znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/07-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   R.   B.   a   M.   B.,   obaja   bytom   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   na   právnu pomoc podľa   čl. 47 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl. 37 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa   čl.   4   ods.   1   a   4   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   podľa   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Martin   č.   k.   10   C   69/2006-27   z   25.   mája   2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 294/06-40 z 20. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľov R. B. a M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2007 doručená sťažnosť R. B. a M. B., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia), ku ktorej nebolo pripojené splnomocnenie advokáta na zastupovanie sťažovateľov pred ústavným súdom, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny, základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva na ochranu ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny v spojení s čl. 13 ods. 1 a 4 ústavy, podľa čl. 4 ods. 1 a 4 listiny, podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 listiny, podľa čl. 14 ústavy a podľa čl. 5 listiny, podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a podľa čl. 3 ods. 3 listiny, zákazu diskriminácie podľa čl. 12   ods.   2   ústavy   a   podľa   čl.   3   ods.   3   listiny   a   podľa   čl.   14   dohovoru   uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 69/2006-27 z 25. mája 2006 a uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   Co   294/06-40 z 20. novembra 2006. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovatelia ňou sledujú zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 10 C 69/2006-27 z 25. mája 2006 a uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 294/06-40 z 20. novembra 2006 a priznanie primeraného odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú a morálnu ujmu.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí, sťažovatelia sa v konaní pred   okresným   súdom   domáhali   od   Slovenskej   republiky   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   zaplatenia   čiastky 600 000 Sk   s   prísl.   z   dôvodu   náhrady   škody,   ktorá   im   mala   byť   spôsobená   konaním Okresného súdu Žilina na tom skutkovom základe, že 22. júna 2005 požiadali Okresný súd Žilina o poskytnutie informácie, či občan ako účastník konania má právo podávať svoje písomné podania prostredníctvom podateľne Okresného súdu Žilina, ak sú tieto adresované Okresnému súdu Čadca a týkajú sa veci, ktorá bola tomuto okresnému súdu postúpená z Okresného   súdu   Žilina.   V   odpovedi   Okresného   súdu   Žilina   z   8.   júla   2005   im   bolo oznámené,   že   doručovanie   zásielok   mimo   súdneho   konania   medzi   úlohy   súdu   nepatrí. Následne   na   obdobné   podanie   z   22.   augusta   2006   dostali   sťažovatelia   odpoveď z ministerstva zo 7. septembra 2006, v zmysle ktorého účastník konania môže podávať svoje podania prostredníctvom Okresného súdu Žilina, aj keď ide o podania adresované inému súdu, v dôsledku čoho je podľa názoru sťažovateľov zrejmé, že Okresný súd Žilina ich informoval nepravdivo, zavádzajúco a účelovo, čím nesprávnym úradným postupom Okresného   súdu   Žilina   bola   sťažovateľom   spôsobená   vážna   ujma   na   ich   základných právach.

Okresný súd vyzval sťažovateľov na opravu a doplnenie ich návrhu a na upresnenie, v čom spočíva nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina, akým spôsobom im škoda vznikla   a   z   čoho   pozostáva,   a   najmä,   aby   preukázali   predbežné   prerokovanie   nároku s ministerstvom. Sťažovatelia vo svojej odpovedi uviedli, že k predbežnému prerokovaniu nároku nedošlo a okresný súd uznesením č. k. 10 C 69/2006-27 z 25. mája 2006 konanie s poukazom   na   ustanovenie   §   104   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) zastavil, pričom toto svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že osoba, ktorej bola spôsobená škoda nesprávnym úradným postupom štátu, sa môže so žalobou o náhradu škody obrátiť na súd až po tom, keď svoj nárok predbežne prerokuje s ministerstvom v zmysle § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ono neuspokojí ich uplatnený nárok do šiestich mesiacov od podania žiadosti.

