znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 14/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. O., trvale bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., so sídlom K.,   namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 188/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 188/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 188/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. O. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. O. p r i z n á v a náhradu trov konania 6 311 Sk (slovom šesťtisíc tristojedenásť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť advokátke JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2005   doručená   sťažnosť M.   O.,   trvale bytom   R.   (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., so sídlom K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 188/97.

Zo sťažnosti vyplýva, že navrhovateľka R. Ž. podala 30. mája 1997 návrh na začatie konania o určenie neplatnosti zmluvy proti odporcovi Ing. J. Ž.. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 9. apríla 1998. Podaním z 9. júna 1998 právna predchodkyňa sťažovateľky žiadala súd o nariadenie pojednávania a navrhla vypočuť MUDr. L.. Okresný súd nariadil výsluch   právnej   zástupkyne   predchodkyne   sťažovateľky   v mieste   jej   bydliska.   Právna zástupkyňa   právnej   predchodkyne   sťažovateľky   oznámila   podaním   z 9. septembra   1998 okresnému súdu, že táto bola rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie z 8. júla 1998 pozbavená   spôsobilosti   na   právne   úkony,   a vzhľadom   na   to   žiadala   nariadený   výsluch zrušiť. Následne sťažovateľka podaním zo 4. novembra 1998 oznámila okresnému súdu, že bola   uznesením   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   ustanovená   ako   opatrovníčka navrhovateľky R. Ž..

Dňa   3.   decembra   1998   a 11.   októbra   1999   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie. Uznesením   okresného   súdu   z 13.   októbra   1999   bol   na   účely   vypracovania   znaleckého posudku ustanovený znalec MUDr. M. F.. Podaniami z 23. novembra 2000 a 22. januára 2001   žiadala   sťažovateľka   ako   opatrovníčka   navrhovateľky   okresný   súd   o nariadenie pojednávania. Znalecký posudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 25. januára 2001   s možnosťou   vyjadriť   sa   k nemu   v lehote   15   dní.   Okresný   súd   uznesením zo 6. novembra 2001 pribral do konania znalkyňu MUDr. Ľ. B., ktorá doručila okresnému súdu znalecký posudok 5. februára 2002.

Okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 20. máj 2002 a následne na 18. september   2002.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   28.   október   2002   z dôvodu čerpania dovolenky sudkyne.

Sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky podaním z 21. októbra 2002 oznámila okresnému súdu, že navrhovateľka R. Ž. zomrela, a preto žiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 28. október 2002. Následne sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky na základe výzvy súdu oznámila podaním z 19. novembra 2002 okresnému súdu právnych nástupcov navrhovateľky a navrhla, aby súd konanie zastavil. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky ako opatrovníčky navrhovateľky, aby oznámila súdu v lehote 10 dní, či jej podanie z 19. novembra 2002 je späťvzatím návrhu vo veci. Právna zástupkyňa sťažovateľky   ako   opatrovníčky   navrhovateľky   požiadala   o predĺženie   lehoty   a následne listom   z 11.   augusta   2003   oznámila   súdu,   že   jej   podanie   z 19.   novembra   2002   nie   je späťvzatím   návrhu,   a predložila   splnomocnenie   na zastupovanie   právnych   nástupcov   po nebohej   navrhovateľke,   ktorými   boli   súrodenci   nebohej   vrátane   sťažovateľky,   pretože navrhovateľka bola bezdetná.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 17. marec 2004, na ktorom uznesením konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu podali nástupcovia navrhovateľky odvolanie. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením zo 16. augusta 2004, ktorým zrušil uznesenie okresného   súdu   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   okresný   súd   uznesením z 3. novembra   2005   prerušil   konanie   do   právoplatného   ukončenia   dedičského   konania vedeného na Okresnom súde Košice - okolie. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ako jedna z právnych nástupcov 22. novembra 2005 odvolanie.

Sťažovateľka   podala   25.   februára   2004   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy v konaní. Predsedníčka okresného súdu v odpovedi na sťažnosť z 1. apríla 2004 uviedla,   že   vo   veci   sa   koná   bez   prieťahov.   Ďalšiu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní z 30. augusta   2005   adresovala   sťažovateľka   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej republiky. Na túto sťažnosť odpovedala predsedníčka okresného súdu listom z 26. októbra 2005, v ktorom uviedla, že sťažnosť považuje za bezdôvodnú.

Sťažovateľka tvrdí, že doterajším postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 188/97 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie, a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľky   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu v Prešove vo veci sp. zn. 9 C 188/97 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Prešove konal vo veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 9 C 188/97 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   14/06-14 z 18. januára 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. apríla 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

„Žaloba bola podaná dňa 2. 6. 1997 a prvý termín pojednávania sa uskutočnil dňa 20. 10. 1997. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 20. 11. 1997, ktoré sťažovateľka nespomína, a ktorého sa pôvodná žalobkyňa nezúčastnila. Ďalší priebeh konania prebiehal podľa opísania sťažovateľkou, hoci s malými nepresnosťami.

