znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 141/06-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., bytom P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., P., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 198/05 z 30. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2006 doručená sťažnosť Ing. V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), uznesením Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 Co 198/05 z 30. septembra 2005.

Sťažovateľ   uviedol,   že   návrhom   na   obnovu   konania   z   18. novembra 2004   žiadal Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“), „... aby   povolil   obnovu   konania vedeného na Okresnom   súde   v Prešove   sp. zn.   14 C 128/98,   v ktorom   bol   zaviazaný Rozsudkom č. k. 14 C 128/98-178 zo dňa 15. 12. 2003 na zaplatenie sumy 80.000,- Sk spolu so 17,6 % - ným úrokom z omeškania od 18. 03. 1998 do zaplatenia, a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mal získať na úkor žalobcov (...) tým, že menovaní poskytli združeniu   A. v P.,   ktorého   bol   sťažovateľ   účastníkom,   finančné   prostriedky   na výstavbu radovej garáže s pozemkom v kat. území S. Predmetný rozsudok bol potvrdený Rozsudkom Krajského súdu v Prešove v odvolacom konaní č. k. 2 Co 23/04-203, zo dňa 23. 06. 2004. V zákonnej   lehote   podľa   § 230   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (...)   podal sťažovateľ   Okresnému   súdu   v Prešove   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   sp. zn. 14 C 128/9,   z dôvodu   nového   dôkazu,   ktorý   nemal   možnosť   predložiť   súdu   bez   svojho zavinenia   v pôvodnom   konaní   a ktorým   mal   možnosť   preukázať   skutočnosti   tvrdené v pôvodnom konaní, že žalobcom bola odovzdaná zhotovená garáž, na zhotovenie ktorej poskytli združeniu A. finančné prostriedky, a to ešte do skončenia pôvodného konania“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne opisuje genézu prípadu a poukazuje na to,   že   v   priebehu   súdneho   konania   o   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   bol do vlastníctva   žalobcov   jedným   z   členov   združenia,   napriek   ich   odstúpeniu   od   zmluvy o budúcej   zmluve   o   prevode   nehnuteľnosti,   prevedený   pozemok   a   zároveň   im   bola odovzdaná   do   užívania   garáž.   Vzhľadom   na   to   mali   podľa   sťažovateľa   žalobcovia (resp. jeden z nich) vyhlásiť, že žaloba bude späťvzatá, pretože predmet sporu odpadol. To sa   však   nestalo.   Keďže   žalobcom   odovzdaná   garáž   nie   je   dosiaľ   skolaudovaná, nie je vedená   ani   v   katastri   nehnuteľností,   a   preto   prevod   vlastníctva   k   nej   nemohol   byť zrealizovaný. Sťažovateľ však tvrdí, že okresnému súdu predložil v súvislosti s návrhom na obnovu konania dôkaz, že žalobcovia vykonávajú k tejto stavbe dispozičné práva ako k vlastnej.   Následne   sťažovateľ   zistil,   že   jeden   zo   žalobcov   uzavrel   13. septembra 2004 s budúcim   kupujúcim   zmluvu   o   budúcej   zmluve,   podľa   ktorej   sa   zaviazal,   že   na   neho prevedie predmetnú garáž do 30 dní po nadobudnutí do vlastníctva.

Napriek tomu, že okresnému súdu boli predložené všetky uvedené dôkazy, návrh na obnovu konania bol jeho uznesením sp. zn. 9 C 276/2004 zo 4. apríla 2005 zamietnutý. Okresný súd poukázal v odôvodnení uvedeného uznesenia okrem iného na to, že povolená obnova konania by neprivodila pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie, ako aj na to, že v pôvodnom   konaní   bola   vyslovená   absolútna   neplatnosť   zmluvy   o budúcej   kúpnej zmluve,   a teda   zo   zákona   je   povinnosť   vrátiť   sumu   80 000 Sk   z titulu   bezdôvodného obohatenia. Navyše vyslovil názor, že sťažovateľ sa môže domáhať svojich práv osobitnou žalobou o vydanie veci.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 Co 198/05   z   30. septembra 2005,   ktorým napadnuté uznesenie v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh na obnovu konania, potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia s poukazom na § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyslovil záver, že dôkaz predložený v konaní o povolenie obnovy konania sp. zn. 14 C 128/98, t. j. zmluva o budúcej kúpnej   zmluve uzavretá   podľa   § 52a   Občianskeho   zákonníka 13. septembra 2004   medzi žalobcami   ako   budúcimi   predávajúcimi   a   budúcim   kupujúcim,   nespĺňa   podmienku ustanovenú   v citovanom   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   keďže   z nej nepochybne vyplýva, že bola uzavretá až po nadobudnutí právoplatnosti konania vedeného na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   14 C 128/98.   K tomuto   záveru   sťažovateľ   citujúc z napadnutého   uznesenia   uviedol: „... že   návrhom   na povolenie   obnovy   konania   nie   je možné   sa   domáhať   opätovného   hmotnoprávneho   posúdenia   nároku   v už   právoplatne rozhodnutej veci, a preto ani prípadná vecná nesprávnosť rozsudku vo vzťahu k právnemu posúdeniu zmluvy o budúcej zmluve o prevode nehnuteľností, resp. zmluvy o dielo, na ktorú poukazoval   sťažovateľ,   nie   je   dôvodom   zakladajúcim   procesnú   prípustnosť   obnovy konania.“

