znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/08-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   marca   2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. D., P., zastúpenej PaedDr. M. U., P., a PaedDr. M. U., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov   a v prítomnosti   účastníkov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva na konanie v primeranej lehote, práva na účinný opravný prostriedok a práva na zákaz   diskriminácie   podľa   čl.   6, čl. 13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 4 CoE 108/2007 a Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 15 Er 336/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Z. D. a   PaedDr. M. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená sťažnosť Ing. Z. D., P. (ďalej len „sťažovateľka v I. rade“), zastúpenej PaedDr. M. U.,   P.,   a PaedDr.   M.   U.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v II.   rade,   spolu   len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníkov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na konanie v primeranej lehote, práva na účinný opravný prostriedok a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 CoE 108/2007 a Okresným súdom Prievidza (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   15 Er 336/2005.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 3. marca 2008.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   27.   apríla   2005   vydal   poverenie   na   výkon exekúcie v prospech oprávneného O. s. b. d. P. (ďalej len „oprávnený“) proti sťažovateľke v I. rade ako povinnej na vymoženie sumy 8 406 Sk. V skutočnosti však táto suma bola ešte 21. mája 2004 uhradená. Keďže sťažovateľka v I. rade dlhodobo žije v zahraničí, v mieste trvalého bydliska si žiadne zásielky do vlastných rúk preberať nemôže, a preto neprevzala upovedomenie   o začatí   exekúcie,   výzvu   na   dobrovoľné   uspokojenie   pohľadávky, upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, ako aj upovedomenie o zriadení exekučného záložného   práva   na   nehnuteľnosť   a o predaji   nehnuteľnosti   (štvorizbového   bytu).   Bolo povinnosťou súdneho exekútora požiadať okresný súd, aby sťažovateľke v I. rade ustanovil opatrovníka   alebo   aby   listové   zásielky   doručoval   sťažovateľke   v II.   rade,   ktorá   je užívateľkou predmetného bytu a zástupkyňou sťažovateľky v I. rade na základe udeleného splnomocnenia. Celé exekučné konanie malo zrejme prebehnúť v utajení, pričom najmä sťažovateľka v II. rade sa o exekúcii, ale najmä o potencionálnej dražbe bytu nemala nikdy dozvedieť. Napriek tomu 16. apríla 2007 sa o prebiehajúcej exekúcii dozvedela, keď bola náhodou v inej veci prítomná u súdneho exekútora. Tohto dňa prevzala v mene sťažovateľky v I.   rade   upovedomenia   o začatí   exekúcií   z 5.   mája   2005   a z 8.   novembra   2005.   Hneď uplatnila   námietky   a požiadala   súdneho exekútora a okresný   súd o zrušenie exekučného záložného práva k bytu. Dňa 25. februára 2008 súdny exekútor požadoval okamžitú platbu 20 201 Sk pod hrozbou predaja hnuteľných a nehnuteľných vecí.

Uznesením okresného súdu č. k. 15 Er 336/2005-34 z 24. júla 2007 bola exekúcia v časti   o vymoženie   istiny   8   406   Sk   zastavená,   ale   návrh   sťažovateľky   v I.   rade   bol v prevyšujúcej časti zamietnutý. Exekúcia mala v tomto smere ďalej pokračovať. Uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 108/2007-46 z 30. októbra 2007 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Hoci   všeobecné   súdy   zrušili   exekúciu   na   vymoženie   istiny   8   406   Sk,   stále   je   tu exekúcia   na   vymoženie   sumy   20   201   Sk,   ktorej   výška   nezodpovedá   odôvodneným požiadavkám   oprávneného.   Výška   úrokov   nemôže   byť   14   369   Sk,   keďže   dlžná   istina 8 406 Sk   bola   uhradená   ešte   v roku   2005.   Okrem   toho   oprávnený   vôbec   nezohľadňuje každoročné zúčtovanie preplatkov, resp. nedoplatkov, pretože prípadné preplatky by mal zo sumy požadovaných úrokov odrátať.

Všeobecné súdy rozhodovali vo veci bez nariadenia pojednávania, bez akéhokoľvek vypočutia sťažovateľky v I. rade či jej právnej zástupkyne. Nebrali na zreteľ ani to, že viaceré už uvedené písomnosti súdny exekútor sťažovateľke v I. rade nedoručil.

