znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   P.   K.,   H.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   J.   K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Brezno č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2012 doručená sťažnosť MUDr. P. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 a ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 15 Co   322/2011   zo   dňa   2.   2.   2012   a   uznesením   Okresného   súdu   Brezno sp. zn. 5 C/73/2006-137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 a uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 5 C/73/2006-137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011   zo   dňa   2.   2.   2012   a   uznesením   Okresného   súdu   Brezno sp. zn. 5 C/73/2006-137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011   zo   dňa   2.   2.   2012   a   uznesením   Okresného   súdu   Brezno sp. zn. 5 C/73/2006-137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1716 eur. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1716 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 a uznesenie Okresného súdu Brezno sp. zn. 5 C/73/2006-137 zo dňa 10. 11. 2011 zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 269,58 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. J. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (Za dva úkony právnej služby vykonané príprava a prevzatie veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 2 x 127,16 € a 2 x režijný paušál po 7,63 €. Spolu predstavuje zákonný nárok na trovy sumu 269,58 €.)

Alternatívne   Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1716 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 322/2011 zo dňa   2.   2.   2012   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 269,58 € na účet ich právneho zástupcu Mgr. J. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako   zo   sťažnosti   sťažovateľa,   z   jej   príloh   a   obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 5 C 73/2006,   ktorý   si   ústavný   súd   pripojil   pre   účely   rozhodovania   o sťažnosti vyplýva, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 5   C   73/2006,   v   ktorom   sa   domáhal   proti   P.   K.,   so   sídlom   v B.   (ďalej   len „žalovaný“), návrhom   doručeným   okresnému súdu   21.   decembra   2005   zaplatenia sumy 35 500 Sk (1 178,38 €) s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 24. decembra 2003 do zaplatenia   a   náhrady   trov   konania.   Žalobu   sťažovateľ   odôvodnil   s   tým,   že   na   základe objednávky č. A 001504 zo 4. septembra 2000 sa žalovaný zaviazal sťažovateľovi dodať a zmontovať hliníkové rolety a sekanú bránu špecifikované v objednávke. Sťažovateľ zaplatil za objednaný tovar žalovanému zálohu v sume 48 000 Sk v hotovosti 4. septembra 2000, o čom mu žalovaný vydal príjmový pokladničný doklad. Následne došlo medzi sťažovateľom a žalovaným k dohode o zmene predmetu objednávky tak, že namiesto hliníkových žalúzií dodá žalovaný sťažovateľovi štyri drevené vnútorné dvere. Dodávku a montáž si žalovaný vyúčtoval faktúrou č. A 4141 na sumu 26 603,50 Sk so splatnosťou 4. novembra 2004, ktorú sťažovateľ uhradil. Následne vystavil žalovaný sťažovateľovi faktúru č. 2001/146 na sumu 41 400 Sk za dodávku drevených žalúzií, ktorú sťažovateľ tiež uhradil, a faktúrou č. 2002/171   za   dodávku   brány,   ktorú   sťažovateľ   uhradil   cez   hypotekárny   úver.   Žalovaný nezapočítal na vystavené faktúry sťažovateľom zaplatenú zálohu a uznal svoj záväzok vo výške   35   500   Sk   na   objednávke   ako   zostávajúcu   zálohu.   Žalovaný   sa   tým   na   úkor sťažovateľa bezdôvodne obohatil a sťažovateľ sa podanou žalobou domáha od žalovaného vydania tohto bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný   vystavil   sťažovateľovi   3.   marca   2006   (teda   po   začatí   konania)   faktúru č. A 60022 splatnú 17. marca 2006 na sumu 30 744 Sk za 10 ks žalúzií. Sťažovateľ túto faktúru   neuhradil,   jednostranne   na   túto   pohľadávku   započítal   časť   sumy   uplatňovanej v konaní pred súdom. Žalovaný zápočet neuznal a na okresnom súde podal samostatnú žalobu proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 30 744 Sk, na základe ktorej sa pred okresným súdom vedie konanie sp. zn. 2 Ro 213/2008.