Sťažovateľ vytýka okresnému súdu aj krajskému súdu najmä to, že rozhodli bez toho, aby boli   vypočutí   žalobcovia.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s právnym   názorom   krajského   súdu a tvrdí,   že „... dôvodom   obnovy   konania   môžu   byť   dôkazy,   ktoré   existovali   v   čase pôvodného   konania,   ako   aj   dôkazy,   ktoré   vznikli   po   rozhodnutí   súdu,   ale   sú   spôsobilé dokázať rozhodné skutočnosti tvrdené pred rozhodnutím súdu a taký dôkaz bol predložený s návrhom na obnovu konania“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   ním   predložený   dôkaz   je „... procesne   spôsobilým dôvodom obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p.“.

Napokon   sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   za   súčasného   stavu   existuje právoplatné   a   vykonateľné   rozhodnutie,   ktoré   ho   zaväzuje   zaplatiť   žalobcom   sumu 80 000 Sk s príslušenstvom (t. č. už dosahujúcim výšku istiny), „... pričom pri vzájomnej podmienenosti plnenia omeškanie nevzniká tomu účastníkovi, ktorému nebol plnený jeho vzájomný nárok. Preto sťažovateľ zotrváva na stanovisku, že ani v prípade takto posúdenej problematiky,   uplatnením   práva   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   nie   je   možné docieliť inak ako v obnovenom konaní, pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci“.

Podľa sťažovateľa v danom prípade nie sú skutkové a právne závery, o ktoré oprel krajský súd (a pred ním aj okresný súd) svoje uznesenie sp. zn. 4 Co 198/05 z 30. septembra 2005 z ústavného hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné, čo malo za následok porušenie jeho   označených   práv.   Sťažovateľ   v súvislosti   s týmto   záverom   argumentuje   tým, že „V danom prípade sa ani okresný súd, ani Krajský súd v Prešove nezaoberali skutkovou podstatou nového dôkazu predloženého sťažovateľom v návrhu na obnovu konania, ktorý sťažovateľ v dôsledku popísaných skutkových okolností nemohol v takejto podobe predložiť v pôvodnom   konaní   a už   vôbec   nie   overením   jeho   dopadu   na   priaznivejšie   rozhodnutie vo veci v pôvodnom konaní“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 198/05 z 30. septembra   2005   a súčasne   sa   domáha   zrušenia   tohto   rozhodnutia   a   vrátenia   veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp. zn. I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46   až 50   ústavy).   Táto   právomoc   ústavného   súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy (v danom prípade okresný súd a krajský súd) preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie vyžaduje,   aby   postup   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky, a súčasne, aby také rozhodnutia neboli arbitrárne.

Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   vrátane   opravných   konaní. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov   a rozhodovať podľa   nich.   Všeobecný   súd   je   však   povinný na všetky   tieto procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04).

Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   riadne   odôvodnil,   na   základe   čoho   potvrdil napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   bol   zamietnutý   návrh   na   obnovu konania (§ 157 ods. 2 OSP). Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu obsahuje dostatočný výklad a použitie § 228 OSP vo vzťahu k uplatnenému dôvodu obnovy konania.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

„Žalobca sa návrhom na obnovu konania domáhal povolenia obnovy konania, ktoré bolo   vedené   na   Okresnom   súde   v   Prešove   pod   sp. zn.   14 C 128/98,   ktoré   skončilo právoplatným rozhodnutím vo veci samej dňom 3. 9. 2004.

