znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   februára   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a   sudcov   Sergeja Kohuta a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného   v   čl.   47 Charty   základných   práv Európskej   únie postupom   Krajského   súdu v Košiciach   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   14   CoE   231/2012   zo   16.   januára   2013   (sp. zn. Rvp 22146/2013) a sp. zn. 16 CoE 103/2012 z 5. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 22147/213), ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a jeho   uzneseniami   sp. zn. 4 E Cdo 60/2013   z   15.   júla   2013   (sp. zn.   Rvp 22146/2013)   a   sp. zn.   7   Cdo   9/2013 zo 7. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22147/2013) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 22146/2013 a sp. zn. Rvp 22147/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22146/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho uzneseniami   sp. zn.   14   CoE   231/2012   zo   16.   januára   2013   (sp. zn.   Rvp 22146/2013) a sp. zn. 16 CoE 103/2012 z 5. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 22147/213), ako aj postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   a jeho   uzneseniami sp. zn. 4 E Cdo 60/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22146/2013) a sp. zn. 7 Cdo 9/2013 zo 7. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22147/2013).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie každého úveru v tom-ktorom prípade dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu. Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskych   zápisníc)   iniciovala začatie   exekučných   konaní.   Potom,   čo   ten-ktorý   príslušný   okresný   súd   (ďalej vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním   exekučných   konaní,   následne   tieto   už   začaté   exekučné   konania   svojimi uzneseniami ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.

Krajský   súd   v   dôsledku   odvolaní   podaných   sťažovateľkou   proti   zastavajúcim uzneseniam Okresného súdu   Spišská   Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)   tieto svojimi uzneseniami   sp. zn.   14   CoE   231/2012   zo   16.   januára   2013   (sp. zn.   Rvp 22146/2013) a sp. zn. 16 CoE 103/2012 z 5. septembra 2012 (sp. zn. Rvp 22147/213) ako vecne správne potvrdil,   dôvodiac   rovnako   ako   aj   pred   ním   okresný   súd,   neexistenciou   spôsobilých exekučných titulov, ktoré vznikli na základe povinnými dlžníkmi udelených splnomocnení splnomocnencovi   určenému   vopred   sťažovateľkou   ako   oprávnenou,   čo   bolo   krajským súdom a pred ním aj okresným súdom vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka, pre „... rozpor splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice tretej osobe povinným s §§ 22   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   a   to   pre   rozpor   záujmov   zástupcu   so   záujmami zastupovaného povinného“.

O dovolaniach sťažovateľky podaných proti označeným uzneseniam krajského súdu rozhodol   najvyšší   súd   uzneseniami   sp. zn.   4   E   Cdo   60/2013   z   15.   júla   2013   (sp. zn. Rvp 22146/2013) a sp. zn. 7 Cdo   9/2013 zo 7. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22147/2013), ktorými dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesné návrhy na prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“).

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   v   obšírnej   argumentácii, poukazujúc pritom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.) namieta,   že   postupom   a   uzneseniami   tak   krajského   súdu   ako   aj   najvyššieho   súdu   boli porušené   ňou   označené   základné   práva   a   práva   zaručené   v   ústave,   dohovore   a   charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,   nevyhovel   jej   návrhu   na   prerušenie   toho-ktorého   dovolacieho   konania a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či je   možné   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   považovať   aj   jednostranný   právny   úkon spotrebiteľa,   ktorý   má   spotrebiteľ   možnosť   kedykoľvek   odvolať   a   ktorým   dobrovoľne splnomocnil   inú fyzickú   osobu   na uznanie jeho dlhu   vo forme notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, ako aj výkladu čl. 47 charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného   sudcu,   za   ktorého,   v   zmysle   judikatúry   už   aj   ústavného   súdu,   možno v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

Okrem   toho   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   základného   práva   a   práva   na spravodlivý   proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu malo dôjsť aj tým, že čo sa týka posudzovania nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval   v   rámci preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   informovať   účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“. V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: «Tak Krajský súd v Košiciach ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský   nález (chyba   v   písaní   sťažovateľkou,   správne   má   byť   uvedené   „notársku zápisnicu“, pozn.) ako platný exekučný titul.»

