znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 140/03-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla, o sťažnosti V. J., bytom P., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. M. S., P.,vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 631/85 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sp. zn. 6708/03-8101 pri zabezpečovaní právnej pomoci v styku s cudzinou v súvislosti s týmto súdnym konaním takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. J. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupoma ) Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 631/85 p o r u š e n é b o l o ;b ) Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6708/03-8101   pri zabezpečovaní právnej pomoci v styku s cudzinou v súvislosti so súdnym konaním vedeným   na   Okresnom   súde   v Prešove   pod   sp.   zn.   13   C   631/85 p o r u š e n é n e b o l o.

2. Okresnému súdu v Prešove p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 631/85 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Prešove p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   V.   J. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   vo   výške   8 800   Sk   (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2003 doručená   sťažnosť   V.   J.,   bytom   P.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   komerčným právnikom JUDr. M. S., P., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 631/85 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo“)   sp.   zn.   6708/03-8101   pri   zabezpečovaní   právnej   pomoci   v styku s cudzinou v súvislosti s uvedeným súdnym konaním.

Matka   sťažovateľky   30.   apríla   1985   podala   okresnému   súdu   žalobu   o   určenie otcovstva k maloletej V. J.. Toto konanie do dnešného dňa nie je právoplatne skončené, dokonca nebolo vydané ani jedno rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu a ministerstva je neodborný a neúčinný. Vzhľadom na to, že v tomto konaní o určenie otcovstva je účastníkom konania cudzí štátny príslušník, okresný súd robí úkony vo vzťahu k domovskému štátu žalovaného prostredníctvom ministerstva.

Podľa   názoru   sťažovateľky   ministerstvo   zapríčinilo   prieťahy   spočívajúce v nedoručovaní dokumentov príslušným orgánom na strane žalovaného a nekonalo tak bez zbytočných prieťahov. Rozsah prieťahov spôsobených zo strany ministerstva sťažovateľka nemôže posúdiť, keďže jej spis ministerstva nebol prístupný, ale sťažovateľka poukazuje na konanie   ministerstva   v rokoch   1995   až   1998,   keď   došlo   k zámene   osoby   žalovaného a všetky dožiadania a úkony sa vykonávali voči inej osobe.

Okresný súd spôsobil prieťahy podľa sťažovateľky v tom, že vo veci nekonal alebo konal   neodborne,   podával   neúplné   dožiadania,   opomenul   dožiadania   preložiť   súdnym znalcom. Nekonal hlavne v rokoch 1996, 1997, ale tiež od apríla 1992, v roku 1993 a v roku 1994, ako aj od roku 2000, a to od ustanovenia znalca v odbore. Sťažovateľka poukazuje pritom   na   tú   skutočnosť,   že   pobyt   žalovaného   bol   od   počiatku   známy,   jeho   adresa   sa nezmenila a jeho osobu nebolo potrebné vyhľadávať prostredníctvom organizácií, ktoré sa týmto zaoberali.

Sťažovateľka využila aj inštitút sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní na orgáne štátnej správy súdu (sťažnosť z 3. marca 2003 predsedovi okresného súdu).

Sťažovateľka požaduje okrem vyslovenia zbytočných prieťahov v konaní aj priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   300   000   Sk,   ktoré   navrhuje   pomerne   rozdeliť medzi ministerstvo a okresný súd. Zároveň uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia za dva   úkony   právnej   pomoci   v konaní   pred   ústavným   súdom   spočívajúce   v prevzatí   veci a podaní sťažnosti v celkovej sume 8 800 Sk (v čase podania sťažnosti ešte podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prijal ju na ďalšie konanie v rozsahu navrhnutom sťažovateľkou.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a ministerstvo na   vyjadrenie   k sťažnosti   a k otázke,   či   sa   má   vo   veci   konať   ústne   pojednávanie.   Na vyjadrenie k otázke konania ústneho pojednávania vyzval ústavný súd aj sťažovateľku.

