znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/2012-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky a neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. S., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V-21/2011 z 23. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť F. S., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V-21/2011 z 23. februára 2012.

Sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd uznesením z 23. februára 2012 odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu toho istého súdu sp. zn. 2 To 5/2009 zo 16. novembra 2010, keď predtým bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 8. novembra 2004 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 11/2000 uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov. Podľa jeho názoru najvyšší súd ako súd dovolací konal vo veci bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene v skutkovom stave veci, novej skutočnosti, a odmietol dovolanie bez toho, aby sa za rovnakého skutkového stavu vysporiadal s rozdielnymi názormi totožného senátu odvolacieho súdu prezentovanými v dvoch rozdielnych uzneseniach. Zmenou iba právneho názoru na vec tak dovolací súd poprel princíp na spravodlivý proces, a preto vyslovený názor bol svojvoľný. Dovolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na zjednocujúce stanovisko trestného kolégia uvedeného súdu, pričom toto nebolo možné aplikovať na daný prípad. Poukázal na nevieryhodnú výpoveď spoluobvineného Ľ. R. a na to,   že   výpoveď   tohto   svedka   nemala   byť akceptovaná.   Ďalej   uviedol,   že   dovolací   súd nezohľadnil všetky ním namietané skutočnosti uvedené v dovolaní. Na základe toho žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo F. S., nar...., trvale bytom..., Ž. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   1   Tdo   V- 21/2011 zo dňa 23.2.2012 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tdo V-21/2011 zo dňa 23.2.2012 a vec vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

Zároveň   si   uplatňujeme   v   tomto   konaní   i   trovy   právneho   zastúpenia   v   zmysle Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z., spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to... teda spolu 323,50 Eur.

Zároveň   ukladá   Najvyššiemu   súdu   SR   trovy   právneho   zastúpenia   F.   S.   vo   výške 323,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M. & JUDr. M. K...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Z rozdelenia súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 347/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa namieta,   a   napadaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne   postupom,   ktorý   im predchádzal.

Sťažovateľ   žiada   vysloviť   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-21/2011 s tým, že najvyšší súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:„Pri posudzovaní, či v tom-ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvinených   na   obhajobu,   sú   dôležité   konkrétne   podmienky   prípadu,   ktoré   je   potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvinených tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v ich prospech a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   právo   na   obhajobu   zahŕňa   viacero   komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu   vo   veci   bez   prítomnosti   obhajcu   a   pod.,   čo   sa   v   posudzovanom   prípade nezistilo. Naopak, obvinení využívali v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcov. Od začiatku konania mali všetci obvinení možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné   prostriedky, zúčastňovať sa na procesných úkonoch osobne   i   prostredníctvom   obhajcov,   vypočúvať   svedkov,   ktorých,   sami   alebo prostredníctvom obhajcov navrhli a klásť im otázky,   čo vyplýva aj z obsahu spisového materiálu.

Obvinený   F.   S.   v   zmysle   tohto   dovolacieho   dôvodu   uplatňuje   okolnosť,   že rozhodnutie súdov oboch stupňov o jeho vine je založené na nezákonne získanom dôkaze, a to výpovedi obvineného Ľ. R. v prípravnom konaní z dňa 23. novembra 1999. Túto výpoveď podľa názoru obvineného nie je možné považovať za neodkladný úkon, a preto ani nebolo možné zápisnicu z tohto výsluchu prečítať na hlavnom pojednávaní postupom podľa § 207 ods.   2   Tr.   por.   účinného   do   01.   januára   2006,   tak ako   to   urobil   konajúci súd.   Týmto postupom súdu malo byť zásadným spôsobom porušené právo, na obhajobu obvineného.... Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. účinného do 01. januára 2006 za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle   uvedeného   ustanovenia   treba   považovať   jednak   splnenie   formálnych,   t.   j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t.j.   aby   úkon   -   použitý   dôkazný   prostriedok   na   vykonanie   resp.   získanie   dôkazu   -   bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť.

Podľa   §   207   ods.   2   Tr.   por.   účinného   do   01.   januára   2006   sa   zápisnica o predchádzajúcej výpovedi obžalovaného prečíta len vtedy, ak sa koná v neprítomnosti obžalovaného, keď obžalovaný odoprie vypovedať alebo keď sa objavia podstatné rozpory medzi jeho skoršou výpoveďou a jeho údajmi pri hlavnom, pojednávaní a ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.

Prvostupňový   súd   v   zmysle   citovaného   ustanoveniu   po   splnení   hore   uvedených podmienok   prečítal   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   17.   októbra   2008   výpoveď obvineného Ľ. R., ktorú urobil v prípravnom konaní dňa 23. novembra 1999, vzhľadom na to, že využil svoje právo v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 Tr. por. účinného do 01. januára 2006   a   odmietol   vypovedať.   V   čase   konania   namietaného   výsluchu   síce   bolo   vydané uznesenie o vznesení obvinenia F. S. (dňa 22. novembra 1999), ale k oznámeniu o vznesení obvinenia došlo až po zadržaní tohto obvineného dňa 14. decembra 1999, a teda logicky, nemohol   sa   tohto   úkonu   zúčastniť   on,   resp.   ani   jeho   obhajca.   Avšak   vychádzajúc   zo skutočnosti, že výsluch obvineného musí byť vykonaný bez meškania potom, čo obvinenému bolo vznesené obvinenie oznámené (v danom prípade výsluch obvineného Ľ. R.), pretože na tento   úkon   môžu   bezprostredne   nadväzovať   ďalšie   potrebné   opatrenia   a   rozhodnutia, ktorými   je   naplnený   účel   trestného   konania,   (ako   napr.   rozhodnutia   o   väzbe   ďalších obvinených   Ing. B. L. a Ing. J. V.), súd potom správne považoval výsluch obvineného Ľ. R. za úkon, ktorý nezniesol odklad do doby, kým bude zadržaný obvinený F. S., na základe čoho   bolo   možné   tento   zákonne   získaný   dôkaz   použiť   aj   vo   vzťahu   k   ďalším spoluobvineným, a teda aj k obvinenému F. S. V súlade s uvedeným potom konajúci súd správne   prečítal   zápisnicu   z   takéhoto   výsluchu   postupom   podľa   §   207   ods.   2   Tr.   por. účinného do 01. januára 2006....

Súdy   oboch   stupňov   sa   posúdením   povahy   neodkladného   úkonu   už   niekoľkokrát vo svojich   rozhodnutiach   zaoberali,   a   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   tomto smere   ďalej   už   len   odkazuje   na   podrobné   odôvodnenie   uznesenia   odvolacieho   súdu sp. zn. 2 To 5/2009,   v ktorom druhostupňový súd zo všetkých aspektov rozobral dôvody použitia   zápisnice   o   výsluchu   obvineného   Ľ.   R.   z   prípravného   konania   ako   dôkazu získaného zákonným spôsobom.“

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal s argumentmi sťažovateľa uvedenými v dovolaní proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie odmietnuť. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkým   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný súd z rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil, že by jeho závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom dovolacieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012