znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 14/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 36 písm. c), čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava III pod sp. zn. 15 C 88/99, Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 450/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 227/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2009 doručená sťažnosť M. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl.   36   písm.   c),   čl.   46   ods.   1   a   čl. 47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 C 88/99, Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 450/07 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   pod   sp.   zn.   2   Cdo   227/09.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 30. novembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 12. mája 1999 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal od P., a. s. (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody z pracovného úrazu pri odvracaní škody hroziacej žalovanej vo výške 353 298 Sk. Rozsudkom okresného súdu č. k. 15 C 88/99-248 zo   4.   júla   2007   bola   žaloba   zamietnutá.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 450/07 zo 16. októbra 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, avšak ešte pred jeho podaním požiadal okresný súd o ustanovenie advokáta. Keďže sa tak nestalo, 18. decembra 2007 sa sťažoval na prieťahy v tomto smere. Uznesením okresného súdu č. k. 15 C 88/99-316 z 5. januára 2009 bola jeho žiadosť o ustanovenie advokáta zamietnutá pre nedoloženie súčasného príjmu. Sťažovateľ podal proti uzneseniu odvolanie s tým, že výzvu na doloženie súčasného príjmu nedostal. Uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 73/2009 z 30. apríla 2009 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené bez toho, aby bolo vykonané akékoľvek šetrenie. Uznesenie mu bolo doručené 10. augusta 2009, a keďže dovtedy sa sťažovateľovi podarilo   vybaviť   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch,   podal 10. augusta 2009 novú žiadosť o ustanovenie advokáta. Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 227/2009 z 23. septembra 2009 bolo dovolacie konanie zastavené.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru   v konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15 C 88/99,   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   9   Co   450/07   a najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 227/09 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu zo 4. júla 2007 a krajského súdu zo 16. októbra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie inému súdu toho istého druhu a stupňa (vzhľadom na skúsenosti s prieťahmi v konaní). Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia za spôsobenú psychickú ujmu a nesprávny úradný postup v sume po 2 500 € od   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Domáha   sa   aj   priznania nemajetkovej ujmy 800 € bez uvedenia, od ktorého zo všeobecných súdov to požaduje. Žiada celkom 8 300 €.

Žiada tiež o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 227/2009 z 23. septembra 2009 vyplýva, že   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   9 Co 450/07 zo 16. októbra   2008   bolo   zastavené.   Rozsudkami   okresného   súdu   č.   k.   15 C 88/99-248 zo 4. júla 2007 a krajského súdu sp. zn. 9 Co 450/07 zo 16. októbra 2008 bola právoplatne zamietnutá žaloba sťažovateľa o určenie, že jeho úraz zo 4. novembra 1998 je pracovným úrazom   a o zaplatenie   odškodného   vo   výške   353   964   Sk   (11   749,45   €)   s úrokmi z omeškania   vo   výške   17,6   %   ročne   počítanými   od   5.   novembra   1998   do   zaplatenia. Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, pričom namietal, že spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   keďže   krajský   súd   nezohľadnil   sťažovateľom uvádzané skutočnosti (napr. príčiny a dôvody vzniku úrazu, zdravotný stav sťažovateľa pred nástupom do zamestnania, dôvody vzniku jeho invalidity a pod.). Neprihliadol ani na to, že žalovaná porušila viacero povinností vyplývajúcich jej z ustanovení Zákonníka práce, najmä v súvislosti   s ochranou   zamestnancov   pri   práci.   Okresný   súd   výzvou   z 21.   júla   2009 požiadal   sťažovateľa,   aby   v stanovenej   lehote   oznámil   meno   advokáta,   ktorý   ho   bude v dovolacom konaní zastupovať, a súčasne založil do súdneho spisu jeho splnomocnenie. Sťažovateľ   reagoval   podaním   z 30.   júla   2009,   v ktorom   uviedol,   že   súčasne   s podaním dovolania   podal   aj   žiadosť   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   podľa   §   30 Občianskeho súdneho poriadku a čaká na ustanovenie advokáta. Podľa zistenia najvyššieho súdu   žiadosťou   doručenou   okresnému   súdu   20.   októbra   2008   (t. j.   ešte   pred   podaním dovolania), sťažovateľ požiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov odvolávajúc sa na uznesenie okresného súdu z 18. júna 2003, ktorým mu tento ustanovil kvalifikovaného zástupcu pre konanie o veci (toto uznesenie bolo okresným súdom zrušené uznesením zo 16.   júna   2004).   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nereagoval   na   výzvu   okresného   súdu v súvislosti   s   preukázaním   svojich   aktuálnych   príjmov,   okresný   súd   uznesením   č.   k. 15 C 88/99-316   z 5. januára   2009   zamietol   jeho   žiadosť   o ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov. Toto uznesenie bolo potvrdené následným uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co 73/2009 z 30. apríla 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že by mal sám právnické vzdelanie a jeho žiadosti o ustanovenie kvalifikovaného zástupcu pre dovolacie konanie nebolo vyhovené. Napriek poučeniu, že v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, a vedomosti o právoplatnom rozhodnutí o zamietnutí jeho žiadosti o ustanovenie   advokáta   nepredložil   splnomocnenie   preukazujúce   splnenie   podmienky povinného   zastúpenia   advokátom.   Keďže   sťažovateľ   neodstránil   nedostatok   podmienky obligatórneho   zastúpenia,   ktorej   absencia   bráni   v dovolacom   konaní   ďalej   pokračovať, najvyšší súd konanie o dovolaní podľa § 104 ods. 2 v spojení s § 243c a § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zastavil. Nemohol sa pritom zaoberať vecnou správnosťou napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   dátumovej   pečiatky   prevzal   sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu 20. októbra 2009, a to potom, ako podľa dátumovej pečiatky okresného súdu bol spis spolu s uznesením 7. októbra 2009 vrátený z najvyššieho súdu na okresný súd.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 15 C 88/99 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 450/07 je oneskorene podaná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci   ústavnému   súdu   nie   je   známe,   kedy   nadobudol   rozsudok   okresného   súdu zo 4. júla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu zo 16. októbra 2008 právoplatnosť, zo skutočnosti,   že   okresný   súd   21.   júla   2009   vyzval   sťažovateľa   na   oznámenie   mena advokáta,   ktorý   ho   bude   v dovolacom   konaní   zastupovať,   možno   bezpečne   usúdiť,   že rozsudok krajského súdu sa musel stať právoplatným ešte pred týmto dňom. Preto sťažnosť odovzdaná   na   poštovú   prepravu   30.   novembra   2009   bola   podaná   dávno   po   uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 227/2009. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Keďže sťažovateľ nemajúci sám právnické vzdelanie musel byť v dovolacom konaní povinne   zastúpený   advokátom   a keďže   táto   podmienka   nebola   splnená   (právoplatnými uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu   sa   nevyhovelo   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov a sťažovateľ napriek tomu žiadneho advokáta zastupovaním v dovolacom konaní nepoveril), nezostalo najvyššiemu súdu iné, ako dovolacie konanie zastaviť.

Uvedené závery najvyššieho súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   napokon   poznamenať,   že   vzhľadom   na ustanovenie § 237 a § 238 Občianskeho súdneho poriadku (s prihliadnutím aj na dôvody podaného dovolania) v danom prípade nebolo dovolanie vôbec prípustné. Sťažovateľ mal preto   postupovať   tak,   že   v zákonnej   dvojmesačnej   lehote   mal   podať   proti   rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010