znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   SENION,   n.   o.,Ulica S. Chalupku   1B/9823,   Martin,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Richardom   Karkóom,Sad na Studničkách 1029/32, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žilinesp. zn. 13 Cob 174/2013 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť SENION, n. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. septembra 2014 faxom a 23. septembra 2014 poštou doručená sťažnosť SENION, n. o.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 174/2013 z 28. mája 2014 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť (ďalej len „navrhovateľ“), sa návrhom podaným 30. januára 2012 domáhala vypratanianehnuteľností v jej vlastníctve voči obchodnej spoločnosti (ďalejlen „odporca   v   prvom   rade“),   a   voči   sťažovateľovi   (ďalej   spolu   len   „odporcovia“).Navrhovateľ a odporca v 1. rade uzavreli 1. júla 2010 nájomnú zmluvu k predmetnýmnehnuteľnostiam   na   dobu   určitú   –   do   31.   decembra   2010.   Uvedený   nájomnývzťah bol dvakrát predĺžený na základe § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka – prvýkrátdo 30. júna 2011 a následne do 31. decembra 2011, keďže navrhovateľ ako vlastník nepodalv zákonnej lehote návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde. Nájomný vzťah bol ukončený31. decembra 2011.

Navrhovateľ uzavrel 15. januára 2012 nájomnú zmluvu s obchodnou spoločnosťou (ďalej len „nájomca“), ktorej obsahom je prenájom predmetnýchnehnuteľností.

Predmetné nehnuteľnosti boli 30. marca 2012 zaradené do súpisu majetku úpadcu –obchodnej   spoločnosti

(ďalej   len   „úpadca“),   ako   majetok   tretej   osoby   zabezpečujúcizáväzok   úpadcu.   Následne   úpadca   −   v zastúpení   správkyňou   konkurznej   podstaty −   uzavrel   1.   júna   2012   nájomnú   zmluvu   so   sťažovateľom,ktorej obsahom je prenájom predmetných nehnuteľností vo vlastníctve navrhovateľa.

Uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 R 1/2013z 12. marca 2014 bol na majetok navrhovateľa vyhlásený konkurz. Správca konkurznejpodstaty a   následne oznámili,   že   súhlasias pokračovaním v napadnutom konaní.

O návrhu navrhovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 11 Cb 25/2012-98z 18. januára 2013 tak, že zaviazal sťažovateľa vypratať predmetné nehnuteľnosti. Návrhvoči odporcovi v 1. rade zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovateľ aj sťažovateľ, o ktorýchrozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 13 Cob 174/2013-284 z 28. mája 2014tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkomokresného súdu zvýhodňuje správkyňu konkurznej podstaty navrhovateľa oproti správkynikonkurznej   podstaty   úpadcu   v   tom,   že   jej   dáva   právo   vypratať   nehnuteľnosti,   ktorésú zapísané len v súpise majetku úpadcu podľa § 76 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurzea reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „zákon   o   konkurze“).   Podľa   sťažovateľa   správkyňa   konkurznej   podstatynavrhovateľa nie je oprávnená nakladať s majetkom, ktorý nie je súčasťou súpisu podstát,t. j. nie je oprávnená ani vypratať predmetné nehnuteľnosti. Z týchto skutočností sťažovateľodvodzuje aj záver, že správkyňa konkurznej podstaty navrhovateľa nemala ani aktívnuvecnú legitimáciu na podanie návrhu na vypratanie nehnuteľnosti.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Spísaním majetku do súpisu konkurznej podstaty sa právne relevantným spôsobom ustaľuje otázka,   čo všetko tvorí   konkurznú podstatu. To znamená, že sa určuje rozsah majetku, s ktorým je správca oprávnený nakladať, prípadne ho speňažiť. Súpis konkurznej podstaty   plní   zabezpečovaciu   funkciu   v   tom   smere,   že   iná   osoba   ako   správca   nemôže s majetkom disponovať od momentu, čo je spísaný. Z toho dôvodu nie je možné, aby správca nakladal   aj   s   iným   majetkom,   prípadne   nie   je   možné,   aby   boli   iné   osoby   obmedzené nakladať s majetkom v zmysle § 76 ods. 1 posl. veta, pokiaľ nie je zapísaný do súpisu.... správu majetku podliehajúcemu konkurzu vykonáva v zmysle ust. § 86 ods. 1... zákona   o   konkurze...   správca   konkurznej   podstaty.   V   danom   prípade   je   nepochybné, že realizovanie   vypratania   nehnuteľnosti   je   výkonom   správy   majetku,   a   preto   aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie nehnuteľnosti by mal byť výlučne správca, ktorý má predmetné nehnuteľnosti zapísané v súpise a nie správca, ktoré ich v súpise zapísané nemá. Súd nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu nesprávne právne vyhodnotil a svojvoľne vykladal na zistený skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia.

...   dodnes   podľa   informácií   sťažovateľky   o   vylúčenie   vecí   z   konkurznej   podstaty[úpadcu]... právoplatne rozhodnuté nebolo...

