znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Heleny   Štubňovej,   Lekáreň   na   sídlisku   Mier,   S., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva upraveného v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, porušenia   čl.   1   ods.   1   a čl.   12   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   11   Listiny základných práv a slobôd rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave č.   k. 2 Co 3/03-116 z 19. novembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Heleny Štubňovej o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Heleny Štubňovej (správne malo byť uvedené Mgr.; ďalej len „sťažovateľka“), Lekáreň na sídlisku Mier, S., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol k dohovoru“), porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 2 Co 3/03-116 z 19. novembra 2003 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka   ako   prevádzkovateľka   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   bola v rokoch   1998   a 1999   poskytovateľom   zdravotníckej   starostlivosti   aj   poistencom Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“).   Perspektíva sťažovateľke neuhrádzala faktúry za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Dňa 1. júla 1999 Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   rozhodnutie   č.   3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva a následne krajský súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 z 30. apríla 2001 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pohľadávky, ktoré mala sťažovateľka voči Perspektíve, si uplatnila súdnou cestou proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni podľa v čase uplatnenia nároku platného znenia § 34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   žalobou o zaplatenie   1 451 252,90   Sk   s prísl.   Okresný   súd   Bratislava   V žalobu   sťažovateľky zamietol   rozsudkom   č. k.   8   C 273/01-99   z 30.   októbra   2002. Krajský   súd   v odvolacom konaní   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   rozsudkom   č.   k.   2   Co   3/03-116 z 19. novembra 2003.

Sťažovateľka vyslovuje v sťažnosti názor, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil jej základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, právo upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a zároveň porušil čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (a predtým aj prvostupňový súd) nesprávne posúdil   vec   po   právnej   stránke,   keď   ustanovenia   novely   zákona   o zdravotnom   poistení vykonané zákonom č. 233/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť až po uplatnení pohľadávky sťažovateľky, vykladal v rozpore s ústavou.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania prijal tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   1.451.252,90   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   2   Co   3/03-116   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 11. 2003, č. k. 2 Co 3/03-116 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 200.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 listiny za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi   konaním   a rozsudkom   krajského   súdu   a sťažovateľkou   namietaným   porušením základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť zaručeného   v čl.   11   listiny.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať   ani   postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie   vziať   do   úvahy   iba   právo   a skutkový   stav,   ktoré   tu   boli   v čase   vyhlásenia rozsudku.   Rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľke   v uplatnení   označeného základného práva.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl. 11   listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03, II. ÚS 84/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy   a konkrétne   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   kde   sa   ochrana   základných   práv   a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom   rozsahu   aj   základné   práva   a slobody,   ak   táto   ochrana   má   oporu   v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy.   Platí   to   aj   pre   ochranu   pohľadávok,   ktoré   tvoria   súčasť   pojmu   majetok.   Ak sťažovateľka   uplatnila   nárok   na   ochranu   jej   majetku   (zaplatenie   pohľadávok,   pričom nerozhoduje   právny   dôvod,   a preto   to   môže   byť   aj   pohľadávka   vzniknutá   z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti) a všeobecné súdy o jej žalobe riadne konali a rozhodli o nej,   nemožno   pokračovať   v ochrane   jej   majetku   podaním   sťažnosti   v konaní   pred ústavným   súdom.   Právomoc   ústavného   súdu   nemôže   v takom   prípade   založiť   to,   že sa sťažovateľka nestotožnila s postupom a rozsudkom krajského súdu pri ochrane jej majetku, ak tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods.   2   a v čl.   46   až   48   ústavy,   kde   sú   upravené   ústavnoprocesné   princípy   postupov a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, IV.   ÚS   141/03)   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004