Okresný súd, ministerstvo a aj sťažovateľka ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

K sťažnosti uviedol okresný súd nasledovné:„Konanie pod č. k. 13 C 631/85 bolo začaté dňa 30. 4. 1985. V roku 1985 a 1986 sa konalo bez prieťahov a snahou sudcu bolo čo najskôr vypočuť žalovaného. Z toho dôvodu došlo k opomenutiu určitých formálnych náležitostí dožiadania, čo však nie je možné hodnotiť ako neodbornosť. Mám za to, že posúdenie takejto otázky vôbec neprináleží sťažovateľke. Žalovaný bol vypočutý dňa 4. júna 1986 a keďže súhlasil s vykonaním znaleckého dokazovania, bolo toto nariadené uznesením zo dňa 13. 11. 1986. K predĺženiu   konania   v nasledujúcom   období   došlo   v dôsledku   zachovania   postupu   pri styku s cudzinou, a teda aj pretlmočením všetkých doručovaných písomností a obmedzený výber tlmočníkov v srbochorvátštine. Tiež je potrebné zdôrazniť zložitú politickú situáciu v bývalej Juhoslávii, čo sťažovalo postup justičných orgánov Srbska.

Nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že žalovaný bol dotazovaný cestou dožiadania z roku 1990 na tie isté skutočnosti ako v roku 1986. Dožiadanie Okresného súdu v Prešove smerovalo   k ustanoveniu   znalca   v domovskom   štáte   žalovaného,   ktorého   úlohou   bolo vykonať   krvnú   skúšku   žalovaného.   Pokiaľ   dožiadaný   súd   pochopil   žiadosť   inak a žalovaného len vypočul, nie je možné za to viniť konajúci súd.

Od roku 1996 až po súčasnosť prebiehala snaha o komunikáciu s justičnými orgánmi Srbskej republiky.   Dňa   6.   6.   2003 bolo   doručené   Okresnému súdu v Prešove   vybavené dožiadanie, ktoré je potrebné preložiť.

S pochopením   konštatujem,   že   pre   sťažovateľku   je   dĺžka   prebiehajúceho   konania neúnosná a takýto stav poznačil jej doterajší osobný život. Nie je však možné prehliadnuť, že   nedostatočná   komunikácia   s Ministerstvom   spravodlivosti   Srbskej   republiky   značne prispela k takémuto stavu.“.

Minister spravodlivosti k sťažnosti uviedol:„K obsahu sťažnosti V. J. zo dňa 12. 6. 03 uvádzam, že Ministerstvo spravodlivosti SR   nemá   aktívnu   legitimáciu   konať   vo   veciach   prejednávaných   súdmi.   Vystupuje   ako sprostredkovateľ   pre   styk   medzi   justičnými   orgánmi   Slovenskej   republiky   a justičnými orgánmi   nástupníckych   štátov   bývalej   SFRJ   podľa   čl.   4   Zmluvy   medzi   ČSSR   a SFRJ o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných zo dňa 20. 1. 1964 (vyhl. č. 207/1964 Zb.). Všetky dožiadania prijaté z Okresného súdu Prešov sa týkali označeného otca Z. S. (nar....) a boli v primeranom čase odoslané do cudziny; rovnako boli informácie a písomnosti doručené z cudziny zaslané slovenskému súdu.

Ako vyplýva z pripojeného spisu, zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky k prieťahom v konaní nedošlo.

Zároveň oznamujem, že netrvám na ústnom pojednávaní v tejto veci.“.

Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že okresný súd ihneď po podaní návrhu žaloby o určenie otcovstva (30. apríla 1985) ustanovil vtedy maloletej V. J. kolízneho opatrovníka a ihneď   začal   komunikáciu   s ministerstvom   vo   veci   dožiadania   vzhľadom   na   konanie s cudzím prvkom. V roku 1985 - 1986 sa uskutočnili tri pojednávania, z ktorých dve sa pre neprítomnosť   obidvoch   účastníkov   a jedno   pre   neprítomnosť   odporcu   neuskutočnili. V rokoch   1987   až   2002   okresný   súd   komunikoval   s ministerstvom   vo   veci   zaslania dožiadania do Juhoslávie (neskôr Srbska) s výnimkou roku 1989, obdobia február 1995 – jún 1999 a február 2000 – máj 2002. Zo spisu vyplynulo, že v roku 1986 bola nariadená krvná skúška matky, dieťaťa a označeného otca dieťaťa (dožiadaním). Zo spisu vyplynulo, že 6. júna 2003 došlo na okresný súd z ministerstva vybavené dožiadanie, 3. júla 2003 okresný súd nariadil informatívny výsluch, na ktorý sa matka nedostavila, a 3. septembra 2003 ustanovil okresný súd tlmočníka.

Zo spisu okresného súdu je preukázané, že okresný súd opakovane počas rokov 1987

-   2002   formuloval   na   súdne   orgány   domovského   štátu   žalovaného   prostredníctvom ministerstva svoje dožiadania, informoval sa na ich vybavenie.

