znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 141/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2004 v rámci predbežného prerokovania sťažnosti MUDr. A. P. a maloletého A. P., nar. 6. marca 1999, zastúpeného otcom MUDr. A. P., obaja bytom G., obaja v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zastúpení advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a u maloletého A. P. aj vo veci porušenia jeho základného práva na osobitnú ochranu detí podľa čl. 41 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, a to uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   16   CoP   91/04   z 27. februára   2004, a o návrhu   na   rozhodnutie   o   dočasnom   opatrení   o odložení   vykonateľnosti   uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. februára 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť MUDr. A. P. a sťažnosť maloletého A. P. o d m i e t a.

2. Návrhu   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   spočívajúcom v odložení vykonateľnosti   uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   16   CoP   91/04 z 27. februára 2004 až do právoplatného skončenia tohto konania   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2004 doručená sťažnosť MUDr.   A. P. (ďalej len „sťažovateľ 1“) a maloletého A. P., nar. 6. marca 1999 (ďalej len „sťažovateľ 2“), zastúpeného otcom MUDr. A. P., obaja bytom G., (ďalej   len   „sťažovatelia“),   obaja   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpení   advokátkou JUDr. I. R., K. vo veci porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a u maloletého A. P. aj vo veci porušenia jeho základného práva na osobitnú ochranu detí podľa čl. 41 ods. 1 druhej vety ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 16 CoP 91/04   z 27.   februára   2004,   obsahom   ktorej (sťažnosti)   bol   aj   návrh   na   rozhodnutie   o dočasnom   opatrení   o odložení   vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. februára 2004.

Sťažovateľ 1 uviedol, že 26. septembra 1998 uzavrel manželstvo s MUDr. Z. P.. Z manželstva pochádza maloletý sťažovateľ 2 (t. č. na Okresnom súde Svidník prebieha konanie o rozvod manželstva sp. zn. 3 C 440/02).

Na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) podala matka sťažovateľa 2 návrh na úpravu práv a povinností rodičov; konanie sa vedie pod sp. zn. Nc 1015/02. Tento návrh bol sťažovateľovi 1 doručený 8. októbra 2002 spolu s výzvou z 1. októbra 2002 na vyjadrenie   sa   k tomuto   návrhu,   ako   aj   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   Nc   1095/02 z 25. septembra 2002, ktorým okresný súd ustanovil sťažovateľovi 2 za opatrovníka v tomto konaní Okresný úrad Košice II – OSS. Sťažovateľ 1 sa k návrhu vyjadril 18. októbra 2002 a žiadal, aby okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Svidník ako miestne príslušnému. Dňa   22. októbra   2002   podal   sťažovateľ   1   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu o ustanovení opatrovníka. Krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoPp 36/02 z 31. januára 2003 (doručené 30. apríla 2003) toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Medzitým   sťažovateľ   1   predložil   24.   januára   2003   okresnému   súdu   uznesenie Okresného súdu Svidník sp. zn. 3 C 440/02 z 30. decembra 2002, ktorým tento súd nariadil predbežné   opatrenie,   ktorým   zveril   sťažovateľa   2   do   výchovy   a opatery   otca,   a to   do právoplatného skončenia veci   vedenej   na tomto súde   pod   sp.   zn. 3   C 440/02 (konanie o rozvod   manželstva).   Krajský   súd   Prešov   uznesením   sp.   zn.   1   Co   72/03,   1   Co   73/03 z 27. marca 2003   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   Svidník   z 30.   decembra   2002 sp. zn. 3 C 440/02 a vec vrátil na ďalšie konanie (zrušil ho z dôvodu jeho vydania miestne nepríslušným   súdom)   s tým,   že   vec   má   byť   predložená   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky na rozhodnutie o miestnej príslušnosti.

Sťažovateľ   2   sa   od   decembra   2002   do   7.   mája   2003   nachádzal   v starostlivosti sťažovateľa 1, keď 7. mája 2003 zobrala matka sťažovateľa 2 z predškolského zariadenia do svojej starostlivosti.

