   septembra   2014bol súdom príslušným konať o jeho trestnej veci krajský súd ako súd odvolací. Bol pretopríslušným súdom aj na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby. Námietka sťažovateľa,že o jeho žiadosti mal rozhodovať senát okresného súdu, preto nie je opodstatnená.

Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody môžedôjsť   jedine   postupom   ustanoveným   zákonom.   Pojem   „zákonnosť   zbavenia   osobnejslobody“   judikatúra   ESĽP   vykladá   v   prvom   rade   ako   „súlad   s   domácim   (národným)právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. 11. 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06,bod   47   a   48).   Podobne   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   k   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavyzdôrazňuje,   že   integrálnou   súčasťou   ochrany   poskytovanej   citovanými   ustanoveniamije aj príslušná   zákonná   úprava   upravujúca   predpoklady   vzatia   do   väzby,   ako   aj   postuppri rozhodovaní   tak   o   vzatí   do   väzby,   ako   aj   pri   ďalších   rozhodnutiach   o   väzbe(porov. I. ÚS 165/02, I. ÚS 67/03). Zároveň však táto judikatúra zdôrazňuje, že nie každéporušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru. Naopak,pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré možno posudzovať ako „hrubú alebozjavnú nesprávnosť (vadu)“. Tento pojem nie je možné presne definovať, ale v závislostina okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie právomoci, nevypočutie osoby, ktorejosobná sloboda bola obmedzená, neuvedenie dôvodov obmedzenia osobnej slobody alebozlomyseľnosť   (v   zmysle   nedostatku   dobromyseľnosti)   na   strane   vnútroštátnych   orgánov(porov. napr. rozsudok z 31. 5. 2011, Chodorkovskij   proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04,bod 157).

Ústavný súd, vychádzajúc z konkrétnych okolností tejto veci, posudzoval sťažnosťv rámci záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, keďže právnym základomobmedzenia osobnej slobody sťažovateľa v čase rozhodovania krajského súdu nebola väzbav zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale odsúdenie za trestný čin v zmysle čl. 5 ods. 1písm.   a)   dohovoru.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   sa   vo   svojej   judikatúre   prikláňak nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   v konaní   pred   súdom   v prípade,   ak   ideo obmedzenie osobnej slobody spadajúce pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (napr. Assenova ďalší v. Bulharsko, rozsudok z 28. 10. 1998, bod 162, Nikolova v. Bulharsko, rozsudokz 25. 3. 1999, bod 58, Trzaska v. Poľsko, rozsudok z 11. 7. 2000, bod 74).

Vychádzajúc z odôvodnenia žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd konštatuje,že sťažovateľ v nej argumentoval oslabením dôvodov väzby vzhľadom na čas, ktorý uplynulod   jej   počiatočnej fázy,   a v tejto   súvislosti   namietal prieťahy   v súdnom   konaní.   Žiadneďalšie   dôvody   na   svoje   prepustenie   na   slobodu   neuviedol.   Krajský   súd   sa   týmitonámietkami sťažovateľa zaoberal. Keďže sťažovateľ nenamieta v sťažnosti ústavnému súdunevysporiadanie   sa   krajského   súdu   s jeho   argumentáciou   a nedostatočné   odôvodnenienapadnutého   rozhodnutia,   ústavný   súd   sa   nemohol   zaoberať   v rámci   predbežnéhoprerokovania sťažnosti podrobnejším posúdením dôvodov zamietnutia žiadosti sťažovateľa.