Pokiaľ   ide   o   argumentáciu   súdu,   že   správkyňa   konkurznej   podstaty [úpadcu]...nemala   aj   napriek   zapísaniu   predmetných   nehnuteľností   do   svojho   súpisu   konkurznej podstaty   právo   tieto   nehnuteľnosti   prenajať,   nakoľko   tieto   nie   sú   vlastným   majetkom úpadcu, ale majetkom zabezpečujúcim záväzky úpadcu, sťažovateľka uvádza (okrem zrejmej skutočnosti,   že   takáto   otázka   je   pre   sťažovateľku   irelevantná...,   že   zákon   síce   zveruje do pôsobnosti   správcu   výslovne   možnosť   konať   v   mene   tretej   osoby   pri   speňažovaní majetku,   čo   však   neznamená,   že   správca   konkurznej   podstaty   by   nemohol   prenajať nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   tretej   osoby,   keďže   môže   ako   jediná   osoba   uskutočňovať (logicky) správu majetku zapísanú do súpisu konkurznej podstaty. Vlastník veci nie je podľa žiadneho ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii oprávnený spravovať majetok podliehajúci konkurzu, a teda ani žiadať vypratanie nehnuteľnosti, ktoré spravuje správca konkurznej podstaty. Takéto oprávnenie by bolo v rozpore s účelom zákona, ktorý toto oprávnenie zveruje výlučne správcovi konkurznej podstaty (§ 86 z. č. 7/2005 Z. z...), ktorý má majetok zaradený v súpise. Súd nerešpektoval účel zákona, pričom vychádzal najmä z doslovného   znenia   ustanovenia   §   79   ods.   2   ZKR,   ktoré   nemôže   obmedzovať   správcu pri správe majetku podliehajúcemu konkurzu, ktorý je vo vlastníctve tretej osoby.

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho... odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov... Súd   sa   teda   nevyporiadal   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   navrhovateľ (resp. správca konkurznej podstaty, ktorý tento majetok nemá ani v svojom súpise majetku) ako vlastník veci nie je oprávnený predmetné nehnuteľnosti spravovať namiesto správkyne konkurznej   podstaty,   ktorá   predmetné   nehnuteľnosti   v   súpise   zapísané   má,   a   teda   ani nemôže mať aktívnu legitimáciu v konaní o vypratanie týchto nehnuteľností.“

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajskéhosúdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“),   pričom   konkrétne   uvádza   uznesenie   sp.   zn.   4   M   Cdo   23/2008z 21. decembra   2009.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   v   tomtosmere   je „nepostačujúce,   nakoľko   predmetné   rozhodnutie   sa   vzťahuje   k   právnemu posúdeniu absolútnej neplatnosti právneho úkonu Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 podľa § 37 ods. 2 Občian. zákonníka, a teda či uzavretie Nájomnej zmluvy s

zo dňa 15. 01. 2012 spôsobilo, že plnenie z Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 bolo objektívne nemožné, a teda Nájomná zmluva zo dňa 01. 06. 2012 bola absolútne neplatná. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21. 12. 2009... jednoznačne vyplýva, že objektívna nemožnosť plnenia daná nebola, a teda zmluva nemôže byť z toho dôvodu absolútne neplatná. Krajský súd jednoducho uviedol, že predmetné rozhodnutie sa na uvedený prípad nevzťahuje, čo zdôvodnil najmä tým, kedy došlo k uzavretiu Nájomnej zmluvy s, čo v danom prípade nebolo podstatné. Krajský súd tak svojvoľne rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou, ktorá sa na daný prípad jednoznačne vzťahovala.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:... Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   28.   05.   2014,   č.   kon.   13 Cob/174/2013 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 28. 05. 2014, č. kon. 13 Cob/174/2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia (v sume 340,90 €, pozn.) na účet advokáta... do 2 mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrenípodľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   a   odložil   vykonateľnosťnapadnutého rozsudku krajského súdu z 28. mája 2014. Uvádza, že napadnutý rozsudokje exekučným titulom, na základe ktorého možno vykonať exekúciu vyprataním. Poukazujena to, že je neziskovou organizáciou, ktorá v predmetných nehnuteľnostiach prevádzkujezariadenie sociálnych služieb, t. j. zariadenie pre seniorov a domov sociálnych služieb. „V   prípade   núteného   výkonu   touto   sťažnosťou   napádaných   rozhodnutí   v   rámci exekučného konania spôsobom vyprataním nehnuteľnosti, by spolu so sťažovateľom boli vykázaní z vypratávaného objektu aj občania, ktorí sú ubytovaní v zariadení sťažovateľa. Dôsledky, ktoré by nastali prípadnou realizáciou núteného výkonu sťažnosťou napádaných rozhodnutí by pre sťažovateľa nebolo možné odstrániť, resp. by bolo možné odstrániť len s neprimeranými ťažkosťami, nakoľko občania, ktorým poskytuje sťažovateľ službu, by boli po vykázaní nútení požiadať o sociálnu službu iného neverejného poskytovateľa sociálnych služieb.

