znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z., zastúpených advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen č. k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. C. a J. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. C., V., a J. C., Z. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č.   k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   14 C 2/2011-155   z   10.   mája 2012,   ktorým   okresný   súd odmietol žalobu sťažovateľov vo veci náhrady za neužívanie spoločnej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom sporu medzi sťažovateľmi (v danom prípade navrhovateľmi)   a   odporcom   (v   danom   prípade   synovcom   sťažovateľov)   bola   žaloba sťažovateľov, ktorou sa domáhali zaplatenia sumy každému po 2 905 € z titulu náhrady za neužívanie   spoločnej   veci   a   náhrady   trov   konania.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012 žalobu zamietol a o trovách konania mal rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 14 Co 320/2012 z 27. novembra 2012 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

K samotnému porušeniu označených práv sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:„... namietame skutočnosti týkajúce sa uplatňovania našich nárokov a tvrdíme, že rozhodnutia   súdov   sú   arbitrárne   a   nezákonné,   pretože   ak   sa   podielový   spoluvlastník domáha   náhrady   vo   forme   peňažného   plnenia   voči   druhému   spoluvlastníkovi   za   to,   že neužíva   spoločnú   vec   v   rozsahu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu,   ide   o   právny   vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v občianskom zákonníku...

Na jednej   strane krajský súd konštatoval,   že Okresný   súd   vo Zvolene   nesprávne rozhodol, keď považoval našu žalobu za nedôvodnú ale záver vo veci samej je považovaný za správny,   hoci okresný   súd   nevykonal ohliadku na   mieste samom za účelom zistenia rozsahu užívania nehnuteľnosti odporcom a ani nevykonal potrebné znalecké dokazovanie... a nezaoberal sa ani výškou takejto odplaty...

Tieto   skutočnosti   svedčia   o   svojvôli   pri   aplikácii   právnych   noriem   zjavne neodôvodnenosti   a   arbitrárnosti,   čo   znamená   neakceptovateľnosť   napádaného   súdneho rozhodnutia z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a Dohovoru garantovaného práva na spravodlivý proces....

Máme za to, že sťažovatelia dostatočne preukázali porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   k   Európskemu   dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:„Základné právo Ing. M. C... a J. C... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 14 Co 320/2012 zo dňa 27. 11. 2012 a rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene 14 C 2/2011 zo dňa 10. 5. 2012 bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 14 Co 320/2012 zo dňa 27. 11. 2012 za zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť sťažovateľom Ing. M. C. a J. C. trovy konania vo výške 741,82 6 na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. V...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   bol   spísaný   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   u   ktorého   sa predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v   danom   prípade   ústavný   súd posudzoval   sťažnosť   sťažovateľov   v   rozsahu   uvádzanom   v   petite   ich   sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 14 C 2/2011-155 z 10. mája 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

V   danom   prípade   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia mali teda k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využili (odvolanie z 29. mája 2012), čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (napr.   IV.   ÚS   340/04).   Z   tohto   dôvodu   nebolo   možné   považovať za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľov, v ktorej namietali porušenie označených práv pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   ako   súd   odvolací   svojim   rozsudkom   zo   dňa 12. 3. 2009 č. k. 16 Co 50/2009-107 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

V   danej   veci   žalobcovia   výzvou   zo   dňa   30. 11. 2010   vyzvali   žalovaného   na poskytnutie   plnenia   za   užívanie   celej   nehnuteľnosti   za   obdobie   od   1. 1. 2008   do 30. 11. 2010   pre   každého   v   sume   2   905,-   Eur   a   tiež   ho   vyzvali,   aby   budúcnosti   platil každému z nich mesačne odplatu za užívanie celej nehnuteľnosti vo výške 83,- Eur mesačne. Na túto výzvu reagoval žalovaný dňa 13. 12. 2010, kde vyzval žalobcov na usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Poukázal na to, že neužíva celú nehnuteľnosť pre potreby svojej a svojej rodiny, ale len prízemnú časť budovy, keď vo výzve poukázal na to, že žalobcom nikdy nezamedzil prístup do predmetných nehnuteľností. Vyjadril súhlas s tým, aby žalobcovia užívali na nich pripadajúce spoluvlastnícke podiely.

