znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/07-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2007 doručená sťažnosť Ing. L. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že „základné   právo   Ing.   L.   S.   na   súdnu   ochranu   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, č. k. 4 Obo 249/2005 zo dňa 17. 10. 2006 bolo porušené“, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 zrušil, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   z   jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   je   ako žalovaný   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   o   zaplatenie   976   239   Sk   s   prísl. vedeného Krajským súdom Bratislava (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 54 Cb 14/98, predmetom ktorého je zaplatenie zmluvnej pokuty sťažovateľom na základe zmluvy o dielo uzatvorenej 1. októbra 1996 v znení dodatku z 9. júna 1997. Sťažovateľ sa v konaní bráni námietkou nedostatku pasívnej legitimácie tvrdiac, že svoj podnik predal zmluvou o predaji podniku z 30. novembra 2000 obchodnej spoločnosti P., a. s., a to za kúpnu cenu 1 000 Sk, pričom   však Mgr. L. M. (ďalej len „žalobca“) tvrdí,   že táto zmluva o predaji podniku je neplatná, pretože nebola za nadobúdateľa P., a. s., riadne podpísaná na to oprávnenou osobou.   Účastníci   nepovažujú   za   sporné,   že   zmluvu   o   predaji   podniku   podpísal za nadobúdateľa „J. L., predseda predstavenstva P., a. s.,“, a to v B. 30. novembra 2000, sporným je iba to, či podpis tejto osoby zaväzuje P., a. s., keď žalobca tvrdí, že J. L. nebol v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku predsedom predstavenstva P., a. s., a navyše pre písomné úkony P., a. s., sa vyžadoval podpis dvoch členov predstavenstva. Sťažovateľ zastáva   názor,   že   J.   L.   sa   stal   predsedom   predstavenstva   spoločnosti   dňom   zvolenia na základe   voľby   vykonanej   na   valnom   zhromaždení,   ktorého   priebeh   osvedčil   notár v notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, ktoré predchádzalo uzatvoreniu zmluvy o predaji   podniku.   Ak   za   spoločnosť   P.,   a. s.,   mali   podpisovať   súčasne   dvaja   členovia predstavenstva, tak aj táto podmienka bola podľa názoru sťažovateľa splnená, pretože „J. L. bol vo svojom mene ako aj v mene O. Z. (člen predstavenstva) na základe generálnej plnej moci   (z   10.   júla   2000)   oprávnený   podpísať   ako   štatutár   spoločnosti   P.,   a.   s.,   zmluvu o predaji podniku z 30. novembra 2000“.

Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 54 Cb 14/98-167 z 12. júna 2003, a to tak,   že   žalobe   vyhovel   vychádzajúc   z   toho,   že   sťažovateľ   je   v   spore   pasívne legitimovaný, pretože, ako vyplýva z výpisu z obchodného registra k 30. novembru 2000, nebol   J.   L.   predsedom   predstavenstva   P.,   a. s.,   tým   sa   stal   až   na   valnom   zhromaždení konanom   22.   októbra   2001.   Tento   rozsudok   napadol   sťažovateľ   odvolaním   doručeným krajskému súdu 21. júla 2003, v ktorom poukazoval nielen na to, že zmluva o predaji podniku   je platným právnym úkonom, ale spochybnil aj samotnú   opodstatnenosť,   resp. sumu zmluvnej pokuty. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obo 206/03 zo 4. mája 2004, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie   krajskému   súdu   v   podstate   s   tým   odôvodnením,   že   krajský   súd   sa   dostatočne nezaoberal pasívnou legitimáciou v spore sťažovateľa, hoci vyriešenie tejto otázky bolo jednou zo základných úloh súdu. Najvyšší súd poukázal v tejto súvislosti na obsah notárskej zápisnice   č.   Nz 156/00 z 10.   júla 2000 a zdôraznil   v   súvislosti   so   skúmaním pasívnej legitimácie   v   spore   sťažovateľa,   že „v   tomto   smere   bolo   vykonané   dokazovanie nedostatočné a bude ho treba doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu, teda   či   Zmluva   o   predaji   podniku   bola   riadne   uzavretá.   Následne (podľa   výsledku dokazovania predchádzajúcej skutočnosti) bude musieť súd doplniť dokazovanie v súvislosti s uplatnením pohľadávky odporcu podľa § 98 O. s. p. proti navrhovateľovi, najmä výsledok dokazovania právne relevantným spôsobom zdôvodniť, pretože v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a následne sa zaoberať nárokom na zmluvnú pokutu“.