Dňa   9.   mája   2003   podal   sťažovateľ   1   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia vo veci sp. zn. Nc 1015/02 na okresnom súde o zverenie sťažovateľa 2 do jeho výchovy a opatery.   Ešte   predtým   27.   decembra   2002   podala   aj   matka   sťažovateľa   2   návrh   na vydanie   predbežného   opatrenia   (ktorý   bol   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľa 1 až 12. júna 2003).

Dňa 3. júna 2003 okresný súd vydal predbežné opatrenie sp. zn. 23 Nc 1015/02, ktorým   predbežne   zveril   sťažovateľa   2   do   výchovy   a opatery   matky   a sťažovateľa   1 zaviazal   prispievať   výživným   na   sťažovateľa   2.   Návrh   sťažovateľa   1   na   nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ 1 odvolal s tým, aby krajský súd návrh matky sťažovateľa 2 na vydanie predbežného opatrenia zamietol a vyhovej jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Krajský súd uznesením sp. zn. 16 CoP 338/03 z 9. septembra 2003 zmenil uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým bol sťažovateľ 1 zaviazaný predbežne prispievať na výživu sťažovateľa 2, tak, že návrh na vydanie predbežného opatrenia v tejto časti zamietol. Vo zvyšnej časti zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 24. októbra 2003 sťažovateľ 1 žiadal okresný súd, aby predbežným opatrením zveril sťažovateľa 2 do jeho výchovy a opatery a návrh matky sťažovateľa 2 zamietol.

Okresný súd 15. decembra 2003 obidva návrhy na nariadenie predbežného opatrenia a úpravu práv a povinnosti rodičov k sťažovateľovi 2 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ   1   podal   22.   januára   2004   odvolanie   a žiadal,   aby   odvolací   súd   uznesenie v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   zverí   sťažovateľa   2   predbežným   opatrením   do   jeho výchovy až do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Odvolanie 9. februára 2004 podala aj matka sťažovateľa 2.

Zo sťažnosti a príloh vyplynulo, že sťažovateľ 2 bol v starostlivosti svojej matky do 20. januára 2004, keď ho vzal do svojej starostlivosti sťažovateľ 1. V nadväznosti na to matka sťažovateľa 2 oznámila 22. januára 2004 na Obvodné oddelenie Policajného zboru Giraltovce nezvestnosť sťažovateľa 2.

Krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co P 91/04 z 27. februára 2004 zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu z 15. decembra 2003 tak, že uložil sťažovateľovi 1, aby do troch dní od doručenia uznesenia odovzdal sťažovateľa 2 do starostlivosti matky.

Sťažovateľ 1 sa domnieva, že rozhodnutím odvolacieho súdu – krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Argumentuje   pritom   tým,   že   v čase   rozhodovania   odvolacieho   súdu   existovali dôkazy,   predovšetkým   listiny   o psychologických   vyšetreniach   sťažovateľ   2,   ktoré   boli odvolaciemu súdu známe a ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa však   dôkazmi   predloženými   sťažovateľom   1   nezaoberal   a ani   sa   s nimi   vo   svojom rozhodnutí   nijako   nevyrovnal.   Sťažovateľ   1   je   presvedčený,   že   na   základe   uvedených skutočností možno vyvodiť záver, že rozhodnutie krajského súdu je zjavne arbitrárne. Ako zákonný zástupca sťažovateľa 2 namieta sťažovateľ 1 rovnako porušenie už svojich uvedených základných práv a práv sťažovateľa 2 a nad tento rámec aj porušenie základného práva sťažovateľa 2 podľa čl. 41 ods. 1 ústavy na osobitnú ochranu detí.

Od   ústavného   súdu   požaduje   sťažovateľ   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodnúť   o „dočasnom   opatrení:   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   odkladá vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 až do právoplatného skončenia tohto konania.“   Zároveň žiada, aby ústavný súd po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v článku   6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 porušené.

Právo sťažovateľa v 2. rade na osobitnú ochranu detí zakotvené v článku 41 ods. 1 vete druhej Ústavy SR,   na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 16 CoP 91/04 zo dňa 27. 2. 2004 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi v 1. rade všetky trovy tohto konania. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi v 2. rade všetky trovy tohto konania.“.

