znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 141/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa o sťažnosti spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. RNDr. P. K., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods. 1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 8/2009 z 8. júla 2010 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti G., a. s.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 141/2011-22 zo 6. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   RNDr.   P.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 8/2009 z 8. júla 2010 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 S 8/2009 žalobcom proti Hlavnému banskému úradu v B. (ďalej len „žalovaný“), za účasti S., s. r. o., B., vo veci vyslovenia nezákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. 1352-2523/2008, rozhodnutia Obvodného banského úradu v B. (ďalej len „obvodný banský úrad“) sp. zn. 678-2826/2008, obvodného banského úradu sp. zn. 678-999/465/Ba-Go/2008 a obvodného banského úradu sp. zn. 1221-2064/Bo-Go/2008. Krajský súd rozhodol vo veci žalovaného vedenej pod sp. zn. 1352-2523/2008 z 18. novembra 2008 a vo veci obvodného banského úradu vedenej pod sp. zn. 678-2826/2008 z 29. septembra 2008 tak, že zrušil tieto rozhodnutia   správnych   orgánov.   Nerozhodol   však   o   ostatných   ním   napadnutých rozhodnutiach,   ktoré   boli   taktiež   predmetom   žaloby   a   nároku   na   ich   rozhodnutie. Rozhodnutie   aj o   týchto   dvoch   rozhodnutiach   správneho orgánu   mali a majú pre neho zásadný význam a súvisia s rozhodnutiami, o ktorých krajský súd rozhodol. Uviedol, že nenapáda   rozhodnutie   krajského   súdu   v tej   časti,   ktorou   rozhodol   o jeho   nárokoch uplatnených v správnej žalobe, napáda len tú časť rozhodnutia tohto súdu, v ktorej nebolo rozhodnuté o jeho ďalších nárokoch, a preto žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:„1. Základné právo spoločnosti G., a. s., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nerozhodnutím o tej časti žaloby, ktorou   sa   spoločnosť   domáhala   zrušenia   oznámenia   Obvodného   banského   úradu   v B. o zániku oprávnenia sťažovateľa na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore P.   –   bituminózne   horniny   č.   678-999/465/Ba-Go/2008   zo   dňa   3.4.2008   a   oznámenia Obvodného   banského   úradu   v B.   –   doplnenia   č.   1221-2064/465/Bo-Go/2008   zo   dňa 18.7.2008   v   ktorom   bol   určený   nový   deň   zániku   oprávnenia   sťažovateľa   na   dobývanie výhradného ložiska, porušené bolo.

2.   Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Bratislave,   aby   rozhodol   o tej časti žaloby, ktorou sa spoločnosť domáhala zrušenia oznámenia Obvodného banského úradu v B.   o   zániku   oprávnenia   sťažovateľa   na   dobývanie   výhradného   ložiska   v dobývacom priestore   P.   –   bituminózne   horniny   č.   678-999/465/Ba-Go/2008   zo   dňa   3.4.2008 a oznámenia Obvodného banského úradu v B. – doplnenia č. 1221-2064/465/Bo-Go/2008 zo   dňa   18.7.2008,   v   ktorom   bol   určený   nový   deň   zániku   oprávnenia   sťažovateľa   na dobývanie výhradného ložiska, alebo,

ak ústavný súd dospeje k záveru, že od rozhodnutia o opomenutej časti právnej veci sú závislé aj výroky, ktoré sťažnosťou neboli dotknuté, ústavný súd zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Bratislave.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti G., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 260,88 EUR... na účet jej právneho zástupcu JUDr. RNDr. P. K.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

3. Krajský súd na základe výzvy ústavného súdu z 27. apríla 2011 na vyjadrenie k prijatej   sťažnosti   sa   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   písomne   nevyjadril.   Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu ústavnému súdu listom zo 4. mája 2011 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

4. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Namietaným rozhodnutím krajský súd rozhodol vo veci správnej žaloby sťažovateľa o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   tak,   že   zrušil   oznámenie žalovaného   o vybavení   sťažnosti   sp.   zn. 1352-2523/2008   z   18.   novembra   2008,   ako   aj rozhodnutie   obvodného   banského   úradu   sp.   zn.   678-2826/2008   z   29.   septembra   2008. Nerozhodol   však   vo   veci   ďalších   rozhodnutí,   ktorých   nezákonnosť   sťažovateľ   namietal a zrušenie ktorých navrhoval. Rozsudok krajského súdu obsahoval poučenie, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.

