znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 140/2011-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   B.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako Disciplinárneho súdu   Slovenskej   republiky   odvolacieho   senátu   sp.   zn. 2 Dso   7/2009 zo 7. júna 2010 a takto r o z h o d o l :

1. Základné právo A. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako Disciplinárneho   súdu   Slovenskej   republiky   odvolacieho   senátu   sp.   zn.   2 Dso   7/2009 zo 7. júna 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky   odvolacieho senátu sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárnemu súdu Slovenskej republiky   odvolaciemu senátu na ďalšie konanie.

3.   A.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   303,31 €   (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktoré j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010   doručená   sťažnosť   A.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   sa   domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu myslenia zaručeného v čl. 24 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny súd“) sp. zn. 1 Ds 9/2008 z 8. júla 2009 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako Disciplinárneho súdu Slovenskej republiky odvolací senát (ďalej len „odvolací disciplinárny súd“) sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010.

2. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 140/2011-21 zo 6. apríla 2011 prijal podľa § 25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť sťažovateľky   v   časti,   v   ktorej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   odvolacieho   disciplinárneho   súdu   sp.   zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

3. Zo sťažnosti vyplynulo najmä, ž 15. júla 2008 bol do podateľne disciplinárneho súdu doručený návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľke ako sudkyni Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v podstate   z dôvodov,   že sťažovateľka:

- v pridelenej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 165/2005 neumožnila na   pojednávaní   14.   júna   2007   účastníkovi   konania   vyhotoviť   zvukový   záznam z pojednávania,

- v pridelenej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 262/2006 pokračovala v protiprávnom konaní a opätovne neumožnila na pojednávaní 11. októbra 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania,

čím podľa predsedníčky krajského súdu (ďalej aj „navrhovateľka“) boli naplnené pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), a preto predsedníčka krajského súdu navrhla disciplinárnemu súdu, aby vydal rozhodnutie, ktorým sťažovateľku uzná vinnou zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch a uloží jej disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch, a to odvolanie z funkcie sudcu.Podľa presvedčenia sťažovateľky uvedený návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný „po formálnej a aj materiálnej stránke nedostatočný, nepresný, neurčitý, ničím nepodložený a tým nezákonný“, pričom neopodstatnené skutky by už boli aj premlčané. Sťažovateľka ďalej uviedla, že navrhovateľka podaním doručeným disciplinárnemu súdu   9.   februára   2009   navrhla „rozšírenie   skutku“ v   bode   1   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania tak, že sťažovateľka okrem toho, že v pridelenej veci vedenej na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   6 Co 165/2005   neumožnila   na   pojednávaní   14.   júna   2007 účastníkovi   konania   vyhotoviť   zvukový   záznam   z   pojednávania,   nezaprotokolovala na tomto pojednávaní námietku zaujatosti tohto účastníka vznesenú proti senátu, neodročila pojednávanie na účely predloženia spisu nadriadenému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke   zaujatosti,   naopak   vo   veci   na   tomto   pojednávaní   v   merite   veci   rozhodla. Pri doručovaní „neštandardného“ rozšírenia   návrhu   predseda   disciplinárneho   senátu   ani „nepostupoval v súlade s ustanovením § 112 zák. čís. 385/2000 Z. z. a účastníka nepoučil o práve zvoliť si obhajcu, vyjadriť sa k podanému návrhu a navrhnúť dôkazy“.  

4.   Podpredseda   vlády   a   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „minister   spravodlivosti“)   rozhodnutím   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie   sudcu č. 18 912/2008-10/51478 zo 17. júla 2008 sťažovateľke v zmysle § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona   o sudcoch   dočasne   pozastavil   výkon   funkcie   sudkyne   odo   dňa   doručenia   tohto rozhodnutia   do   právoplatného   skončenia   disciplinárneho   konania   a   prípadne   naň nadväzujúceho rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudcu. Takéto   rozhodnutie   považuje   sťažovateľka   za   krajne   neprimerané, «veď   preventívnemu účelu zabrániť netransparentnému a svojvoľnému zachytávaniu súdnych pojednávaní (i keď opak   je   pravdou,   pretože   sudkyňa   a svoj   názor   „zatiaľ   nie“   riadne   a transparentne zaznamenala) sa dalo zabrániť prostým dočasným pozbavením funkcie predsedu senátu.... Minister dočasne pozastavil výkon funkcie sudkyni, ktorá za 40 rokov nebola disciplinárne postihnutá...».