Sťažovateľ je toho názoru, že odklad vykonateľnosti rozsudku... zo dňa 28. 05. 2014... nie   je   v   rozpore   s   dôležitým   verejným   záujmom   a   jeho   výkon   by   neznamenal   pre navrhovateľa   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže   vzniknúť   iným   osobám,   pri   odložení vykonateľnosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súduz 28. mája 2014.

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. mája 2014 potvrdil rozsudok okresnéhosúdu. V odôvodnení poukázal na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a, aplikujúc § 219ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudkuokresného súdu. Krajský súd poukázal na relevantné skutkové zistenia, okrem iného na to,že sťažovateľ užíval predmetné nehnuteľnosti na základe zmluvy o podnájme uzavretejs odporcom v 1. rade, ktorý zanikol spolu so zánikom nájomného vzťahu 31. decembra2011. Následne poukázal na relevantné ustanovenia zákona o konkurze (§ 44 ods. 1, § 76ods. 1, § 79 ods. 1 až 3 a § 86 ods. 1), z ktorých odvodil rozdielny režim týkajúci sa majetkuúpadcu   a   majetku   tretej   osoby,   ktorý   podlieha   konkurzu,   a   tiež   aj   rozdielny   rozsahoprávnení správcu konkurznej podstaty vo vzťahu k tomuto majetku. V rámci týchto úvah sazaoberal aj otázkou aktívnej vecnej legitimácie vlastníka majetku po zápise tohto majetkudo súpisu podstát v konkurznom konaní. V tejto súvislosti uviedol:

„V súvislosti s odvolacím dôvodom žalovaného v 2/ rade, a to námietky nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, po zápise predmetných nehnuteľností do súpisu majetku SKP zo   dňa   30.   3.   2012   s   odkazom   na   ust.   §   86   ods.   1   ZKR,   uvádza vo všeobecnosti krajský súd, že súpis je možné kvalifikovať ako inú právnu skutočnosť, ktorá spôsobuje určené právne následky. Zápisom majetku do súpisu nastávajú právne účinky voči samotnému správcovi a tretím osobám. Len čo bol majetok zapísaný do súpisu, iná osoba   ako   správca   nesmie   majetok   previesť,   dlhodobo   prenajať,   zriadiť   na   ňom   právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu (§ 76 ods. 1 ZKR). Tieto právne účinky sa týkajú tak majetku úpadcu, ako aj majetku tretích osôb, bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene alebo neoprávnene. To, že sa majetok tretej osoby   zapíše   do   súpisu,   však   neznamená,   že   by   správca   v   dôsledku   toho   nadobudol oprávnenie s ním nakladať v tom rozsahu, ako je to v prípade majetku, ktorý patrí úpadcovi (§   44   ods.   1   ZKR).   Zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   tomto   smere   zveruje do pôsobnosti správcu len možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažení majetku. Teda oprávnenie odplatne previesť majetok tretej osoby. Je potrebné zvýrazniť,   že len   čo je majetok zapísaný do súpisu, tretia osoba nesmie ďalej majetok previesť na iného, dlhodobo prenajať,   zriadiť   na   ňom   právo   k   cudzej   veci   alebo   inak   zmenšiť   jeho   likviditu   alebo hodnotu. Je zrejmé, že z ust. § 79 ods. 3 ZKR vyplýva, že majetok tretej osoby podlieha konkurzu len potiaľ, pokiaľ zabezpečuje záväzok úpadcu. K poukazu žalovaného v 2/ rade na ust. § 86 ods. 1 ZKR sa zvýrazňuje,   že pri výkone správy majetku podliehajúceho konkurzu je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou (§ 7 ZKR), ktorú by mal vykonávať tak, aby, pokiaľ to bolo možné rozumne očakávať, došlo k zhodnoteniu tohto majetku. Vyhlásením konkurzu prechádzajú na správcu dispozičné oprávnenia len z úpadcu, nie z tretích osôb, a v prípade, že sa majetok tretej osoby zapíše do súpisu, dispozičné oprávnenia (v obmedzenom rozsahu) nadobúda až po tomto zápise (§ 79 ods. 2 ZKR). Zápis do súpisu v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZKR neznamená nadobudnutie vlastníckeho práva, ale len obmedzenie práva tretej osoby k tomuto zapísanému majetku. To znamená, že pokiaľ predmetné nehnuteľnosti boli zapísané do konkurznej podstaty, nie je možné vyhodnotiť právne   účinky   zápisu   do   konkurznej   podstaty   správcom   s   účinkami   konštitutívnymi, predmetný zápis nie je listinou osvedčujúcou vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, ale len právo (obmedzené) nakladať s ním v rozsahu vymedzenom v ust. § 76 ods. 1 ZKR, keďže zákon v zmysle ust. § 79 ods. 2 ZKR zveruje do pôsobnosti správcu možnosť konať v mene tretej osoby pri speňažení majetku. Teda v zhode s prvostupňovým súdom i odvolací súd zápis tohto majetku do súpisu nevníma a nehodnotí ako právnu skutočnosť s dôsledkom straty   aktívnej   legitimácie   žalobcu   ako   vlastníka   domáhať   sa   ochrany   svojho vlastníckeho práva   voči   tomu/tým,   ktorý/-í   podľa   do   jeho   vlastníctva   neoprávneným užívaním zasahuje/-ú.“