Dňa 31. marca 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa 1 informovala ústavný súd, že matka sťažovateľa 2 podala návrh na výkon rozhodnutia, pričom návrh na začatie konania nebol   ešte   sťažovateľovi   1   doručený.   Tento   krok   preukazuje   reálnosť   potreby   vydať dočasné opatrenie, na ktorú sťažovatelia v sťažnosti poukazujú.

Dňa 5. apríla 2004 právna zástupkyňa oznámila ústavnému súdu, že 2. apríla 2004 bolo   za   asistencie   polície   doručené   sťažovateľovi   1   súdnym   vykonávateľom   uznesenie okresného súdu sp. zn. 39 Cn 10/2004 z 26. marca 2004, ktorým nariadil výkon rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. februára 2004 odňatím sťažovateľa 2 a jeho odovzdaním   do   starostlivosti   matky.   Pritom   bola   sťažovateľovi   1   doručená   aj   výzva okresného súdu sp. zn. 39 En 10/04 z 26. marca 2004, ktorou ho okresný súd   vyzval na plnenie   rozhodnutia,   ako   aj   doručené   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   39   Em   10/04 z 26. marca   2004,   ktorým   súd   za   opatrovníka   sťažovateľa   2   ustanovil   Úrad   práce, sociálnych vecí a rodiny Košice.

Dňa 14. apríla 2004 požiadala právna zástupkyňa ústavný súd, aby považoval vec za naliehavú a aby predseda senátu rozhodol o jej prerokovaní mimo poradia.

Dňa   13.   mája   2004   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne sťažovateľov,   v ktorom   informuje,   že voči   sťažovateľovi   1, ako...   vyplýva   z uznesenia Odboru   skráteného   vyšetrovania,   Úradu   J   a KP   ORP   Bardejov,   Oddelenie   skráteného vyšetrovania Svidník sp. zn. ČVS: ORP-628/OSV-SK-2004 zo dňa 2. 4. 2004, podľa § 160 ods. 1 Tr. por. bolo začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163 ods. 1 Tr. por. je stíhaný“ sťažovateľ 2, ako obvinený za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 3 Tr. zák.“ Matka sťažovateľa 2 totižto oznámila 24. marca 2004 na Obvodnom oddelení   Policajného   zboru   Giraltovce,   že   jej   manžel   -   sťažovateľ   1   jej   odmietol 23. a 24. marca 2004 vydať syna - sťažovateľa 2 na základe rozhodnutia krajského súdu č. k. 16 CoP 91/04-218 z 27. februára 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. marca 2004 a stalo sa tak vykonateľným.

Dňa 27. mája 2004 právna zástupkyňa oznámila ústavnému súdu, že sťažovateľ 1 podal na okresnom súde žiadosť o zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. apríla 2004 (zrejme z 27. februára 2004) predložiac listiny, z ktorých vyplývalo, že neexistujú dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie krajského súdu vydané. Tiež oznámila, že 25. mája 2004 matka sťažovateľa 2 vybrala dieťa z materskej školy a prevzala ho do svojej starostlivosti.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   ďalej   vo   svojom   podaní   uviedla,   že sťažovatelia   sa   v konaní   pred   ústavným   súdom   nedomáhajú   rozhodnutia   o tom,   že sťažovateľ   2   má   byť   zverený   do   výchovy   sťažovateľa   2,   ale   z dôvodov   v sťažnosti uvedených považujú za porušenie svojich práv také rozhodnutie, na základe ktorého by sťažovateľ 2 v starostlivosti sťažovateľa 1 byť nemohol. Súčasne upozornila na naliehavosť veci.

