znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 14/04-7   Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., G. 51, vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Rožňave z 10. decembra 2001 č. k. 12 C 767/01-136, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach   z 25.   marca   2003   č.   k.   14   Co   233/02-163   a stanoviskom   generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 PZ 341/03 z 23. októbra 2003 o odložení opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 35 ods.   1   a v čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   v časti   namietajúcej   porušenie   týchto základných práv

a) rozsudkom Okresného súdu v Rožňave z 10. decembra 2001 č. k. 12 C 767/01-136 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   z 25. marca   2003   č.   k.   14   Co   233/02-163 o d m i e t a z dôvodu, že bola podaná oneskorene;

b) stanoviskom generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 341/03 o odložení   opakovaného   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   o d   m   i e   t   a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. M. B., G. 51 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na podnikanie a uskutočňovanie zárobkovej činnosti upraveného v čl. 35 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ústavy ako uvádza „nezákonnými rozhodnutiami súdov“, a to rozsudkom Okresného súdu v Rožňave (ďalej len „okresný súd“) z 10. decembra 2001 č. k. 12 C 767/01-136   právoplatným 15. mája 2003, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 25.   marca   2003   č.   k.   14 Co   233/02-163   doručeným sťažovateľovi 15. mája 2003 a stanoviskom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. VI/2 Pz 341/03 z 23. októbra 2003 doručeným mu 28. októbra 2003 (ďalej len „stanovisko generálneho prokurátora“).

Okrem vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľ požaduje zrušiť namietané súdne rozhodnutia a vrátiť celú vec okresnému súdu na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie, pri ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona. Medzi takéto dôvody patrí oneskorené podanie a zjavná neopodstatnenosť sťažnosti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.   Sťažnosti,   ktoré   neboli   podané   v zákonom   ustanovenej   lehote,   sú   podané oneskorene. Dodržanie zákonom ustanovenej lehoty nemožno odpustiť.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou činnosťou (I. ÚS 66/98, II. ÚS 201/03) takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

a)   Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   práv   rozhodnutiami   okresného súdu a krajského súdu, ktoré už nadobudli právoplatnosť, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnosti   sťažovateľom označených rozhodnutí. Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

b) Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj stanovisko generálneho prokurátora, ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   ním   označených   základných   práv,   a to   z dôvodu,   že generálny prokurátor nevyhovel jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu   na   podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01). Z tohto dôvodu generálny prokurátor nemôže   odložením   takéhoto   podania,   t.   j.   jeho   neakceptovaním,   spôsobiť porušenie základných   práv   sťažovateľa.   Čo   sa   týka   sťažovateľom   označeného   základného   práva upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy, jeho prípadné a sťažovateľom označené porušenie nie je v príčinnej   súvislosti   s realizáciou   ústavných   a   zákonných   právomocí   generálneho prokurátora, a preto nemôže dôjsť z jeho strany ani k jeho porušeniu.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. januára 2004