znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 140/05-13Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, K., zastúpenej advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Obdo   V 4/2003 z 29. septembra 2004, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť R. K., akciová spoločnosť, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2004   doručená   sťažnosť   R.   K.,   akciová   spoločnosť,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 Obo 28/2002   z 3.   septembra   2002 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.

Predmetom   konaní,   ktorých   rozsudky   sú   namietané   sťažovateľkou   z hľadiska porušenia jej základných práv, je zaplatenie peňažnej sumy zvýšenej o úroky z omeškania, ktorej právnym základom je žalovaným neuhradená cena za práce vykonané sťažovateľkou v prospech žalovaného. Pohľadávka sťažovateľky prešla na postupníka na základe zmluvy o postúpení   pohľadávky,   na   základe   ktorej   sa   dohodla   tiež   odplata   za   postúpenie pohľadávky   s termínom   splatnosti   do   30 dní   od   podpísania   tejto zmluvy (do   16. marca 1999),   ako   aj   možnosť   jednostranného   odstúpenia   od   zmluvy   sťažovateľky   v prípade omeškania   postupníka   so   zaplatením   dohodnutej   odplaty   s tým,   že   po   zrušení   zmluvy odstúpením sa postúpená pohľadávka vracia späť k postupcovi.   Pretože postupník svoj záväzok   nesplnil   riadne   a včas,   sťažovateľka   29.   marca   1999   odstúpila   od   zmluvy o postúpení   pohľadávky   zo 16. februára 1999.   Medzitým   však   došlo   20. februára   1999 medzi   postupníkom   a žalovaným   k   vzájomnému   započítaniu   pohľadávky.   Sťažovateľka podala 12. júna 2000 žalobu o zaplatenie peňažnej sumy vo výške svojej pohľadávky voči žalovanému zvýšenej o úroky z omeškania.

Krajský   súd   v Nitre,   ktorý   rozhodoval   vo   veci   ako   prvostupňový   súd,   rozhodol rozsudkom č. k. 16 Cb 125/00-75 z 23. októbra 2001 tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke uplatnenú pohľadávku. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal a najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Obo   28/2002   z 3.   septembra   2002   prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Pri svojom rozhodovaní vychádzal odvolací súd z toho, že uplatnená pohľadávka sťažovateľky voči žalovanému zanikla 20. februára 1999 vzájomným zápočtom medzi postupníkom a žalovaným. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka dovolanie.

O dovolaní sťažovateľky najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn. Obdo   V 4/2003   z 29.   septembra   2004   tak,   že   dovolanie   sťažovateľky   zamietol. V odôvodnení svojho rozsudku sa dovolací súd v podstate stotožnil s názorom odvolacieho súdu,   keď   konštatoval,   že   rozhodujúce   pre   využitie   možnosti   účinného   odstúpenia   od zmluvy   o postúpení   pohľadávky   je,   dokedy   a či   pohľadávka,   ktorá   bola   predmetom odstúpenia, existovala. Podľa názoru dovolacieho súdu zo žiadneho právneho ustanovenia nevyplýva,   že   postupník   pohľadávky,   vo   vzťahu   ku   ktorej   bol   od   16.   februára   1999 veriteľom,   nemohol vzájomne započítať túto pohľadávku   so žalovaným.   Podľa   názoru dovolacieho   súdu   sa   toto   konanie   postupníka   nedá   posudzovať   ako   konanie,   ktoré   je v rozpore   s dobrými   mravmi,   avšak   jednoznačne,   v rozpore   so   zásadou   poctivého obchodného styku je, že postupník za pohľadávku dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa v zmluve o postúpení pohľadávky voči sťažovateľke zaviazal. Keďže pohľadávka v čase odstúpenia   od   zmluvy   sťažovateľkou   už   neexistovala,   pretože   zanikla   započítaním, sťažovateľ sa už nemohol stať veriteľom pohľadávky voči žalovanému.