Dňa 28. mája 2004 doručila právna zástupkyňa sťažovateľov ústavnému súdu tieto listiny:

- návrh na zrušenie predbežného opatrenia a na vydanie predbežného opatrenia z 23. marca 2004, ktorý podal sťažovateľ 1 vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 23 Nc 1015/2002,

- uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Nc 1015/2002 z   29. marca 2004, ktorým okresný súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením krajského súdu z 27. februára 2004 č. k. 16 CoP 91/04-218, ako aj návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol,

- odvolanie sťažovateľa 1 z 29. apríla 2004 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 Nc 1015/2003 z 29. marca 2004.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. V časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru sťažovateľa 1 napadnutým rozhodnutím krajského súdu posudzoval ústavný súd, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98).

Pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis,   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Svoje rozhodnutie o predbežnom opatrení krajský súd odôvodnil nasledovne: „... V danom   prípade   otec   a taktiež   matka   sa   domáhali   vydania   predbežného opatrenia v rámci konania o úprave práv a povinností rodičov k maloletému A....

...   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   rodičia   maloletého   A.   spolu   nežijú,   aj   keď   ich manželstvo doteraz právne trvá. Každý z rodičov usiluje prevziať maloletého A. do svojej výchovy a to aj proti vôli druhého z rodičov, keď súčasne každý z rodičov tvrdí, že má lepšie podmienky pre zabezpečenie výchovy a starostlivosti o maloletého a tiež lepšie osobnostné predpoklady.

... Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh matky, ako aj otca na nariadení predbežného opatrenia, ktorým rodičia navrhovali zveriť maloletého predbežne do svojej výchovy zamietol, keď dospel k záveru, že nie sú dané podmienky pre vydanie predbežného opatrenia o výchove maloletého do skončenia veci samej...

... Odvolací súd so záverom konajúceho súdu o nesplnení podmienok pre vydanie predbežného opatrenia sa nestotožňuje. Totiž z obsahu spisu vyplýva, že rodičia maloletého A. sa absolútne nevedia dohodnúť o tom, ktorý z nich bude do konca konania vo veci samej zabezpečovať starostlivosť o maloletého A. a aj násilnými prostriedkami sa snažia prevziať maloletého do svojej starostlivosti proti vôli druhého z rodičov, v dôsledku čoho maloletý viackrát zmenil výchovné prostredie... Odvolací súd vychádza z toho, že táto pretrvávajúca situácia v nestabilite výchovného prostredia maloletého A. by mohla nepriaznivo ovplyvniť zdravotný stav maloletého...

... Pri úvahe o tom, ktorému z rodičov je potrebné maloletého zveriť do starostlivosti vychádzal   z ust.   §   75   ods.   6   O.s.p.,   podľa   ktorého   na   rozhodnutie   súdu   o predbežnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie vydal 15. 12. 2003. Aj keď prvostupňový súd v napadnutom uznesení uvádza, že 24. 11. 2003 matka zmenila adresu pobytu, pričom pre nedostatok prešetrenia pomerov v tomto novom prostredí matky nie je známe, či prostredie, v ktorom sa matka s maloletým zdržiava a je vhodné   pre   výchovu   maloletého,   z obsahu spisu   vyplýva,   že   kolízny   opatrovník   prešetril   pomery   v byte   matky...   kde   matka   od novembra 2003 aj s dieťaťom býva... a z ktorej vyplýva, že sa jedná o jeden a pol izbový byt,   ktorý   má   matka   v podnájme,   byt   je   zariadený   základným   vybavením,   udržiavaný a v čase neohlásenej návštevy kolíznym opatrovníkom v byte bola zastihnutá stará matka dieťaťa s maloletým A., pričom iné osoby sa v byte nezdržiavali a bolo konštatované, že stará matka dieťaťu zabezpečuje starostlivosť na požiadanie matky v čase, keď matka je v práci.   Bolo   konštatované,   že   v čase   návštevy   v rodine   dieťa   bolo   kľudné,   hralo   sa s autíčkami a v starostlivosti o dieťa neboli zistené žiadne nedostatky. Aj keď táto správa o šetrení   pomerov   v byte   matky   je   z januára   2004,   je   zrejmé,   že   tento   stav   ohľadne výchovného prostredia dieťaťa jestvoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia a preto odvolací súd z tejto správy vychádzal a to napriek tomu, že 20. 1. 2004 otec v podstate násilím a proti vôli matky dieťa opätovne prevzal do svojej výchovy. Odvolací súd je toho názoru, že toto konanie zo strany otca nemožno akceptovať, pretože takéto násilné zmeny vo výchovnom   prostredí   maloletého   dieťaťa   a spôsob   akým   otec   dieťa   prevzal   do   svojej starostlivosti nemôže byť v konečnom dôsledku na prospech maloletého dieťaťa. Odvolací súd   preto...   uložil   otcovi...,   aby   vo   lehote   troch   dní   od   doručenia   uznesenia   odovzdal maloletého... do starostlivosti matky..., čím zmenil podľa § 220 ods. 1, 2 O.s.p. napadnuté uznesenie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že ide iba o predbežné riešenie starostlivosti o maloletého A. do skončenia konania o veci samej a účelom tohoto predbežného opatrenia je zamedziť tomu,   aby   dochádzalo   k násilnému   preberaniu   maloletého   do   starostlivosti   jedného z rodičov   proti   vôli   druhého   rodiča.   O tom,   komu   bude   dieťa   zverené   do   výchovy   súd rozhodne po vykonaní všetkých potrebných dôkazov za účelom zistenia, ktorý z rodičov má k výchove lepšie osobnostné predpoklady vrátane aj ďalších podmienok zabezpečujúcich riadnu výchovu maloletého dieťaťa...“.

