znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 14/09-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   F.   S.,   P.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   B.,   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 39/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 39/95 p o r u š e n é b o l o.

2. F. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť mu   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   F.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e:

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn. II. ÚS 14/09 z 21. januára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 39/95 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 14. marca 1995 podal okresnému súdu návrh na začatie konania, v ktorom sa domáhal určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru   a náhrady   mzdy   z   dôvodu   neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru. Na okresnom   súde   sa   do   roku   1997   uskutočnilo   sedem   pojednávaní,   na   ôsmom   – 20. augusta 1997 – okresný súd meritórne rozhodol. Po odvolaní účastníkov bol 27. apríla 1997 spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý 15. januára 1999 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok v časti potvrdil a v časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 19. februára 1999. Dňa 21. mája 1999 sa na súde prvého   stupňa   konalo   pojednávanie,   predmetom   ktorého   nebolo   žiadne   dokazovanie. Sťažovateľ   bol   opätovne   vyzvaný   na   špecifikovanie   návrhu,   čo   vykonal   podaním z 27. augusta   1999. Ďalšie pojednávania sa   uskutočnili 20. septembra 1999, 20.   októbra 2000, 29. novembra 2000 a 24. januára 2000, avšak ich prínos podľa sťažovateľa nebol žiadny.

Dňa 12. marca 2001 okresný súd vydal uznesenie, ktorým prerušil konanie z dôvodu vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   úpadcu   (uznesenie   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok odporcu nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2000).

Sťažovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu sťažnosť uznal za čiastočne opodstatnenú.

Dňa 13. novembra 2003 okresný súd uznesením rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že nepripustil vstup ďalšieho účastníka konania namiesto doterajšieho odporcu.

Dňa 16. septembra 2008 okresný súd uznesením   sp.   zn. V-2 8 C 39/95 zastavil konanie z dôvodu zániku odporcu. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 22. septembra 2008.

Sťažovateľ uviedol, že vo veci nebolo dosiaľ meritórne rozhodnuté o jeho nároku na náhradu   mzdy   a   konanie   do   vydania   uznesenia   o   zastavení   konania   trvalo   takmer 13 a pol roka.

Sťažovateľ   z uvedeného   vyvodil   porušovanie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd BRATISLAVA III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2-8 C 39/95 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo, aby bola jeho záležitosť prejednaná v primeranej lehote, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Sťažovateľovi sa priznáva peňažná suma vo výške 500.000,- Sk ako primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   Okresný   súd   BRATISLAVA   III   povinný   vyplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil takto:„1. konanie v takejto jednoduchej veci trvalo viac ako 13 a pol roka,

2. Okresný súd BRATISLAVA III vydal dva rozsudky, ktoré opakovane trpeli takými vadami, že museli byť vždy zrušené a vrátené na ďalšie konanie,

3. konanie sa týkalo základného zdroja uspokojovania životných potrieb sťažovateľa a   jeho   rodiny   (predovšetkým   mzdy),   ktoré   konanie   preto   vyžadovalo   osobitne   promtný postup súdu,

4. súd svojou liknavosťou spôsobil, že vo veci nemohlo byť meritórne rozhodnuté a konanie muselo byť zastavené, čo možno kvalifikovať ako denegatio iustitiae,

5. ďalej poukazujeme aj na to, že sťažovateľ osobitne ťažko znášal a znáša prieťahy v konaní. Sťažovateľ trpí stresom z 13 a pol roka trvajúceho súdneho konania, to všetko len znásobuje ujmu spôsobenú neustálym a dlhotrvajúcim porušovaním jeho práv,

6.   sťažovateľ   sa   zoči-voči   orgánom,   ktoré   majú   chrániť   práva   občanov,   cíti bezmocný,   stratil   vieru   v   právny   štát   a   v   schopnosť   súdu   súdny   spor   vôbec   správne rozhodnúť.“