Sťažovateľky   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 336/2005 a krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 108/2007 s tým,   aby   bolo   sťažovateľke   v I.   rade   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie (náhrada škody) v sume minimálne 600 000 Sk a aby sa krajskému súdu a okresnému súdu uložilo obnoviť stav pred vydaním poverenia na výkon exekúcie z 27. apríla 2005. Zároveň žiadajú   odložiť   vykonateľnosť   uznesenia   okresného   súdu   z 24.   júla   2007   v spojení s uznesením krajského súdu z 30. októbra 2007, uložiť súdnemu exekútorovi dočasne sa zdržať vykonávania právoplatného rozhodnutia a uložiť oprávnenému zdržať sa oprávnenia priznaného právoplatným rozhodnutím.

Z podania   sťažovateľky   v I.   rade   označeného   ako „Odpoveď   na   výzvu,   žiadosť o neodkladné zrušenie exekučného záložného práva na Správe katastra v P.“ doručeného súdnemu exekútorovi 19. apríla 2007 vyplýva, že prostredníctvom sťažovateľky v II. rade 16. apríla 2007 prevzala výzvu a upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 231/05. Keďže exekúcia je nedôvodná, pretože sťažovateľka v I. rade oprávnenému nie je nič dlžná, žiada, aby   exekučné   záložné   právo   predajom   bytu   bolo   zrušené   a exekúcia   predajom   bytu   sa nezačala. Čiastku 8 406 Sk uhradila po vynesení rozsudku – exekučného titulu.

Z prípisu   súdneho   exekútora   sp.   zn.   Ex   231/05   doručeného   okresnému   súdu 25. apríla 2007 vyplýva, že ním predkladá podanie sťažovateľky v I. rade na rozhodnutie a kvalifikuje ho ako námietky proti exekúcii.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 15 Er 336/2005-34 z 24. júla 2007 vyplýva, že ním bola zastavená exekúcia v časti o vymoženie istiny 8 406 Sk, pričom v prevyšujúcej časti bol návrh   sťažovateľky   v I.   rade   na   zastavenie   exekúcie   zamietnutý.   Sťažovateľka   v I.   rade nepreberala   zásielky   doručované   poštou,   jej   otec   vyhlásil,   že   žije   v zahraničí.   Dňa   19. apríla   2007   sťažovateľka   v I.   rade   doručila   súdnemu   exekútorovi   žiadosť   o neodkladné zrušenie exekučného záložného práva. V podaní konštatovala, že prevzala upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré považuje za nedôvodné, pretože oprávnený bezdôvodne vymáha sumu 8 406 Sk. Navrhla preto zrušiť exekučné záložné právo predajom bytu. Z vykonaných dôkazov je nepochybné, že sťažovateľka v I. rade 24. mája 2004 uhradila čiastku 8 406 Sk, preto   v tejto   časti   bolo   potrebné   exekúciu   zastaviť.   Zostali   však   neuhradené   poplatky z omeškania   a príslušenstvo.   Z exekučného   titulu,   ktorým   je   právoplatný   rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 88/2003 z 21. mája 2004, vyplýva, že sťažovateľka v I. rade mala popri istine zaplatiť aj poplatky z omeškania 2,5 promile denne zo sumy 1 827 Sk od 21. marca 2002 do zaplatenia, zo sumy 2 108 Sk od 21. júna 2002 do zaplatenia, zo sumy 85 Sk od 21. júla 2002 do zaplatenia, zo sumy 2 193 Sk od 21. augusta 2002 do zaplatenia a zo sumy 2 193 Sk od 21. septembra 2002 do zaplatenia. Dňom zaplatenia je 24. máj 2004, preto sťažovateľka v I. rade bola v omeškaní s jednotlivými istinami do 23. mája 2004. Takto predstavuje vypočítaný poplatok z omeškania 14 145 Sk, pričom túto čiastku sťažovateľka   v I.   rade   oprávnenému   neuhradila,   a   preto   v tejto   časti   musí   exekúcia pokračovať.