Krajský súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 54 Cb 14/98-310 z 21. marca 2005, a to tak, že žalobu zamietol a priznal sťažovateľovi nárok na trovy konania. Rozhodol tak po doplnení dokazovania svedeckými výpoveďami, a to najmä výsluchom notára, ktorý spisoval notársku zápisnicu č. Nz 156/00 a ktorý potvrdil, že ju spísal tak, ako je v nej uvedené, a pripojením registrového spisu P., a. s., z ktorého zistil, že na základe notárskej zápisnice   č.   Nz   156/00   bol   podaný   návrh   na   zmenu   zápisu   spoločnosti   v   obchodnom registri,   ku   ktorému   bolo   doložené   i   vyhlásenie   J.   L.   o   prijatí   funkcie   predsedu predstavenstva, avšak o tomto návrhu nebolo v čase podpisu zmluvy o predaji podniku ešte rozhodnuté. Krajský súd uzavrel, že táto okolnosť nie je významná, pretože voľba predsedu predstavenstva má účinky ku dňu vykonania valného zhromaždenia, a nie ku dňu zápisu zmeny v obchodnom registri, a preto považoval zmluvu o predaji podniku za platný právny   úkon,   čo   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   znamená,   že   v   spore   nie   je   pasívne legitimovaný.