Na   základe   odvolania   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodoval vo veci   odvolací   súd.   Vo   svojom   odvolaní   sťažovatelia   uviedli,   že   písomná   žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na ministerstve nie je podľa ich názoru podmienkou toho, aby   si   mohli   uplatniť   právo   na   súde   a   ak   prvostupňový   súd   zastával   názor,   že   ide o nedostatok   podmienok   konania,   tento   bolo   možné   odstrániť.   Okresný   súd   takto   však nepostupoval a konanie zastavil.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   Co   294/06-40   z   20.   novembra   2006   uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Zdôraznil, že okresný súd sťažovateľov riadne poučil tak o nedostatkoch ich návrhu, ako aj o spôsobe ich odstránenia. Sťažovatelia však napriek   tomu   nepreukázali okresnému   súdu   podanie   žiadosti   o   predbežné   prerokovanie nároku   ministerstvu.   Krajský   súd   navyše   zdôraznil,   že   považuje   za   vylúčené   za   danej procesnej situácie, aby sťažovateľmi opísaným postupom okresného súdu došlo k porušeniu ich základných práv.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   ďalej   uviedli,   že   k   porušeniu   ich   práv   došlo   postupom okresného a krajského súdu tým, že k nim pristupovali od začiatku so zaujatosťou, ako osoby bez právnického vzdelania neboli súdmi v priebehu konania riadne poučení o svojich právach, najmä o tom, že majú právo na zastúpenie v konaní advokátom, konanie nebolo vedené   spravodlivo,   nezaujato   a   nestranne,   v   dôsledku   čoho   boli   sťažovatelia diskriminovaní, postupom súdu im bola upretá spôsobilosť na práva preto, že si uplatňovali svoje   základné   práva   a   justícia   k   nim   pristupovala   zaujato   pre   ich   sociálny   pôvod, v dôsledku čoho bolo zasiahnuté do ich ľudskej dôstojnosti. V závere sťažnosti požiadali sťažovatelia ústavný súd o ustanovenie advokáta pre zastupovanie pred ústavným súdom z dôvodu pretrvávajúceho stavu hmotnej núdze a preukázali svoje majetkové pomery.

Uznesenie   okresného   súdu   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu nadobudlo právoplatnosť 22. januára 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP alebo Trestného poriadku.

Podľa § 30 prvej vety OSP účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený   od   súdnych   poplatkov,   ustanoví   sudca   na   jeho   žiadosť   zástupcu   z   radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov.

Podľa § 138 ods. 1 prvej vety OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníkov   odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   o   ustanovenie   advokáta   na   svoje   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom požiadali a dokladovali svoje osobné a majetkové pomery, ktoré nevylučujú vyhovenie ich žiadosti, ústavný súd sa zaoberal posúdením ich sťažnosti z hľadiska splnenia ostatných podmienok jej prijateľnosti na ďalšie konanie v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí.   Návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene a návrhy zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods.2 zákona o ústavnom súde odmietne.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

V nadväznosti na subsidiárnu právomoc ústavného súdu odmietol ústavný súd tú časť sťažnosti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie   ich   základných   práv   rozhodnutím prvostupňového súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 a podľa čl. 37 ods.   2   listiny   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   považoval   uznesenie   okresného   súdu za vecne správne, a preto ho potvrdil, ústavný súd posudzoval rozhodnutie krajského súdu, či nevykazuje znaky svojvoľnosti alebo arbitrárnosti.

Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:„Napriek takto dôslednému procesnému postupu súdu prvého stupňa navrhovatelia svojim podaním z 18. mája 2006 došlým Okresnému súdu Martin 19. mája 2006 (čl. 26 spisu), oznámili súdu, že predbežne neprerokovali na základe písomnej žiadosti svoj nárok pre   nesprávny   úradný   postup   s   odporcom   v   zmysle   zák.   č.   514/2003   Z.   z.   Nakoľko navrhovatelia   napriek   poučeniu   a   výzve   zo   strany   prvostupňového   súdu   neodstránili nedostatok uvedenej podmienky (t. j. nepodali u odporcu písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorú namietajú žalobou),   pričom nedostatok uvedenej podmienky treba hodnotiť ako obdobu nedostatku procesnej podmienky, správne postupoval, keď v zmysle ust. § 104 ods. 2 O. s. p. rozhodol   o   zastavení   konania   vo   veci.   Len   v   prípade   podania   návrhu   na   predbežné prerokovanie by bola povinnosť okresného súdu vyčkať až do skončenia prerokovania pred príslušným orgánom konajúcim v mene štátu (§ 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) bez toho, aby konanie prerušil. Rozhodnutie vo veci tu totiž nezávisí od otázky, ktorú v tomto konaní súd nie   je   oprávnený   riešiť,   tak   ako   to   predpokladá   ust.   §   109   ods.1   písm.   b.)   O. s. p. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.“