Hlavným   dôvodom,   ktorý   ovplyvnil   dĺžku   konania   bola   skutočnosť,   že   pôvodná žalobkyňa bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie č. k. Nc 759/1998–19 zo dňa 8. 7. 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. 8. 1999.   Konanie   sa   skomplikovalo   aj   tým,   že   žalobkyňa   dňa   10.   10.   2002   zomrela   a do konania vstúpili právni nástupcovia.

Vychádzajúc   z ustálenej   praxe   Ústavného   súdu   SR   je   potrebné   pri   posudzovaní dôvodnosti   sťažnosti   vychádzať   z kritérií   správania   sa   účastníkov   v konaní   právnej a faktickej zložitosti prejednávanej veci, ako aj spôsobu, akým súd v konaní postupoval. Vážnym problémom v tomto konaní bolo vlastne správanie sa pôvodnej žalobkyne, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou podania žaloby nebola spôsobilá takémuto úkonu a táto vada sa odstraňovala až v priebehu konania.

Predmetná vec je právne a fakticky zložitá, keďže ide o neplatnosť právneho úkonu, pri posudzovaní ktorého sa vyžadovalo aj znalecké dokazovanie.

Súd v predmetnom konaní postupoval v súlade so zákonom a ustálenou praxou. S poukazom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR vyslovil, že postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   188/97   nebolo porušené   ústavné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.

Konanie   začalo   na   základe   žaloby   navrhovateľky   R.   Ž.   2. júna   1997.   Jeho predmetom   bolo   určenie   neplatnosti   zmluvy.   Od   podania   návrhu   sa   prvé   pojednávanie uskutočnilo 9. apríla 1998 (po troch nariadených pojednávaniach, ktoré sa neuskutočnili) a bolo odročené za účelom výsluchu navrhovateľky a zistenia jej zdravotného stavu. Dňa 11. septembra   1999   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   oznámila   okresnému   súdu,   že navrhovateľka bola 8. júla 1998 pozbavená spôsobilosti na právne úkony a sťažovateľka bola ustanovená za opatrovníčku navrhovateľky (rozhodnutie o pozbavení spôsobilosti na právne   úkony   nadobudlo   právoplatnosť   14.   augusta   1999).   V nadväznosti   na   túto skutočnosť bolo pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 1998, odročené na neurčito za   účelom   oboznámenia   sa   so súdnym   spisom   týkajúcim   sa   pozbavenia   spôsobilosti navrhovateľky   na   právne   úkony   (právny   zástupca   odporcu   spochybnil   spôsobilosť navrhovateľky podať žalobu) a pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 11. októbra 1998, bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   pribratia   znalca   z odboru   psychiatrie   na   posúdenie zdravotného   stavu   navrhovateľky   v čase   uzavretia   zmlúv   a v čase   podania   žaloby.   Po opakovaných   urgenciách   okresného   súdu   bol   znalecký   posudok   doručený   21. decembra 2000   (podľa   neho   navrhovateľka   už   v čase   uzavretia   zmlúv   trpela   vážnymi   poruchami duševného zdravia). Sťažovateľka ako opatrovníčka navrhovateľky opakovane v novembri 2000   a v januári   2001   požadovala   nariadenie   pojednávania.   Okresný   súd   v marci   2001 vyzval právneho zástupcu odporcu, aby oznámil súdu návrhy na doplnenie dokazovania. Dňa   4.   októbra   2001   odporca   vyjadril   nesúhlas   so   znaleckým   posudkom.   Okresný   súd nariadil   v novembri   2001   vypracovanie   kontrolného   znaleckého   posudku,   ktorý   bol doručený   okresnému   súdu   5.   februára   2002.   Pojednávania   nariadené   na   20.   máj   2002 a 19. jún 2002 sa neuskutočnili pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania.