5.   Sťažovateľka   v   odôvodnení   svojej   ústavnej   sťažnosti   zhrnula,   že   podľa   jej presvedčenia   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   bol   po   formálnej   aj   materiálnej stránke nedostatočný, bol neštandardne rozšírený o ďalší skutok, nebol dôvod jej dočasne pozastaviť výkon funkcie sudcu. Žiadať pri takomto disciplinárnom priestupku potrestať sudcu odvolaním z funkcie môže iba ten, kto má na „likvidácii“ sudcu osobný záujem. Disciplinárny súd nedokazoval, aké veci mala sťažovateľka pridelené, pričom pri skúmaní žalôb podaných ministrom spravodlivosti, ktorým senát pod vedením sťažovateľky nemusel vyhovieť, bol navrhovaný ako svedok žalobcu aj JUDr. K. K. (predseda prvostupňového disciplinárneho senátu). Zápisnica bola dodatočne opravovaná, hoci zapisoval mladý muž, na zápisnici bola uvedená M. I. Po skončení oboch konaní pred krajským súdom vyčerpali neúspešní   účastníci   všetky   mimoriadne   opravné   prostriedky   vrátane   ústavnej   sťažnosti a k zrušeniu   rozhodnutí   senátu   sťažovateľky   nedošlo.   Výpoveď   Ing.   L.   (ďalej   aj „podnecovateľ“) bola charakteristická tým, že obvinenia na adresu sťažovateľky postupne stupňoval (od zákazu nahrávania cez „hysterické nakričanie“ až po verbálny útok zo strany sťažovateľky   v   hromadnom   dopravnom   prostriedku).   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že priebeh pojednávania si Ing. L. nahral, avšak tento záznam zatajil, pretože by nepotvrdzoval jeho verziu priebehu pojednávania. S ohľadom na vady prvostupňového disciplinárneho rozhodnutia   považuje   sťažovateľka   toto   rozhodnutie   za   nepreskúmateľné   s   následkom odňatia možnosti konať pred súdom. Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie obsahom spisov   o   sťažnostiach   Ing.   L.   a   Ing.   M.   O disciplinárnom   previnení   sa   predsedníčka krajského súdu nepochybne dozvedela už v deň doručenia sťažnosti do podateľne krajského súdu. Predsedníčka krajského súdu podpisovala odpoveď Ing. L. na jeho sťažnosť 1. júla 2007, čím sa však disciplinárny súd odmietol zaoberať (hoci odvolací disciplinárny súd to konštatuje   na   25.   strane   svojho   rozhodnutia).   Sťažovateľka   tak   ako   v   priebehu disciplinárneho   konania,   aj   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   poukázala   na   to,   že z obsahu   zápisníc   je   zrejmé,   že   k   jej   disciplinárnemu   previneniu   malo   dôjsť   ešte   pred začatím   ňou   vedeného   odvolacieho   pojednávania   pred   krajským   súdom,   pretože   počas priebehu pojednávania vyhotovenie zvukového záznamu nikomu nezakazovala. Svoj postup odôvodňovala ochranou osobných údajov účastníkov v štádiu pred začatím pojednávania, keď sa zisťujú mená, priezviská a generálie prítomných osôb, a vykonaním opatrení podľa § 116 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Poukázala na to, že nikdy počas svojej praxe sudkyne natáčanie priebehu pojednávania nikomu nezakázala, kontrola vykonaná   v   jej   senáte   po   vykonaní   úkonov   vo veci,   v   ktorej   bol   účastníkom   minister spravodlivosti, skončila so záverom, že si svoje sudcovské povinnosti plní svedomito a koná plynulo. Právo na informácie nie je právom absolútnym, podlieha obmedzeniam aj v záujme ochrany   osobných   údajov   účastníkov.   Pokiaľ   je   v   rozhodnutiach   konštatované,   že škodlivosť konania sťažovateľky je zvýšená, nemožno zistiť, prečo a v čom, nestačí iba odcitovať   zákonné   podmienky,   je   potrebné   objasniť,   z   akého   dôvodu   ich   považuje disciplinárny súd za naplnené. Disciplinárny súd nebol súdom nestranným a nezaujatým, profesne i odborne pochybil, ak nálezy ústavného súdu považoval za záväzné rozhodnutia pre sťažovateľku vo veci, v ktorej sťažovateľka rozhodovala, keďže neboli vydané v tejto veci. Disciplinárny súd odmietol akceptovať, že aj sudca má právo na slobodu myslenia. Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   má   pochybnosti,   či   súd   bol   zostavený   podľa   zákona. Poukázala   na   to,   že   jej   obhajcovi   bolo   neopodstatnene   vyčítané,   že   pri   vstupe   do pojednávacej miestnosti nemal oblečený talár; navrhovateľka talár nemala (a nebolo jej to vyčítané),   čo   tiež   svedčí   o   zaujatosti   sudcu   voči   obhajcovi   sťažovateľky.   Predseda disciplinárneho senátu opakovane prerušil prednes obhajcu sťažovateľky, v dôsledku čoho nemohol   uviesť   spôsob   podania   návrhu   na   dočasné   pozastavenie   funkcie   sudcu sťažovateľke Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“), akým spôsobom a akým   výnimočným   hlasovaním   bolo   návrhu   ministra   spravodlivosti   vyhovené,   nemal možnosť poukázať na to, že sťažovateľka žiadala o preskúmanie rozhodnutia Súdnej rady. Obmedzením obsahu prednesu obhajcu iba na rozsah písomne podaného odvolania bolo porušené právo na obhajobu. Odvolací disciplinárny súd vykonal navrhované dôkazy iba v oklieštenom   rozsahu   (iba   pripojením   Spr.   spisov). Napriek   tomu   bolo   preukázané,   že návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   bol   podaný   po   šesťmesačnej   lehote   na   jeho podanie   plynúcej   od   doručenia   sťažnosti   Ing. L.   krajskému   súdu;   nie   je   rozhodujúce rovnako   ani   to,   či   podpredseda   krajského   súdu   informoval   navrhovateľku   o   výsledku previerky spisu. Rozhodujúce je, že sa navrhovateľka oboznámila s obsahom sťažnosti Ing. L. Súd konal o skutku, ktorý bol premlčaný. Odvolacie disciplinárne rozhodnutie nie je riadne   odôvodnené,   pretože   z   neho   nemožno   zistiť   dôvody   postihnutia   pre   závažné disciplinárne previnenie. Právo na riadne odôvodnenie rozsudku, ktoré dáva zrozumiteľné a jasné odpovede   na všetky   skutkové   a právne relevantné otázky,   je súčasťou   práva   na spravodlivý proces. Z odôvodnení oboch rozhodnutí nie je zrejmé odôvodnenie základných a rozhodujúcich skutočností o vine sťažovateľky a právnej kvalifikácii. Nie je z nich zrejmé, čo   z   výpovedí   Ing.   L.   (navyše   osoby   nie   hodnovernej)   a   jeho   písomných   podaní   mal disciplinárny súd za preukázané a čo nie. Riadne nebolo odôvodnené ani to, v čom bola naplnená   základná   skutková   podstata   disciplinárneho   previnenia.   Nie   je   zrejmé,   či   sa sťažovateľka   mala   dopustiť   jedného   pokračujúceho   disciplinárneho   previnenia   dvoma skutkami alebo či tak urobila opakovane, čo by bolo priťažujúcou skutočnosťou. Nemá oporu   v   obsahu   spisu   ani   kvalifikovanie   konania   sťažovateľky   ako   závažného disciplinárneho previnenia. Súčasťou tohto práva je aj právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom. Prípravné organizačné opatrenia pred otvorením pojednávania (§ 119 OSP) sú rozhodnutím súdu podľa § 116 ods. 2 OSP a za svoje rozhodnutia sudca nemôže byť postihovaný.