Rozsudkom   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   28/2002   z   3.   septembra   2002 a rozsudkom dovolacieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 24. septembra 2004 došlo podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej základných práv a slobôd upravených v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 ústavy a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľka argumentuje v prípade namietania porušenia čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 ústavy tým, že odvolací súd aj dovolací súd „v praktickej rovine“ osvedčili hmotnoprávny   stav,   v ktorom   sťažovateľka   konajúca   po   celý   čas   v súlade   so   zákonom a s príslušnými dohodami nedostala od žalovaného dohodnutú cenu za vykonané práce ani tomu zodpovedajúcu odplatu od postupníka za postúpenie pohľadávky voči žalovanému. Naproti tomu žalovaný a postupník, ktorí porušili svoje povinnosti voči sťažovateľke, si vzájomné veriteľsko - dlžnícke vzťahy „efektne“ vysporiadali prostredníctvom uplatnenej pohľadávky sťažovateľky. Odvolací súd a dovolací súd svojím postupom a rozhodnutím poskytli právoplatnú a definitívnu ochranu právnym úkonom žalovaného a postupníka.Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tom, že označené súdy   nevyhodnotili   a neuplatnili   príslušné   zákonné   ustanovenia   v súlade   s účelom základného práva na súdnu ochranu, že na ujmu práv sťažovateľky poskytli právnu ochranu bezprávnemu   stavu,   čím   sťažovateľke   odopreli   náležitú   a dôvodnú   právnu   ochranu zodpovedajúcu   právu   na   jej   súdnu   ochranu   v   smere   efektívnej   a účinnej   ochrany   jej vlastníckeho práva k pohľadávke. Sťažovateľka namieta arbitrálnosť a rigidnosť postupu všeobecných   súdov   pri   aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   bez uvádzania ďalších ústavnoprávnych a zákonných dopadov rozhodnutí súdov na jej hmnotnoprávne postavenie. Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedeného   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   toto rozhodnutie:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   1 Obo   28/2002 zo dňa 3. septembra 2002 a rozsudkom sp. zn. Obdo V 4/2003 zo dňa 29. septembra 2004 porušil právo sťažovateľa R. K., a. s. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojitosti s čl. 20 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   jeho   právo   domáhať   sa   súdnej   ochrany   jeho   vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 28/2002 zo dňa 3. septembra 2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Obdo   V 4/2003   zo   dňa   29.   septembra   2004   a vec   vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