Zo   spisu   ministerstva   vyplynulo,   že   vo   veci   opakovane   v rokoch   1986   -   2003 komunikoval   vo   veci   dožiadania   prostredníctvom   nášho   zastupiteľského   úradu s príslušnými   orgánmi   bývalej   Juhoslávie,   neskôr   Republiky   Srbsko,   pričom   situáciu v komunikácii ovplyvňovala prebiehajúca občianska vojna.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súcu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil   tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 631/85, ako aj zo spisu ministerstva sp. zn. 6708/03-8101 zistil, že v namietanom súdnom konaní ide o určenie otcovstva k dieťaťu, kde označeným otcom   je   cudzí   štátny   príslušník.   Táto   skutočnosť   sama   osebe   (medzinárodný   prvok v konaní)   síce   neovplyvňuje   právnu   zložitosť   veci,   avšak   takéto   konanie   je   spravidla fakticky   mimoriadne   zložité,   pretože   dochádza   k uplatneniu   pravidiel   právnej   pomoci s cudzím prvkom v občianskoprávnom konaní, ktoré si vyžaduje vstup iného ako súdneho orgánu, v danom prípade ústredného orgánu štátnej správy - ministerstva do tohto procesu pri zabezpečovaní súčinnosti dožiadaného štátu. Navyše, v prípade posudzovaného konania situácia v dožiadanom štáte - občianska vojna v prvej polovici 90. rokoch 20. storočia - reálne sťažovala komunikáciu s dožiadaným štátom. V neposlednom rade na posudzované konanie mala veľký vplyv aj skutočnosť, že je nevyhnutná bezprostredná osobná účasť účastníka konania na dokazovaní, ktoré je podkladom pre rozhodnutie. Z hľadiska povahy veci ústavný súd považuje určenie otcovstva za veľmi citlivú otázku, ktorej význam (a celého   konania   s ním   spojeného)   je   pre   psychický   a fyzický   vývoj   dieťaťa nespochybniteľný. Z tohto dôvodu   ústavný súd považuje namietané konanie za fakticky mimoriadne zložité.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky   v namietanom   konaní,   táto   v čase   začatia konania bola maloletá (nar.  ...)   a návrh   (žalobu) na určenie otcovstva   podala jej matka JUDr.   M.   J.,   maloletá   bola   v konaní   zastúpená   kolíznym   opatrovníkom   -   príslušným orgánom   štátnej   správy   -   orgánom   starostlivosti   o deti.   Ústavný   súd   uzavrel,   že sťažovateľka,   t.   č.   už   plnoletá,   ktorá   sa   obrátila   so   sťažnosťou   o   vyslovenie   porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov na ústavný súd, nijakým spôsobom neovplyvnila celkovú dĺžku namietaného konania.

3. Posledným kritériom, ktoré ústavný súd použil pri zisťovaní existencie zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. 13 C 631/85 a v postupe ministerstva sp. zn. 6708/03-8101, bol postup týchto orgánov.

a) Pri posudzovaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal zo skutočnosti, že vec v namietanom konaní o určenie otcovstva je skutkovo zložitá vzhľadom na obsiahnutý medzinárodný prvok a komplikovanú situáciu v domovskom štáte žalovaného. To viedlo k tomu, že po podaní návrhu (žaloby) na začatie konania sa úkony okresného súdu zúžili na zasielanie dožiadaní prostredníctvom ministerstva do domovského štátu žalovaného, pričom vzájomná komunikácia obidvoch štátnych orgánov bola pomerne intenzívna. V rokoch 1992 a 1993, ktoré sťažovateľka označila ako obdobie nečinnosti okresného súdu, podľa názoru ústavného súdu nebol okresný súd nečinný, pretože v roku 1992 sformuloval dožiadanie pre súd   domovského   štátu   žalovaného   a v roku   1993   žiadal   ministerstvo   o podanie   správy v predmetnej   veci   dožiadania.   Od   februára   1995,   keď   okresný   súd   sformuloval   nové dožiadanie, až do júna 1999, keď vyzval matku na zaplatenie zálohy na trovy znaleckého dokazovania, ako aj od februára 2000 do mája 2002, keď sformuloval ďalšie dožiadanie na vykonanie znaleckého dokazovania v domovskom štáte žalovaného, však okresný súd vo veci nekonal, hoci mu v tom nebránila zákonná prekážka. Táto nečinnosť bola dôvodom na rozhodnutie   ústavného   súdu   o porušení   základného práva   sťažovateľky   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v tomto období okresným súdom.