6. K sťažnosti sťažovateľka pripojila rozhodnutie (rovnako vydané senátom, ktorému predsedal   JUDr.   K.   K.)   disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   2   Ds   7/04   z   11.   novembra   2004 v disciplinárnej veci vedenej proti JUDr. R. J., sudcovi Okresného súdu Považská Bystrica, pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tak, že vo veci sp. zn. 7 C 82/03 pred Okresným súdom Považská   Bystrica   nedovolil   zástupcovi   vedľajšieho   účastníka   zachytávať   priebeh pojednávania   na   diktafón   a   do   zápisnice   o   pojednávaní   z   15.   decembra   2003   vyhlásil uznesenie,   že   nepripúšťa,   aby   vedľajší   účastník   priebeh   konania   nahrával   na   zvukový záznam (a pre ďalšie dva skutky), podľa ktorého bol JUDr. R. J. spod návrhu na začatie disciplinárneho   konania   oslobodený,   pretože   skutky   nie   sú   závažným   disciplinárnym previnením ani disciplinárnym previnením. Vo vzťahu ku skutku spočívajúcemu v zákaze vyhotovovania   zvukového   záznamu   vedľajším   účastníkom   konania   bolo   v   odôvodnení rozhodnutia   disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   2   Ds   7/04   z   11.   novembra   2004   uvedené: „Disciplinárny   súd...   musel   vyriešiť   otázku,   či   samotný   zákaz   zvukového   záznamu pojednávania zo dňa 15.12.2003 vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 82/03 bol vykonaný nad rámec alebo v rámci zákona. Pritom skúmal na vec sa vzťahujúce právne úpravy, ktoré mohli alebo relevantným spôsobom regulovali postup sudcu v predmetnej veci.... Otázka použitia prostriedkov záznamovej techniky je najkomplexnejšie riešená v ustanovení § 34 ods.   4   Zákona   o   sudcoch,   ktoré   je   zaradené   medzi   základnými   právami   sudcu,   podľa ktorého sudca, ktorý vedie súdne pojednávanie rozhoduje o tom, či je možné v priebehu pojednávania uskutočňovať obrazové záznamy, obrazové prenosy alebo zvukové prenosy. Právna úprava platná v čase rozhodovania sudcu JUDr. R. J. neobsahovala konkrétnu úpravu vzťahujúcu sa na použitie záznamového zariadenia zvuku. Pokiaľ však zákonodarca vymedzil medzi základné práva sudcu rozhodovanie sudcu o zvukovom prenose, možno sa oprávnene   domnievať,   že   pod   zvukový   prenos   možno   zahrnúť,   bez   použitia   príliš extenzívneho gramatického a logického výkladu, aj samotný zvukový záznam, nakoľko pri dnešnej vyspelosti techniky je úplne bežné, že aj priame prenosy sa zaznamenávajú na prostriedky   záznamovej   techniky,   ktoré   sú   následne   používané   na   reprízy   a   prístupné v archívoch všetkých slovenských médií na internete. Pokiaľ by disciplinárny súd prijal akýkoľvek iný záver, musel by pripustiť, že základné právo sudcu obsiahnuté v ustanovení § 34 ods. 4 Zákona o sudcoch je prakticky nevykonateľné, iluzórne a sudca nemá žiadne právne   prostriedky,   aby   zabránil   zvukovému   prenosu   s   určitým   časovým   posunom   (zo zvukového záznamu).“ Sťažovateľka zdôraznila, že rovnaký sudca disciplinárneho súdu mal v tejto veci na rovnakú vec opačný právny názor.

7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.... právo na spravodlivý proces a právo na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným   súdom   ustanoveným   zákonom   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky - Disciplinárnym súdom porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   disciplinárneho   súdu sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo dňa 7. júna 2010 ako aj rozhodnutie I. stupňového súdu sp. zn. 1 Ds 9/2008 zo dňa 8. júla 2009 sa zrušuje.

3. Prikazuje sa súdu I. stupňa, aby vo veci v inom zložení senátu konal spravodlivo, nestranne a nezávisle.

4. JUDr. A. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 33.333,-EUR, ktorý je Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   -   Disciplinárny   súd   povinný   zaplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. JUDr. A. B. priznáva úhradu trov konania vo výške 303,31 EUR s DPH..., ktorý je Najvyšší súd Slovenskej republiky - Disciplinárny súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

8.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podaním zo 17. mája 2011   č.   KP   4/2011-94,   pričom   sťažovateľka   nevyužila   svoje   právo   zaujať   stanovisko k tomuto vyjadreniu.

8.1 Predseda najvyššieho súdu v danej veci uviedol tieto relevantné skutočnosti:«Z   napadnutého   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako disciplinárneho   súdu   sp.   zn.   2Dso   7/2009   zo.   7.   júna   2010   vyplýva,   že   odvolací disciplinárny   súd   sa   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v   jej odvolaní zo 7. októbra 2009 proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Ds 9/2008. Z rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   2Dso 7/2009   zo   7.   júna   2010 nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala jeho svojvoľnému postupu, resp. postupu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že odvolací   disciplinárny   senát   Najvyššieho   súdu   SR   sa   zaoberal   a   zaujal   stanovisko k odvolacím   dôvodom   sťažovateľky,   ale   sa   s   nimi   nestotožnil.   Nevyhovenie   odvolacím dôvodom sťažovateľky, ako aj vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje,   nemožno   považovať   za   odmietnutie   spravodlivosti   a   nemôže   to   ani   viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom disciplinárneho súdu nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie Ústavného súdu Slovenskej republiky nahradiť právny názor disciplinárneho súdu svojim vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu disciplinárnym súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,   ak sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo sa v danom prípade zjavne nestalo. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu zodpovedá požiadavkám § 168 ods. 1 Trestného poriadku z hľadiska obsahu odôvodnenia....

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   disciplinárny   súd   rešpektoval   ustálenú judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   preto   v   tomto   štádiu   konania   na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti A. B., sudkyne Krajského súdu v Bratislave, z tejto judikatúry vychádzal.

Sťažovateľka   pod   bodom   II.   sťažnosti   namieta   porušenie   práva   na   nestranného a nezávislého   sudcu,   ktorý   podľa   obsahu   relevantnej   sťažnosti   spochybňuje   predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu a porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací disciplinárny senát 2Dso pôsobil počas funkčného obdobia október 2007 - október 2010 v rovnakom zložení a jeho predsedom bol po celé funkčné obdobie JUDr. P. P.   Do   senátu   boli   veci   prideľované   v   súlade   s   rozvrhom   práce.   V disciplinárnej   veci sťažovateľky oznámil svoju zaujatosť sudca disciplinárneho súdu JUDr. Mgr. J. Š., ktorý ako dôvod zaujatosti označil vzťah s predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave, ktorá podala návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni tohto súdu A. B. Po vylúčení zaujatého sudcu z vykonávania úkonov disciplinárneho konania bol senát doplnený o sudcu disciplinárneho súdu spôsobom upraveným príslušnými právnymi normami.

Sťažovateľka a ani jej obhajca nenamietali zaujatosť žiadneho sudcu disciplinárneho senátu   vrátane   predsedu   disciplinárneho   senátu.   Zloženie   disciplinárneho   senátu   bolo známe stranám v konaní najneskôr po doručení prvého predvolania na verejné zasadnutie a z rozvrhu práce disciplinárneho súdu, ktorý je verejne dostupnou listinou.

Predseda   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   JUDr.   P.   P.   nemal   žiaden   vzťah k stranám v konaní, ani k obhajcovi sťažovateľky. Funkciu sudcu vykonáva profesionálne 27 rokov a profesionálne pristupoval k plneniu svojich povinností aj v disciplinárnej veci sťažovateľky.   Sťažovateľke   a   jej   obhajcovi   nič   nebránilo   namietať   zaujatosť   predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu pre jeho údajný predprocesný postoj. Tým, že zaujatosť predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu nenamietali, fakticky uznali, že dôvody ich zaujatosti   neexistujú.   Žiadne   námietky   zaujatosti   nevzniesli   ani   v   priebehu   verejných zasadnutí disciplinárneho súdu 3. mája 2010 a 7. júna 2010.

Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého predseda odvolacieho disciplinárneho senátu vyčítal obhajcovi sťažovateľky prečo nemá talár, nezodpovedá skutočnosti. Pri zisťovaní prítomnosti predvolaných osôb 19. apríla 2010, na konštatovanie predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu, že obhajca sťažovateľky nemá úradný odev a na otázku, či ho bude používať, odpovedal obhajca, že si talár zabudol v aute. Odpoveď obhajcu zobral predseda odvolacieho disciplinárneho senátu na vedomie a v priebehu ďalšieho konania 3. mája 2010 a 7. júna 2010 ponechal používanie úradného odevu obhajcom na jeho vôli. Žiadne výčitky smerom k obhajcovi zo strany predsedu disciplinárneho senátu prednesené neboli. Otázka predsedu odvolacieho disciplinárneho senátu mala základ v § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000   Z.z.   o   sudcoch   a   prísediacich,   v   súlade   s   ktorým   bolo   verejné   zasadnutie vykonané   podľa   osobitného   predpisu   -   Trestného   poriadku   a   v   ustanovení   §   4   ods.   1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 120/2005 Z. z.

Ďalšie   tvrdenie   sťažovateľky,   že   obhajca   nemohol   predniesť   odvolanie   v   inom rozsahu, tiež nezodpovedá skutočnosti. Faktom je, že obhajca sťažovateľky po udelení slova k predneseniu odvolania a jeho doplnenia odbočil od merita veci a samotného odvolania. To potvrdzuje aj sťažovateľka v sťažnosti, keď na str. 9 doslova uvádza: „Obhajca nemohol na   preukázanie   zaujatosti,   porušenie   nestrannosti   a   nezávislosti   uviesť   spôsob   podania návrhu   na   dočasné   pozastavenie   funkcie   sudcu   Súdnej   rade.   Nemohol   predniesť   akým spôsobom a akým výnimočným hlasovaním bolo návrhu ministra v Súdnej rade vyhovené. Nemal možnosť upozorniť   na to,   že som žiadala preskúmanie rozhodnutia Súdnej rady a žiadala   som   o   prehodnotenie   aj   samotnú   ministerku   spravodlivosti,   o   ktorej   žiadosti nebolo   dodnes   rozhodnuté,   hoci   po   osobnej   návšteve   ministerky   spravodlivosti   SR   táto prisľúbila, že o žiadosti rozhodne.“.

Na pojednávaní odvolacieho disciplinárneho senátu obhajca mal možnosť vybrať si medzi   prečítaním   celého   odvolania   a   jeho   doplnenia   (ako   to   aj   urobil)   alebo   jeho parafrázovaním (ako to urobila navrhovateľka), ale v každom prípade prednes obhajcu sa mal týkať merita prejednávanej veci, pretože predmetom disciplinárneho konania nebol prieskum rozhodnutia Súdnej rady Slovenskej republiky a postupu (nekonania) ministerky spravodlivosti o žiadosti sťažovateľky.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   predseda   odvolacieho   disciplinárneho   senátu postupoval v súlade so svojimi oprávneniami a povinnosťami, ktoré ustanovujú § 253 ods. 1 a 3 a § 298 Trestného poriadku....

Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého odvolací disciplinárny senát navrhnuté dôkazy vykonal v značne oklieštenom rozsahu, nezodpovedá skutočnosti. Odvolací disciplinárny senát   vykonal   dokazovanie   k   otázkam,   ktoré   ponechal   súd   prvého   stupňa   otvorené, a v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. Len súd rozhodne, ktorý z označených - navrhnutých dôkazov vykoná. Je to prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy na vykonanie   dokazovania,   sledujúc   tak   rýchly   a   hospodárny   priebeh   konania   a   súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu držalo v rámci predmetu konania.

V súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov súhlasíme, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.»

9. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

10.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného na disciplinárnom súde pod sp. zn. 1 Ds 9/2008 a na odvolacom disciplinárnom súde pod sp. zn. 2 Dso 7/2009:

11. Zo zápisnice z odvolacieho pojednávania vykonaného 14. júna 2007 vo veci sp. zn. 6 Co 165/2005 (č. l. 126   128) vyplýva, že vo veci navrhovateľa E., s. r. o., proti odporcovi Ing. F. M. o zaplatenie sumy 5 981,70 Sk s prísl., pred začatím odvolacieho pojednávania «Právny zástupca navrhovateľa na dotaz predsedníčky senátu udáva: „Pokiaľ ide o podaný návrh a možnosť súdnej dohody ja navrhujem uzavretie zmieru na sumu 2 500 Sk   s   tým,   že   pohľadávky   medzi   účastníkmi   budú   vyrovnané.   Vychádzam   zo   stanoviska odporcu, ktorý mal pochybnosť o dohode o vyrovnaní v tom, že by tieto nároky neboli konečným vyporiadaním. Odporca požiadal, aby mohol pojednávanie zachytiť na zvukový záznam,   čo   mu   nebolo   umožnené.   Odporca   udáva,   že   navrhovaný   zmier   je   pre   neho neakceptovateľný.“».

12. Zápisnica z odvolacieho pojednávania vo veci sp. zn. 6 Co 262/2006 (č. l. 258 261)   navrhovateľa   Ing.   T.   L.   proti   odporcovi   JUDr.   D.   P.   o ochranu   osobnosti   s prísl. vykonaného 11. októbra 2007 sa začína takto: „Pred začatím pojednávania navrhovateľ požaduje, aby mohol natáčať pojednávanie. Bol informovaný predsedníčkou senátu, že toto mu zatiaľ umožnené nie je. Nedostavila sa odporkyňa zastúpená JUDr. M. S., predvolanie vykázané dňom 18.1.2007. Bolo vyhlásené uznesenie: Bude sa pojednávať v neprítomnosti odporkyne.   Pred   začatím   odvolacieho   pojednávania   navrhovateľ   zotrváva   na   podanom návrhu i odvolaní. K zmene stanoviska nedošlo. Navrhovateľ prednáša odvolanie...“

13. Ing. L. doručil krajskému súdu 22. októbra 2007 podanie označené ako „Podnet na predloženie návrhu na začatie disciplinárneho konania proti A. B., predsedníčke senátu Krajského súdu v Bratislave“, pretože bol toho názoru, že predsedníčka senátu vo veci sp. zn. 6 Co 262/06 na odvolacom pojednávaní 11. októbra 2007 konala „jednostranne, zaujato,   vedome   porušila   povinnosti   sudcu,   konanie   viedla   tak,   že   neprispela k spravodlivému   rozhodnutiu“,   pričom   podnecovateľ   relevantne   uviedol,   že „Ide o nasledovné   porušenia   zákona   a   skutočnosti:   1.   Bezdôvodne   mi   neumožnila   ako navrhovateľovi v predmetnej veci nahrávanie pojednávania do diktafónu, konaného dňa 11.10.2007. Dôkaz: zápisnica o pojednávaní, moja námietka proti zneniu zápisnice z tohto pojednávania a návrh na doplnenie zápisnice o pojednávaní predložené KS dňa 17.10.2007, daná na vedomie aj predsedníčke KS BA, sťažnosť na A. B. adresovaná predsedníčke KS v Bratislave   dňa   22.10.2007...“.   Adresátom   uvedeného   podania   bol „Krajský   súd v Bratislave, JUDr. G. Š., predsedníčka súdu,...“. Podanie bolo zaevidované pod sp. zn. Spr. 3154/2007,   pričom   predsedníčka   krajského   súdu   v   deň   doručenia   podania   vec odovzdala na ďalší postup dr. D. (zápis v spise: „Na ďalší postup: Dr. D. Podpis: Š., 22. OKT. 2007“), podanie bolo dané na vedomie sťažovateľke 24. októbra 2007, ktorá sa k nemu vyjadrila 30. októbra 2007. Po vyjadrení sťažovateľky k podaniu bola spracovaná odpoveď   podnecovateľovi   („Dať   koncept   odpovede   podpísať   podpredsedovi   KS   BA 13. NOV   2007“),   ktorá   bola   podpísaná   podpredsedom   krajského   súdu   a   expedovaná (13. novembra 2007) Ing. L., ktorý ju prevzal 16. novembra 2007.