Krajský   súd sa   stotožnil   s právnym názorom   prvostupňového súdu, ktorý   založil svoje   rozhodnutie   na   absencii   splnenia   podmienky   konania   pred   všeobecným   súdom sťažovateľmi napriek tomu, že boli na túto skutočnosť upozornení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

V   danom   prípade   ústavný   súd   nezistil   svojvoľnosť   pri   interpretácii   a   aplikácii právnych   predpisov,   a   preto   sťažnosť   sťažovateľov   v   tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi tvrdené porušenie ich ostatných práv krajským súdom, teda   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny, a to aj v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa čl. 4 ods. 1 a 4 listiny, podľa čl. 12 ods. 1 a 4 ústavy, podľa čl. 1 prvej vety a podľa čl. 3 ods. 3 listiny, podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a podľa čl. 14 dohovoru, ako aj práva mať spôsobilosť na práva podľa čl. 14 ústavy a podľa čl. 5 listiny ústavný súd zistil, že napadnutým rozhodnutím krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   týchto   základných   práv,   ktoré   označili sťažovatelia,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti.   Pokiaľ   sťažovatelia namietali   porušenie   zákazu   diskriminácie   ústavný   súd   nezistil,   že   by   s   nimi   bolo zaobchádzané krajským súdom odlišne než s inými osobami v rovnakom postavení, a to ani z   dôvodu   ich   sociálneho   pôvodu,   na   čo   sťažovatelia   osobitne   poukazovali,   ktoré   by signalizovalo   možnosť   porušenia   základných   práv   sťažovateľov.   Obidve   rozhodnutia všeobecných súdov sú založené na právnej argumentácii s minimálnym použitím voľnej úvahy pri interpretácii právnych predpisov, na základe ktorých obidva súdy rozhodovali. Znamená   to,   že   v   tejto   časti   absentuje   potrebná   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným porušením   práv   sťažovateľov   a   postupom   krajského   súdu,   čo   predstavuje   dôvod pre odmietnutie aj tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali ďalej i porušenie práva na právnu pomoc v konaní   pred   súdom   zaručeného   čl.   47   ods.   2   ústavy   a   podľa   čl.   37   ods.   2   listiny, čo odôvodnili tým, že sami právnické vzdelanie nemajú a v konaní neboli súdom poučení o svojich právach, a to ani o práve nechať sa v konaní zastúpiť advokátom. Ako vyplýva zo spisu   okresného   súdu,   prvostupňový   súd   si   poučovaciu   povinnosť   vo   vzťahu k účastníkom   splnil   v   dostatočnej   miere   vydaním   uznesenia   č.   k.   10   C   69/2006-23 z 28. apríla 2006, v ktorom nie len vyzval sťažovateľov na doplnenie a opravu ich návrhu, ale odcitoval   v ňom i rozhodujúce ustanovenia právneho poriadku a podrobne uviedol, o ktoré náležitosti a ako treba návrh na začatie konania sťažovateľov doplniť a aké listinné dôkazy   súdu   predložiť.   Preto   postupom   a   označeným   rozhodnutím   všeobecných   súdov nemohlo dôjsť ani k porušeniu tohto základného práva sťažovateľov.

Pretože aj táto časť sťažnosti   sťažovateľov bola z uvedených   dôvodov   posúdená ústavným súdom ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   celá   sťažnosť   sťažovateľov   bola   posúdená   ako   zjavne neopodstatnená, ústavný súd ju odmietol a v nadväznosti na to sa už nezaoberal žiadosťou sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu, pretože dôvod odmietnutia sťažnosti nie je odstrániteľný ani pri kvalifikovanom právnom zastúpení sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007