Okresný   súd   o   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   5   C   73/2006-84 z 15. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy konania. Z vykonaného dokazovania považoval totiž za preukázané, že sťažovateľ odstúpil od pôvodnej objednávky (potom, keď zmenil farbu objednaných žalúzií a žalovaný nebol schopný   požiadavke   vyhovieť).   Podpisom   objednávky   zo   4.   septembra   2000   sa   však zaviazal sťažovateľ pre takýto prípad ponechať zaplatenú zálohu žalovanému ako zmluvné odstupné, čo okresný súd posúdil ako dojednanie o zmluvnej pokute podľa § 544 a nasl. Obchodného zákonníka. Pokiaľ si preto žalovaný žalovanú sumu ponechal, nevzniklo mu tým bezdôvodné obohatenie.

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   15   Co   168/2009-101 z 9. septembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 5 C 73/2006-123 z 12. novembra 2010   tak,   že   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   157,87   €   s   úrokom z omeškania   7 %   ročne   od   26.   marca   2006   do   zaplatenia,   v   prevyšujúcej   časti   žalobu zamietol   a žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   nárok   na   náhradu   trov   konania.   Považoval za preukázané,   že   preddavok   zaplatený   sťažovateľom   vo   výške   48   000   Sk   žalovaným skutočne   zúčtovaný   nebol   a   sťažovateľ   mal   právo   na   jeho   vrátenie.   Keďže   následne (17. marca   2006)   riadne   započítal   sťažovateľ   túto   svoju   pohľadávku   na   pohľadávku žalovaného z faktúry č. A 60022 na sumu 30 744 Sk, v tejto časti pohľadávka sťažovateľa zanikla.   Okresný   súd   preto   vyhovel   žalobe   iba   čo   sa   týka   prevyšujúcej   sumy   jeho pohľadávky voči žalovanému, t. j. v sume 157, 87 € (a aj pokiaľ ide úrok z omeškania z tejto sumy v zákonnej výške). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd poukazom   na   §   142   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   pričom uviedol, že navrhovateľ bol v časti neúspešný.

Vo výrokoch o čiastočnom vyhovení žalobe a jej čiastočnom zamietnutí nadobudol rozsudok okresného súdu právoplatnosť 6. decembra 2010.

Proti výroku o náhrade trov konania rozsudku č. k. 5 C 73/2006-123 z 12. novembra 2010 podal 24. novembra 2010 sťažovateľ odvolanie. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že sťažovateľovi bude priznaná plná náhrada trov konania.

Krajský súd uznesením č. k. 15 Co 36/2011-81 zo 4. apríla 2011 rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol   uznesením č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra   2011   tak,   že   sťažovateľa   zaviazal   nahradiť   žalovanému   trovy   konania v sume 468,12 €.   Okresný súd poukázal na ustanovenie § 142 ods.   2 OSP a príslušné ustanovenia advokátskej tarify.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a priznať mu plnú náhradu trov konania z dôvodov zhodných s tými, ktoré uviedol už v predchádzajúcom odvolaní.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne s tým, že sťažovateľ je povinný žalovanému zaplatiť trovy konania advokátovi JUDr. R. G. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu sumu 120,90 €.