14.   Z   odpovede   krajského   súdu   na   uvedený   podnet   z 13.   októbra   2007   vyplýva najmä, že «... Predsedníčke Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) bolo dňa 22. 10. 2007   doručené Vaše podanie,   označené   ako   „Podnet   na predloženie návrhu   na začatie   disciplinárneho   konania   proti   A.   B.,   predsedníčke   senátu   Krajského   súdu v Bratislave“.

Obsahom   tohto   podania   je,   podľa   Vášho   názoru   jednostranné   a zaujaté   konanie menovanej predsedníčky senátu, ktorá Vám neumožnila nahrávanie diktafónom na konaní dňa 11. 10. 2007, údajne mala na Vás kričať a odobrať Vám slovo na tomto konaní, veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 6 Co 262/2006.

Vaše   podanie   postúpil   vyšší   súdny   úradník   dňa   24.   10.   2007   na   vyjadrenie predsedníčke senátu 6 Co, ktorá podala k Vášmu podnetu vyjadrenie tohto znenia:... Podľa posúdenia obsahu podania, sa domáhate podania návrhu na disciplinárne konania podľa príslušných ustanovení zákona č. 385/2000 Zb. o sudcoch v platnom znení. Vzhľadom na to, že v konaní predsedníčky senátu 6 Co A. B., som nezistil žiadne pochybenie – porušenie zásad sudcovskej etiky a dôstojnosti súdneho konania a plynulosti súdneho konania, ktoré by zakladalo predpoklad podania návrhu na disciplinárne konanie, Vaše podania vyhodnocujem ako obyčajné, a tým neopodstatnené.

Odvolávajúc sa na početné Vaše podania toho istého charakteru (vrátane sťažností), v celom   rozsahu   sa   stotožňujem   s právnym   názorom   predsedníčky   krajského   súdu, vyjadrenom v jej ostatnej odpovedi na päť Vašich posledných podaní.

Týmto   považujem   Vaše   podanie,   doručené   krajskému   súdu   dňa   22.   10.   2007, za vybavené.».

15. Z úvodnej časti návrhu na začatie disciplinárneho konania č. Spr. 7495/2008-Sp. z 15. júla 2008 vyplýva, že

«Podľa   ustanovenia   §   120   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov podávam

návrh na začatie disciplinárneho konania proti A. B., sudkyni Krajského súdu v Bratislave, trvale bytom B., pretože

1) v pridelenej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 165/2005 neumožnila na pojednávaní 14. júna 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania (ďalej aj „prvý skutok“),

2) v pridelenej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 262/2006 pokračovala v protiprávnom konaní a opätovne neumožnila na pojednávaní 11.   októbra 2007   účastníkovi   konania   vyhotoviť   zvukový   záznam   z pojednávania (ďalej   aj   „druhý skutok“), teda

týmto postupom A. B. naplnila pojmové znaky závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Preto navrhujem, aby disciplinárny súd vykonal dokazovanie a vyniesol rozhodnutie, ktorým   uzná   A.   B.,   sudkyňu   Krajského   súdu   v Bratislave   vinnou   zo   spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b)   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a uloží jej disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) citovaného zákona, a to odvolanie z funkcie sudcu.».

16.   Rozhodnutím   sp.   zn.   1   Ds   9/2008   z   8.   júla   2009   disciplinárny   súd   uznal sťažovateľku vinnou zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch, ktorého sa dopustila tým, že 1. v pridelenej veci vedenej na krajskom súde sp. zn. 6 Co 165/2005 neumožnila na pojednávaní 14. júna 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania a 2. v pridelenej veci vedenej   na   krajskom   súde   sp.   zn.   6   Co   262/2006   pokračovala   v protiprávnom   konaní a opätovne neumožnila na pojednávaní 11. októbra 2007 účastníkovi konania vyhotoviť zvukový záznam z pojednávania, čím porušila povinnosť sudcu podľa § 30 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch   dbať svojím   správaním na to,   aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, a vykonávať svoje povinnosti svedomito, a za to jej uložil podľa § 117 ods. 5 písm. a)   zákona o   sudcoch   disciplinárne opatrenie   preloženie   sudkyne na súd nižšieho stupňa.

17.   O   podaných   odvolaniach   navrhovateľky   aj   sťažovateľky   rozhodol   odvolací disciplinárny súd rozhodnutím sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 tak, že obe odvolania zamietol.

S   tvrdením   sťažovateľky   o   nevyhnutnosti   zastaviť   disciplinárne   konanie   pre premlčanie skutku v dôsledku uplynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania sa odvolací disciplinárny súd vysporiadal takto:

«K výkladu ustanovenia § 120 ods. 7 Zákona o sudcoch a prísediacich odvolací súd poznamenáva,   že   definitívny   záver   o   disciplinárnom   previnení   sudcu   môže   vysloviť   po dokazovaní   vykonanom   zákonným   spôsobom   len   nestranný   a   nezávislý   tribunál (disciplinárny súd). Oprávnený orgán podaním návrhu na disciplinárne konanie vyjadruje svoje subjektívne hodnotenie zisteného skutkového stavu. Samotný návrh na disciplinárne konanie je vo svojej podstate obvinením sudcu z disciplinárneho previnenia. Oprávnený orgán v prevažujúcej väčšine zisťuje skutkový stav na základe určitého podnetu (sťažnosť podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva o porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote, správa o výsledku revízie podľa § 61 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a podobne). Predseda súdu môže zisťovať skutkový stav aj na základe zákonom priznaných oprávnení (§ 53 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Dátum   doručenia   podnetu,   na   základe   ktorého   oprávnený   orgán   začne   vlastné preverovanie   za   účelom   náležitého   zistenia   skutkového   stavu,   spravidla   nie   je   zhodný s momentom,   kedy sa oprávnený orgán   dozvedel   o disciplinárnom   previnení.   Vedomosť o disciplinárnom previnení (slovami zákona „... dozvedel sa o disciplinárnom previnení...“) musí byť podložená náležite zisteným skutkovým stavom. Oprávnený orgán musí mať za preukázané,   kto   sa   dopustil   disciplinárneho   previnenia,   aké   konanie   zakladá   znaky disciplinárneho previnenia, aké konanie zakladá znaky disciplinárneho previnenia a znaky ktorej skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia boli konaním sudcu naplnené. Zákon neurčuje spôsob, akým má oprávnený orgán vykonať šetrenie za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý môže byť podkladom pre podanie návrhu na disciplinárne konanie. V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   ustanovenie   §   120   ods.   8   Zákona o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého návrh musí obsahovať meno a priezvisko sudcu, proti ktorému návrh smeruje, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania a označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera.

