znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P 73/2007 z 19. marca 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená sťažnosť P. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P 73/2007   z   19.   marca   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   rozsudkom   okresného   súdu   z   19.   marca   2008   bol zmenený rozsudok bývalého Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 23 C 1262/91 z 15. apríla 1992 tak, že sťažovateľovi bolo zvýšené výživné na maloletú dcéru V. z 500 Sk na 2 500 Sk mesačne od 2. apríla 2007. Súčasne od 1. apríla 2005 do 1. apríla 2007 mu bolo zvýšené výživné na sumu 30 % z výšky životného minima na jedno nezaopatrené dieťa. Návrh matky   na   zvýšenie   výživného   na   obdobie   od   1.   apríla   2004   do   31.   marca   2005   bol zamietnutý. Dlh za obdobie od 1. apríla 2005 do 31. marca 2008 vo výške 39 741 Sk bol povolený sťažovateľovi splácať v splátkach mesačne po 1 000 Sk popri bežnom výžinom, počínajúc dňom právoplatnosti rozsudku.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zvýšení výživného sťažovateľovi na maloletú dcéru na 2 500 Sk mesačne do budúcnosti, návrh   na zvýšenie výživného za obdobie od 1.   apríla 2004 do   1. apríla 2007 zamietol a súčasne zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za obdobie od 2. apríla 2007 do 31. marca 2008 v sume 24 000 Sk povolil sťažovateľovi splácať spolu s bežným výživným po 1 000 Sk mesačne od právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok.

Sťažovateľ namietal, že rozsudok okresného súdu a krajského súdu bol zdôvodnený nepresvedčivo,   a to   v celom   rozsahu,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj okresného súdu je nezrozumiteľný a nepresvedčivý a v nedostatočnej miere odôvodnený, najmä   v   časti   určenia   zvýšeného   výživného.   Toto   zvýšenie   bolo   určené   v rozpore so zákonom o rodine, a preto napadnuté rozsudky sú arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže nebolo zrejmé, aký základ na určenie výšky výživného súdy vzali do úvahy, čo sa prejavilo aj v odôvodnení rozsudku. Za tých okolností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   28.   novembra   2008   č.   k. 7CoP/149/2008-94   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   19.3.2008,   č.   k. 25P/73/2007 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice II. Krajský súd v Košiciach je povinný vyplatiť P. H. trovy právneho zastúpenia 245,71 Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K. Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť P. H. trovy právneho zastúpenia 245,71 Eúr, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 25 P 73/2007 z 19. marca 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

Na ochranu sťažovateľom označených práv proti namietanému rozsudku okresného súdu   mal   sťažovateľ   účinný   prostriedok   nápravy   –   odvolanie,   ktorý   aj   využil,   a o jeho odvolaní rozhodoval krajský súd. Odvolanie ako riadny opravný prostriedok je účinným opravným prostriedkom   ochrany   sťažovateľom   namietaného porušenia   základných   práv, ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.

Ak sťažovateľ využil riadny opravný právny prostriedok na ochranu svojich práv, potom   nie   je   daný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v právnej   veci   sťažovateľa do právomoci všeobecného súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v súlade   s princípom   subsidiarity vyplývajúcej z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k okresnému súdu odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva rozsudkom krajského súdu č. k. 7 CoP 149/2008-94 z 28. novembra 2008.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecným   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z toho postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu najmä vyplýva:„Výrok   o   zvýšení   výživného   od   1.   4.   2005   do   1.   4.   2007   na   sumu   30   %   výšky životného minima odvolací súd v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, že v tejto časti návrh matky zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti rozhodol aj o dlžnom výživnom, ktoré zmenil a za obdobie od 2. 4. 2007 do 31. 3. 2008 vo výške 24.000,- Sk povolil otcovi splácať spolu s bežným   výživným   po   1.000,-   Sk   mesačne   počnúc   od   právoplatnosti   tohto   výroku   pod následkom straty výhody splátok.

Odvolací súd sa stotožňuje   s odôvodnením   rozsudku   súdu   prvého stupňa v   časti zvýšenia   výživného   počnúc   dňom   2.   4.   2007   zo   sumy   500,-   na   2.500,-   Sk   a   v   časti zamietnutia návrhu na zvýšenie výživného za obdobie od 1. 4. 2004 do 31. 3. 2005. Zvýšenie výživného za obdobie od 1. 4. 2005 do 1. 4. 2007 odvolací súd považuje za nedôvodné a to v zmysle ust. § 77 ods. 1 veta tretia Zákona o rodiny, kedy výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu 3 rokov spätne odo dňa začatia konania ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd mal za to, že v danom prípade matka nepreukázala žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa za uvedené obdobie, a preto bolo možné zvýšiť výživné zo strany otca na maloletú len počnúc dňom podania návrhu, t. j. 2. 4. 2007 do budúcna . Vychádzajúc z tohto ustanovenia Zákona o rodine a z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh matky zamietol aj za obdobie od 1. 4. 2004 do 31. 3. 2005.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedený   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní svojho   záveru   vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym záverom a hodnotením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil s interpretáciou zákonom všeobecného súdu, ktorý je „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny záver krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný a ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To sa však   v danom   prípade   pri   rozhodovaní   krajského   súdu   nestalo.   Okresný   súd   dôsledne zdôvodnil svoje rozhodnutie, čo bolo dostatočným podkladom pre rozhodnutie krajského súdu   vo   veci,   ktorý   z neho   vychádzal.   Ústavný   súd   síce   nepreskúmaval   osobitne rozhodnutie okresného súdu, ale bral ho do úvahy vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu, pretože celé konanie posudzoval ako celok. Z toho pohľadu nie je rozhodnutie krajského súdu arbitrárne a svojvoľné a je zrejmé, z čoho krajský súd vychádzal a akými úvahami sa riadil. Za týchto okolností bolo preto treba aj túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. apríla 2009