1.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 1 Obo 28/2002 z 3. septembra 2002.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že v danom prípade bola právomoc poskytnúť ochranu   ňou   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   v súlade s uplatnením princípu subsidiárnej právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v systéme   všeobecných   súdov,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky odmietol v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou pre nedostatok právomoci.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   základných   práv   aj   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry k porušeniu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   by   došlo   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   alebo   ak   by   v prípade   opravných   konaní   všeobecný   súd odmietol   opravný   prostriedok   alebo   zatavil   konanie   o ňom   bez   toho,   aby   ho   meritórne preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 115/03). V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na spravodlivé konanie a základné právo na súdnu ochranu   boli   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov sťažovateľky.   Všeobecné   súdy   prejednali   jej   vec   a rozhodli   o nej,   avšak   sťažovateľka nemala   v konaní   úspech.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   však   aj   neúspech v konaní (napr. potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdom vyššieho stupňa) napĺňa obsah základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ak   inak   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd preto posudzoval, či sťažovateľkou namietaná rigidnosť a arbitrálnosť rozhodovania by mohla naplniť znaky porušenia sťažovateľkou označených základných   práv   z dôvodu,   že   označené   súdy   aplikovali   príslušné   právne   predpisy   bez uvádzania   širších   ústavnoprávnych   a zákonných   dopadov   na   hmotnoprávne   postavenie sťažovateľky. Iné argumenty sťažovateľka neuviedla.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   dovolací   súd   vo   svojom   rozsahu   dostatočným spôsobom,   bez   znakov   rigidnosti   a arbitrálnosti   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľky, keď v odôvodnení rozsudku sp. zn. Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 uviedol:„Základnou otázkou dôvodnosti dovolania je posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu pohľadávku vo výške 3 249 608,30 Sk voči žalovanému uplatňovať, teda či žalobca mohol od   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   účinne   odstúpiť,   i keď   podľa   bodu   IV.   predmetnej zmluvy   bol   oprávnený   od   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   odstúpiť   za   predpokladu,   že postupník odplatu za postúpenú pohľadávku v stanovenej lehote nezaplatí, ktorá skutočnosť nastala.   Dôvodom,   pre   ktorý   podľa   odvolacieho   súdu   žalobca   od   zmluvy   o postúpení pohľadávok odstúpiť nemohol, je fakt, že v čase, keď žalobca žalovanému oznámil, že od zmluvy   o postúpení   pohľadávok   odstupuje   dňa   29.   3.   1999,   postúpená   pohľadávka   už neexistovala,   nakoľko   zanikla   vzájomným   započítaním   pohľadávok   medzi   postupníkom a tretím   subjektom.   Žalobca   žiadnym   hodnoverným   dôkazom   nepreukázal,   že   postupník pohľadávku, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999, od ktorého termínu sa stal veriteľom tejto pohľadávky, nemohol pohľadávku započítať. Jednoznačne v čase od 16. 2. 1999 žalobca stratil dispozičné právo s pohľadávkou disponovať, ktoré právo práve na základe zmluvy o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 získal postupník K.– K., s. r. o. Zo zmluvy o postúpení nevyplýva, že účinnosť tejto zmluvy bola podmienená zaplatením odplaty za postúpenú pohľadávku. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok pre postupcu (žalobcu) existovala možnosť za určitých podmienok od tejto zmluvy o postúpení pohľadávok odstúpiť. Odvolací súd však správne konštatoval, že i keď splnenie podmienky pre vznik oprávnenia na odstúpenie od zmluvy o postúpení nastalo, nebolo možné práve pre zánik pohľadávky postúpenej od zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16. 2. 1999 odstúpiť. Rozhodujúce pre využitie   možnosti   na   účinné   odstúpenie   od   zmluvy   o postúpení   pohľadávky,   teda   na navrátenie   do pôvodného   stavu   je,   aby   pohľadávka,   ktorá bola   predmetom   postúpenia, existovala.   V danom   prípade   v čase,   keď   žalobca   postupníkovi   oznámil,   že   od   zmluvy o postúpení   odstupuje,   postúpená   pohľadávka   neexistovala.   Zo   žiadneho   právneho ustanovenia   nevyplýva,   že   postupník   pohľadávku,   ktorej   v čase   od   16. 2. 1999   bol veriteľom, si túto započítať nemohol. Toto konanie sa nedá posudzovať, ako tvrdí žalobca v dovolaní, za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Jednoznačné je, že v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku je, že postupník, teda nie žalovaný, za pohľadávku dohodnutú odplatu nezaplatil tak, ako sa v zmluve o postúpení pohľadávky voči postupcovi zaviazal.   Odvolací   súd   správne   v dôvodoch   rozhodnutia   konštatoval,   že   žalobca   voči žalovanému stratil oprávnenie vymáhať pohľadávku titulom jeho práva na zaplatenie ceny požadovať, nakoľko zmluvou o postúpení zo dňa 16. 2. 1999 prestal byť veriteľom tejto pohľadávky,   keďže   pohľadávka   vzájomným   zápočtom   medzi   postupníkom   a tretím subjektom zanikla, a preto žalobca už nemohol účinne od zmluvy o postúpení pohľadávky odstúpiť, a teda stať sa veriteľom pohľadávky voči žalovanému.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p. ) dovolanie žalobcu označil z uvedených dôvodov za právne nedôvodné a s odkazom na ustanovenie § 243b O. s. p. dovolanie zamietol.“.

V súvislosti s namietanou neústavnosťou konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov ústavný súd uvádza, že ústavný súd síce zisťuje, či v konaní pred všeobecnými súdmi došlo/nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy), táto právomoc ústavného súdu však zásadne nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania zákonov pri svojej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 115/03).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   Obdo   V 4/2003   z 29.   septembra   2004   na   základe   argumentov   uvádzaných sťažovateľkou nemožno považovať ani za arbitrálny, ani rigidný, preto túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   rozsudkom   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   Obdo V 4/2003 z 29. septembra 2004 došlo aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   uvádza,   že   ochranu   vlastníckeho   práva   poskytujú   všeobecné   súdy, a preto   je   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   tomuto   základnému   právu v zásade vylúčená. Poskytnutie ochrany tomuto základnému právu by prichádzalo do úvahy na   úrovni   ústavného   súdu   v prípade   zistenia   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. júna 2005