Pojem „dozvedel sa“ bude teda naplnený, keď oprávnený orgán bude disponovať takou masou poznatkov, na základe ktorých splní zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie. Náležitosti návrhu sú stanovené v zákone obligatórne (... návrh musí obsahovať...)

Odvolací súd zastáva názor, že práve takto označený postup ochraňuje sudcov pred šikanovaním oprávnenými orgánmi bezdôvodnými návrhmi na disciplinárne konanie, ktoré je spravidla spojené s nepríjemnými dôsledkami na strane sudcu bez ohľadu na konečné rozhodnutie   v   prospech   sudcu.   Na   podporu   svojho   názoru   poukazuje   odvolací   súd   na rozdiel   v   stanovenom   začiatku   plynutia   subjektívnej   lehoty   upravený   v   §   120   ods.   4 a v ods. 7 zákona o sudcoch a prísediacich. V prvom prípade je lehota pre oprávnený orgán určená   momentom   odovzdania   alebo   postúpenia   veci   a   v   druhom   prípade   je   začiatok 6-mesačnej lehoty určený momentom, keď sa oprávnený orgán dozvedel o disciplinárnom previnení.»

18. Rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 bolo sťažovateľke doručené 2. augusta 2010.

III.

19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

20. Predmetom sťažnosti v časti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie, či rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

21.   Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (a rovnako podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a aplikácia príslušných   zákonných ustanovení musí v celom   rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tomuto základnému právu   zodpovedá   uplatňovanie   zásady   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom   zdôrazňuje,   že   z tejto   zásady   vyplýva   tiež   požiadavka,   aby   v prípadoch,   ak   pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v predmetnej   veci   akceptovateľné   z hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj   z medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Disciplinárny   súd   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   sa   síce   nepovažuje   za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej strane je súdom, ktorého pôsobnosť je definovaná v zákone o sudcoch a je zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (mutatis mutandis PL. ÚS 7/02). Z uvedeného vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   aj   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   na   porušenie   ich základných práv v konaní pred disciplinárnym súdom. Disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právom   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv disciplinárne obvineného sudcu.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

22.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   námietka sťažovateľky o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu ku skutku z 11. októbra 2007 (druhý skutok) „bol v rozpore so zákonom podaný po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty“, má   celkom   zásadný   význam   z hľadiska   posúdenia   danej   veci.   Je   to   tak   preto,   lebo dôvodnosť tejto kardinálnej procesnej námietky by logicky znamenala, že ďalšie uplatnené námietky sú pre posúdenie predmetnej veci sekundárne.

Podľa   §   118   ods.   1   zákona   o   sudcoch   zodpovednosť   sudcu   za   disciplinárne previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty uvedenej v § 120 ods. 7.

Podľa § 120 ods. 1 zákona o sudcoch disciplinárne konanie sa začína na návrh.

Podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch návrh na začatie disciplinárneho konania   je   oprávnený   podať   a)   minister,   d)   predseda   krajského   súdu   aj   proti   sudcovi okresného súdu v jeho obvode.

Podľa   §   120   ods.   7   zákona   o   sudcoch   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania možno podať na disciplinárnom súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa orgán oprávnený podať návrh dozvedel o disciplinárnom previnení, najviac však do dvoch rokov odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia.

Podľa § 120 ods. 8 zákona o sudcoch návrh musí obsahovať meno a priezvisko sudcu,   proti   ktorému   návrh   smeruje,   opis   skutku,   pre   ktorý   sa   navrhuje   začatie disciplinárneho konania, a označenie dôkazov, o ktoré sa návrh opiera; ak ide o priestupok, návrh   musí   ďalej   obsahovať   označenie   príslušného   ustanovenia   zákona,   ktorého   znaky skutok napĺňa, a dôkazy, ktoré svedčia o spáchaní priestupku.

Podľa § 124 písm. a) zákona o sudcoch disciplinárny senát bez ústneho pojednávania konanie zastaví, ak bol návrh na začatie disciplinárneho konania podaný oneskorene alebo vzatý späť.

Sťažovateľka teda namieta, že navrhovateľka (predsedníčka krajského súdu) podala návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   na   disciplinárnom   súde   vo   vzťahu   k druhému skutku po   uplynutí   šiestich   mesiacov   odo   dňa,   keď   sa   navrhovateľka   dozvedela o disciplinárnom previnení (§ 120 ods. 7 zákona o sudcoch).

Odvolací   disciplinárny   súd   sa   uvedenou   námietkou   vysporiadal   výkladom   § 120 ods. 7   zákona   o   sudcoch,   podľa   ktorého   interpretácie   subjektívna   lehota   v okolnostiach danej   veci   nezačala   plynúť   doručením   podnetu   Ing.   L.   na   disciplinárne   konanie sťažovateľky   krajskému   súdu   dňa   22.   októbra   2007,   pretože   pojem „dozvedel   sa“ bol naplnený, až keď oprávnený orgán disponoval takou masou poznatkov, na základe ktorých splnil zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie (ustanovené v § 120 ods. 8 zákona o sudcoch), k čomu vo veci sťažovateľky došlo až na základe šetrenia obsahu podnetu   Ing.   L.,   ktorý   bol   navrhovateľke   postúpený   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) dňa 1. júla 2008 (pozri bod 17 tohto nálezu).

23.   Procesné   garancie,   ktoré   sú   atribútmi   spravodlivého   súdneho   konania,   slúžia právnej istote a sú imanentným komponentom materiálneho právneho štátu. Rovnako aj ustanovenia o premlčaní disciplinárneho stíhania, ktoré umožňujú realizáciu disciplinárnej zodpovednosti tak, že konaniu oprávnených orgánov určujú časové limity, vytvárajú právnu istotu pre sudcov.  

