znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 141/05-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. K., bytom B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   J.   K. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   vo   výške   11   933   Sk   (slovom jedenásťtisícdeväťstotridsaťtri slovenských korún), ktoré jej Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   Mgr.   Z.   K.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2004 doručená sťažnosť J. K., bytom B., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93.

Vyššie uvedeným, viac ako dvanásťročným konaním došlo a dochádza podľa názoru sťažovateľky   k porušovaniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní prijal na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93 porušené bolo.

II. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

III. J. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk (slovom: stopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia J. K., advokátke   Mgr.   Z.   K.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   výške   14   040   Sk   (slovom: štrnásťtisícštyridsať slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet č.... vedený v T., a. s., B..“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 141/05-25 z 8. júna 2005 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd opakovane vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľky ústavnému súdu oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na opakovanú výzvu reagoval podpredseda okresného súdu listom z 18. novembra 2005   a oznámil,   že   k sťažnosti   sa   vyjadrí   v najbližších   dňoch.   Vyjadrenie   podpredsedu okresného   súdu   ale   ústavnému   súdu   nebolo   doručené,   a preto   ústavný   súd   listom z 20. februára   2006   požiadal   JUDr.   I.   H.,   poverenú   výkonom   funkcie   predsedníčky okresného súdu, o predloženie spisu sp. zn. D 66/73, Dnot 75/93 a oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Odpoveď JUDr. H. bola doručená ústavnému súdu 29. marca 2006. V odpovedi sa uvádza, že okresný súd na ústnom pojednávaní netrvá.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 49/94) posudzoval postup súdu od 15. februára 1993, keď nadobudol účinnosť zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vzhľadom na absenciu ustanovení o spätnej účinnosti je ústavný   súd   oprávnený   poskytnúť ochranu   základných   práv   a slobôd   od   účinnosti   toho zákona.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zo spisu sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93 zistil, že vo veci nebol urobený žiaden úkon až do 31. mája 1995, keď sudkyňa rozhodla o námietke zaujatosti notára z 30. januára 1995 tak, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov.

Notár uskutočnil prvé pojednávanie až 31. mája 1996 a účastníci na ňom spochybnili pravosť podpisu na závete. Od 31. mája 1996 do 21. augusta 2000 sa úkony súdu týkali len otázok vylúčenia sudcu a zisťovania pravosti podpisu na závete, avšak bez relevantného záveru. Dňa 21. augusta 2000 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila súdu list, v ktorom poukazuje na prieťahy v konaní a žiada informáciu o stave konania. V období od októbra 2000 – až do mája 2002 okresný súd okrem výzvy na konkretizovanie námietok zaujatosti neurobil vo veci žiaden úkon.

V roku   2002 okresný   súd   urobil   opäť úkony   týkajúce sa   len   námietok   zaujatosti sudcu a námietok neplatnosti závetu, pretože dedičia namietali jeho pravosť. V dňoch 13. až 17. novembra 2002 boli okresnému súdu doručené podania dedičov, v ktorých oznámili, že sťahujú   svoje   doterajšie   námietky,   najmä   námietku   neplatnosti   závetu,   a vec   bola 19. decembra 2002 odstúpená notárovi na ďalšie konanie.

Dňa 4. septembra 2003 okresný súd konanie prerušil a uložil dedičkám podať do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania žalobu o neplatnosť závetu; táto však do apríla 2004 nebola podaná. Dňa 21. júna 2004 podala sťažovateľka ďalšiu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal listom z 21. októbra 2004, v ktorom poukázal na skutkovú a právnu zložitosť veci a argumentoval tým, že nečinnosť súdu v merite veci je dôsledkom konania niektorých účastníkov konania, ktorí spochybňujú závet. Spis bol 18. novembra 2004 odstúpený na ďalší procesný postup notárovi, ktorý nariadil pojednávanie na 17. január 2005. Na tomto pojednávaní bol zostavený súpis aktív a pasív dedičstva a pripravený návrh na vyporiadanie dedičstva. Okresný súd uznesením č. k. D 66kl/93-271 zo 4. apríla 2005 rozhodol vo veci; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. júna 2005.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k porušeniu   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pri posudzovaní právnej a faktickej   zložitosti   veci ústavný súd po preskúmaní spisu   sp.   zn.   D   66/93,   Dnot   75/93   a   zistení,   že   predmetom   je konanie   o   dedičstve   po poručiteľke A. V., (matke sťažovateľky), dospel k záveru, že vec je potrebné z faktického hľadiska považovať za zložitú najmä s ohľadom na okruh dedičov - účastníkov konania, ich zmeny v dôsledku smrti niektorých dedičov v priebehu namietaného konania, ako aj nimi uplatnené   námietky   proti   platnosti   závetu   a   že   táto   faktická   zložitosť   veci   čiastočne ovplyvnila celkovú dĺžku namietaného konania. Na druhej strane ústavný súd zohľadnil argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej ak by nevznikli prieťahy v konaní, tak mohlo byť rozhodnuté v primeranom čase bez vplyvu úmrtia niektorých dedičov na dĺžku konania. Zároveň ústavný súd zdôraznil, že žiadna faktická zložitosť veci nemôže ospravedlniť viac ako 13-ročné konanie v dedičskej veci.