Uznesenie krajského súdu č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 v spojení s uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   C   73/2006-137   z   10.   novembra   2011   nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2012.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   základného   práva   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   uznesením okresného súdu č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 tým, že oba všeobecné súdy nevzali do úvahy skutočnosť,   že   aj   napriek   započítaniu   pohľadávky   žalovaný   konanie   naťahoval, neprihliadali   na   účelnosť   a   hospodárnosť   konania,   a   neprihliadli   tým   na   zavinenie žalovaného. Navyše, oba súdy nedali odpoveď na otázku, prečo takto postupovali a prečo dospeli k záveru, že sťažovateľ nebol úspešný v konaní v celom rozsahu, keď započítanie pohľadávky sťažovateľom nemôže byť predsa v jeho neprospech. Svoje rozhodnutia oba všeobecné súdy precízne neodôvodnili a nedali odpoveď na všetky sťažovateľom namietané skutočnosti.   Tým,   že   nerešpektovali   zásadu   pomeru   úspechu   a   neúspechu   účastníkov konania, porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Oba súdy sa s posúdením úspechu vo veci vysporiadali arbitrárne, neprihliadli na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu   práva   na   súde,   a   ich   postoj   v   konaní.   Ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku o náhrade trov konania aplikovali všeobecné súdy spôsobom, ktorý poprel ich účel a   zmysel.   Na   jednej   strane   akceptovali   započítanie   po   podaní   žaloby,   na   druhej   strane nepriznali náhradu trov konania sťažovateľovi. Sťažovateľ utrpel majetkovú ujmu platením trov konania   žalovanému aj napriek tomu, že podal dôvodnú žalobu, teda iba preto, že uplatnil svoje základné právo. Tým porušili oba súdy aj princíp rovnosti zbraní, ak napriek uvedenému sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznali, a naopak, sťažovateľa zaviazali trovy žalovanému uhradiť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základných   práv   uznesením okresného súdu č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi. Ako totiž z petitu sťažnosti vyplýva, sťažnosť sťažovateľa   smeruje   jednak   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   5   C   73/2006-137 z 10. novembra   2011   a   jednak   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   322/2011-146 z 2. februára 2012.

1.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   ktorá   smerovala   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

V   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   ústavný   súd   skúmal,   či   sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho   postupu   zveruje   Občiansky   súdny   poriadok   v   tomto   prípade   odvolaciemu   súdu. Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   uznesením   č.   k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 5 C 73/2006-137 z 10. novembra 2011, a to z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Odlišná je situácia v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012. Sťažovateľ tvrdil, že týmto rozhodnutím bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy z dôvodu, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, je založené na ústavne nekonformnej aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania, žalovaný bol na úkor sťažovateľa favorizovaný a v konečnom dôsledku   sťažovateľ nielenže nezískal trovy konania, na ktorých náhradu mal právo, ale naopak, je povinný sám uhradiť trovy konania žalovanému.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesenie č. k. 15 Co 322/2011-146 z 2. februára 2012 odôvodnil takto:„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.   1   OSP   a   bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP ako vecne správne potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vychádzajúc z výsledku konania správne rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 142 ods. OSP tak, že náhradu trov pomerne rozdelil.   Navrhovateľ   mal   v konaní úspech len vo   výške 13,40%,   odporca   bol   úspešný v 86,60%. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 73,20%. Okresný súd navrhovateľovi z vypočítanej odmeny za právne zastupovanie 639,51 EUR správne priznal sumu 468,12 €. Z   napadnutého   uznesenia   je   dostatočne   zrejmé   na   základe   čoho   okresný   súd   rozhodol o náhrade trov konania. Rozhodnutie okresného súd je riadne odôvodnené, presvedčivé, spĺňa náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Z rozhodnutia vyplýva, za ktoré úkony právnej   služby   priznal   okresný   súd   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   odmenu   podľa príslušných   ustanovení   vyhl.   č.   355/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za právne zastúpenie a za ktoré úkony mu náhradu nepriznal a z akého dôvodu. Z úkonov, za ktoré odmenu priznal išlo o účelne vynaložené náklady.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   nemohol   považovať   odvolanie   navrhovateľa za dôvodné a preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.... Krajský súd uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil s tým, že navrhovateľ je   povinný   trovy právneho   zastúpenia   odporcu   zaplatiť   jeho   advokátovi JUDr. R. G., pretože takto to ukladá ust. § 149 ods. 1 OSP.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   krajský   súd   dostatočne neodôvodnil   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľ   v   odvolaní nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že správne okresný súd vec právne posúdil, ak vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je založený na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 142 ods. 2 OSP.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom na použitie   uvedeného   ustanovenia   je,   že   účastník   mal   iba   čiastočný   úspech   vo   veci. Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského súdu   nedošlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný   rozpor   s   princípmi spravodlivého procesu.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom uznesení   nestotožňuje,   ešte   nemôže   zakladať   splnenie   podmienok   prijateľnosti   jeho sťažnosti.

