znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zákaz vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva na zákaz   vyžadovania   povinnej   a   nútenej   práce   podľa   čl.   4   ods.   2   dohovoru   uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru, práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva   na   ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a na   ochranu   pred vyvlastnením   podľa   článku   20   ods.   3   Ústavy   SR,   bolo   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 133/2006 zo dňa 26. 2. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 CoE 133/2006 zo dňa 26. 2. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach (pokračovať) v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti a pripojeného spisu vyplynulo, že sťažovateľ ako súdny exekútor 13. januára 2006 podal na Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie   exekúcie.   Vo   svojom   návrhu   uviedol,   že   oprávnený   v exekučnej   veci   mu doručil list, ktorým navrhol exekúciu zastaviť s poukazom na to, že povinný sa dlhodobo zdržiava   mimo   územia   Slovenskej   republiky,   nedisponuje   žiadnym   zexekvovateľným majetkom, a nie je predpoklad uspokojenia pohľadávky.

Súčasne   sťažovateľ   v tomto   podaní   navrhol   okresnému   súdu,   aby   zaviazal oprávneného na náhradu trov súdneho exekútora, ktorú vyčíslil spolu sumou 4 567 Sk. Táto suma pozostávala podľa vyčíslenia sťažovateľa z náhrady hotových výdavkov za poštovné vo   výške   302   Sk,   za   bežný   kancelársky   materiál   vo   výške   100   Sk   a   ďalej   z odmeny exekútora spolu vo výške podľa vyčíslenia sťažovateľa 3 500 Sk a 665 Sk dane z pridanej hodnoty. Odmena exekútora bola vyčíslená ako súčet odmeny určenej podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške spolu 2 600 Sk a odmeny určenej paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške spolu 900 Sk. Odmena určená podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu bola určená sumou 200 Sk za každú aj začatú hodinu účelne vynaloženú na exekúciu, a to za vykonanie špecifikovaných činností v špecifikované dni s uvedením počtu minút vynaložených na jednotlivé činnosti, pričom každá   činnosť   mala   byť   vykonaná   v iný   deň   a žiadna   z nich   netrvala   dlhšie   než   jednu hodinu.   Mimo   iného   išlo   aj   o činnosť   spojenú   s   vypracovaním   žiadosti   o udelenie poverenia. Odmena určená paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti bola vyčíslená sťažovateľom sumou 100 Sk za úkon, pričom išlo o deväť úkonov, z ktorých jedným bolo aj získanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. Er 2156/ 2000-9 zo 14. februára 2006 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil uhradiť sťažovateľovi trovy exekúcie spolu v sume 2 325 Sk do troch dní   od   právoplatnosti   uznesenia.   Okresný   súd   tak   nepriznal   sťažovateľovi   oproti   ním predloženému   vyčísleniu   trov   čiastku   2 242   Sk,   ktorá   pozostávala   z náhrady   hotových výdavkov   100   Sk za   bežný kancelársky   materiál, a to   z dôvodu,   že   vynaloženie   týchto nákladov sťažovateľ nepreukázal, ako aj preto, že táto náhrada je zahrnutá v odmene, z časti odmeny určenej podľa počtu aj začatých hodín účelne vynaložených na vykonanie exekúcie za vykonanie niektorých činností a alikvotnej časti dane z pridanej hodnoty. Odmena určená podľa   počtu   aj   začatých   hodín   účelne   vynaložených   na   vykonanie   exekúcie   nebola sťažovateľovi priznaná za vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia s odôvodnením, že za túto činnosť mu bola priznaná paušálna odmena a ak by bola priznaná za rovnakú činnosť aj odmena   hodinová,   išlo   by   o duplicitné   priznanie   odmeny.   Na hodinovej   odmene   bola sťažovateľovi   priznaná suma spolu   800   Sk,   ktorá   bola určená na základe sčítania   času uvedeného sťažovateľom na vykonanie všetkých činností spolu v rozsahu 190 minút, teda za   štyri   aj   začaté   hodiny   účelne   vynaložené   na   vykonanie   exekúcie.   Rozdiel   oproti vyčísleniu sťažovateľa spočíval jednak v tom, že okresný súd krátil jednotlivé časy uvedené sťažovateľom   na   vykonanie   jednotlivých   činností   vychádzajúc   z toho,   že   sťažovateľom uvedené   časy   nezodpovedajú   skutočnosti,   keď   sťažovateľ   používal   listinné   vzory, do ktorých   dopĺňal   údaje,   a jednak   v tom,   že   celkovo   súdom   určený   čas   za   vykonanie jednotlivých činností okresný súd sčítal a nevychádzal z toho, že každá jednotlivá činnosť vykonaná v iný deň má predstavovať začatú hodinu odmeňovanú sumou 200 Sk. Odmena určená   paušálnou   sumou   za   jednotlivé   úkony   exekučnej   činnosti   bola   sťažovateľovi priznaná v plnej   výške   a priznaná mu bola aj náhrada   hotových   výdavkov   za   poštovné v sume 302 Sk.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, odvolanie,   ktorým   žiadal   odvolací   súd,   aby   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   uloží oprávnenému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   4 567   Sk   a prizná   sťažovateľovi aj náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 1 017 Sk. Svoje odvolanie odôvodnil sťažovateľ   tým,   že   nepovažuje   za   správny   postup   súdu,   keď   mu   nepriznal   odmenu   za uplatnených 13 aj začatých hodín účelne vynaložených na exekúciu. Tieto boli vykonané v rôzne dni, nemožno ich sčítať pokiaľ ide o začaté hodiny. V právnych predpisoch nemá oporu ani názor okresného súdu, podľa ktorého odmenu za vynaložený čas v súvislosti so spracovaním   žiadosti   o udelenie   poverenia   a vypracovanie   upovedomenia   o začatí exekúcie   nemožno   priznať   z dôvodu,   že   súdnemu   exekútorovi   v tejto   súvislosti   patrí odmena za príslušný úkon exekučnej činnosti paušálnou sumou.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   6   CoE   133/2006-23 z 26. februára 2007 tak, že uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, teda pokiaľ ide   o výrok   o náhrade   trov   exekúcie,   potvrdil   a náhradu   trov   odvolacieho   konania účastníkom nepriznal. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v predmetnej veci nepovažuje za spornú otázku, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli vynaložené účelne, ale to, či možno podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení v rozhodnom čase (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať   súčet   všetkých   účelne   vynaložených   hodín   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že všeobecný súd pri výklade tejto normy musí postupovať v súlade so zmyslom a cieľom právnej úpravy. Správny výklad uvedeného ustanovenia je potom taký, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) i vyhlášky.   Sťažovateľ   poukázal na to, že rovnaký názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.   2 Mcdo   16/2005   z 28.   apríla   2006,   ale   i krajský   súd   v rozhodnutiach   č.   k. 5 CoE 74/2006-41   z 30. marca   2007,   sp.   zn.   2   CoE   113/2006   z 23.   marca   2007.   Preto sťažovateľ   považuje   napadnuté   rozhodnutie   za   arbitrárne,   keď   spôsob   interpretácie aplikovanej právnej normy krajským súdom vo veci sťažovateľa je nezlučiteľný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tvrdenie o porušení čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 4 ods. 2 dohovoru sťažovateľ odôvodnil tým, že on ako súdny exekútor bol povinný exekúciu po doručení návrhu na jej začatie   vykonať.   Ak   vykonával   exekučnú   činnosť   od   podania   návrhu   na   vykonanie exekúcie, patrí mu za ňu podľa právnych predpisov odmena a má i nárok na náhradu svojich hotových   výdavkov.   Niet   dôvodu,   aby   sťažovateľ   znášal   riziká   spojené   s existenciou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným, keď nebol ich účastníkom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Podľa   §   14   ods.   1   písm.   a) vyhlášky   ak súd exekúciu   zastaví,   odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu.

Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti.

1. Sťažovateľ svoju sťažnosť na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnil   iba   tým,   že   nesúhlasí   s právnym   záverom   krajského   súdu   vysloveným v napadnutom   rozhodnutí,   z ktorého   vyplýva,   že   krajský   súd   považuje za   správny   taký výklad príslušných ustanovení o odmene súdneho exekútora, podľa ktorého časy účelne vynaložené   na   exekúciu   treba   sčítať,   a takto   dospieť   k počtu   účelne   vynaložených   aj začatých hodín na vykonávanie exekúcie.

Na adresu napadnutého rozhodnutia sám sťažovateľ uvádza, že nepovažuje za spornú otázku, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli vynaložené účelne, ale to, či možno podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch. Sťažovateľ považuje za správny taký   výklad   príslušných   právnych   noriem,   podľa   ktorého   sčítavanie   časov   jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku i vyhlášky.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je teda tvrdenie, že výklad dotknutých ustanovení právnych predpisov v uznesení krajského súdu č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 nie   správny,   je   v rozpore   s rozhodnutiami   súdov   v iných   veciach,   a   preto   je   uznesenie krajského súdu č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 arbitrárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 reagoval na obsah   odvolania   sťažovateľa   tak,   že   po   tom,   čo   podrobne   zhrnul   dôvody   rozhodnutia okresného súdu a obsah odvolacích tvrdení sťažovateľa, uvádza:

„Krajský   súd   na   základe   podaného   odvolania   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania (...) podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci rozhodol.