Účelom a zmyslom inštitútu zániku zodpovednosti sudcu za disciplinárne previnenie uplynutím premlčacej lehoty (uvedenej v § 120 ods. 7 zákona o sudcoch) podľa § 118 ods. 1 zákona o sudcoch je na jednej strane záujem, aby návrh na disciplinárne konanie proti sudcovi bol podávaný bez zbytočného odkladu, a na druhej strane nevyhnutnosť poskytnúť ochranu sudcom pred podávaním disciplinárnych návrhov s podstatným časovým odstupom jednak   od   momentu,   keď   došlo   ku   konaniu,   v   ktorom   možno   vidieť   disciplinárne previnenie, a jednak od momentu, keď sa osoba oprávnená podať návrh o takomto konaní dozvedela (v záujme právnej istoty). Zákonodarcom ustanovená lehota šiestich mesiacov je na tento účel vhodná, ale aj dostačujúca. Tieto lehoty sú preto stanovené primárne v záujme ochrany sudcu.

Z citovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd   v prípadoch,   ak výklad zákonov je natoľko extrémny, že vybočuje z medzí ústavnosti, nevylučuje prieskum takýchto rozhodnutí. O takýto prípad ide aj v danej veci, pretože podľa názoru ústavného súdu predsedníčka krajského súdu uplatnila proti sťažovateľke disciplinárnu zodpovednosť bez toho, aby na jej uplatnenie boli splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto preto, že disciplinárny súd disciplinárne potrestal sťažovateľku v čase po uplynutí zákonnej lehoty,   kedy   už rationae   temporis takým   oprávnením   nedisponoval,   pričom   odvolací disciplinárny súd sťažovateľke neposkytol súdnu ochranu.  

Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch koná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek iného podania adresovaného ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu takéto podanie doručené,   t.   j.   deň,   keď   sa   ako   príslušný   orgán   „dozvie“   o   tom,   že   malo   dôjsť k disciplinárnemu previneniu.

Prvá   objektívna   možnosť   v danom   prípade   vo   vzťahu   k druhému   skutku,   kedy   sa predsedníčka krajského súdu bezpochyby dozvedela o mene a priezvisku sudkyne, o skutku, ktorým   malo   byť   naplnené   disciplinárne   previnenie   sudkyne, a dôkazoch, ktorými   sa disciplinárne previnenie preukazovalo (§ 120 ods. 8 zákona o sudcoch), nastala v danej veci už v deň, keď bol podaný podnet Ing. L. predsedníčke krajského súdu „na disciplinárne konanie sťažovateľky dňa 22. októbra 2007“. Bolo už záležitosťou organizácie činnosti predsedníčky   krajského   súdu,   akým   spôsobom   je   ďalej   preverená   dôvodnosť   podnetu. Začatie   plynutia   subjektívnych   aj   objektívnych   lehôt   nemôže   závisieť   od   rozhodnutia oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona   o sudcoch], pretože   prípadná   ľubovôla   oprávneného   orgánu   pri   nakladaní so začiatkom   subjektívnej   lehoty   ľubovoľne   by   mohla   narušiť   právnu   istotu   sudcov. Konkrétne, zákonná subjektívna a objektívna lehota sú vždy prekluzívnymi lehotami, ktoré oprávnený orgán nemôže predĺžiť. Inak povedané, určenie začiatku plynutia subjektívnej lehoty nie je a nemôže závisieť od svojvôle či vnútorných pomerov oprávneného orgánu (porov.   Machajová,   J.   a   kol.:   Všeobecné   správne   právo.   1.   vyd.   Žilina:   Poradca podnikateľa, s. 233).

V danej veci nebol spor o to, že medzi dňom doručenia podnetu Ing. L. predsedníčke krajského súdu a dňom podania jej návrhu na disciplinárne konanie uplynula lehota dlhšia ako šesť mesiacov. Disciplinárne súdy však dospeli k záveru, že predmetná subjektívna lehota nezačala plynúť dňom doručenia podnetu predsedníčke krajského súdu, ale dňom, keď bolo navrhovateľke   postúpené   šetrenie   obsahu podnetu ministerstva   spravodlivosti. Ústavný   súd   konštatuje,   že   takýto   výklad   disciplinárnych   súdov   je   zjavne   svojvoľný, z ústavného   hľadiska   neudržateľný,   teda   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo   byť   dodržané   v   situácii,   keď   aj   odvolací   disciplinárny   súd   umožnil   vykonať sankčnú právomoc v čase, keď ňou už disciplinárny súd podľa zákona vo vzťahu k druhému skutku   nepochybne   nedisponoval. Keďže   navrhovateľka   sa   o tvrdenom   disciplinárnom previnení sťažovateľky dozvedela 22. októbra 2007, týmto dňom jej začala plynúť lehota šiestich mesiacov ustanovená na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania podľa § 120   ods.   7   zákona   o sudcoch,   a keďže   predsedníčka   krajského   súdu   aj   vo   vzťahu k druhému skutku podala návrh na začatie disciplinárneho konania sťažovateľky až 15. júla 2008, stalo sa tak po uplynutí uvedenej lehoty. Uplynutie tejto lehoty má za následok vznik povinnosti disciplinárneho súdu bez ústneho pojednávania konanie zastaviť v zmysle § 124 písm.   a)   zákona o sudcoch v dôsledku toho,   že podľa   § 118 ods.   1 zákona o sudcoch zodpovednosť   sudcu   za   disciplinárne   previnenie   zaniká   uplynutím   premlčacej   lehoty uvedenej v § 120 ods. 7.

24. Ústavný súd ďalej znovu zdôrazňuje, že dosiaľ nebolo sporné, že návrh na začatie disciplinárneho   konania   proti   sťažovateľke   bol   disciplinárnemu   súdu   doručený   15.   júla 2008, a ani to, že Ing. L. doručil krajskému súdu 22. októbra 2007 podanie označené ako „Podnet   na   predloženie   návrhu   na   začatie   disciplinárneho   konania   proti   A.   B., predsedníčke   senátu   Krajského   súdu   v   Bratislave“,   a   ani   to,   že   toto   podanie   bolo adresované   predsedníčke   krajského   súdu,   ktorá   sa   s   jeho   obsahom   oboznámila   v   deň doručenia podania a vec odovzdala v tento deň, teda 22. októbra 2007, na ďalší postup vyššej súdnej úradníčke JUDr. D. (spis krajského súdu sp. zn. Spr. 3154/2007).

Ako vyplýva z obsahu uvedeného podania, Ing. L. ním 22. októbra 2007 dal podnet predsedníčke krajského súdu, aby podala návrh na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľke,   ktorá   sa   podľa   jeho   názoru   dopustila   disciplinárneho   previnenia predovšetkým tým, že: „1. Bezdôvodne mi neumožnila ako navrhovateľovi v predmetnej veci   nahrávanie   pojednávania   do   diktafónu,   konaného   dňa   11.10.2007“, pričom podnecovateľ označil vo svojom podaní aj dôkazy, najmä zápisnicu o pojednávaní (pozri bod 13 tohto nálezu). V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prehliadnuť, že predsedníčka krajského súdu návrhom na začatie disciplinárneho konania z 15. júla 2008 druhý skutok, ktorým sa mala sťažovateľka disciplinárne previniť, označila obsahovo rovnako, ako to učinil   Ing.   L.   už vo   svojom   podnete   z 22.   októbra   2007,   teda   navrhovateľka   identicky popísala skutok, o ktorom získala vedomosti už 22. októbra 2007 (porovnaj tiež bod 15 tohto   nálezu).   Okrem   toho   predsedníčka   krajského   súdu   vo   vzťahu   k druhému   skutku vo svojom návrhu na začatie disciplinárneho konania z 15. júla 2008 označila ten istý (inak jediný) dôkaz (zápisnicu o pojednávaní), o ktorom získala vedomosť už z podnetu Ing. L. z 22. októbra 2007.

