znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 14/08-58

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   6.   mája   2008   v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. F. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. C., K., vo veci namietaného   porušenia jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca 2007 v časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca 2007 v časti, ktorou bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice II č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra 2005 tak, že nedoplatok na bežnom výživnom na F. L., za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 vyčíslený sumou 96 500 Sk a nedoplatok na bežnom výživnom na L. L., za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 vyčíslený sumou 64 500 Sk je sťažovateľ povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca   2007   v   časti,   ktorou   bol   zmenený   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra 2005 tak, že nedoplatok na bežnom výživnom na F. L., za   obdobie   od   1.   septembra   2003   do   31.   marca   2007   vyčíslený   sumou   96 500   Sk a nedoplatok na bežnom výživnom na L. L., za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 vyčíslený sumou 64 500 Sk je sťažovateľ povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vec v r a c i a   v rozsahu   zrušenia   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   ďalšie konanie.

3.   Sťažnosti Ing. F. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.  

4. Sťažovateľovi   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 662 Sk (slovom   deväťtisícšesťstošesťdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Košiciach   p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 14/08-34 zo 16. januára 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Ing. F. L., K. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. F.   C.,   K.,   v časti,   ktorou   sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   spravodlivý   proces   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 40/2006 z 30. marca 2007 v časti, ktorou bol zmenený rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   27   P   3/05-149 z 22. novembra 2005 tak, že výživné na F. L., od 1. septembra 2006 do budúcna zvyšuje zo sumy 2 000 Sk mesačne na sumu 5 500 Sk mesačne, bol vyčíslený nedoplatok na bežnom výživnom na F. L. za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 sumou 96 500 Sk a nedoplatok   na   bežnom   výživnom   na   F.   L.   a L.   L.   za obdobie   od   1.   septembra   2003 do 31. marca 2007 bol uložený sťažovateľovi zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z podanej   sťažnosti   a pripojeného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že manželstvo   sťažovateľa   bolo   rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I č. k. 13 C 97/00-38 z 9. októbra 2001, z manželstva pochádzajúce dve v tom čase maloleté deti,   a to   mal. F.   L.,   a mal. L.   L.,   boli zverené   na čas po   rozvode   do   výchovy   matke a sťažovateľ ako odporca v konaní bol zaviazaný platiť na mal. F. L. výživné v sume 2 000 Sk   mesačne   a na   mal.   L.   L.   v   sume   1   500   Sk   mesačne.   Tento   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 1. decembra 2001.

Matka maloletých detí návrhom doručeným okresnému súdu 5. mája 2004 navrhla zvýšiť takto určené výživné od 1. septembra 2003 na mal. F. L. zo sumy 2 000 Sk na sumu 5 000 Sk mesačne a na mal. L. L. zo sumy 1 500 Sk na sumu 4 500 Sk s tým, že dlžné výživné   bude   povolené   sťažovateľovi   splácať   v 2 000   Sk   mesačných   splátkach   spolu s bežným výživným.

Okresný   súd   o tomto   návrhu   matky   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   27   P   3/05-149 z 22. novembra 2005 tak, že od 1. septembra 2003 zvýšil pre medzičasom už plnoletého F. L. ml. výživné na sumu 4 000 Sk a pre mal. L. L. na sumu 3 000 Sk, dlžné výživné za obdobie od 1. septembra 2003 do 30. novembra 2005 pre F. L. ml. v sume 54 000 Sk a pre mal. L.   L.   v   sume 40 500 Sk uložil   sťažovateľovi zaplatiť do   90 dní   od   právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na ich náhradu nepriznal.

Proti   tomuto rozsudku   podali odvolanie mal. L. L., zastúpená matkou, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a plnoletý syn sťažovateľa F. L. ml.

Odvolací   súd   nariadil   pojednávanie   na   30.   marec   2007,   na   ktorom   sa   zúčastnil i sťažovateľ, medzičasom plnoletá dcéra sťažovateľa L. L. sa pojednávania nezúčastnila. V priebehu   odvolacieho   pojednávania   bolo   do   spisu   doložené   potvrdenie   Univerzity... z 5. septembra 2006, z ktorého vyplýva, že F. L. ml. je študentom 1. ročníka prezenčnej formy v študijnom odbore fyzika, doklad o úhrade mesačného poplatku za internát 2 800 Kč a kópia cestovného lístka z K. do P., podľa ktorého jedna cesta stojí 547 Sk a lôžko 256 Kč. Sťažovateľ   na   odvolacom   pojednávaní   zdôraznil,   že   jeho   čistý   príjem   predstavuje 28 963 Sk, a nie 40 000 Sk.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 40/06-244 z 30. marca 2007 bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra 2005 vo výrokoch o zvýšení výživného   a zamietnutí   návrhu   v prevyšujúcej   časti   vo   vzťahu   k F.   L.   ml.   za   obdobie od 1. septembra 2003 do 31. augusta 2006, ako aj vo vzťahu k L. L., pokiaľ ide o zvýšenie výživného   za   obdobie   od   1.   septembra   2003   do budúcna   a zamietnutie   žaloby v prevyšujúcej časti.

