znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 14/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veciach vedených Ústavným súdom Slovenskej republiky pod   sp. zn.   Rvp   10/2011   a   sp.   zn.   Rvp   49/2011,   ktorými   namietala   porušenie   práva na spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne   č.   k.   5   CoE   373/2010-31   z   1.   októbra   2010   a   č.   k.   19   CoE   343/2010-36 z 21. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10/2011   a sp.   zn. Rvp 49/2011 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 10/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. januára 2011 a 11. januára 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka), ktorými   namietala   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 373/2010-31 z 1. októbra 2010 a č. k. 19 CoE 343/2010-36 z 21. septembra 2010.

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 17. decembra 2007 (Rvp 10/2011) a 30. septembra 2008 (Rvp 49/2011) poskytla fyzickým osobám úvery v sume 331,94 € a 165,97 €, ktoré spolu s ďalšími   poplatkami boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v   7,   resp.   5   mesačných   splátkach.   Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   v   zmluvách   dohodnuté,   že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúce splátky, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal okamžite splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru, ktorí však tento neuhradili. Na základe   uvedeného   sťažovateľka   voči   dlžníkom   zahájila   rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeným   zriaďovateľom   Slovenská   rozhodcovská,   a. s., Bratislava,   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľkou a dlžníkmi, čím podľa nej rozhodcovské nálezy nadobudli povahu exekučného titulu.

2.1 Vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10/2011 bola 11. decembra 2008 spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica oprávneného o vykonaní exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Prievidza 6. februára 2009   začal   nútený výkon   rozhodnutia,   t. j. exekúciu.   Okresný   súd Prievidza   ako vecne a miestne   príslušný   súd   na   rozhodovanie   o   exekučnej   agende   popri   konaní   o   vstupe vedľajšieho   účastníka   začal   z   vlastného   podnetu   „ex   offo“,   podľa   sťažovateľky   bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa účastníkov k návrhu súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania   uznesením   č. k.   15 Er 50/2009-14 z 12. februára   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka 9. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 373/2010-31 z 1. októbra 2010 tak, že napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne a právne potvrdil.

2.2   Vo   veci   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   49/2011   bol   postup sťažovateľky voči dlžníkovi obdobný ako vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 10/2011 s tým, že 16. júla 2009   sa   stal   rozhodcovský   nález rozhodcovského   súdu   vykonateľným. Dňa 5. augusta   2009   bola   pred   súdnym   exekútorom   spísaná zápisnica   o   vykonaní exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia Okresného súdu Trenčín 22. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dňa 14. júna 2010 podal povinný návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd Trenčín začal konanie o zastavení exekúcie a následne podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu sa   účastníkov   k   návrhu   uznesením   č.   k.   60 Er   1744/2009-18   z 22.   júna 2009   konanie zastavil.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 CoE 343/2010-36 z 21. septembra 2010 tak, že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   bolo porušené jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku   zaručené   v   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Sťažovateľka   v   sťažnostiach podrobne uviedla okolnosti, ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie označených práv. Za tieto považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti   konania,   keď   označené   okresné   súdy   z   vlastného   podnetu,   t. j.   bez podnetu   exekútora,   sťažovateľky   alebo   povinného   začali   konanie   o   zastavení   exekúcie, pričom   pred   začatím   tohto   konania   nedali   možnosť   účastníkom   exekučného   konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom, resp. možnosť navrhnúť nové dôkazy. Sťažovateľka   taktiež   uvádza,   že   označené   okresné   súdy,   ako   aj   krajský   súd   neoznačili ochraňovaný verejný záujem, ktorý by odôvodňoval začať konanie na zastavenie exekúcie.

Podľa názoru sťažovateľky v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že označené okresné súdy exekúciu zastavili, čím znemožnili nútený výkon práva, ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

4.   Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný súd vydal nález,   ktorým   vysloví   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného v čl. 6 ods.   1 dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 5 CoE 373/2010-312 z 1. októbra 2010 a č. k. 19 CoE 343/2010-36 z 21. septembra 2010, zruší označené uznesenia krajského a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 371,34 € (Rvp 10/2011) a 527,82 € (Rvp 49/2011) a zaviaže krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 63,94 € (Rvp 10/2011) a 82,58 € (Rvp 49/2011).

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

7.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 5 CoE 373/2010-31 z 1. októbra 2010 a č. k. 19 CoE 343/2010-36 z 21. septembra 2010.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

11. Spoločné prerokovanie vecí

11.1 Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

11.2 V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

11.3   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

11.4   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10/2011 a Rvp 49/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy   o spojení   týchto   sťažností   na   spoločné   konanie,   tak   ako   to   je   uvedené   v   bode 1 výroku tohto uznesenia.

12. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

12.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12.2   Sťažovateľka   namietala,   že   krajským   súdom   bolo   porušené   jej   právo vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresné súdy z vlastného podnetu   začali   konanie   o   zastavení   exekúcie,   pričom   účastníkom   exekučného   konania neposkytli priestor vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa tvrdení sťažovateľky nahradili vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila   právnu   istotu   a   legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolenú   vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   okresné   súdy   ani   krajský   súd   nezdôvodnili,   z   akých dôvodov a v danom okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok na výkon exekúcie alebo porušenie povinností exekútorom) začali okresné súdy konanie o zastavení exekúcie,   pričom   neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý   by bol nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného   práva   došlo   podľa   sťažovateľky   aj   tým,   že   okresné   súdy   a   krajský   súd   v priebehu konania na zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti   vôle   účastníkov   konania,   pričom   týmto   nedali   priestor   na   vyjadrenie   sa k vykonaným dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.

12.3   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   skúmal,   či   ochranu sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   práva   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne prostriedky nápravy. Z   obsahu   sťažností   a   k   nim   pripojených   príloh   vyplýva,   že   v   uvedených   prípadoch sťažovateľka   pred   podaním   sťažností   ústavnému   súdu   nevyčerpala   všetky   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnostiach uvádzané dôvody predstavujú dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytli   účastníkom   konania   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie exekúciu   zastaviť,   navrhnúť, potom   exekučné súdy, a teda   aj krajský súd napadnutými uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

12.4 Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania v uvedených   prípadoch   nepodala,   ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojej   subsidiárnej právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.5   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.

13. Namietané porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu

13.1   Sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie práva zaručeného v čl. 1 dodatkového   protokolu   a   zrušil   tieto   rozhodnutia.   Z   obsahu   sťažností   vyplýva,   že   ich podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky   so   zastavením   konania   v   exekučných   veciach,   čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo na ochranu majetku v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

13.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

13.3 Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

13.4 Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami   súdov   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a   rozhodovali   v   zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

13.5 Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka namieta,   a napadnutými uzneseniami krajského súdu,   a preto   ústavný súd sťažnosti   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnené   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

14.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   sťažnostiach   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011