Obsahom súdneho spisu boli aj predchádzajúce žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby, ku každej z nich bol sťažovateľ okresným súdom vypočutý. Ostatná žiadosť bolaposudzovaná okresným súdom 4. augusta 2014. Sťažovateľ k nej pred okresným súdomargumentoval   dĺžkou   svojej   väzby   a nepriaznivou   finančnou   situáciou   svojich   dvochmaloletých detí a družky.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   bol   zo   súdneho   spisu   oboznámenýs dôvodmi,   ktoré   podľa   sťažovateľa   podporovali   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby.Sťažovateľ neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by sa týkali jeho osobnej situácie vo výkoneväzby,   ktoré   by   krajskému   súdu   neboli   známe,   a   neuviedol   žiadne   nové   dôvody   aniv nasledujúcej žiadosti o prepustenie z väzby, ani v konaní o tejto žiadosti pred okresnýmsúdom.   Súčasne   je   relevantné,   že   krajský   súd   potvrdil   existenciu   už   predtýmkonštatovaného dôvodu väzby a nedošlo ani k zmene okolností, na ktorých väzobný dôvodspočíval. Krajský súd teda neposudzoval žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľnemal   možnosť   sa   vyjadriť.   Hoci   sťažovateľ   nemal   možnosť   podať   sťažnosť   protinapadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   (§   83   ods.   1   Trestného   poriadku),   v prípadeexistencie nových skutočností odôvodňujúcich prepustenie z väzby, mal právo podať ďalšiužiadosť o prepustene z väzby bez akéhokoľvek časového obmedzenia.

Posúdiac všetky uvedené skutočnosti, s dôrazom na to, že napadnutým rozhodnutímkrajský   súd   rozhodoval   o väzbe   sťažovateľa   po   jeho   odsúdení   súdom   prvého   stupňa,a s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že väzba sťažovateľa bola neskôr nahradená dohľadomprobačného   a mediačného   úradníka   a sťažovateľ   bol   z väzby   prepustený   (teda   niepre pominutie dôvodov väzby), ústavný súd rozhodol, že nevypočutím sťažovateľa v konanío jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   pred   krajským   súdom   nebolo   zasiahnuté   do   jehozákladného práva na osobnú slobodu v intenzite opodstatňujúcej vyslovenie jeho porušeniav prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   v tejto   časti   preto   sťažnosťodmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K právu na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   ako   všeobecné   východisko   stabilne   uvádza,že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavkepreto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobujedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05,III. ÚS   345/06).   Nie   je   však   stanovená   žiadna   konkrétna   lehota,   ktorej   presiahnutímby došlo   k porušeniu   tohto   práva.   Pri   posudzovaní   namietaného   porušenia   právana urýchlené   preskúmanie   zákonnosti   väzby   ústavný   súd   v súlade   s   judikatúrou   ESĽP(napr. Rehbock v. Slovinsko, rozsudok z 28. 11. 2000, bod 84; Kolompar v. Belgicko,rozsudok z 24. 9. 1992, bod 42) posudzuje každú vec podľa konkrétnych okolností prípadu,prihliada najmä na postup a úkony namietaného orgánu a okolnosti na strane sťažovateľa.

Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu 19. septembra 2014.Keďže   v čase   podania   žiadosti bol   príslušným   súdom na konanie   krajský   súd   ako súdodvolací, žiadosť bolo potrebné predložiť krajskému súdu, kde bola doručená 23. septembra2014. Tento okamih považuje ústavný súd za začiatok posudzovanej doby konania. Krajskýsúd rozhodol o žiadosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014. Súbežnekonal v odvolacom konaní o odvolaní prokurátora a šiestich obžalovaných proti rozsudkusúdu   prvého   stupňa,   o ktorých   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   24.   októbra   2014.Právoplatné   uznesenie   krajského   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   bolosťažovateľovi doručené 5. novembra 2014.

O žiadosti   sťažovateľa   bolo   právoplatne   rozhodnuté   do   jedného   mesiacaod jej podania krajskému súdu a do dvoch týždňov bolo právoplatné rozhodnutie doručenésťažovateľovi, konanie tak trvalo celkovo šesť týždňov. Berúc do úvahy, že krajský súdsúbežne   rozhodoval   aj   vo   veci   samej,   v ktorej   bolo   rozhodnutie   vyhlásené   dva   dnipo rozhodnutí   o väzbe,   podľa   názoru   ústavného   súdu   zistená   doba   konania   o väzbenepresiahla ústavne prípustné limity tohto druhu konania. Sťažnosť je preto v tejto častizjavne neopodstatnená.

