SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 141/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23,Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.1 To 85/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola27. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v tom časevo väzbe v Ústave na výkon väzby Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátomJUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To85/2014 z 22. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami obžalovaný z obzvlášťzávažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov aleboprekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2písm. c) Trestného zákona. Napadnutým uznesením krajského súdu bola zamietnutá jehožiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.
Sťažovateľ namieta, že krajský súd porušil jeho právo byť vypočutý pred rozhodnutímo väzbe, podľa jeho názoru mal o tejto žiadosti rozhodovať senát okresného súdu, a niedruhostupňový súd. Namieta aj rýchlosť konania. Uvádza, že žiadosť podal okresnému súdu19. septembra 2014, krajský súd o nej rozhodol 22. októbra 2014 a rozhodnutie mu doručil10. novembra 2014. S poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje celkovú dobukonania o žiadosti o prepustenie z väzby za neprimerane dlhú. Napokon sťažovateľ namieta,že krajský súd sa nezaoberal možnosťou nahradenia jeho väzby dohľadom probačnéhoa mediačného úradníka.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 To/85/2014 zo dňa 22. 10. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/85/2014 zo dňa 22. 10. 2014 sa zrušuje.“
Sťažovateľ žiada aj o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 21 T 118/2011 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podalžiadosť o prepustenie z väzby prostredníctvom svojho obhajcu 19. septembra 2014okresnému súdu. V žiadosti uviedol: „Vo veci som vo väzbe už neprimerane dlhú dobu, pričom vo veci dokazovanie neprebieha a konanie sa nie mojou vinou predlžuje. Pre posúdenie okolností ďalšieho trvania väzby je dôležité aj plynutie času. Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby v začiatočnej fáze trestného konania stratili vzhľadom na čas, ktorý odvtedy uplynul, na význame a presvedčivosti a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby. V súvislosti s týmto je potrebné podľa rozhodnutí ústavného súdu (a ESĽP) prihliadnuť aj na to, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo väzobnej veci so zvýšenou starostlivosťou. V danej veci som žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy v konaní, ktoré vznikli v dôsledku postupu súdov. Súd sa musí vysporiadať s otázkou, prečo aj po tak dlhom čase, stále dôvody mojej väzby trvajú, prečo sa nezoslabila relevancia skutkového základu z času rozhodovania o mojom vzatí do väzby.“
V čase podania žiadosti sa vec sťažovateľa nachádzala na krajskom súde(od 18. septembra 2014), ktorý bol príslušný konať a rozhodovať o odvolaní prokurátoraa odvolaniach šiestich obžalovaných proti rozsudku súdu prvého stupňa z 28. apríla 2014,ktorým boli všetci siedmi obžalovaní uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. e) Trestnéhozákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, v štádiu prípravy podľa § 13ods. 1 Trestného zákona, za čo bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmerešesť rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a bolmu uložený ochranný dohľad v trvaní tri roky.
O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby rozhodol krajský súd na neverejnomzasadnutí 22. októbra 2014, na ktorom boli prítomní členovia senátu a zapisovateľka.Na neverejné zasadnutie nebol sťažovateľ predvolaný a o jeho termíne nebol upovedomenýani prokurátor. Krajský súd rozhodol bez predchádzajúceho vypočutia sťažovateľa. Podľazápisnice o neverejnom zasadnutí predseda senátu prečítal podstatný obsah spisu okresnéhosúdu sp. zn. 21 T 118/2011, najmä žiadosť sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného a po poradesenátu vyhlásil uznesenie, ktorým podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosti sťažovateľaa ďalšieho obžalovaného zamietol a súčasne neprijal písomný sľub ďalšieho obžalovaného( ⬛⬛⬛⬛ ) a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačnéhoúradníka.