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium, v rámci ktorého ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľky ako účastníčky namietaného konania sp. zn. D 66/93, Dnot 75/93, ústavný súd dospel po preskúmaní predmetného spisu k záveru, že sťažovateľka poskytovala v priebehu konania   okresnému   súdu   i notárovi   potrebnú   súčinnosť   a aktívne   sa   usilovala   svojím postupom o jeho urýchlené ukončenie, a preto jej nemožno pripísať žiaden negatívny podiel na neprimeranej dĺžke namietaného konania.

3. V rámci posledného kritéria sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu s poukazom   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   úkony   notára   ako   súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy   v konaní,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   príslušný   všeobecný   súd   (napr. III. ÚS 47/00, III. ÚS 91/02).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v priebehu   namietaného   konania   viackrát   došlo k neprimerane   dlhej   a relevantným   spôsobom   neospravedlniteľnej   úplnej   nečinnosti okresného súdu, resp. ním povereného notára ako súdneho komisára, a to najmä v období od 2. marca 1993 do 30. januára 1995 (takmer 23 mesiacov), v období od 31. marca 1997 do 31. mája 1996 (14 mesiacov), v období od 20. augusta 2001 do 9. septembra 2002 (takmer 13   mesiacov).   Aj   ďalšie   obdobia   sú   poznačené   nedostatočnou,   resp.   neefektívnou činnosťou. Ústavný súd sa stotožnil aj s názorom sťažovateľky, že k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušovaniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru došlo viackrát aj neefektívnou činnosťou okresného súdu a ním povereného súdneho komisára, a to najmä tým, že okresný súd sa sústredil počas takmer 6 rokov   (od   októbra   1996   do   augusta   2002)   výlučne   na   riešenie   predloženej   námietky zaujatosti a nezaoberal sa meritom veci, a teda nevytváral predpoklady na jej rozhodnutie v primeranom čase.

Ústavný súd zhodnotil uvedené obdobia ako obdobia, v ktorých došlo nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Zo   spisu   sp.   zn.   D   66/93,   Dnot   75/93   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd v namietanom konaní rozhodol uznesením č. k. D 66/93 – 271 zo 4. apríla 2005, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   9.   júna   2005.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd konštatoval, že uplatnenie jeho právomoci podľa   čl. 127 ods.   2 ústavy, t.   j. prikázanie okresnému   súdu,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   66/93,   Dnot   75/93   konal   bez zbytočných prieťahov, už nie je potrebné.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk. Sťažovateľka túto   žiadosť   odôvodnila   celkovou   viac   ako   12-ročnou   dĺžkou   konania,   za   ktorú   nesie zodpovednosť   okresný   súd,   predmetom   a charakterom   veci   (nadobudnutie   majetkových hodnôt   ako   predmetu   dedičstva   po   vlastnej   matke),   svojím   vekom   (76   rokov)   a zlým zdravotným stavom, ako aj pocitom „márnosti, nespravodlivosti, úzkosti, ale najmä obavy, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť podstatnou a rozhodujúcou príčinou, že vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav sa nebude môcť tešiť z užívania majetkových hodnôt po svojej matke.“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým dĺžku obdobia, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a povahu veci, ktorá bola predmetom namietaného konania, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou Mgr. Z. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 11 933 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstotridsaťtri slovenských korún) spolu za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2004   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a za jeden úkon právnej služby urobený v roku 2005 podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátky sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006