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval,   že   napádaným   postupom   tak   krajského   súdu   a jeho   uzneseniami,   ako   aj postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho uzneseniami   došlo   k   porušeniu   sťažovateľkou označených   základných   práv   a   práv   zaručených   v   ústave,   dohovore   a charte,   aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 22146/2013 a sp. zn. Rvp 22147/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a chartou označeným postupom a uzneseniami krajského súdu,   ako aj označeným postupom   a   uzneseniami najvyššieho   súdu,   pričom   pokiaľ ide o základné   právo   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces,   k   ich   porušeniu   malo   podľa sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd nezohľadnili   judikatúru   Súdneho   dvora   EÚ   týkajúcu   sa   ich   povinnosti   dať   účastníkom, konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označenými postupmi a uzneseniami dopustiť porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice Rady vo veci posúdenia pojmu neprijateľnej zmluvnej podmienky.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami krajského súdu

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú nielen voči rozhodnutiam najvyššieho súdu, ale aj voči rozhodnutiam krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi krajského súdu ústavný súd v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V   súvislosti   s   napádanými postupmi   a   uzneseniami   krajského   súdu   sťažovateľka namieta   porušenie   svojho   základného   práva   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež povinným   z   exekúcie   nedal   možnosť   vyjadriť   k   svojmu   v tom-ktorom   prípade   ex   offo učinenému   záveru   o   tom,   že   udelenie   splnomocnenia   povinným   tretej   osobe   určenej generálne oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho   dlhu   v   zmluve   formulárového   typu,   ktorej   obsah   nemohol   povinný   z   exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd okrem iného znemožniť aj   „zlegalizovanie“   tejto   prípadnej   nekalej   zmluvnej   podmienky   prípadným   súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napádaných postupov a uznesení krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) OSP (neumožnenie účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred súdom, pozn.), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou podaných dovolaní bol najvyšší súd ako súd dovolací v dovolacích konaniach povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupom a rozhodnutiam krajského súdu, aké sťažovateľka proti týmto postupom a rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý jej   v   zmysle   judikatúry   Súdneho   dvora   EÚ   nedal   možnosť   vyjadriť   sa   k   ním   ex   offo konštatovanému záveru o vyhodnotení povinným udeleného splnomocnenia tretej osobe určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta,   že   napádanými postupmi a   rozhodnutiami najvyššieho súdu   bolo porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.

V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade podotýka,   že   z   napádaných   uznesení   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že udelenie splnomocnenia   povinným   tretej   osobe   určenej   oprávnenou   pre   účely   spísania   notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ (povinný) ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku. Inými   slovami,   keďže   v   napádaných   dovolacích   konaniach   sťažovateľka   vyslovene nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci   dovolacieho   súdu   nepovažoval   túto   skutočnosť   za takú, ktorá   by znamenala procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádaných uzneseniach ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa § 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.

Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil, práve   naopak,   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   iba   v   sťažovateľkou   tvrdenej   skutočnosti nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej, čo sa týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (notárskej   zápisnice)   ako   nekalej,   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013,   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   možnosť   oboznámiť   sa   s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná   v   konaní   ako   celku   (v   posudzovanom   prípade   v   konaní na   oboch   stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu   odvolaciemu   súdu   v   zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces,   a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V   zmysle   druhej   skupiny   námietok   sťažovateľky   proti   napádaným   postupom a uzneseniam   najvyššieho   súdu   malo   byť   porušené   jej   základné   právo   a   právo   na spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku   (pozri   MAZÁK,   J.,   JÁNOŠÍKOVÁ,   M.:   Základy   práva   Európskej únie.   Ústavný   systém   a   súdna   ochrana.   Bratislava:   IURA   EDITION,   2009,   s.   420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu   prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor EÚ.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore   s   právom   EÚ,   musí   mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré dostatočne   odôvodňuje   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru   EÚ, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   EÚ   (II.   ÚS   129/2010,   porovnaj   uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo, v podobe   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu   k   procesnoprávnemu   alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   (pozri   napr. IV. ÚS 108/2010),   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   v   daných   prípadoch   nebolo povinnosťou   najvyššieho   súdu   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   a   či v dôsledku   nesplnenia   tejto   povinnosti   možno   uvažovať   o   porušení   sťažovateľkou označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   ktorý   vo   veci   koná   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ   (m.   m.   IV.   ÚS 108/2010).

V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie splnomocnenia udeleného povinným tretej osobe určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu pre účely spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného ako neprijateľnej zmluvnej   podmienky   odôvodnil   tým,   že   na   daný   prípad   aplikovali   všeobecné   súdy vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem EÚ, takže   tu   nevznikla   potreba   iniciovať   prejudiciálne   konanie   o   výklade   práva   EÚ,   ktoré v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho dvora EÚ o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho dvora EÚ nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru rozsah práv a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách uvedeného výkladu (najvyšší súd poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna právna úprava, boli uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre   rozhodnutie   v   daných   veciach,   bez potreby   predkladať v   tejto   otázke   prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014