Krajský súd na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2014 rozhodol o odvolaniachprokurátora a šiestich obžalovaných tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c) a d) Trestnéhoporiadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátilokresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Pred podaním žiadosti z 19. septembra 2014 okresný súd rozhodoval o väzbesťažovateľa 4. augusta 2014, keď sťažovateľa vypočul na neverejnom zasadnutí k dôvodomjeho žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú podal v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.Sťažovateľ vypovedal: „chcel by som uviesť, že vo väzbe sa nachádzal už 4 roky a je to nepredstaviteľne dlhá doba za skutok, ktorý mi je kladný za vinu. Chcem poukázať na to, že počas mojej väzby z mojej strany neboli žiadne prieťahy v konaní, ani zo strany... p. JUDr. Juraja Gavalca... Chcem poukázať na to, že spoluobvinený je už vyše roka na slobode, popritom ale jedno konanie. Tiež chcem poukázať na zlú životnú situáciu mojej družky a mojich dvoch maloletých chlapcov, ktorí majú ako jediný príjem do domácnosti materskú dovolenku. Preto žiadam súd, aby mi vyhovel a prepustil ma z väzby, aby som mohol začať nový život a aby som mohol pomáhať svojej rodine, nakoľko maloletý starší od 1. 9. nastupuje do školy a taktiež by potrebovali aspoň nejakú finančnú výpomoc, aby mal zabezpečené plnohodnotné štúdium. To je asi tak všetko čo chcem uviesť k mojej žiadosti o prepustenie z väzby.“
Sťažovateľ podal prostredníctvom obhajcu ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzbyokresnému súdu 25. novembra 2014. Okresný súd o nej rozhodol 10. decembra 2014na neverejnom zasadnutí po vypočutí sťažovateľa tak, že nahradil väzbu sťažovateľadohľadom probačného a mediačného úradníka a prepustil ho z väzby na sloboduza súčasného uloženia primeraných obmedzení a povinností. Prokurátor podal sťažnosť protitomuto rozhodnutiu, sťažovateľ sa vzdal práva podať sťažnosť. Napriek tomu podanímdoručeným telefaxom 15. decembra 2014 sťažovateľ podal prostredníctvom obhajcusťažnosť proti uzneseniu o prepustení z väzby argumentujúc, že rozhodnutie je v jehoneprospech a lepšie by pre neho bolo prepustenie po uplynutí maximálnej lehoty väzby17. januára 2015. Ďalším samostatným podaním doručeným telefaxom tohto istého dňasťažovateľ prostredníctvom obhajcu vzal späť svoju žiadosť o prepustenie z väzby. Okresnýsúd vzal na vedomie späťvzatie žiadosti uznesením zo 17. decembra 2014. Krajský súdrozhodol o sťažnosti prokurátora uznesením z 29. decembra 2014 tak, že zrušil napadnutéuznesenie okresného súdu v časti, ktorou boli sťažovateľovi uložené primerané obmedzeniaa povinnosti, a sám rozhodol o ich uložení. Príkazom z 29. decembra 2014 bol sťažovateľprepustený z väzby na slobodu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody lenpre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodolo zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobodynezákonné.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumierozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku... O väzbe koná a rozhoduje súda v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je privymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiusúdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Predrozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodnýmspôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predsedasenátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacimalebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch...
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu... O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosťzamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutítridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudloprávoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanieponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobuobvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadomprobačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nadobvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.
Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku... Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažnýzločin..., možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujúvýnimočné okolnosti prípadu...
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť.Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 302 ods. 1 Trestného poriadku neverejné zasadnutie sa koná za stálejprítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.
Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutívylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutíaj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiuo väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupujepri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2...
Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazujena svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy, ako aj v čl. 5 dohovorutýkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadilprepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobunevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byťv zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pri interpretácii čl. 5 ods. 4dohovoru uvádza, že čl. 5 ods. 4 zabezpečuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný,právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania procesnýcha hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody v zmysle čl. 5ods. 4 dohovoru (Brogan a ďalší v. Veľká Británia, rozsudok z 29. 11. 1988, bod 65). Hocikonanie uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí byť vždy doprevádzané zárukamipodobnými tým, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 dohovoru pre občianskoprávne a trestnékonanie (Megyeri v. Nemecko, rozsudok z 12. 5. 1992, bod 22), je nutné, aby malo súdnycharakter a ponúkalo záruky adekvátne druhu príslušného zbavenia slobody. Konanie mábyť kontradiktórne a zaručovať „rovnosť zbraní“ medzi stranami, prokurátorom a zadržanouosobou (Toth v. Rakúsko, rozsudok z 12. 12. 1991, bod 84). Ak ide o osobu, ktorejpozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňak nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby v konaní pred súdom (Assenov a ďalšív. Bulharsko, rozsudok z 28. 10. 1998, bod 162). Možnosť osoby pozbavenej osobnejslobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivéhoprocesu (Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko, rozsudok z 21. 10. 1986).
Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako zásadnýzaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnúslobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právodotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiamďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo svojejdoterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúruESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášťdruhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po vypočutíobvineného bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08).
Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal prepustenia z väzby na slobodu po tom,ako bol súdom prvého stupňa uznaný za vinného a bol mu uložený trest. Podľa judikatúryESĽP pokiaľ obvinený po neprávoplatnom odsúdení naďalej vykonáva väzbu, nejdeuž o pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale o uväzneniepo odsúdení príslušným súdom podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru (napr. Wemhoffv. Nemecko, rozsudok z 27. 6.1968, bod 9). Prípadné zrušenie pôvodného neprávoplatnéhoodsudzujúceho rozsudku neznamená, že uväznenie na jeho základe bolo v rozpore s čl. 5ods. 1 dohovoru (pozri Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluvao lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 480).
1. K právu byť vypočutý v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby
V čase podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014bol súdom príslušným konať o jeho trestnej veci krajský súd ako súd odvolací. Bol pretopríslušným súdom aj na rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby. Námietka sťažovateľa,že o jeho žiadosti mal rozhodovať senát okresného súdu, preto nie je opodstatnená.
Už druhá veta čl. 5 ods. 1 dohovoru ustanovuje, že k zbaveniu osobnej slobody môžedôjsť jedine postupom ustanoveným zákonom. Pojem „zákonnosť zbavenia osobnejslobody“ judikatúra ESĽP vykladá v prvom rade ako „súlad s domácim (národným)právom“ (pozri napr. rozsudok zo 6. 11. 2011, Žúbor proti Slovensku, sťažnosť č. 7711/06,bod 47 a 48). Podobne ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavyzdôrazňuje, že integrálnou súčasťou ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniamije aj príslušná zákonná úprava upravujúca predpoklady vzatia do väzby, ako aj postuppri rozhodovaní tak o vzatí do väzby, ako aj pri ďalších rozhodnutiach o väzbe(porov. I. ÚS 165/02, I. ÚS 67/03). Zároveň však táto judikatúra zdôrazňuje, že nie každéporušenie vnútroštátneho práva je zároveň aj porušením čl. 5 ods. 1 dohovoru. Naopak,pozornosť ESĽP si zasluhujú len také porušenia, ktoré možno posudzovať ako „hrubú alebozjavnú nesprávnosť (vadu)“. Tento pojem nie je možné presne definovať, ale v závislostina okolnostiach môže ísť napríklad o prekročenie právomoci, nevypočutie osoby, ktorejosobná sloboda bola obmedzená, neuvedenie dôvodov obmedzenia osobnej slobody alebozlomyseľnosť (v zmysle nedostatku dobromyseľnosti) na strane vnútroštátnych orgánov(porov. napr. rozsudok z 31. 5. 2011, Chodorkovskij proti Rusku, sťažnosť č. 5829/04,bod 157).
Ústavný súd, vychádzajúc z konkrétnych okolností tejto veci, posudzoval sťažnosťv rámci záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, keďže právnym základomobmedzenia osobnej slobody sťažovateľa v čase rozhodovania krajského súdu nebola väzbav zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ale odsúdenie za trestný čin v zmysle čl. 5 ods. 1písm. a) dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojej judikatúre prikláňak nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby v konaní pred súdom v prípade, ak ideo obmedzenie osobnej slobody spadajúce pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (napr. Assenova ďalší v. Bulharsko, rozsudok z 28. 10. 1998, bod 162, Nikolova v. Bulharsko, rozsudokz 25. 3. 1999, bod 58, Trzaska v. Poľsko, rozsudok z 11. 7. 2000, bod 74).
Vychádzajúc z odôvodnenia žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd konštatuje,že sťažovateľ v nej argumentoval oslabením dôvodov väzby vzhľadom na čas, ktorý uplynulod jej počiatočnej fázy, a v tejto súvislosti namietal prieťahy v súdnom konaní. Žiadneďalšie dôvody na svoje prepustenie na slobodu neuviedol. Krajský súd sa týmitonámietkami sťažovateľa zaoberal. Keďže sťažovateľ nenamieta v sťažnosti ústavnému súdunevysporiadanie sa krajského súdu s jeho argumentáciou a nedostatočné odôvodnenienapadnutého rozhodnutia, ústavný súd sa nemohol zaoberať v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti podrobnejším posúdením dôvodov zamietnutia žiadosti sťažovateľa.