2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k prijatej ústavnej sťažnosti.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   1   Spr.   3093/09 z 27. februára 2008 uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci, a poukázala na písomné   stanovisko   zákonnej   sudkyne,   ktoré   pripojila.   Zákonná   sudkyňa   JUDr. B. P. predovšetkým popísala podrobnú chronológiu úkonov, ktoré okresný súd vo veci vykonal, a potom uviedla niektoré relevantné skutočnosti k postupu súdu:

„-   14.3.1995   podal   navrhovateľ   na   OS   Bratislava   -   vidiek   návrh   na   určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy v nešpecifikovanej výške

-   úpravou   z   10.3.1995   súd   nariadil   na   prejednanie   veci   pojednávanie   na   deň 28.4.1995

-   v   priebehu   pojednávania   dňa   28/4/1995   prvostupňový   súd   vyhlásil   rozsudok, v ktorom zamietol návrh navrhovateľa

- 16. 5. 1995 žiadal súd Obchodný register o predloženie výpisu pre odporcu

- úpravou sudcu z 23.10.1995 bol spis predložený odvolaciemu súdu na prejednanie a rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu z 28.4.1995

- uznesením KS v Bratislave bol rozsudok prvostupňového súdu z 28.4.1995, č.k. 8 C 39/95-26 zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie

- úpravou sudcu z 2/2/1996 bolo účastníkom doručované uznesenie KS v Bratislave zo dňa 8.11.1995, č.k. 18 Co 490/1995-37

- 13. 9. 1996 súd vyzval navrhovateľa na odstránenie vady žalobného návrhu

-   úpravou   sudcu   z 31.7.1996   bol   nariadený   TP   19.2.1997   a vykonaný   dopyt   na Sociálnu poisťovňu B. a ošetrujúcu lekárku navrhovateľa

- TP 19.2.1997 – odročené pojednávanie pre závady v doručovaní

-   TP   5.3.1997   -   odročené   pojednávanie   za   účelom   výsluchu   svedka   a   doloženia listinných dôkazov

- TP 9.4.1997 - pojednávanie odročené z dôvodu nekompletnosti senátu

- TP 14.5.1997 - vykonaný výsluch svedka MUDr. L., pojednávanie odročené za účelom doloženia presnej šepcifikácie požadovaných mzdových nárokov navrhovateľom

- TP 25.6.1997 - odročené z dôvodu nekompletnosti senátu

- TP 15.8.1997 - navrhovateľ upravuje uplatnený peňažný nárok

- TP 20.8.1997 - vyhlásený prvostupňový rozsudok

- 27.4.1998 - prvostupňový spis je s predkladacou správou doručený KS v Bratislave na prejednaie odvolania odporcu

-   TP   odvolacieho   súdu   22.5.1998,   5.6.1998,   3.7.1998,   2.10.1998, 6.11.1998, 27.11.1998 a 15.1.1999

19.2.1999 spis vrátený OS BA III s rozsudkom zo dňa 15.1.1999, č.k. 20 Co 120/98 - 140 (rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku určenia neplatnosti výpovede bol potvrdený, v časti   o   náhrade   mzdy,   trov   konania   a   súdneho   poplatku   bol   zrušený   a   vrátený prvostupňovému súdu na ďalšie konanie)

- úpravou sudcu z 23.2.1999 rozsudok KS v Bratislave doručovaný účastníkom

-   úpravou   sudcu   z   24.3.1999   nariadený   TP   a   navrhovateľa   vyzval   na   doplnenie dokazovania

- TP 21.9.1999 - pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa odporcu a za účelom predloženia špecifikácie návrhu a listinných dôkazov

- TP 20.9.1999 - pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti PZN a žiadosti navrhovateľa prednesenej na pojednávaní o jeho odročenie

-   výzvou   z   24.9.1999   bol   PZN   vyzvaný   na   doplnenie   návrhu   o   špecifikáciu požadovanej náhrady mzdy

-   TP   20/10/1999   -   pripustená   zmena   návrhu   (§   95   O.s.p.),   vykonaný   výsluch navrhovateľa   so   zameraním   k   otázkam   podstatným   pre   rozhodnutie   o   náhrade   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, pojednávanie odročené za účelom vypočutia odporcom navrhnutých svedkov

- TP 29/11/1999 vykonaný výsluch svedkov K. M. a M. P., pojednávanie odročené za účelom doplnenia dokazovania

- úpravou súdu z 3.12.1999 žiadaný spis navrhovateľa z Okresného úradu práce P.