Následne   sa   krajský   súd   vysporiadal   s   otázkou   možnosti   navrhovateľa   uzavrieťnájomnú   zmluvu   s   nájomcom   pred   súpisom   predmetných   nehnuteľností   a   aj   prípadnejpočiatočnej nemožnosti plnenia vyplývajúcej z tejto zmluvy, pričom uviedol:

„V tejto súvislosti preto súhlasí odvolací súd i so závermi prvostupňového súdu vo vzťahu   k   platnosti   Nájomnej   zmluvy   uzatvorenej   dňa   15.   1.   2012   žalobcom   ako vlastníkom so spoločnosťou ako nájomcom (č. l. 38-40 spisu). Len na doplnenie uvádza, že predmetná zmluva bola uzatvorená s účinnosťou od 01. 02. 2012 (čl.   VII.   bod   1.   zmluvy),   s   dohodnutým   časom   dočasného   užívania   na   dobu   určitú, a to od 01. 02. 2012 do 31. 12. 2017 (Čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy). K uzatvoreniu tohto zmluvného   vzťahu   došlo   v   dobe   pred   zápisom   dotknutých   nehnuteľností   do   súpisu, t. j. v čase, keď žalobca ako vlastník veci bol v zmysle ust. § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený s vecou nakladať bez obmedzenia. Pre úplnosť, k žalovaným v 2/ rade v odvolaní namietanej neplatnosti Nájomnej zmluvy zo dňa 15. 01. 2012, pre počiatočnú nemožnosť plnenia   na   strane   žalobcu,   a   to   nemožnosť   faktického   plnenia   povinností   z   nájmu, tak odkazuje krajský súd na závery vyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa   21.   12.   2009,   na   ktoré   poukazoval   sám   v   podanom   odvolaní,   so   zvýraznením dohodnutého vzniku účinkov nájmu mesiac od uzatvorenej zmluvy, t. j. od 01. 02. 2012. Ak žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu z ust. 664 Občianskeho zákonníka, tak tretia osoba ako nájomca sa môže domáhať svojich práv v zmysle ust. § 673, § 674, a § 679 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.“

Krajský   súd   tiež   posudzoval   otázku   platnosti   nájomnej   zmluvy   z   1.   júna   2012,možnosť aplikácie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 v prerokúvanej vecia   otázku   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   uzavrieť   predmetnú   nájomnúzmluvu. V týchto súvislostiach uviedol:

„Ako bolo už vyššie krajským súdom uvedené, samotná aktívna legitimácia žalobcu na podanie žaloby o vypratanie však nemá za následok, že nárok žalobcu na požadovanú ochranu je už tým bez ďalšieho opodstatnený, pretože žalovaný/-í totiž môže/-u mať právo na užívanie veci, právo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu, ak vykonáva/-jú oprávnenia vyplývajúce okrem iného i z platných zmlúv. Preto správne prvostupňový súd, vzhľadom na žalobcom   vznesenú   námietku   absolútnej   neplatnosti   Nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi

konajúcou,   správkyňou   konkurznej   podstaty   úpadcu   (prenajímateľ) a žalovaným v 2/ rade ako nájomcom zo dňa 01. 06. 2012 (č. l. 31-33 spisu) podľa ust. § 37 ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   prejudiciálne   posudzoval   platnosť   predmetnej   zmluvy. V tejto súvislosti odvolaciu námietku žalovaného v 2/ rade, že nebolo možné okresným súdom prejudiciálne posudzovať platnosť Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 z dôvodu, že nebola   účastníkom   tohto   konania,   odvolací   súd   s   odkazom na Rč. 53/1999,   podľa   ktorého   v   konaní,   v   ktorom   sa   žalobca   domáha   vypratania nehnuteľností,   môže   súd   predbežne   posúdiť   otázkou   platnosti   zmlúv,   aj   keď   účastníkmi konania   nie   sú   všetky   osoby,   ktoré   zmluvu   uzavreli,   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2002, sp. zn. 2 Cdo 105/02 veta pred bodkočiarkou, podľa   ktorého   otázku   platnosti   nájomnej   zmluvy   môže   súd   v   konaní   o   vypratanie nehnuteľnosti nebytových priestorov riešiť ako otázku predbežnú, zhodnotil so záverom jej nedôvodnosti.