Obsahom súdneho spisu boli aj predchádzajúce žiadosti sťažovateľa o prepusteniez väzby, ku každej z nich bol sťažovateľ okresným súdom vypočutý. Ostatná žiadosť bolaposudzovaná okresným súdom 4. augusta 2014. Sťažovateľ k nej pred okresným súdomargumentoval dĺžkou svojej väzby a nepriaznivou finančnou situáciou svojich dvochmaloletých detí a družky.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd bol zo súdneho spisu oboznámenýs dôvodmi, ktoré podľa sťažovateľa podporovali jeho žiadosť o prepustenie z väzby.Sťažovateľ neuviedol žiadne také dôvody, ktoré by sa týkali jeho osobnej situácie vo výkoneväzby, ktoré by krajskému súdu neboli známe, a neuviedol žiadne nové dôvody aniv nasledujúcej žiadosti o prepustenie z väzby, ani v konaní o tejto žiadosti pred okresnýmsúdom. Súčasne je relevantné, že krajský súd potvrdil existenciu už predtýmkonštatovaného dôvodu väzby a nedošlo ani k zmene okolností, na ktorých väzobný dôvodspočíval. Krajský súd teda neposudzoval žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľnemal možnosť sa vyjadriť. Hoci sťažovateľ nemal možnosť podať sťažnosť protinapadnutému uzneseniu krajského súdu (§ 83 ods. 1 Trestného poriadku), v prípadeexistencie nových skutočností odôvodňujúcich prepustenie z väzby, mal právo podať ďalšiužiadosť o prepustene z väzby bez akéhokoľvek časového obmedzenia.
Posúdiac všetky uvedené skutočnosti, s dôrazom na to, že napadnutým rozhodnutímkrajský súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa po jeho odsúdení súdom prvého stupňa,a s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že väzba sťažovateľa bola neskôr nahradená dohľadomprobačného a mediačného úradníka a sťažovateľ bol z väzby prepustený (teda niepre pominutie dôvodov väzby), ústavný súd rozhodol, že nevypočutím sťažovateľa v konanío jeho žiadosti o prepustenie z väzby pred krajským súdom nebolo zasiahnuté do jehozákladného práva na osobnú slobodu v intenzite opodstatňujúcej vyslovenie jeho porušeniav prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto časti preto sťažnosťodmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. K právu na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby
Ústavný súd vo svojej judikatúre ako všeobecné východisko stabilne uvádza,že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavkepreto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobujedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05,III. ÚS 345/06). Nie je však stanovená žiadna konkrétna lehota, ktorej presiahnutímby došlo k porušeniu tohto práva. Pri posudzovaní namietaného porušenia právana urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby ústavný súd v súlade s judikatúrou ESĽP(napr. Rehbock v. Slovinsko, rozsudok z 28. 11. 2000, bod 84; Kolompar v. Belgicko,rozsudok z 24. 9. 1992, bod 42) posudzuje každú vec podľa konkrétnych okolností prípadu,prihliada najmä na postup a úkony namietaného orgánu a okolnosti na strane sťažovateľa.
Sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby okresnému súdu 19. septembra 2014.Keďže v čase podania žiadosti bol príslušným súdom na konanie krajský súd ako súdodvolací, žiadosť bolo potrebné predložiť krajskému súdu, kde bola doručená 23. septembra2014. Tento okamih považuje ústavný súd za začiatok posudzovanej doby konania. Krajskýsúd rozhodol o žiadosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2014. Súbežnekonal v odvolacom konaní o odvolaní prokurátora a šiestich obžalovaných proti rozsudkusúdu prvého stupňa, o ktorých rozhodol na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2014.Právoplatné uznesenie krajského súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby bolosťažovateľovi doručené 5. novembra 2014.