Významnou podmienkou ústavného súdu limitujúcou jeho rozhodovaciu právomoc v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v citovanom čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity).

Podmienkou   konania   o   ústavnej   sťažnosti   je   aj   vyčerpanie   opravných   a   iných právnych prostriedkov, ktoré zákon účinne poskytuje na ochranu základných práv a slobôd a na ktoré je sťažovateľ oprávnený (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Na základe výzvy ústavného súdu z 23. novembra 2010 adresovanej sťažovateľovi, aby potvrdil informáciu krajského súdu o podaní odvolania proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu, sťažovateľ 6. decembra 2010 oznámil, že ide o mylnú informáciu, ktorá nezodpovedá   skutočnosti.   Uviedol,   že   na   krajský   súd   sa   obrátil   iba   z   dôvodu   podania správnej žaloby proti „inému, novšiemu rozhodnutiu Hlavného banského úradu č. 184- 2137/2010 zo dňa 27.10.2010“.

Keďže   samotný   sťažovateľ   vyvrátil   informáciu   o   podaní   odvolania,   v   čase,   keď ústavný súd prijímal predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie, nemal vedomosť o skutočnosti, že sťažovateľ spolu s ústavnou sťažnosťou podal aj opravný prostriedok na všeobecnom súde.

Po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   v   súčinnosti s krajským súdom zistil, že sťažovateľ 3. novembra 2011 doručil krajskému súdu podanie označené ako „žiadosť o zaujatie stanoviska, resp. vydanie rozhodnutia vo veci sp. zn. 1S/8/2009“, ktoré prvostupňový správny súd posúdil podľa jeho obsahu ako odvolanie proti rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   S   8/2009   z   8.   júla   2010.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   ako odvolací súd rozhodol   o odvolaní sťažovateľa uznesením   sp.   zn.   5 Sžp   4/2010 z   11.   augusta   2011   tak, že odvolanie   ako oneskorene podané odmietol.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ,   súc   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   podal   proti   namietanému   rozhodnutiu krajského súdu odvolanie a súčasne sa v tej istej veci obrátil so sťažnosťou na ústavný súd. Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   spolu   so   spisom   predložil   najvyššiemu   súdu   ako odvolaciemu súdu, ktorý o odvolaní konal a rozhodol o ňom.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr.   I.   ÚS   85/97,   II.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   78/02).   Ak   všeobecný   súd v súlade so všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, v takom prípade ústavný súd s prihliadnutím na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený vo veci namietaného porušenia základného práva alebo slobody konať (obdobne II. ÚS 54/02).

Pretože sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu   krajského   súdu   v   súvislosti   s   otázkou,   ktorá   zároveň   bola   predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, nie je v tejto veci daná právomoc ústavného súdu. Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   v tejto   veci   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   keďže   uvedená   rozhodná   skutočnosť   (podanie   opravného prostriedku   sťažovateľom)   vyšla   najavo   dodatočne,   teda   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 4/2010 z 11. augusta 2011 nebolo predmetom posúdenia ústavného súdu v tomto konaní, keďže predmetom konania vymedzeným sťažovateľom v petite jeho sťažnosti, ako aj v uznesení ústavného   súdu   o   jej   prijatí   bolo   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 8/2009 z 8. júla 2010.  

Keďže   v uvedenom   prípade   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel,   jeho návrhmi na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a na priznanie mu úhrady trov   konania   sa   pri   svojom   rozhodovaní   už   nezaoberal   (obdobne   napr. III.   ÚS   30/03, III. ÚS 127/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011