V   prípade   sťažovateľa   nešlo   o   prípad,   v   ktorom   by   krajský   súd   formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd   naopak   dôsledne zvažujúc   nielen   dôvody   prvostupňového   rozhodnutia,   ale   aj   odvolacie   argumenty sťažovateľa poskytol napokon ochranu žalovanému, keď mu priznal právo na náhradu rov konania v situácii, keď bol v konaní proti sťažovateľovi úspešný, v miere, v akej to správne ustálili všeobecné súdy.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   krajského   súdu   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu opierajúc sa o tie isté dôvody, ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   v konaní pred súdmi,   inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy sú si všetci účastníci rovní.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i právach.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Rovnosť   účastníkov   v   občianskom   súdnom   konaní   súd   zabezpečuje   vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Vychádzajúc z tejto interpretácie čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení sťažnosťou   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   ústavný súd   nezistil   žiadnu   príčinnú súvislosť medzi týmto rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide   o sťažovateľom   tvrdené porušenie čl.   20   ústavy   uznesením   krajského súdu, hoci sťažovateľ podrobnejšie v sťažnosti neodôvodnil toto svoje tvrdenie, z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zrejme vychádza z toho, že vo vzťahu k náhrade trov konania mal legitímnu nádej na ich zaplatenie od žalovaného, pretože podľa jeho názoru na ich zaplatenie boli splnené všetky zákonné podmienky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Toto tvrdenie sťažovateľa by mohlo byť správne, avšak iba v prípade, ak by vo veci sťažovateľa boli zákonom ustanovené podmienky na priznanie náhrady trov konania proti žalovanému skutočne splnené. Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy správne aplikovali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania, keď dospeli k záveru, že právo na ich náhradu v pomernej výške patrí iba žalovanému. V situácii, keď zákonné podmienky na priznanie náhrady trov konania neboli splnené, nemožno uvažovať ani   o   legitímnej   nádeji   sťažovateľa   na   ich   nadobudnutie.   Sťažovateľ   nemohol   v   čase vydania   rozhodnutia   krajského   súdu   legitímne   bez   splnenia   zákonných   podmienok očakávať, že mu náhrada trov konania bude priznaná, ak nesplnil zákonom ustanovené podmienky. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani legitímna   nádej   na nadobudnutie   majetku,   a preto   nedošlo   rozhodnutím   krajského súdu k porušeniu jeho práva garantovaného v čl. 20 ústavy.

Pokiaľ   naopak   všeobecné   súdy   sťažovateľa   zaviazali   na   náhradu   trov   konania žalovanému, aj v tomto prípade je vylúčené, aby takýmto rozhodnutím bolo porušené jeho právo vlastniť majetok, a to z obdobných dôvodov, aké sú uvedené, teda najmä preto, že túto povinnosť uložil   sťažovateľovi všeobecný   súd   v súlade so   zákonom   ustanovenými pravidlami a v zákonnej výške. Uložením povinnosti nahradiť trovy občianskeho súdneho konania v súlade so zákonom žalobcovi v prospech žalovaného, ktorý v konaní dosiahol väčšiu mieru úspechu, nemožno považovať za porušenie základného práva na vlastníctvo.

Napadnutým rozhodnutím krajského súdu preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľov garantovaného čl. 20 ústavy pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012