znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 140/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2002 o sťažnosti   S.   L.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr.   S.   J.,   B.,   ktorou   namietol porušenie základných   práv   podľa   čl.   23   ods.   5,   čl.   41   ods.   4   a   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky Č. p.: PPZ-546/UHCP-CP-2001   z   26.   októbra   2001   v   spojení   s   rozhodnutím   Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Č. p.: KRP-699-4/CP-2000-V z 27. júla 2000 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 208/01 z 27. marca 2002, za účasti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. L.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2002 doručená sťažnosť S. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietol porušenie základných   práv   podľa   čl.   23   ods.   5,   čl.   41   ods.   4   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky Č. p.: PPZ-546/UHCP-CP-2001   z   26.   októbra   2001   v spojení   s rozhodnutím   Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Č. p.: KRP-699-4/CP-2000-V z 27. júla 2000 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 208/01 z 27. marca 2002.

Sťažovateľ navrhol označené rozhodnutia správnych orgánov zrušiť bez toho, aby sa vec vrátila na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a preskúmal   ju   zo   všetkých   hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 208/01 z 27. marca 2002 ústavný súd zistil, že   najvyšší   súd   zrušil   rozhodnutie   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky Č. p.: PPZ-546/UHCP-CP-2001   z   26.   októbra   2001   v spojení   s   rozhodnutím   Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Č. p.: KRP-699-4/CP-2000-V z 27. júla 2000 a vec vrátil žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy zotrváva na svojej stabilnej judikatúre, ktorá   sa   síce   vyvíjala na   základe   podnetov   na   začatie   konania,   ale jej   argumentácia   je použiteľná aj v súčasnom konaní o sťažnostiach podľa citovaného článku ústavy. Z tejto judikatúry (napríklad I. ÚS 78/1999) vyplýva, že ústavný súd odmietne sťažnosť (predtým podnet) pre nedostatok právomoci na prerokovanie veci, ak ochranu tomu právu, porušenie ktorého ňou navrhovateľ namietal, poskytujú všeobecné súdy v správnom súdnictve.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu uplatnil nárok na ochranu svojich základných práv (čl. 23 ods. 5 a čl. 41 ods. 4 ústavy), ktorý však, dokonca úspešne, uplatnil v   konaní   pred   najvyšším   súdom   v správnom   súdnictve.   Preto   bolo   treba   jeho   sťažnosť v tomto rozsahu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu. V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že požiadavke na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov by nemohol vyhovieť aj z dôvodu, že tieto rozhodnutia už neexistujú, lebo boli zrušené rozsudkom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ ďalej namietol zbytočné prieťahy v správnom konaní pred Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.

Od 1. januára 2002 v súlade s novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   sťažovateľ   mohol   a   mal   napadnúť   nečinnosť Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   žalobou   v   správnom   súdnictve.   Kompetencia správneho   súdnictva   sa   od   účinnosti   citovanej   novely   Občianskeho   súdneho   poriadku rozšírila aj na preskúmanie zákonnosti postupov vrátane nečinnosti orgánov verejnej správy (§   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a   takto   sa   rozšíril   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd).   Právomoc   správneho   súdnictva   však   vylučuje   právomoc ústavného súdu. Preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

Nedostatok právomoci ústavného súdu viedol k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).