b) Ústavný súd posudzoval ďalej postup ministerstva, avšak v tomto postupe nezistil dôvod na konštatovanie zbytočných prieťahov v konaní, a tým porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru ústavného súdu ministerstvo   ako   orgán   sprostredkujúci   kontakt   okresného   súdu   s príslušným   orgánom domovského   štátu   žalovaného   prostredníctvom   zastupiteľského   orgánu   Slovenskej republiky   v tomto   štáte   dostatočne   komunikovalo   s okresným   súdom   a všetky   jeho dožiadania   a s nimi   spojené   administratívne   úkony   vykonávalo   v súlade   s jeho požiadavkami.   Ak   aj   sťažovateľka   označila   obdobie   rokov   1995   až 1998   za   nečinnosť ministerstva,   ústavný   súd   zistil,   že   v roku   1995   ministerstvo   urobilo   úkony   vo   veci doručovania dožiadania do domovského štátu žalovaného, ktoré však bolo v októbri 1995 vrátené ako nedoručiteľné, a následne zaslalo ministerstvo vrátenie dožiadania okresnému súdu. Ďalšie požiadavky na zaslanie dožiadania alebo na inú komunikáciu so súdnym alebo iným orgánom domovského štátu žalovaného okresný súd v označenom období ministerstvu nezaslal.

Ústavný   súd   so   zohľadnením   týchto   skutočností   preto   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom ministerstva porušené nebolo.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 13 C 631/85 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovateľka vo svojej sťažnosti požadovala primerané finančné zadosťučinenie od okresného   súdu   vo   výške   150   000   Sk   (a   od   ministerstva   150   000   Sk),   čo   odôvodnila nasledovne:

„Titulom nečinnosti a prieťahmi súdu a Ministerstva spravodlivosti SR si uplatňujem finančné zadosťučinenie v celkovej výške Sk 300 000,00, ktoré navrhujem pomerne rozdeliť medzi   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   a Okresný   súd   v Prešove.   Uplatnený   nárok nemajetkovej ujmy voči obom subjektom odôvodňujem nasledovne. Ich zlý postup a pasivita zapríčinili moju právnu neistotu. Nie menej závažný je aj môj pocit krivdy, menejcennosti medzi spolužiakmi a rovesníkmi ako aj ponižovanie, ktoré som zažívala tak od rovesníkov ako aj od dospelých. Po dobu od svojho narodenia až dodnes nemám vo svojom rodnom liste zapísaného svojho otca, čo mi spôsobovalo nemálo problémov a ťažkostí. Pre všetky úradné účely sme s matkou museli vyzdvihnúť nové vyhotovenie rodného listu s aktuálnym dátumom tak, aby bolo preukázané, že v rodnom liste nemám zapísaného otca. V škole som to nemala o nič ľahšie,   keď som sa vystavovala výsmechu spolužiakov.   Učitelia sa ma neustále   vypytovali,   či už mám v rodnom liste uvedeného otca.   Vždy ma   hlboko ranila myšlienka, že som dieťa bez otca. Moja ľudská dôstojnosť bola týmto dotknutá nehovoriac ani o dobrej povesti mňa a matky, kde pri vedení súdneho sporu mnohí ľudia naznačovali, že   či   vôbec   žalovaný   je   mojim   otcom,   keď   sa   súd   vedie   tak   dlho.   Týmito   prieťahmi a postupom súdu a ministerstva bola znížená moja ľudská dôstojnosť a musela som znášať ponižovanie od ostatných ľudí. To že do dnešného dňa nie je ukončené súdne konanie, ma veľmi trápi a ťažko sa stotožňujem s myšlienkou, že ešte stále nemôžem mať v rodnom liste zapísaného svojho otca. Táto skutočnosť poznačila výrazným spôsobom celý môj život. Aj s mojou matkou sme žili dlhodobo samé len so starými rodičmi, ktorí medzičasom zomreli. Keby sa stalo niečo mojej matke, ostávam na svete sama bez možnosti obrátiť sa v núdzi na druhého rodiča.“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom na dobu nečinnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 13 C 631/85, berúc do úvahy,   že   sťažovateľka   sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinila,   a zohľadňujúc konkrétne   okolnosti   prípadu,   celkovú   dĺžku   konania   a povahu   veci   vrátane   pozície sťažovateľky počas 18 rokov trvajúceho konania, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. M. S. vo výške 8 800 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z z. o odmenách komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci),   pričom   vychádzal   z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a 13 Sk režijný paušál (právny zástupca síce vyčíslil jeden úkon, ale zo spisu vyplynuli dva úkony).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004