Týmto rozsudkom krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra   2005   vo   vzťahu   k F.   L.   ml.   tak,   že   od   1.   septembra   2006   do budúcna zaviazal sťažovateľa prispievať na jeho výživu 5 500 Sk mesačne, vyčíslil dlžné výživné za obdobie do 31. marca 2007 sumou 96 500 Sk, ktorú uložil sťažovateľovi zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo vzťahu k L. L. zmenil odvolací súd rozsudok okresného súdu tak, že vyčíslil dlžné výživné za obdobie do 31. marca 2007 sumou 64 500 Sk a uložil ho sťažovateľovi zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby vydal nález, ktorým skonštatuje porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   s odôvodnením,   že krajský   súd   riadne a dostatočne   nezistil   skutkový   stav,   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   svoje   rozhodnutie nedostatočne   odôvodnil.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   výslovne   nenavrhol   ústavnému súdu napadnutý rozsudok zrušiť a neuplatnil si ani nárok na náhradu trov konania.

K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   krajského   súdu   prípisom   zo   6.   februára   2008 pod sp. zn. 1 SprV 131/2008, v ktorom uviedol, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP   40/2006-244   z 30.   marca   2007   nebolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a ani právo podľa čl. 6 dohovoru, a napadnutý rozsudok považuje krajský súd za zákonný.

Sťažovateľ podaním z 13. februára 2008 ústavnému súdu oznámil, že trvá na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd nariadil ústne pojednávanie na 6. máj 2008 a na tomto pojednávaní rozhodol nálezom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods. 2   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a   výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovateľ ako dôvod svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že krajský súd   riadne   a dostatočne   nezistil   skutkový   stav,   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   vo   výrokoch,   ktoré   sú   predmetom preskúmavania pred ústavným súdom, teda pokiaľ ide o výrok, ktorým bolo výživné na F. L., od 1. septembra 2006 do budúcna zvýšené zo sumy 2 000 Sk mesačne na sumu 5 500 Sk mesačne, nadväzujúci výrok, ktorým bol vyčíslený nedoplatok na bežnom výživnom na F. L. za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 sumou 96 500 Sk, a pokiaľ ide o výrok, ktorým bolo uložené nedoplatok na bežnom výživnom na F. L. a L. L. za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 sťažovateľovi zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, takto:

„Odvolací súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, doplneného   po   vyhlásení   napadnutého   rozsudku   a po   pripustení   zmeny   návrhu   dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, preto tento v napadnutej časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozsudku. (...)

Po   pripustení   zmeny   návrhu   odvolací   súd   dospel   k tomu   presvedčeniu,   že kvalifikovanou zmenou,   odôvodňujúcou ďalšie zvýšenie výživného,   je nesporne počiatok štúdia F. L. ml. na univerzite a preto zmenil výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti od 1. 9. 2006 tak, že zvýšil výživné pre F. na 5.500,- Sk mesačne od 1. 9. 2006. Podstatné zvýšenie odôvodnených potrieb F. L. ml. v súvislosti so započatím univerzitného štúdia nie je potrebné ani dokazovať, pretože tieto skutočnosti sú notoricky známe, ako aj skutočnosť, že životné náklady v hlavnom meste Českej republiky sú podstatne vyššie ako v K., kde F. doposiaľ žil a študoval. (...)

Odvolací súd v danom prípade nezistil splnenie zákonných podmienok pre povolenie splatenia dlhu na výživnom v splátkach, pretože ani F. odkázaný výživou na svojho otca, nebol   zvýhodnený   a predtým   jeho   matka   pri   zabezpečovaní   jeho   odôvodnených   potrieb úverovými výhodami. (...)

Odvolací súd zmenil výrok aj o spôsobe splácania dlhu tak, že dlžné výživné zaviazal otca   zaplatiť   L.   L.,   ktorá   v priebehu   konania   nadobudla   plnoletosť,   do 3   dní   od právoplatnosti rozsudku. (...)

Odvolací súd na adresu otca konštatuje, že ak nedisponuje sumou zodpovedajúcou dlžnému výživného pre F. a L., má možnosť uzavretia úverovej zmluvy, v ktorej si môže dohodnúť splácanie dlhu v splátkach. Rozhodne by nebolo spravodlivé požadovať od F. a L. strpenie   dlhu   v splátkach,   pretože   ani   uspokojovanie   ich   odôvodnených   potrieb v preskúmavanom období nebolo zvýhodňované úverovými výhodami“.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd... jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Podľa   §   153   ods.   1   OSP   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Podľa § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.