-   TP   24.1.2000   -   v   priebehu   pojednávania   predložené   súdu   Uznesenie   KS v Bratislave z 29.12.1999, č.k. 4 K 310/1999 - 20 o vyhlásení konkurzu na majetok odporcu

- pojednávanie odročené na neurčito

-   výzvami   súdu   z   28.1.2000   a   6.6.2000   žiadne   oznámenie   od   KS   v Bratislave, týkajúce sa vyhlásenia konkurzu na majetok odporcu

- 2.4.2000 výzva na Obchodný register Banská Bystrica o doloženie výpisu pre V. s.r.o.

- 30/8/2000 oznamuje KS v Bratislave vyhlásenie II. konkurzu na majetok odporcu s tým, že konkurzný spis sa nachádza na NS SR z dôvodu odvolania veriteľa

- 16.1.2001 výzva OS Bratislava III na KS v Bratislave

- 25.1.2001 oznámenie KS v Bratislave, že na majetok odporcu bol dňa 10.5.2000 vyhlásený II. konkurz, ktorý je právoplatný - KS oznámil meno správcu konkurznej podstaty úpadcu

-   12.3.2001   vydal   OS   Bratislava   III   uznesenie   o   prerušení   konania   z   dôvodu konkurzu   na   majetok   odporcu;   uznesenie   nadobudlo   po   jeho   doručení   účastníkom, právoplatnosť dňa 7.4.2001

- 16.12.2001 doručený návrh navrhovateľa o prechode práv a povinností odporcu na novú spoločnosť V. s.r.o. prevádzka P.,(...)

-   10.7.2003   výzva   na   správcu   konkurznej   podstaty   odporcu   o   oznámenie,   či   na základe   Zmluvy   o   predaji   podniku   z   20.9.2001   v znení   jej   Dodatku   došlo   i   k   prevodu peňažných záväzkov z pracovnoprávnych vzťahov (táto okolnosť zo zmluvy nevyplývala) a o oznámenie,   či   medzi   pohľadávkami   proti   podstate   je   vedený   i   nárok   navrhovateľa o zaplatenie náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru

-   4.8.2003   SKP   súdu   oznámil,   že   predmetom   predaja   neboli   peňažné   záväzky z pracovnoprávnych vzťahov a medzi pohľadávkami proti podstate nie je evidovaný nárok navrhovateľa tvoriaci predmet konania

- uznesením zo. dňa 13.11.2003, č.k. V-2 8C 39/95-261 súd nepripustil vstup V. s.r.o., B. ako účastníka na strane odporcu namiesto dovtedajšieho účastníka; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17.12.2003

-   od   1.1.2004   do   31.8.2008   spis   sledovaný   sudcom   v   pravidelných   lehotách s pokynom, aby mu bol v prípade podania účastníkov spis obratom predložený

- uznesením zo dňa 16.9.2008, č.k. V-2 8C 39/1995-276 konanie zastavené pre zánik odporcu; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 8.10.2008.“