Z odvolania   sťažovateľky   v I.   rade   z 22.   augusta   2007   podaného   proti   uzneseniu okresného súdu, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že sťažovateľka v I. rade namieta proti uzneseniu okresného súdu predovšetkým skutočnosť, že súdny exekútor jej nedoručil výzvu na poskytnutie súčinnosti, upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva a o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a ďalšie upovedomenie o začatí exekúcie, a to aj napriek tomu, že z iného súdneho konania vedel, že ju zastupuje na základe splnomocnenia sťažovateľka v II. rade. Ďalej vytýka, že nie je oprávnenému nič dlžná. Nedoplatky, ktoré oprávnený stále vedie na účte sťažovateľky v I. rade, sú „nedoplatky za nájom psíkov“ a ich penále.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE 108/2004-46 z 30. októbra 2007 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, teda vo výroku, ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh sťažovateľky v I. rade na zastavenie exekúcie zamietnutý. Podľa názoru krajského súdu bolo preukázané, že k zaplateniu istiny 8 406 Sk došlo pred začatím exekučného konania. Taktiež bolo jednoznačne preukázané, že k zaplateniu presne špecifikovaných poplatkov z omeškania nedošlo. Námietky sťažovateľky v I. rade týkajúce sa základného konania v tom smere, že nič nie je oprávnenému dlžná, nemajú v exekučnom konaní žiaden význam, lebo v tomto štádiu sa exekučný súd už nijakým spôsobom nemôže zaoberať vecou samou. Nedôvodné boli tiež námietky týkajúce sa vedenia exekúcie, keď výzva na poskytnutie súčinnosti, upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva a o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti, ako aj ďalšie upovedomenie o začatí exekúcie v čase vydania uznesenia okresného súdu už boli doručené, a preto tieto okolnosti nemajú vplyv na vecnú správnosť uznesenia okresného súdu. Okresný súd teda správne   postupoval,   keď   návrh   sťažovateľky   v I.   rade   na   zastavenie   exekúcie   v časti o vymoženie poplatkov z omeškania zamietol.

Podľa zistení ústavného súdu spis okresného súdu sp. zn. 15 Er 336/2005 bol po podaní   odvolania   zo   strany   sťažovateľky   v I.   rade   predložený   krajskému   súdu   na rozhodnutie   o odvolaní   24.   septembra   2007.   Sťažovateľka   v I.   rade   nepodala   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 CoE 108/2004-46 z 30. októbra 2007 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Tú   časť   sťažnosti,   ktorou   porušenie   označených   článkov   ústavy,   dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom okresným súdom a krajským súdom namieta sťažovateľka v II. rade, treba považovať za sťažnosť podanú niekým zjavne neoprávneným.

Sťažovateľka v II. rade nie je účastníčkou exekučného konania, pretože toto konanie sa   vedie   proti   sťažovateľke   v I.   rade,   ktorú   na   základe   splnomocnenia   zastupuje sťažovateľka v II.   rade.   Preto táto právna vec sa   sťažovateľky   v II.   rade priamo nijako nedotýka   a   na   tomto   závere   nemôže   nič   zmeniť   ani   okolnosť   uvádzaná   sťažovateľkou v II. rade, že býva v byte vlastnícky patriacom sťažovateľke v I. rade, ktorý je exekúciou dotknutý.

Tú časť sťažnosti sťažovateľky v I. rade, ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na súdne   konanie   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   dohovoru   v konaní   vedenom   okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 336/2005, považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Konanie vedené okresným súdom skončilo vydaním uznesenia 24. júla 2007, potom bolo   toto   uznesenie   doručené   sťažovateľke   v I.   rade,   táto   podala   proti   nemu   odvolanie a okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní ešte 24. septembra 2007.   Znamená   to,   že   akékoľvek   prípadné   prieťahy   v tejto   veci   sa   na   okresnom   súde ukončili najneskôr vo chvíli, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Sťažnosť ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 3. marca 2008 bola preto podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Tú časť sťažnosti sťažovateľky v I. rade, ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 108/2007, považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   4.   marca   2008,   teda   už   po   rozhodnutí krajského súdu z 30. októbra 2007. V tom čase už bolo o sporných právach rozhodnuté, a preto stav neistoty ohľadom nich už nebol daný.

Odhliadnuc od uvedených úvah, podľa zistenia ústavného súdu bol spis okresného súdu   predložený   krajskému   súdu   24.   septembra   2007.   Krajský   súd   o veci   rozhodol   30. októbra 2007. Túto dobu už na prvý pohľad nemožno označiť za neprimeranú, resp. za naplňujúcu   znaky   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   Napokon   sťažovateľka   v I.   rade   ani konkrétne netvrdila, že by bolo došlo k zbytočným prieťahom v odvolacom konaní.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti sťažovateľky v I. rade, ktorou namieta porušenie základného práva na súdne konanie v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinný opravný prostriedok a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 336/2005, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky v I. rade mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Napokon   tú   časť   sťažnosti   sťažovateľky   v I.   rade,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdne konanie v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie, práva na účinný opravný prostriedok a práva na zákaz diskriminácie podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 4 CoE 108/2007, treba považovať sčasti za neprípustnú a sčasti za zjavne neopodstatnenú.