Správne,   výstižné   a presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   uznesenia,   na   ktoré   v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Dôvody podaného odvolania sú neopodstatnené. So   všetkými   námietkami   vznesenými   v odvolaní   sa   súd   prvého   stupňa   náležitým spôsobom vyporiadal. So záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto podľa ust. § 219 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Výklad   ustanovení   právnych   predpisov,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania od oprávneného, patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu. Do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z dôvodov   tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodnutie bolo zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia dotknutých ustanovení Exekučného poriadku a vyhlášky krajským súdom v tomto prípade nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení. Jeho   výklad   príslušných   ustanovení   je   celkom   zrejme   jedným   z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať výklad právnych predpisov vykonávaný jednotlivými všeobecnými súdmi.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Keďže ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie   označených   práv sťažovateľa,   a   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením   krajského   súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že uznesením č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 došlo   aj k porušeniu   jeho základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Túto časť sťažnosti odôvodnil tým, že on ako súdny exekútor nie je súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným v dôsledku čoho niet dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať   riziká   z týchto   vzťahov   vznikajúce,   a   ak   vykonával exekučnú činnosť od podania návrhu na vykonanie exekúcie, patrí mu za ňu podľa právnych predpisov odmena a má aj nárok na náhradu svojich hotových výdavkov.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, príp. čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   nepovažoval   ani   za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu čl.   20 ods.   1   a 3 ústavy. Ostatne ani v prípade,   ak by ústavný súd posudzoval   tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna   nádej   na   nadobudnutie   odmeny   prv,   než   mu   táto   bola   priznaná   všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Táto legitímna nádej   sťažovateľa   nemôže   totiž   vyplývať   iba   zo   sťažovateľovej   subjektívnej   predstavy o výške   odmeny   súdneho   exekútora,   ktorá   nemala   oporu   v príslušných   ustanoveniach Exekučného poriadku a vyhlášky. Významné je zároveň i to, že v tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že ani samotným nepriznaním odmeny súdnemu exekútorovi v požadovanej sume vyššej oproti priznanej čiastke o 2 242 Sk, z toho 100 Sk hotové výdavky, nebolo na sťažovateľa   kladené   neprimerané   bremeno,   a to   s ohľadom   na   jeho   postavenie   ako súdneho exekútora.

Z týchto dôvodov musel ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 133/200-23 z 26. februára 2007.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 došlo vo vzťahu k nemu i k porušeniu zákazu vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru. Túto časť sťažnosti odôvodnil rovnakými dôvodmi, akými odôvodnil aj tvrdené porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, teda tým, že ako súdny exekútor bol povinný exekúciu vykonať, keď mu bol doručený návrh na jej vykonanie, a následne si bol povinný splniť zákonnú povinnosť postupovať tak, aby bol nárok oprávneného uspokojený, čo aj urobil, avšak za túto činnosť mu nebola priznaná odmena vo výške, ktorá mu priznaná byť mala, ale iba jej časť.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der   Mussele   v.   Belgicko   z 23.   novembra   1983,   mutatis   mutandis   aj   I.   ÚS   191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07). Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná do jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry ESĽP vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktorá si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky   však   treba   vziať   do   úvahy   aj   platovú   úroveň   služby   alebo   iné   faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami (k tomu viac napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach X. v. Holandsko, Iversen v. Nórsko).

Z okolností tohto prípadu tvrdených sťažovateľom vyplýva, že sťažovateľ funkciu súdneho   exekútora   a s ňou   spojené   povinnosti   na   seba   prevzal   dobrovoľne.   Už   len z uvedeného   dôvodu   nemožno   uvažovať o tom,   že   vykonávanie   exekúcie   sťažovateľom vo veci,   ktorá   bola   vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   Er   2156/2000,   bolo   výkonom nútenej práce v zmysle čl. 4 ods. 2 dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli   sťažovateľa.   Pokiaľ   sťažovateľ   zastával   názor,   že   výkon   exekučnej   činnosti v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Er 2156/2000 bol nútenou prácou z dôvodu,   že   mu   za   ňu   nebola   priznaná   odmena   vo   výške   podľa   jeho   predstáv,   treba zdôrazniť, že už zo samotnej sťažnosti vyplýva, že časť sťažovateľom vyčíslenej odmeny mu priznaná bola a nebola mu priznaná iba čiastka 2 242 Sk. So zohľadnením celkovej platovej   úrovne   služieb   poskytovaných   sťažovateľom,   ako   aj   s ohľadom   na   to,   ako   je profesia sťažovateľa honorovaná v porovnaní s inými profesiami, nemožno potom dospieť ani   k názoru,   že   by   išlo   o nútenú   prácu   s poukazom   na   to,   že   časť   odmeny   vyčíslenej sťažovateľom   mu   nakoniec   priznaná   nebola.   Činnosti,   ktoré   vykonal   sťažovateľ, nevybočovali   z bežného   rámca   povinností   súdneho   exekútora   a mali   protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií). Ústavný súd však aj v súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 4 ods.   2   dohovoru   poukazuje   na   to,   že   pri   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 a postupu krajského súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nezistil porušenie žiadnych ústavnoprocesných práv sťažovateľa.

Napokon vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 4 ods. 2 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 133/2006-23 z 26. februára 2007 ústavný súd konštatuje, že medzi tvrdeným porušením označeného práva a uvedeným rozhodnutím krajského súdu nenachádza ani príčinnú súvislosť, keď krajský súd nepochybne nemohol byť tým   subjektom,   ktorý   sťažovateľ   mal nútiť k vykonaniu práce   bez jeho súhlasu   či k vykonaniu práce, ktorá má nespravodlivý či vynútený charakter.

Preto   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008