K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to nesprávnemu právnemu posúdeniu absolútnej neplatnosti právneho úkonu Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 06. 2012 podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka okresným súdom s odkazom na rozpor s ustálenou judikatúrou, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009, je potrebné uviesť, že v danej sporovej veci sa jednalo o odlišný prípad. V konaní bolo preukázané, že žalobca v postavení vlastníka po podaní žaloby voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade, o vypratanie nehnuteľností z dôvodu jej užívania žalovaným v 1/ rade a z opatrnosti i žalovaným v 2/ rade po zániku Nájomnej zmluvy zo dňa 01. 07. 2010 ku dňu 31. 12. 2011, dňa 15. 01. 2012 uzavrel Nájomnú zmluvu so spoločnosťou ako nájomcom (č. l. 38- 40 spisu) s účinnosťou od 01. 02. 2012 (Čl. VII. bod 1. zmluvy), ktorou prenechal predmetné nehnuteľnosti nájomcovi do dočasného užívania na dobu určitú, a to od 01. 02. 2012 do 31. 12. 2017 (Čl. II. bod 1. predmetnej zmluvy). K uzatvoreniu tohto zmluvného vzťahu došlo v dobe pred zápisom dotknutých nehnuteľnosti do súpisu, t. j. v čase, keď žalobca ako vlastník veci bol v zmysle ust. § 123 Občianskeho zákonníka oprávnený s vecou nakladať bez obmedzenia. K poukazu odvolateľa na rozhodnutia NS SR sp. zn. M Cdo 251/2002, 76/2003,   2   Cdo   271/2004,   s   tvrdením   formálnej   neplatnosti   žalobcom   predloženej, nájomnej zmluvy, je potrebné uviesť, že k tomuto tvrdeniu bližšie zdôvodnenie neposkytol, len odkázal na ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., v ktorej súvislosti zvýrazňuje krajský súd platnú právnu úpravu v ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/90 Zb. s účinnosťou od 01. júla 2004, teda úpravu platnú v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy medzi žalobcom a tretím subjektom, podľa ktorého nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené,   naviac,   okresný   súd   sa   s   otázkou   posúdenia   nájomnej   zmluvy,   nie   podľa   jej označenia, ale obsahu zaoberal, so správnym právnym záverom uzavretia zmluvy o nájme v zmysle ust. § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ následne, až po zápise predmetného majetku do súpisu bola dňa 01. 06. 2012 uzavretá   Nájomná   zmluva   medzi

konajúcou,   správkyňou   konkurznej podstaty úpadcu (prenajímateľ) a žalovaným v 2/ rade ako nájomcom zo dňa 01. 06. 2012, správkyňa konala v rozpore so zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má. Zvýrazňuje odvolací súd, že právny úkon učinený v rozpore so zásadou, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má, je absolútne neplatný pre nemožnosť plnenia; táto neplatnosť pritom pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od počiatku (ex tunc), pričom vadu, ktorá neplatnosť spôsobila, nemožno dodatočne nijako zhojiť a takýto právny úkon teda nemôže byť ani konvalidovaný (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 2470/2008). Teda,   pokiaľ   dňa   01.   06.   2012   správkyňa   úpadcu

uzatvorila so žalovaným v 2/ rade Nájomnú zmluvu, tak previedla   na žalovaného   v   2/   rade   viac   práv,   než   sama   mala,   keďže   na   predmetné nehnuteľnosti už bola uzavretá dňa 15. 01. 2012 Nájomná zmluva medzi žalobcom a tretím subjektom (rozsudok NS SR sp. zn. 26 Cdo 2470/2008). Je potrebné uviesť, že počiatočná nemožnosť právneho úkonu robí právny úkon absolútne neplatným. To, či o počiatočnej neplatnosti subjekty právneho úkonu vedeli, či nie, je právne bezvýznamná. Počiatočná právna nemožnosť plnenia z dôvodu nemožnosti plnenia prichádza do úvahy tam, kedy predmet plnenia je neuskutočniteľný v dôsledku určitej právnej prekážky v existujúcej dobe uskutočneného právneho úkonu, čo v danom prípade nastalo, a to, že SKP úpadcu previedla viac práv, než sama mala (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet). Teda,   ide   o   stav   objektívneho   rozporu   s   právom,   či   zákonom.   V   danom   prípade, ak správkyňa   konkurznej   podstaty,   ktorá   nadobudla   oprávnenie   s   predmetnými nehnuteľnosťami nakladať až dňom 30. 03. 2012, bez prihliadnutia na odbornú starostlivosť uzavrela Nájomnú zmluvu so žalovaným v 2/ rade dňa 01. 06. 2012, t. j. v čase existencie a trvania   zmluvy   o   nájme   uzavretej   medzi   žalobcom   a   tretím   subjektom,   správne prvostupňový súd vyslovil neplatnosť tohto právneho úkonu.“

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzalzo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiskapredmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu z 18. januára 2013, ktorýmtento   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   vypratať   predmetné   nehnuteľnosti.   Okresný   súdv odôvodnení poukazuje na námietku sťažovateľa o nedostatku aktívnej vecnej legitimácienavrhovateľa, pričom uviedol svoje právne závery, ktoré prezentoval takto:

„Námietku   nedostatku   aktívnej   legitimácie   na   podanie   takejto   žaloby   na   strane navrhovateľa   odporcovia   odvodzovali   od   ustanovenia   §-u   76   Zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.   V   priebehu   konania   totižto   bolo   preukázané,   že   predmetné nehnuteľnosti správkyňa zapísala do súpisu majetku v konkurznom konaní vedenom voči vyššie uvedenému úpadcovi. Zápis majetku podľa §-u 76 ods. 1 ZKR má za následok, že potom, ako bol tento majetok do súpisu zahrnutý, iná osoba ako správca nesmie majetok previesť, dlhodobo prenajať, zriadiť na ňom právo k cudzej veci alebo inak zmenšiť jeho hodnotu alebo likviditu. Tieto právne účinky sa pritom týkajú tak majetku úpadcu, ako aj majetku tretích osôb bez ohľadu na to, či bol majetok do súpisu zapísaný oprávnene alebo   neoprávnene.   Tieto   následky   nastávajú   okamihom,   kedy   dôjde   k   zápisu   majetku do súpisu.   Toto   ustanovenie   tak   má   nepochybne   za   následok   výrazné   obmedzenie navrhovateľa ako vlastníka vo vzťahu k možnosti nakladať s predmetom jeho vlastníckeho práva,   ktorý   bol   zapísaný   do   súpisu   majetku   podstaty.   Obmedzenie   sa   však   týka   len možnosti majetok previesť, dlhodobo prenajať alebo na ňom zriadiť vecné práva k cudzej veci, či zmenšiť jeho hodnotu. Obmedzenie sa tak nedotýka bežného užívania tohto majetku osobou, ktorá je naďalej evidovaná ako vlastník tohto majetku, a zápis majetku do súpisu podstaty nemá žiaden vplyv ani na už existujúce záväzkovo-právne vzťahy týkajúce sa tohto majetku. Z vykonaného dokazovanie totižto bolo zistené, že ešte predtým, ako bol majetok zapísaný do súpisu podstaty, uzatvoril navrhovateľ ako vlastník tohto majetku nájomnú zmluvu s treťou osobou spoločnosťou Na základe ustanovenia §-u 76   ods.   1   Zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   teda   možno   konštatovať   výrazné obmedzenie dispozičného oprávnenia navrhovateľa ako vlastníka k predmetnému majetku. Toto   ustanovenie   však   nemá   za   následok   také   obmedzenie   navrhovateľa   ako   vlastníka, že by stratil   aktívnu   legitimáciu   na   uplatnenie   svojho   vlastníckeho   práva   voči   osobe, o ktorej tvrdí, že jeho majetok užíva neoprávnene. Navrhovateľ je pritom podľa uzatvorenej nájomnej   zmluvy   povinný   prenajímateľovi umožniť   užívanie majetku, ktorý je predmetom tejto nájomnej zmluvy (čl. IV bod 2 tejto zmluvy). Zápis predmetných   nehnuteľností   do   súpisu   nemá   na   túto   povinnosť   navrhovateľa ako prenajímateľa žiaden vplyv. V prípade nesplnenia povinnosti predmet nájmu odovzdať nájomcovi môže nájomca voči navrhovateľovi uplatňovať právo na zaplatenie zmluvnej pokuty   podľa   čl.   VI   bod   18   zmluvy   a   nájomcovi   tiež   vzniká   právo   zmluvu   vypovedať (čl. VI bod 14 zmluvy).

Na základe uvedeného je súd potom toho názoru, že zapísanie majetku patriaceho navrhovateľovi do súpisu podstaty v konkurznom konaní nemá za následok stratu aktívnej legitimácie   navrhovateľa   na   podanie   žaloby   o   vypratanie   veci,   ktorou   sa   navrhovateľ ako vlastník domáha ochrany svojho vlastníckeho práva voči osobe, ktorá do tohto práva užívaním predmetných nehnuteľností neoprávnene zasahuje.“

Okresný   súd   v   ďalšej   časti   odôvodnenia   poukázal   na   námietku   sťažovateľa,že predmetné   nehnuteľnosti   užíva   na   základe   nájomnej   zmluvy,   a   tiež   na   námietkunavrhovateľa, že táto zmluva je podľa neho neplatná. Čo sa týka týchto skutočností, okresnýsúd uviedol:

„Ako už bolo uvedené vyššie, z vykonaných dôkazov bolo zistené, že navrhovateľ po ukončení nájomného vzťahu s odporcom v rade 1/ uzatvoril dna 15. 01. 2012 nájomnú zmluvu ohľadom týchto nehnuteľností s nájomcom Následne boli tieto nehnuteľnosti zapísané do podstaty úpadcu v konkurznom konaní a správkyňa dňa 01. 06. 2012 uzatvorila na tieto nehnuteľnosti ďalšiu nájomnú zmluvu. V tejto súvislosti treba poukázať na ustanovenie §-u 76 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, Z tohto ustanovenia totižto nevyplýva, že by samotná skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti boli spísané do súpisu majetku v konkurznom konaní, mala akýkoľvek vplyv na právne vzťahy týkajúce sa tohto zapisovaného majetku. Preto samotný zápis do podstaty, nemal žiaden vplyv na nájomnú zmluvu, ktorá bola platne uzatvorená vlastníkom týchto nehnuteľností dňa 15. 01. 2012, teda v čase, kedy navrhovateľ ešte nebol obmedzený vo svojom dispozičnom oprávnení   zápisom   svojho   majetku   do   súpisu   podstaty.   K   tomuto   obmedzeniu   došlo až neskôr a až po zápise majetku do podstaty by už navrhovateľ nemohol uzatvoriť nájomnú zmluvu, nakoľko oprávnenie uzatvoriť takúto zmluvu zápisom nehnuteľností do podstaty prešlo   na   správkyňu.   Súd   preto   dospel   k   záveru,   že   Nájomná   zmluva   uzatvorená   dňa 15. 01. 2012 zápisom prenajatých nehnuteľností do súpisu majetku podstaty nebola nijakým spôsobom dotknutá.

Súd sa potom zaoberal námietkou navrhovateľa podľa §-u 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda námietkou počiatočnej právnej nemožnosti plnenia vo vzťahu k nájomnej zmluve uzatvorenej správkyňou. Počiatočná nemožnosť plnenia je upravená v citovanom ustanovení   §-u   37   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Zákonným   dôsledkom   počiatočnej nemožnosti plnenia právneho úkonu je jeho absolútna neplatnosť. Nie je pritom podstatné, či o počiatočnej nemožnosti plnenia subjekty právneho úkonu v dobe jeho vzniku vedeli alebo   nevedeli.   Na   právny   úkon,   ktorého   predmetom   je   od   počiatku   nemožné   plnenie, sa hľadí tak, akoby nikdy platne nevznikol. Pre posúdenie, či sa jedná o počiatočnú alebo následnú nemožnosť plnenia podľa §-u 575 Občianskeho zákonníka je rozhodujúce, aký bol stav v čase vzniku právneho úkonu. Následná nemožnosť plnenia nastáva až dodatočne po vzniku právneho úkonu, kdežto počiatočná nemožnosť plnenia musí byť daná už v dobe jeho vzniku. Počiatočnú nemožnosť plnenia pritom možno rozlišovať na nemožnosť faktickú a   nemožnosť   právnu.   Tak   právna   ako   aj   faktická   počiatočná   nemožnosť   plnenia má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 25 Cdo/1569/2001). Právna nemožnosť plnenia nastáva v prípade, kedy v okamihu uskutočnenia právneho úkonu existuje právna prekážka brániaca tomu, aby sa úkon stal platným. Touto prekážkou však nemožno chápať napr. nedovolenosť právneho úkonu podľa §-u 39 Občianskeho zákonníka. V právnej teórii sa pritom ako modelový príklad uvádza práve uzatvorenie nájomnej zmluvy v situácii, kedy už prenajímaná vec bola skôr prenajatá tretej osobe. Takáto nájomná zmluva je potom od počiatku neplatná. O rovnakú situáciu sa jedná aj vo vzťahu medzi účastníkmi. Ako už bolo uvedené vyššie, v konaní súd zistil, že 15. 01.   2012   bola   uzatvorená   platná   Nájomná   zmluva   medzi   navrhovateľom   ako vlastníkom   a   treťou   osobou.   Následne   síce   prenajímané   nehnuteľnosti   boli   spísané do majetku podstaty, avšak samotný zápis do majetku nemal žiaden vplyv na existenciu, trvanie,   či   zánik   právnych   vzťahov,   ktoré   k   tomuto   majetku   vznikli   pred   jeho   zápisom do podstaty. Na správkyňu podľa zákona prešlo právo tento majetok dlhodobo prenajímať, avšak uzatvoreniu ďalšej nájomnej zmluvy bránila počiatočná právna nemožnosť plnenia spočívajúca v tom, že prenajímané nehnuteľnosti už skôr boli prenajaté ich vlastníkom na základe platnej nájomnej zmluvy tretej osobe.

Možno   preto   konštatovať,   že   plnenie,   ku   ktorému   sa   správkyňa   zaviazala, je v dôsledku právnej prekážky spočívajúcej v existencii inej skôr uzatvorenej nájomnej zmluvy, právne nemožné, pričom táto prekážka bola daná už v čase uzavretia nájomnej zmluvy   správkyňou.   Neplatnosť   právneho   úkonu   podľa   §-u   37   ods.   2   Občianskeho zákonníka je pritom neplatnosťou absolútnou, a to bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto v konaní dovolal. Rozhodné nie je ani to, či prípadne došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia   určujúceho,   že   takýto   právny   úkon   je   neplatný.   Súd   na   takúto   okolnosť v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu prihliada ex offo, teda aj bez námietky dotknutého účastníka.