Podľa § 160 ods.1 OSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   súd   môže   určiť   lehotu   dlhšiu   alebo   určiť,   že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí.

Podľa § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

Ako vyplýva z § 153 ods. 1 OSP, súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu, ktorý zistil z dôkazov vykonaných v priebehu konania, podklad rozhodnutia tvoria výsledky konania, ktoré súd uvedie tak, aby boli bezpečne, to znamená pravdivo zistené skutočnosti.   Dokazovaniu   podľa   §   121   OSP   však   nepodliehajú   skutočnosti   všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.

Pri rozhodovaní o tom, v akej lehote uloží súd splniť povinnosť, resp. povolí peňažnú povinnosť splniť v splátkach v zmysle § 160 ods. 1 OSP, je súd povinný dôvody, ktoré ho viedli k určovaniu príslušnej dĺžky lehoty na plnenie, resp. k povoleniu plnenia v splátkach, uviesť   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Ak   je   súd   toho   názoru,   že   je   na   mieste v prerokovávanom prípade určiť na plnenie lehotu dlhšiu alebo stanoviť plnenie v splátkach, musí byť takéto rozhodnutie podložené zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré presvedčivo odôvodňujú záver súdu vzhľadom na povahu prerokovávanej veci, priznanému nároku   a osobným   pomerom   účastníkov.   Uvedené   obdobne   platí   aj   vo   vzťahu k rozhodovaniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch,   ak   zmeňuje   výrok   o povolení   plnenia v splátkach alebo výrok, ktorým bola uložená dlhšia lehota na plnenie rozsudkom súdu prvého stupňa.

1.   Je   potrebné   súhlasiť   so   záverom   krajského   súdu,   že   kvalifikovanou   zmenou odôvodňujúcou ďalšie zvýšenie výživného pre F. L. je nesporne začiatok jeho štúdia na Univerzite v P. 1. septembra 2006, s ktorým je spojené podstatné zvýšenie odôvodnených potrieb F. L. ml. Začiatok štúdia F. L. ml. na Univerzite v P. bol v konaní preukázaný potvrdením vydaným vysokou školou, ktorú F. L. ml. navštevuje. Okolnosť, že z uvedených dôvodov vznikla potreba zvýšiť výživné pre F. L. ml., a to od 1. septembra 2006, bola krajským súdom riadne zistená a v napadnutom rozhodnutí aj riadne a ústavne konformne odôvodnená.

Pokiaľ krajský súd rozhodol o zvýšení výživného za obdobie od 1. septembra 2006 do budúcna tak, že určil výšku výživného pre F. L. sumou 5 500 Sk mesačne, rozhodol tak nielen s poukazom na to, že je známe, že v hlavnom meste Českej republiky sú vyššie životné náklady ako v K., ale aj s ohľadom na dôkazy, ktoré sa v spise nachádzali, a to doklad o úhrade mesačného poplatku za internát 2 800 Kč a kópiu cestovného lístka z K. do P.,   podľa   ktorého   jedna   cesta   stojí   547   Sk   a lôžko   256 Kč.   Ak na   základe   takéhoto odôvodnenia   krajský   súd   rozhodol   o zvýšení   výživného   od 1. septembra   2006   práve   na sumu 5 500 Sk, takéto odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu č. k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca 2007 považuje ústavný súd za ústavne konformné, keďže dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia v jeho podstatných okolnostiach.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca 2007 v časti, ktorou bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 27 P 3/05-149 z 22. novembra 2005 tak, že výživné na F. L. ml. sa od 1. septembra 2006 do budúcna zvyšuje zo sumy 2 000 Sk mesačne na sumu 5 500 Sk mesačne.

2. Pokiaľ však ide o tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorou krajský súd odôvodnil výrok o zmene prvostupňového rozsudku v dĺžke lehoty na plnenie tak, že lehotu na plnenie stanovenú okresným súdom na 90 dní od právoplatnosti rozsudku skrátil na 3 dni od právoplatnosti rozsudku, z tejto časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno zistiť konkrétne dôvody jeho rozhodnutia. Svoje rozhodnutie krajský súd založil v tejto časti na všeobecnom konštatovaní, podľa ktorého ak sťažovateľ nedisponuje sumou zodpovedajúcou dlžnému výživnému, má možnosť uzavretia úverovej zmluvy, v ktorej si môže dohodnúť splácanie dlhu v splátkach s poukazom na to, že by nebolo spravodlivé požadovať   od   F.   a L.   strpenie   dlhu   v splátkach,   pretože   ani   uspokojovanie   ich odôvodnených   potrieb   v preskúmavanom   období   nebolo   zvýhodňované   úverovými výhodami.