Dňa   22.   októbra   2002   oznámila   sťažovateľka   ako   opatrovníčka   navrhovateľky okresnému súdu, že navrhovateľka zomrela, a 21. novembra 2002 navrhla, aby okresný súd konanie zastavil. Okresný súd v máji 2003 zistil okruh dedičov po navrhovateľke, ktorými okrem sťažovateľky boli ďalší dedičia. Prípisom z 1. februára 2004 okresný súd vyzval dedičov, aby sa vyjadrili, či vstupujú do konania. Dňa 17. marca 2004 okresný súd konanie zastavil s odôvodnením, že podľa znaleckých posudkov bola žaloba podaná osobou, ktorá nebola spôsobilá na právne úkony. Sťažovateľka a ďalší dedičia sa proti tomuto uzneseniu odvolali. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2 Co 155/04-175 zo 16. augusta 2004 tak, že rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd od 28. októbra 2004 až do 3. novembra 2005 opakovane požadoval zapožičanie spisu, keď 3. novembra   2005   uznesením   č.   k.   9   C   188/97-191   konanie   prerušil   do   právoplatného skončenia dedičského konania. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 22. novembra 2005 odvolanie. Po problémoch s doručovaním okresný súd predložil vec Krajskému súdu v Prešove   16.   februára   2006   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní.   Krajský   súd   v Prešove dosiaľ o odvolaní nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 188/97.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   2)   správanie   účastníka   konania   a 3)   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, prílohami predloženými sťažovateľkou, ako aj obsahom spisu sp. zn. 9 C 188/97 dospel k záveru, že vec je najmä po faktickej stránke zložitá, keďže okresný súd sa musí v priebehu konania   vysporiadať   s otázkou   neplatnosti   právnych   úkonov   pôvodnej   navrhovateľky vykonaných v čase uzavretia spornej zmluvy, ako aj jej spôsobilosti   na podanie žaloby v predmetnej   veci.   Za   týmto   účelom   bolo   nevyhnutné   vykonať   znalecké   dokazovanie a následne   po   smrti   pôvodnej   navrhovateľky   upresňovať   procesnými   úkonmi   okruh účastníkov konania, a to v závislosti na priebehu dedičského konania prebiehajúceho na Okresnom súde Košice - okolie. K zložitosti veci prispel aj väčší počet účastníkov konania a úmrtie pôvodnej navrhovateľky, v dôsledku ktorého sa menili účastníci konania (I. ÚS 65/06). Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že faktická zložitosť veci objektívne vplývala na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   pôsobenie   sťažovateľky   ako účastníčky konania sp. zn. 9 C 188/97. Na základe obsahu súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru,   že   sťažovateľka,   ako   aj   jej   právna   zástupkyňa   poskytovali   okresnému   súdu potrebnú   súčinnosť,   a preto   im   nemožno   pripísať   negatívny   podiel   na   doterajšej   dĺžke konania.

3.   V rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   postup   okresného   súdu v namietanom konaní sp. zn. 9 C 188/97. Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že v období do

13. októbra 1999, keď bol do konania pribratý znalec MUDr. H., bola činnosť okresného súdu plynulá a smerovala k rozhodnutiu veci v primeranom čase.

V ďalšom období bola ale podľa názoru ústavného súdu činnosť okresného súdu nedostatočne efektívna, keď mu najprv viac ako štyri mesiace trvalo, kým opravil pisársku chybu   v uznesení   o ustanovení   znalca,   a následne   bez   využitia   všetkých   možností poskytnutých   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   toleroval   znalcovi   cca   polročné omeškanie   s predložením   znaleckého   posudku,   a preto   v tomto   období   podľa   názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj k   porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s názorom   sťažovateľky,   že   k zbytočným   prieťahom v konaní došlo aj v ďalšom období, keďže zo spisu vyplýva, že okresný súd v primeranom čase rozhodol o priznaní znalečného, doručoval ho účastníkom konania, následne ich vyzval tiež na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a zabezpečil v primeranom čase tiež vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku. V ďalšom období sa nariadené pojednávania neuskutočnili   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   konania   a ďalší   priebeh objektívne   ovplyvnila   smrť   pôvodnej   navrhovateľky   a s tým   súvisiaca   potreba   zisťovať okruh jej právnych nástupcov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   nesprávne   právne   posúdenie   veci   v   uznesení okresného   súdu   č.   k.   9   C   188/97-168   zo 17. marca   2004,   ktorým   okresný   súd   zastavil konanie a ktoré odvolací súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, treba posúdiť ako neefektívny postup okresného súdu, v dôsledku čoho ústavný súd rozhodol, že došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   a k porušeniu   označených   základných   práv sťažovateľky.

V ďalšom období už podľa názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom nedošlo, pretože okresný súd priebežne zisťoval stav dedičského konania u poverenej notárky i na Okresnom súde Košice - okolie a následne uznesením prerušil konanie.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania   dospel   k záveru,   že v namietanom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne ukončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 188/97 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sa ústavný   súd   zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľky o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľky   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk, s odôvodnením, že konanie je neprimerane dlhé bez ospravedlniteľného dôvodu, pričom predmetom konania je neplatnosť zmluvy týkajúcej sa bytu, ktorý pôvodne patril jej sestre a mal by byť predmetom dedičstva. Sťažovateľka vníma nevyriešenie problému, ktorý je predmetom súdneho konania, ako možnosť odporcu oddialiť konečné rozhodnutie vo veci.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým obdobie, v ktorom došlo podľa názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom, faktickú zložitosť veci, pôsobenie sťažovateľky, resp. jej právnej predchodkyne, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia   25   000   Sk   (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún)   sťažovateľke primerané konkrétnom okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 311 Sk (slovom šesťtisíctristojedenásť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2004, ktorá bola 15 008 Sk, t. j. 2-krát 2501 Sk a 2-krát 150 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2005 a zvýšenou o 19 % DPH, keďže JUDr. R. je platiteľkou DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006