O žiadosti sťažovateľa bolo právoplatne rozhodnuté do jedného mesiacaod jej podania krajskému súdu a do dvoch týždňov bolo právoplatné rozhodnutie doručenésťažovateľovi, konanie tak trvalo celkovo šesť týždňov. Berúc do úvahy, že krajský súdsúbežne rozhodoval aj vo veci samej, v ktorej bolo rozhodnutie vyhlásené dva dnipo rozhodnutí o väzbe, podľa názoru ústavného súdu zistená doba konania o väzbenepresiahla ústavne prípustné limity tohto druhu konania. Sťažnosť je preto v tejto častizjavne neopodstatnená.
3. K právu na nahradenie väzby alternatívnym opatrením
Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa vôbec nezaoberal možnosťou nahradenia jehoväzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tejto súvislosti poukázal na niektorérozhodnutia ústavného súdu (IV. ÚS 346/08, II. ÚS 67/2013) a súvisiacu judikatúru ESĽP.
Zo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014, ktorú podalprostredníctvom svojho obhajcu, vyplýva, že nenavrhol nahradenie väzby žiadnymz prostriedkov nahrádzajúcich väzbu podľa Trestného poriadku (záruka, písomný sľub,dohľad probačného a mediačného úradníka, peňažná záruka). Sťažovateľ v žiadostipoukazoval na neexistenciu dôvodov väzby: „Konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby... stratili vzhľadom na čas... na význame a presvedčivosti a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby... Súd sa musí vysporiadať s otázkou, prečo aj po tak dlhom čase, stále dôvody mojej väzby trvajú, prečo sa nezoslabila relevancia skutkového základu z času rozhodovania o mojom vztaí do väzby.“ Argumentáciapoukazujúca na možnosť nahradenia väzby niektorým z alternatívnych opatrení podľaTrestného poriadku nie je súčasťou žiadosti sťažovateľa.
Odôvodnenie sťažnosti v tejto časti nemá oporu v judikatúre ústavného súdu. Ústavnýsúd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 227/09, IV. ÚS 215/2010) uviedol, že rozhodovanieo väzbe a o jej ďalšom trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do ústavou a dohovoromgarantovaného práva na osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty ako jedného zatribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy potrebné výrokovú časť meritórnehorozhodnutia súdu individualizovať tak, aby z nej zjavne vyplývalo, že súd rozhodol ovšetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa). Len takýto výklad je možné považovať zaústavne konformný. Judikatúra ústavného súdu je v tejto otázke stabilizovaná a jednotná(napr. I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08, III. ÚS 71/2010, I. ÚS189/2010).
V rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 67/2013 ústavný súd v nadväznosti na skôr vyslovenýprávny názor uviedol, že súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodujúci o väzbeje oprávnený (a vzhľadom na preferenciu osobnej slobody vyplývajúcu z čl. 5 ods. 1dohovoru aj povinný) skúmať, či účel väzby nemožno rovnako dobre dosiahnuť ponechanímalebo prepustením obvineného na slobodu za súčasného dozoru probačného a mediačnéhoúradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Inou, hoci súvisiacou,otázkou je to, do akej miery sa úvahy súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, majú odraziťv odôvodnení uznesenia. Pri jej riešení je potrebné vychádzať z toho, že spôsob a mierazaoberania sa týmito otázkami v uznesení závisí od spôsobu a obsahu procesných návrhovobvineného, jeho obhajcu, resp. ich argumentácie. Podľa názoru ústavného súdu jepovinnosťou súdu, resp. sudcu pre prípravné konanie, keď rozhoduje o vzatí do väzby, jejpredĺžení alebo o žiadosti o prepustenie, náležite sa s takouto argumentáciou vyrovnať aspoňv odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd uvedený právny názor neskôr vyjadril vo svojich rozhodnutiachnapr. sp. zn. I. ÚS 35/2014 a sp. zn. I. ÚS 314/2014, kde uviedol, že napriek tomu, že prirozhodovaní o väzbe sú súdy povinné zvážiť všetky možnosti nahradenia väzbyprostriedkami, ktoré poskytuje Trestný poriadok, v rámci odôvodnenia rozhodnutiaje povinnosťou súdu vysporiadať sa len s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitiev konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté.
Sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 19. septembra 2014 neuplatnilnávrh, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka, a anineuviedol žiadnu argumentáciu týkajúcu sa možnosti nahradenia jeho väzby. Ústavný súdpreto s poukazom na už uvedenú judikatúru vyhodnotil námietku sťažovateľa v tejto častisťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti ústavnýsúd na jej predbežnom prerokovaní rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015