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté rozhodnutie krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, pričom s právnymi závermi,   o ktoré   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   oprel,   sa   možno   z   ústavného   hľadiska stotožniť, a preto ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS   4/94,   mutatis mutandis I. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97 atď.). Navyše, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení ide o poskytnutie dočasnej ochrany, pretože až právoplatné rozhodnutie vo veci samej je konečným rozhodnutím.

Čo sa týka dôkazov, ktoré boli podkladom pre predbežné rozhodnutie, ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou nevyplýva pre všeobecný súd ústavná povinnosť vykonať dôkazy, ktoré označil účastník konania (I. ÚS 38/96). Ak sťažovateľ   túto   skutočnosť   namietal a považoval   ju za   takú,   ktorá   viedla   k zmätočnosti rozhodnutia krajského súdu, mal k dispozícii účinný právny prostriedok dovolanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

1.   Čo   sa   týka   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   1   ako   základný   zástupca sťažovateľa 2 namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru sťažovateľa 2, ako jeho zákonný zástupca, ústavný súd uvádza, že v konaní, v ktorom bolo vydané namietané rozhodnutie krajského súdu, vystupuje ako zástupca sťažovateľa 2 v tomto konaní súdom ustanovený opatrovník – Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II.

Je nepochybné, že sťažovateľ 1 a matka sťažovateľa 2 sú zákonnými zástupcami svojho   maloletého dieťaťa   –   sťažovateľa 2 podľa   § 36   a §   37   ods.   1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). V prípade stretu záujmov rodičov o deti je však zastupovanie detí rodičmi podľa § 37 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 zákona o rodine vylúčené; v takomto prípade ustanoví podľa § 37 ods. 3 v spojení s § 83 ods. 1 zákona o rodine príslušný súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v konaní (alebo pri určitom úkone) zastupovať (kolízny opatrovník). V konaní, v ktorom bolo vydané namietané   rozhodnutie,   bol   sťažovateľ   2   zastúpený   takto   ustanoveným   kolíznym opatrovníkom.   Z tohto   jeho postavenia   potom   logicky   vyplýva, že   len on   je oprávnený namietať porušenie základných práv a slobôd maloletého (práve z dôvodu stretu záujmu maloletého a jeho rodičov) na ústavnom súde ako zástupca maloletého. Vzhľadom na tento záver ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa 2 vo veci porušenia jeho základných práv rozhodnutím krajského súdu pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3.   Napokon   ústavný   súd   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   nevyhovel   návrhu sťažovateľa 1 na rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 16 CoP 91/04 z 27. februára 2004 až do právoplatného skončenia tohto konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2004