Tento rozsudok napadol odvolaním žalobca a o jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 54 Cb 14/98-310 z 21. marca 2005 opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd zistil z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 z 10. júla 2000, že v tento deň sa konalo valné zhromaždenie spoločnosti P., a. s., na ktorom bol zvolený za predsedu predstavenstva J. L. a za členov O. Z. a J. B. Z notárskej zápisnice č. Nz 384/2001 najvyšší súd zistil, že 15. júna 2001 sa konalo mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov rovnakej spoločnosti, na ktorom boli znova odvolaní pôvodní členovia predstavenstva a J. L. bol zvolený za predsedu   predstavenstva.   Na   základe   toho bola vykonaná i   zmena v   zápise spoločnosti v obchodnom registri. Skutočnosti uvádzané v zápisnici z 10. júla 2000 neboli v obchodnom   registri   nikdy   zapísané.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia vo vzťahu k notárskej zápisnici č. Nz 156/00 z 10. júla 2000 ďalej uviedol, že „spoločnosť ani na ich základe nekonala, pretože na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom dňa 15.   6.   2001   bolo   znovu   rokované   o   zmene   sídla   a   odvolávaní   boli   tí   istí   členovia predstavenstva spoločnosti P., a. s. ako mali byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L. bol platne zvolený za predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. Najvyšší súd uzavrel, že „je odporca pasívne legitimovaný. Vzhľadom na to, že krajský súd neskúmal meritum a zamietol návrh pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa ust. § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a podľa ods. 3 citovaného   zákonného   ustanovenia   vec   vrátil   tomuto   na   ďalšie   konanie   a   nové rozhodnutie“.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   smerujúcu   proti   tomuto   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu odôvodnil   najmä   tým,   že   najvyšší   súd   sa   nevyporiadal   so   všetkými   jeho   tvrdeniami, a to najmä pokiaľ ide o argumentáciu, že aj v prípade, ak by J. L. nebol oprávnený konať za spoločnosť P., a. s., s poukazom na § 33 ods. 2 Občianskeho zákonníka by bol zo zmluvy o   predaji   podniku   zaviazaný   sám,   resp.   keďže   došlo   ku   konvalidácii   zmluvy   o   predaji podniku, pretože spoločnosť P., a. s., zmluvu o predaji podniku ako svoj úkon dodatočne schválila listom, ktorý sa nachádza v súdnom spise, je z tohto úkonu zaviazaná spoločnosť P., a. s. Tento argument uviedol sťažovateľ už vo svojom podaní doručenom krajskému súdu 15. marca 2005. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že porušenie práva na súdnu ochranu vidí   aj   v   tom,   že   najvyšší   súd   vyslovil   vo   svojich   dvoch   po   sebe   nasledujúcich rozhodnutiach v tej istej veci opačný právny názor, keď z jeho rozhodnutia z roku 2004 vyplýva, že J. L. bol oprávnený za spoločnosť P., a. s., konať, a z napadnutého rozhodnutia z   roku   2006,   že   to   tak   nebolo.   Takýto   postup   najvyššieho   súdu   predstavuje   ohrozenie právnej istoty.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   napadnuté   sťažnosťou   nadobudlo   právoplatnosť 18. decembra 2006.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Označeným rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vzhľadom   na   charakter   (obsah)   tohto rozhodnutia, keď najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 zrušil rozhodnutie   krajského   súdu   č.   k.   54   Cb   14/98-310   z   21.   marca   2005   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, a to v zmysle § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, avšak táto viazanosť prvostupňového súdu sa obmedzuje iba na právny názor vyslovený odvolacím súdom   vo   vzťahu   k   ním   riešenej   otázke.   V   tomto   prípade   najvyšší   súd   v   označenom uznesení vyslovil právny názor, v zmysle ktorého J. L. nebol oprávnený podpísať zmluvu o predaji   podniku   ako   predseda   predstavenstva   P.,   a. s.,   čoho   dôsledkom   je   pasívna legitimácia sťažovateľa v spore. Právnym posúdením prípadného dodatočného schválenia úkonu   touto   spoločnosťou   vo   vzťahu   k   platnosti   alebo   neplatnosti   zmluvy   o   prevode podniku,   a   tým   aj   k   otázke   pasívnej   legitimácie   sťažovateľa   v   spore,   sa   najvyšší   súd nezaoberal a k tejto otázke žiadny právny názor, ktorým by bol prvostupňový súd v zmysle §   226   OSP   viazaný,   nevyslovil.   Tieto   otázky   patrí   preto   posudzovať   krajskému   súdu a v závislosti   od   jeho   zistení   ich   aj   právne   posúdiť.   Až   v   prípade,   ak   by   sa   s   týmito námietkami   riadne   nevyporiadali   súdy   ani   v   ďalšom   konaní   a   v   konečnom   rozhodnutí vo veci, mal by ústavný súd právomoc túto okolnosť posudzovať vo vzťahu k prípadnému porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ak sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa vyporiadal s rovnakou otázkou vo svojich rozhodnutiach odlišne, ústavný súd sa s týmto záverom sťažovateľa nestotožňuje. Svojím v poradí   prvým   rozhodnutím   najvyšší   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   z   dôvodu, že v otázke pasívnej legitimácie „bolo vykonané dokazovanie nedostatočné a bude ho treba doplniť, či skutočne došlo k nástupníctvu na strane odporcu, teda či Zmluva o predaji podniku bola riadne uzavretá“. Najvyšší súd hodnotiac výsledky do toho času neúplne vykonaného dokazovania iba konštatoval, že z notárskej zápisnice č. Nz 156/00 vyplýva, že obsahom   valného   zhromaždenia   bola   voľba   nového   predstavenstva   spoločnosti, že na tomto   valnom   zhromaždení   bol   zvolený   predsedom   predstavenstva   J. L. a že rozhodovanie registrového súdu o zmene zápisu spoločnosti v časti štatutárneho orgánu má iba deklaratórne účinky. Po doplnení dokazovania krajským súdom, najmä pripojením registrového spisu, najvyšší súd vo svojom v poradí druhom rozhodnutí opäť vychádzal z deklaratórnych   účinkov   zápisu,   avšak   z   doplneného   skutkového   stavu,   keď   uzavrel vo vzťahu k zápisnici č. Nz 156/00, že „spoločnosť ani na ich základe nekonala, pretože na mimoriadnom   valnom   zhromaždení   konanom   dňa   15.   6.   2001   bolo   znovu   rokované o zmene sídla a odvolávaní boli tí istí členovia predstavenstva spoločnosti P., a. s., ako mali byť odvolaní na VZ konanom dňa 10. 7. 2000. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že p. L. bol platne zvolený za predsedu predstavenstva spoločnosti P., a. s. až na MVZ konanom dňa 15. 6. 2001 a preto až od tohto dňa mal právo konať za spoločnosť P. a. s., preto zmluvu o predaji podniku dňa 30. 11. 2000 nemohol za spoločnosť   P.,   a.   s.   právoplatne   podpísať“. Z   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd nepostupoval tak, ako to vo svojej sťažnosti tvrdí sťažovateľ.

Postup a rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama o sebe viesť k záveru o arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného   rozhodnutia   preto   ústavný   súd   nie   je   oprávnený.   Po   preskúmaní   spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení právnych   predpisov   najvyšším   súdom,   ktorý   by   mohol   vyvolať   účinky   nezlučiteľné so sťažovateľom označeným ustanovením ústavy.

Z   dôvodu   absencie príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným porušením   základného práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   postupom   najvyššieho   súdu   a   následným rozhodnutím sp. zn. 4 Obo 249/2005 zo 17. októbra 2006 ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007