3. K právu na nahradenie väzby alternatívnym opatrením

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa vôbec nezaoberal možnosťou nahradenia jehoväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tejto súvislosti poukázal na niektorérozhodnutia ústavného súdu (IV. ÚS 346/08, II. ÚS 67/2013) a súvisiacu judikatúru ESĽP.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 19.   septembra   2014,   ktorú   podalprostredníctvom   svojho   obhajcu,   vyplýva,   že   nenavrhol   nahradenie   väzby   žiadnymz prostriedkov   nahrádzajúcich   väzbu   podľa   Trestného   poriadku   (záruka,   písomný   sľub,dohľad   probačného   a mediačného   úradníka,   peňažná   záruka).   Sťažovateľ   v žiadostipoukazoval na neexistenciu dôvodov väzby: „Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby...   stratili   vzhľadom   na   čas...   na   význame   a presvedčivosti   a nepostačujú už na dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby...   Súd   sa   musí   vysporiadať   s otázkou,   prečo aj po tak dlhom čase, stále dôvody mojej väzby trvajú, prečo sa nezoslabila relevancia skutkového   základu   z času   rozhodovania   o mojom   vztaí   do   väzby.“ Argumentáciapoukazujúca   na   možnosť   nahradenia   väzby   niektorým   z alternatívnych   opatrení   podľaTrestného poriadku nie je súčasťou žiadosti sťažovateľa.

Odôvodnenie sťažnosti v tejto časti nemá oporu v judikatúre ústavného súdu. Ústavnýsúd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 227/09, IV. ÚS 215/2010) uviedol, že rozhodovanieo väzbe a o jej ďalšom trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do ústavou a dohovoromgarantovaného práva na osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty ako jedného zatribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy potrebné výrokovú časť meritórnehorozhodnutia   súdu   individualizovať   tak,   aby   z   nej   zjavne   vyplývalo,   že   súd   rozhodol   ovšetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa). Len takýto výklad je možné považovať zaústavne konformný. Judikatúra ústavného súdu je v tejto otázke stabilizovaná a jednotná(napr. I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08, III. ÚS 71/2010, I. ÚS189/2010).

V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 67/2013 ústavný súd v nadväznosti na skôr vyslovenýprávny   názor   uviedol,   že   súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodujúci   o   väzbeje oprávnený   (a   vzhľadom   na   preferenciu   osobnej   slobody   vyplývajúcu   z   čl.   5   ods.   1dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechanímalebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačnéhoúradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Inou, hoci súvisiacou,otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, majú odraziťv odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať z toho, že spôsob a mierazaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu a obsahu procesných návrhovobvineného,   jeho   obhajcu,   resp.   ich   argumentácie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   jepovinnosťou súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, keď rozhoduje o vzatí do väzby, jejpredĺžení alebo o žiadosti o prepustenie, náležite sa s takouto argumentáciou vyrovnať aspoňv odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   neskôr   vyjadril   vo   svojich   rozhodnutiachnapr. sp. zn. I. ÚS 35/2014 a sp. zn. I. ÚS 314/2014, kde uviedol, že napriek tomu, že prirozhodovaní   o väzbe   sú   súdy   povinné   zvážiť   všetky   možnosti   nahradenia   väzbyprostriedkami,   ktoré   poskytuje   Trestný   poriadok,   v   rámci   odôvodnenia   rozhodnutiaje povinnosťou súdu vysporiadať sa len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitiev konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté.

Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014 neuplatnilnávrh, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, a anineuviedol žiadnu argumentáciu týkajúcu sa možnosti nahradenia jeho väzby. Ústavný súdpreto s poukazom na už uvedenú judikatúru vyhodnotil námietku sťažovateľa v tejto častisťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Na   základe   sumarizácie   svojich   čiastkových   záverov   k   sťažnosti   ústavnýsúd na jej predbežnom prerokovaní rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015