Z tohto odôvodnenia krajského súdu nemožno zistiť, z akého konkrétneho dôvodu považoval krajský súd za nesprávne rozhodnutie okresného súdu, ktorý určil na plnenie sťažovateľovi lehotu 90 dní od právoplatnosti rozsudku, a to s poukazom na výšku dlžného výživného, ktoré umožnil takto sťažovateľovi zaplatiť a ktoré pre F. L. ml. predstavovalo čiastku 54 000 Sk a pre L. L. čiastku 40 500 Sk. Pokiaľ za tejto situácie navyše vyčíslil krajský súd vo svojom rozhodnutí dlh na výživnom pre F. L. sumou 96 500 Sk a pre L. L. sumou 64 500 Sk, a tento dlh uložil sťažovateľovi zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku bez toho, aby sa akokoľvek konkrétne vysporiadal s odôvodnením rozhodnutia okresného   súdu,   jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   riadne   odôvodnené.   Ústavne konformným by odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu v tejto časti bolo iba v prípade, ak by bolo založené na konkrétnych okolnostiach prerokúvaného prípadu spoľahlivo zistených dokazovaním,   ktoré   by   preukazovali   nesprávnosť   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktorý umožnil sťažovateľovi jeho dlh zaplatiť do 90 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Iba   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   ak   povinný   rodič   v čase   rozhodovania odvolacieho súdu nedisponuje sumou zodpovedajúcou dlžnému výživnému, má možnosť uzavretia úverovej zmluvy, v ktorej si môže dohodnúť splácanie dlhu v splátkach, a nebolo by   spravodlivé   požadovať   od   oprávnených   osôb   strpenie   dlhu   v splátkach,   pretože   ani uspokojovanie ich odôvodnených potrieb v preskúmavanom období nebolo zvýhodňované úverovými výhodami, za situácie, keď prvostupňový súd určil povinnému rodičovi dlhšiu lehotu na plnenie, prípadne povolil splácanie dlžného výživného v splátkach, neodôvodňuje zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu spočívajúcu v skrátení lehoty na plnenie, prípadne v neumožnení splácať dlh   v splátkach,   ak súčasne   nie   sú   dané a dostatočne   preukázané dôvody   takéhoto   postupu   spočívajúce   v osobitných   okolnostiach   prerokovávanej   veci, akými sú najmä výška dlžného výživného, osobné pomery povinnej a oprávnenej osoby.

V tomto prípade preto dospel ústavný súd k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu   nedáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany v časti, ktorou krajský súd zmenil výrok rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o dĺžku lehoty na plnenie, v ktorej bolo uložené sťažovateľovi zaplatiť dlžné výživné obom jeho deťom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepostačuje pre záver,   že   z tohto   aspektu   by   bolo   plne   realizované   základné   právo   sťažovateľa   na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie súdu je z toho pohľadu arbitrárne a svojvoľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím v tejto časti bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tvrdenie o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza mimo petitu sťažnosti (čl. 2 ods. 2 ústavy), treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 40/2006-244 z 30. marca 2007   v časti,   ktorou   bol   zmenený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   27   P   3/05-149 z 22. novembra   2005   tak,   že   nedoplatok   na   bežnom   výživnom   na   F.   L.,   za   obdobie od 1. septembra   2003   do   31.   marca   2007   vyčíslený   sumou   96 500   Sk   a nedoplatok   na bežnom výživnom na L. L., za obdobie od 1. septembra 2003 do 31. marca 2007 vyčíslený sumou 64 500 Sk je sťažovateľ povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, bolo potrebné   rozsudok   krajského   súdu   v tejto   časti   zrušiť   a vec   vrátiť   na ďalšie   konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Podľa   §   56   ods.   4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu neuplatňoval žiadny nárok, a preto mu ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ uplatnil na ústnom pojednávaní nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. S poukazom na ustanovenie § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 9 662 Sk, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti) po 2 970 Sk, tri režijné paušály po 178 Sk, jeden úkon právnej služby (účasť na pojednávaní) 3 176 Sk a režijný paušál 190 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v uvedenej výške aj napriek tomu, že jeho sťažnosti v jednej z jej častí nevyhovel,   a to   s poukazom   na   to,   že   v zostávajúcej   časti   ústavný   súd   sťažovateľovi vyhovel v celom rozsahu, keďže zistil porušenie základných práv označených sťažovateľom a napadnuté rozhodnutie v tejto časti preto zrušil.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008