Citované   ust. § 228   ods. 1   písm. a)   O. s. p.   predpokladá   príslušnosť   povolenia obnovy   konania   len   z   dôvodu   taxatívne   vymedzeného   v   citovanom   ustanovení, t. z. že takýmto dôvodom je existencia skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazov, ktoré bez svojej viny nemohol účastník použiť v pôvodnom konaní a to za predpokladu, že mu môžu privodiť   pre   neho   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Takýto   nový   dôkaz   však   musí   byť spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý návrh na obnovu konania podáva, priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   a   ktorý   napriek   tomu,   že v čase   pôvodného   konania objektívne   existovali   bez   svojej   viny ich nemohol   použiť   v pôvodnom   konaní,   napríklad preto, že o nich nevedel ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť. Z obsahu pripojenej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nepochybne   vyplýva,   že   táto   je   zo   dňa   13. 9. 2004,   t. j.   po   nadobudnutí   právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy, ktorej sa žiada, a to konania vedeného na Okresnom súde v Prešove   pod   sp. zn.   14 C 128/1998.   To   znamená,   že   v   danom   prípade   nie   je   splnená podmienka vyplývajúca z ust. § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. Ďalej návrhom na povolenie obnovy konania nie je možné sa domáhať opätovného hmotnoprávneho posúdenia nároku v už právoplatne rozhodnutej veci,   a preto ani rozhodnutie a právne posúdenie zmluvy o budúcej zmluve o dielo v konaní, na ktoré poukazuje žalobca vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 15 C 195/97, v danom prípade nie je právne významné.

Vecná nesprávnosť rozsudku, ktorého obnova konania sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim   procesnú   prípustnosť   obnovy   konania   podľa   § 228   ods. 1   O. s. p. (ZSP 15/2000, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 83/99).

K odvolacím   námietkam   žalobcu,   ktorý   sa   domáhal opätovného hmotnoprávneho posúdenia už právoplatne rozhodnutej veci vedenej pod sp. zn. 14 C 128/98 na Okresnom súde v Prešove, odvolací súd dodáva, že túto námietku považoval za nedôvodnú vzhľadom k tomu, že vzhľadom na res judicata nie je možné opätovné preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia povolením obnovy, ktorého sa domáhal ani z hľadiska prípustnosti dôvodov vyplývajúcich z ust. § 228 O. s. p.“

Na základe uvedených skutočností krajský súd v súlade s ustanovením § 219 OSP napadnuté uznesenie okresného súdu   v zamietavom   výroku   potvrdil   ako vecne správne, keďže dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal taxatívne vymedzený dôvod povolenia obnovy vyplývajúci z ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) OSP.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nie je možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je postihnuté takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej neodôvodnenosti   a   v   konečnom   dôsledku   o   porušení   označených   práv   sťažovateľa. Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   netrpí   vnútornými   rozpormi   a   pri   prijímaní skutkových a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností,   ktoré   by boli   v   zrejmom   rozpore   s podstatou   súdnej   ochrany   požadovanej v konaní o obnovu konania.

Sťažovateľ v podstate ani nenamietal nedostatok odôvodnenia uznesenia krajského súdu   sp. zn.   4 Co 198/05   z   30. septembra 2005,   vytýkal   mu   predovšetkým   to,   že   mal interpretovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o prípustnosti obnovy konania tak, že mal vyhovieť jeho návrhu na obnovu konania.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa,   že krajský súd rozhodol bez toho,   aby boli k dôkazu,   ktorý   predložil   k návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   vypočutí   žalobcovia, poukazuje ústavný súd na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého čl. 6 ods. 1   dohovoru   zaručuje   síce   právo   na   spravodlivý   proces,   neupravuje   však prípustnosť   dôkazov   alebo   ich   hodnotenie   (A. B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ani základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   povinnosť   vykonať   dôkazy   označené   účastníkom   konania (I. ÚS 75/96,   II. ÚS 153/03).   Procesný   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Posudzované rozhodnutie preto vylučuje reálnosť záveru o porušení označených práv už pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   v   podstate   opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v návrhu na obnovu konania a v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd sa napokon odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, v zmysle ktorého je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, a toho, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný procesný kódex (napr. I. ÚS 94/05).

Sťažovateľ bol žalovaným v spore, ktorého sa týkal jeho návrh na obnovu konania, všeobecné súdy v jeho veci na základe jeho návrhov konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite   odôvodnili   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006