Z uvedeného vyplýva, že predsedníčka krajského súdu   oprávnená podať návrh na disciplinárne   konanie   už   22.   októbra   2007   disponovala   o tvrdenom   disciplinárnom previnení sťažovateľky takou masou poznatkov, na základe ktorých boli splnené zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie (§ 120 ods. 8 zákona o sudcoch). Je to tak aj z toho dôvodu, že navrhovateľka ani 15. júla 2008 neformulovala iný skutok, neoznačila iný dôkaz (napr. šetrenie ministerstvom spravodlivosti), než ktoré sa dozvedela od podnecovateľa.

Vzhľadom   aj   na   uvedené   dôvody   bolo   potrebné   vysloviť   porušenie   práva sťažovateľky na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

25.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnych garancií   procesnej   povahy   je   taktiež   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Dodržiavanie tejto povinnosti má zaručiť transparentnosť a kontrolovatelnosť rozhodovania súdov   a vylúčiť   arbitrárnosť.   Porušenie   princípu   zákazu   svojvôle   premietajúcej   sa   do porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie môže nastať v dôsledku absencie alebo nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľka namieta, že hoci vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu, resp. v napadnutom konaní uviedla viaceré námietky zásadného významu, odvolací disciplinárny súd na prevažnú časť týchto námietok vôbec neprihliadol a nijako sa s nimi nevysporiadal.

Ústavný súd konštatuje, že odvolací disciplinárny súd (ale ani disciplinárny súd) sa skutočne   nezaoberal   viacerými   námietkami   sťažovateľky,   ktoré   sa   javia   ako   nie nepodstatné.

Opakovanou námietkou, ktorú sťažovateľka uplatňovala v priebehu disciplinárneho konania,   bola   skutočnosť,   že „počas   priebehu   pojednávania   vyhotovenie   zvukového záznamu   nikomu   nezakazovala“.   Pokiaľ   neumožnila   nahrávanie   zvukového   záznamu, v prípade   oboch   skutkov   to   bolo   ešte   pred   začatím   pojednávania   (porov.   Števček,   M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck 2009, 315 s.), kedy musela uskutočniť niektoré prípravné procesné úkony (napr. zisťovala okruh účastníkov atď.), pričom v prípade skutku zo 14. júna 2007 (prvý skutok) sa pred otvorením pojednávania pokúsila o zmierlivé vyriešenie veci. Odvolací disciplinárny súd pritom túto významnú obranu sťažovateľky nielen neskúmal, ale ani neuviedol, prečo tak neurobil. Rovnako zostala nezodpovedaná námietka sťažovateľky, podľa ktorej „za svoje rozhodnutia   sudca   nemôže   byť   postihovaný“ najmä   v prípade,   ak   má   účastník   konania k dispozícii účinné prostriedky právnej nápravy, tak ako to bolo v danom prípade, ktoré boli aj využité (napr. ústavné sťažnosti). Treba súhlasiť tiež so sťažovateľkou, že napadnuté disciplinárne rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pretože „z neho nemožno zistiť dôvody postihnutia pre závažné disciplinárne previnenie“. Z napadnutého rozhodnutia nie je tiež zrejmé, či sa sťažovateľka mala dopustiť jedného pokračujúceho disciplinárneho previnenia   dvoma   skutkami   alebo   či   tak   urobila   opakovane,   čo   by   bolo   priťažujúcou skutočnosťou.

Uvedeným postupom bol porušený čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože nerešpektuje citované princípy spravodlivého procesu a v konečnom dôsledku je nepreskúmateľné.

26. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozhodnutím došlo k odklonu od skoršej judikatúry disciplinárneho súdu, konkrétne rozhodnutím disciplinárneho súdu sp. zn. 2 Ds 7/04 z 11. novembra 2004, ktorým bol disciplinárne obvinený JUDr. R. J. oslobodený spod návrhu na začatie disciplinárneho konania aj pre skutok, podľa ktorého „nedovolil zástupcovi vedľajšieho účastníka konania č. k. 7 C 82/03 zachytávať priebeh pojednávania na diktafón a do zápisnice o pojednávaní Okresného súdu Považská Bystrica z 15. 12. 2003 vyhlásil   uznesenie,   že   nepripúšťa,   aby   vedľajší   účastník   priebeh   konania   nahrával   na zvukový záznam, pretože tieto skutky nie sú závažným disciplinárnym previnením“.  

Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú   charakter   precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v obdobných veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   protichodné   právne   závery   vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06).

Ústavný súd konštatuje, že aj zistenie, že disciplinárny súd v analogickej veci iného účastníka   konania   rozhodol   odlišným   spôsobom,   ovplyvnilo   jeho   záver   o porušení označených práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože táto skutočnosť do značnej miery spochybňuje objektivitu a elimináciu svojvôle súdneho rozhodovania.

27. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho súdu sp.   zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

28.   S   ohľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími   námietkami sťažovateľky, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

IV.

29. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho súdu sp. zn. 2 Dso 7/2009 zo 7. júna 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Odvolací disciplinárny súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

30. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

V   súvislosti   s   požiadavkou   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 33 333 € treba uviesť, že jeho priznanie prichádza do úvahy iba vtedy,   ak   vyslovením   porušenia   práva   a   prípadnými   ďalšími   výrokmi   nedôjde   k   plnej náprave   protiprávneho   stavu.   V   danom   prípade   vyslovenie   porušenia   označených   práv v spojení so zrušením rozsudku odvolacieho disciplinárneho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie   zabezpečuje   pre   sťažovateľku   plnú   satisfakciu,   a   preto   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v okolnostiach danej veci nepripadalo do úvahy. Okrem toho sťažovateľka túto svoju   požiadavku neodôvodnila.   Za   tejto situácie   neostalo   ústavnému súdu, než sťažovateľke tento nárok nepriznať (bod 4 výroku nálezu).

31. Ústavný súd sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom, a to vo výške 303,31 € s poukazom, že táto suma neodporuje ustanoveniu § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za dva úkony právnej služby, t. j. za prevzatie a prípravu zastupovania patrí odmena 120,50 € a za podanie sťažnosti na ústavný súd patrí odmena 120,50 €, k tomu 2 x režijný paušál po 7,21 €, spolu 254,88 €, a k tomu 19 % daň z pridanej hodnoty (bod 3 výroku nálezu).

32. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011