Zákonná sudkyňa napokon uviedla: « (...) mám za to, že prvostupňový a i odvolací súd konali v priebehu   konania   v predmetnej veci   v primeraných lehotách   a   vykonávali úkony   smerujúce   k   zisťovaniu   skutkového   stavu   potrebného   pre   rozhodnutie   vo   veci; navrhovateľom   použitá   argumentácia   „o   vydaní   dvoch   rozsudkov   trpiacich   vadami“ predstavuje využitie zákonnej možnosti účastníka občianskeho súdneho konania podať proti prvostupňovému   rozhodnutiu   riadny   opravný   prostriedok,   o   ktorom   má   povinnosť rozhodnúť odvolací súd. Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie a postup súdu bol ovplyvnený okrem   iného   i   nutnosťou   opakovaného   odstraňovania   vád   návrhu   v   časti   týkajúcej   sa peňažných nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru (keďže i toto konanie je konaním sporovým a súd nemôže pri rozhodnutí prekročiť návrh účastníka - § 153 ods. 2 O.s.p.). Niektoré navrhovateľom okolnosti udávané v sťažnosti nepovažujem za objektívne a domnievam sa, že sa jedná o nepresnosti z jeho strany, napr. tvrdená okolnosť o včasnom nedoručení   predvolania   na   pojednávanie   dňa   8.9.1999   (pravdou   je,   že   tento   termín pojednávania   zobral   na   vedomie   vtedajší   právny   zástupca   navrhovateľa   v   priebehu pojednávania   dňa   21.5.1999),   tvrdená   okolnosť   o   pojednávaniach   zo   dňa   20.10.1999 a 29.11.1999 ktorých „prínos pre konanie nebol žiaden“ (v rámci týchto pojednávaní bol vykonaný   podrobný   výsluch   navrhovateľa   a dvoch   svedkov,   a   to   v   rámci   zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie súdu o peňažných nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru).

Za   podstatné   však   v   danej   veci   považujem   to,   že   konanie   o   náhradu   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru je konanie týkajúce sa majetku pariaceho do konkurznej podstaty, ktoré sa vyhlásením konkurzu na majetok odporcu zo zákona prerušuje (ust. § 14 ods. 1 písm. d/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Konaniu súdu o peňažných   nárokoch   z   neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   (pri   nepreukázaní právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv, o ktoré sa v konaní jedná) potom od 29.12.1999 bránila zákonná prekážka vyhlásenia I. konkurzu na majetok odporcu podľa uznesenia KS v Bratislave zo dňa 29.12.1999, č.k. 4K 310/1999- 20, resp. podľa uznesenia KS v Bratislave zo dňa 10.5.2000, č.k. 310/1999 (v poradí II. vyhlásený konkurz na majetok odporcu). Podotýkam, že návrh na pokračovanie v konaní o nárokoch   z   neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   nepodal   po   vyhlásených konkurzoch na majetok odporcu ani jeden z účastníkov i napriek tomu, že o tejto možnosti boli v uznesení OS Bratislava III zo dňa 12.3.2001, č.k. V-2 8 C 39/1995 -222 poučení a navrhovateľ bol v konaní zastúpený advokátom. Zo šetrenia vykonaného súdom v rámci rozhodovania o návrhu navrhovateľa zo dňa 16.11.2001 na ďalší postup podľa § 92 O.s.p. vyplynulo i to, že navrhovateľ si minimálne v období do júla roku 2003 svoju pohľadávku voči podstate neuplatnil. Prihliadajúc na uvedené si dovolím vysloviť svoj názor o tom, že v prípade, ak je prerušenie   konania   a   následná   nečinnosť   súdu   odôvodnené,   nemôže   mať   tento   stav   za následok zbytočné prieťahy v konaní. Túto úvahu vyslovujem v nadväznosti na konštatáciu navrhovateľa   „o   13,5   roka   trvajúcom   spore“,   ktorý   je   však   od   decembra   roku   1999 ovplyvnený okolnosťou zákonnej prekážky ďalšieho postupu súdu v konaní.»

3. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom prípise ústavnému súdu z 2. februára 2009 uviedol, že „sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie“, a listom z 5.   marca   2009   predložil   ústavnému   súdu   lekársky   nález   vypracovaný   MUDr.   R.   P., z ktorého vyplýva značná „intenzita ujmy spôsobenej sťažovateľovi prieťahmi v konaní“.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností a z vyjadrenia okresného súdu ústavný súd zistil v podstate zhodný priebeh a stav napadnutého konania, ktorý si overil aj nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. V-2 8 C 39/95, skutkový stav ako východisko svojho posudzovania danej veci považoval za náležite ustálený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy vedenom pod sp. zn. V-2 8 C 39/95, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru a náhrada mzdy, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 65/04 a iné).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania nemohla byť závislá od jej právnej zložitosti, pretože spory tohto druhu tvoria bežnú súčasť agendy všeobecného súdu, pričom v súvislosti s týmito vecami sa už   ustálila   pomerne   bohatá   judikatúra.   Vo   vzťahu   k faktickej   zložitosti   ústavný   súd konštatuje, že žiadna skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť trinásť a polročné trvanie pracovnoprávneho sporu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia   dĺžka   napadnutého   konania   nebola   vyvolaná správaním sťažovateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej pracovnoprávnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že napadnuté konanie sa začalo 14. marca 1995 a bez meritórneho rozhodnutia (náhrada mzdy) trvalo 13,5 roka. Táto dĺžka konania je už sama osebe celkom zjavne neprimeraná, i keď vec bola určitú dobu aj na odvolacom   súde,   ktoré   obdobie,   samozrejme,   nemožno   pripočítať   na   ťarchu   okresného súdu. Ústavný súd však konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci aj opakovane dlhšie obdobia nečinný, resp. nepreukázal vo veci relevantnú procesnú činnosť minimálne v období   od   2.   februára   1996   do   13.   septembra   1996   (sedem   mesiacov),   a o   návrhu sťažovateľa „o   prechode   práv   a   povinností   odporcu   na   novú   spoločnosť“ podanom 16. decembra 2001 bolo rozhodnuté až „uznesením zo dňa 13.11.2003, č.k. V-2 8C 39/95“, teda takmer po dvoch rokoch. Okresný súd teda počas najmenej dva a pol roka vo veci nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľ ako navrhovateľ počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníka konania, ale výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Sám   podpredseda   okresného   súdu   v odpovedi   na sťažnosť sťažovateľa vo svojom liste sp. zn. Spr. 2102/03 z 18. júla 2003 uviedol, že „je pravdou,   že   došlo   k prieťahu   v období   od   16.4.2002(...)   do(...)   úpravy   sudkyne   zo   dňa 9.7.2003“. Tieto   skutočnosti   a samotné   rozhodovanie   okresného   súdu   aj   po   prerušení konania – vyhlásení konkurzu, teda aj po predložení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 K 310/99-20 z 29. decembra 1999 (napr. o návrhu na prechod práv a povinností na novú   spoločnosť),   sú   v rozpore   s   obranou   zákonnej   sudkyne   o právoplatnom   prerušení konania,   na   ktoré   skutočne   nebolo   možné   neprihliadnuť.   V kontexte   celkovej   trinásť a polročnej dĺžky tohto konania a vzhľadom na charakter porušenia tohto základného práva je napadnutý postup okresného súdu vzhľadom na čl. 6 ods. 1 dohovoru celkom zjavne neprimeraný a vzhľadom na čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci náhrady mzdy z ústavnoprávneho aspektu   neospravedlniteľný   a   netolerovateľný,   keďže   svojimi   dôsledkami   nadobudol v skutočnosti charakter odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na to,   že uznesením   č.   k.   V-2 8   C 39/1995-276 bolo   napadnuté konanie 8. októbra 2008 právoplatne zastavené, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 500 000 Sk,   teda   16   596,96   €,   ktoré   odôvodnil   najmä   neobyčajne   dlhým   trvaním napadnutého konania a tým, že „súd svojou liknavosťou spôsobil, že vo veci nemohlo byť meritórne rozhodnuté a konanie muselo byť zastavené, čo možno kvalifikovať ako denegatio iustitiae“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti,   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   vzhľadom   na   dlhodobú   neefektívnu nečinnosť okresného súdu, ako aj na povahu veci považuje za primerané v sume 5 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 7. novembra 2008, spísanie sťažnosti z 20. novembra 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2009