V   zmysle   ust.   §   137   ods.   1   O. z.   podiel   vyjadruje   mieru,   akou   sa   spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Spoluvlastnícky   podiel   je   mierou   účasti   na   vzťahu   k   spoločnej   veci,   pokiaľ   ide o užívanie   veci.   Preto   tam,   kde   spoluvlastníkovi   nie   je   zaistené   užívanie   veci v spoluvlastníctve   v   rozsahu   určenom   jeho   podielu,   má   nárok   na   poskytnutie   tomu zodpovedajúcej náhrady formou finančného vyrovnania. Ak sa teda podielový spoluvlastník domáha   náhrady   vo   forme   peňažného   plnenia   voči   druhému   spoluvlastníkovi   za   to,   že neužíval   spoločnú   vec   v   rozsahu   svojho   spoluvlastníckeho   podielu   ide   o   právny   vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne upravený v Obč. zák., konkrétne ust. § 137 ods. 1 Obč.   zák. a v spojení s § 123 Obč. zák.   podľa ktorého vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Pokiaľ teda okresný súd na posudzovaný prípad použil ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 23 Obč. zák. považuje takýto postup okresného súdu krajský súd za správny. Ako vyplýva z obsahu spisu už v konaní 15C 174/2007 vedenom pred Okresným súdom Zvolen sa žalobcovia domáhali nároku voči žalovanému len za iné žalované obdobie. Je nepochybné a vyplýva to aj z vykonaného dokazovania, že v posudzovanom období užíval žalovaný so svojom rodinou predmetné nehnuteľnosti. Bol ich oprávnený užívať v rozsahu 4/6 a to spoluvlastníckeho podielu v 1/2 ako spoluvlastník a ďalšiu 1/6 ako užívateľ na základe práva bezplatného užívania od svojho otca V. C., ako spoluvlastníka v 1/6. Z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že len ten spoluvlastník je povinný poskytnúť peňažnú   náhradu   ostatným   spoluvlastníkom,   ak   užíva   spoločnú   vec   nad   rámec   svojho spoluvlastníckeho podielu, prípadne bez existencie dohody o užívaní spoločnej veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu. V danom prípade nebolo zistené, že by sa skutkový stav ohľadne   užívania   nehnuteľnosti,   ktorý   bol   zistený   v   konaní   pod   sp.   zn.   15C   174/2007, v ktorom bola žaloba žalobcov voči žalovanému zamietnutá zmenil.

V   konaní   totiž   nebolo   preukázané,   že   by   sa   žalobcovia   a   žalovaní   dohadovali o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 O. z.). V tomto smere žalobcovia neposkytli súdu   žiaden   dôkaz.   Samotnú   výzvu   zo   dňa   30.11.2010   zo   strany   žalobcov   adresovanú žalovanému nepovažoval ani krajský súd za taký dokument, ktorý by svedčil o tom, že sú vylúčení   z   užívania   svojich   spoluvlastníckych   podielov,   keď   na   to   žalovaný   reagoval a poukázal   na   to,   že   im   nebráni   v   tom,   aby   užívali   spoluvlastnícke   podiely k nehnuteľnostiam, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve.

Ako   vyplynulo   aj   z   vykonaného   dokazovania   tak   vzťahy   medzi   žalobcami   a žalovaným   sú   narušené,   najmä   od   doby   keď   sa   dozvedeli,   že   ich   matka   darovala žalovanému polovicu z dotknutých nehnuteľností. Z ich výsluchu vyplýva, že nemalí záujem užívať spoločné nehnuteľnosti. Ak takýto záujem užívať spoločné nehnuteľnosti preukázaný nebol, tak potom ani nepreukázali, že im vzniklo právo v zmysle § 137 ods. 1 O. z. na poskytnutie peňažnej náhrady za to, že boli vylúčení z užívania spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, keď vylúčenie z užívania zavinené žalovaným, pričom svojho práva sa ani súdnou cestou nedomáhali, hoci tak urobiť mohli.

Pokiaľ vzhľadom a uvedené okolnosti vyvodil okresný súd záver, že žaloba žalobcov nie je dôvodná, považoval krajský súd tento záver okresného súdu za nevecne správny. Ak v dôsledku   toho   žalobu   zamietol,   je   jeho   rozhodnutie   správne   a   preto   ho   krajský   súd v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Tak ako bolo uvedené vo výrokovej Časti rozhodnutia o trovách konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.“

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to sťažovatelia tvrdili vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožnili, nestačí na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   zároveň   pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom   (odvolacom) konaní nemusí reagovať na každú   vznesenú   námietku,   ale   iba   na   také,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie o odvolaní, prípadne zostali sporné, resp. sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom   konaní   (II.   ÚS   78/05). Právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   preto   neznamená,   že   súd   musí   dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia   byť   zrejmé   všetky   pre   rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   objasňujúce   skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci a súladný s konkrétnou procesnoprávnou úpravou nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý postup   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutie   v   ničom   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

3. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 320/2012-187 z 27. novembra 2012

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým   patrí   aj   základné   právo   zaručené   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ak   toto   porušenie nevyplývalo   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavno-procesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   porušenie   ústavno-procesných   princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil, sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   trovách   tohto   konania   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovatelia   domáhali   ich   priznania,   už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013