Porušenie   označených   práv   zakladá   sťažovateľka   v I.   rade   na   viacerých skutočnostiach. Jednak namieta, že všeobecné súdy rozhodli bez nariadenia pojednávania, teda bez toho, aby ju vypočuli, ďalej namieta, že jej nebola doručená výzva na dobrovoľné splnenie dlhu, upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj ďalšie písomnosti, a okrem toho tvrdí, že podstatu veci posúdili zle, keď nezastavili exekúciu celkom, keďže v skutočnosti nezostala oprávnenému nič dlžná. Navyše výška poplatkov z omeškania mala byť nesprávne vypočítaná.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľky v I. rade, ktorá sa týkala skutočnosti, že všeobecné súdy rozhodli bez nariadenia pojednávania, teda bez toho, aby ju vypočuli, treba uviesť, že ústavný súd ju považuje za neprípustnú.

Sťažovateľka vlastne tvrdí, že postupom všeobecných súdov, ktoré rozhodovali bez nariadenia pojednávania, sa jej odňala ako účastníčke konania možnosť konať pred súdom. Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka v I. rade dovolanie proti uzneseniu krajského súdu nepodala, hoci bolo v právomoci dovolacieho súdu poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   v I.   rade   na   základe   dovolania,   na   podanie ktorého   bola   sťažovateľka   v I.   rade   oprávnená.   Pre   nevyužitie   tohto   mimoriadneho opravného prostriedku je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

Nad   rámec   už   uvedeného   kvôli   úplnosti   poukazuje   ústavný   súd   na   to,   že „prerokovanie   veci“   uvedené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   neobsahuje   v   sebe   aj   konanie a rozhodovanie   všeobecných   súdov   o procesných   úkonoch   a návrhoch,   ktoré   nie   sú podaniami   vo   veci   samej.   Pre   konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   o takýchto podaniach   sa   preto   ani   zákonom   nevyžaduje   prítomnosť   účastníkov   súdneho   konania. Konanie súdu o iných otázkach, o ktorých rozhoduje uzneseniami, nie je možné považovať za prerokovanie veci v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 87/97).

Ďalšie   námietky   sťažovateľky   v I.   rade   považuje   ústavný   súd   za   zjavne neopodstatnené.

V súvislosti s námietkou, podľa ktorej sťažovateľke v I. rade neboli doručené viaceré písomnosti, ústavný súd podotýka, že sťažovateľka v I. rade sama uvádza, že 16. apríla 2007 všetky písomnosti prevzala za ňu sťažovateľka v II. rade na základe splnomocnenia. Hneď po doručení písomností 19. apríla 2007 podala sťažovateľka v I. rade prostredníctvom sťažovateľky v II. rade u súdneho exekútora námietky proti exekúcii. O týchto námietkach všeobecné súdy konali a rozhodli, preto týmto spôsobom zjavne nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho posúdenia podstaty veci, treba uviesť, že okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky v I. rade na zastavenie exekúcie skúmali tie otázky, ktoré namietala. V podaných námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie namietala iba to, že oprávnenému nič nedlhuje, lebo vymáhanú čiastku 8 406 Sk zaplatila hneď po vydaní exekučného titulu. V podanom odvolaní tvrdila, že oprávnenému nedlhuje z dôvodov, ktoré sa prešetrovali už v konaní vo veci samej. Na tieto opakované argumenty   nebolo   už   možné   v exekučnom   konaní   prihliadnuť.   Iné   námietky   nie   sú v odvolaní uplatnené.

Až   v konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľka   v I.   rade   navyše   tvrdí,   že   bolo povinnosťou oprávneného oproti uplatnenej pohľadávke z poplatkov z omeškania započítať dlh oprávneného voči sťažovateľke v I. rade vyplývajúci z ročného zúčtovania platieb za jej byt. Rovnako až v konaní pred ústavným súdom namieta, že výška poplatkov z omeškania nebola správne vypočítaná.

Uvedené   námietky   sťažovateľka   v I.   rade   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi neuplatnila, a preto sa tieto nemohli nimi ani zaoberať, resp. na ne prihliadať. Sťažovateľke v I. rade však nič nebráni opätovne podať návrh na zastavenie zvyšnej časti exekúcie a tam uplatniť tieto námietky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2008