Na základe uvedených skutočností potom súd dospel k záveru, že zmluva uzatvorená správkyňou ako prenajímateľom a s odporcom v rade 2/ ako nájomcom je pre počiatočnú právnu nemožnosť   plnenia   absolútne neplatným právnym úkonom. V priebehu súdneho konania   pritom   medzi   účastníkmi   bolo   nesporné,   že   odporca   v   rade   2/   predmetné nehnuteľnosti   patriace   navrhovateľovi   naďalej   užíva.   Ak   na   takéto   užívanie   na   strane odporcu v rade 2/ nie je daný žiadny právny dôvod, je uplatnený nárok navrhovateľa ako vlastníka na vypratanie týchto nehnuteľností voči odporcovi v rade 2/ v celom rozsahu skutkovo   a   právne   dôvodný.   Preto   súd   návrhu   navrhovateľa   voči   odporcovi   v   rade   2/ vyhovel a uložil mu povinnosť vypratať predmetné nehnuteľnosti, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Z citovaného vyplýva, že konajúce súdy sa vysporiadali s námietkou sťažovateľao nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa s tým, že uvedené právne záverymožno   aplikovať   aj   na   aktívnu   vecnú   legitimáciu   správkyne   konkurznej   podstatynavrhovateľa. Rovnako tak sa konajúce súdy zaoberali aj otázkou neplatnosti nájomnejzmluvy z 1. júna 2012, ktorú uzavrel sťažovateľ so správkyňou konkurznej podstaty úpadcu.Krajský súd sa tiež vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa právnych záverov,ktoré vyslovil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21. decembra 2009. Najvyšší súd v uvedenom uznesení poukázal na okolnosti, ktoré považuje v tomtosmere za relevantné (napr.   dojednanie   neskoršieho vzniku   nájmu od   uzavretia   zmluvy,možnosť ukončenia dovtedajšieho nájmu a pod.). Uvedené úvahy však nijako nevylučujúzáver, že uzavretie nájomnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti, ktorá je už predmetomnájmu,   môže   byť   neplatným   právnym   úkonom   pre   právnu   nemožnosť   plnenia.   V   tejtosúvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vo   veci,   v   ktorej   rozhodoval   najvyšší   súd,nájomné   zmluvy   týkajúce   sa   pozemkov   uzatváral   vlastník.   V prerokúvanom   prípadenájomnú zmluvu z 15. januára 2012 uzatváral navrhovateľ ako vlastník, pričom nájomnúzmluvu z 1. júna 2012 uzatvárala správkyňa konkurznej podstaty úpadcu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že súpis majetku tretejosoby nemá v zásade vplyv na už existujúce právne vzťahy týkajúce sa tohto majetku.Uvedený   právny   záver   doplnil   krajský   súd,   ktorý   poukázal   na   povinnosť   správkynekonkurznej   podstaty   vykonávať   svoju   činnosť   s   odbornou   starostlivosťou.   Uviedol   tiež,že v dôsledku   existencie   nájomnej   zmluvy   z   15.   januára   2012   správkyňa   konkurznejpodstaty   úpadcu   nemala   bez   ďalšieho   právo   uzavrieť   k   tej   istej   nehnuteľnosti   ďalšiunájomnú zmluvu s iným subjektom. Ak tak konala, previedla podľa krajského súdu na inéhoviac   práv,   ako   sama   mala.   Na   tomto   základe   obstojí   právny   záver   krajského   súdu,že „v danej sporovej sa jednalo o odlišný prípad“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zo zákona o konkurze nemožnoodvodiť   neobmedzené   právo   správcu   konkurznej   podstaty   vstupovať   do   existujúcichprávnych vzťahov týkajúcich sa majetku tretej osoby, ktorý je predmetom súpisu. Správcakonkurznej podstaty teda nemá automaticky právo vypovedať napr. existujúcu nájomnúzmluvu   týkajúcu   sa   majetku   tretej   osoby,   ktorý   je   predmetom   súpisu.   Z   toho   dôvodusprávca konkurznej podstaty nemá možnosť v rovnakom rozsahu právne uvoľniť majetoktretej osoby pre časovo neskoršiu dispozíciu s rovnakým obsahom, ako ju má samotnývlastník.   Právny   záver   konajúcich   súdov   o   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z 1. júna 2012pre právnu nemožnosť plnenia je jeden z možných výkladov korešpondujúci relevantnejprávnej úprave. Tento právny záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladompríslušného   ustanovenia   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   a preto   je   ústavne   udržateľný(m. m. II. ÚS 124/2011).

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných súdov krozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právnezávery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakterprecedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzovalrozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogickýchprípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôverev spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č. 1)zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobnýchveciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každéhosúdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovaťsvoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. osúdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu(resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímaťstanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdusú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného právaalebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského súduprejav   svojvôle,   resp.   zjavnej   neodôvodnenosti   nezistil,   nepovažoval   v   danom   prípadeargumentáciu   sťažovateľa   za spôsobilú   na   to,   aby   len   na   jej   základe   bolo   možnétoto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolaciehosúdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o konkurze a Občianskehozákonníka krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnomprerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015