znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 139/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.6 Co 153/2013 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 153/2013 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „okresnýsúd“)   rozsudkom   č.   k.   9   C   259/2011-105   z   18.   marca   2013   zaviazal   sťažovateľkuna zaplatenie sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 €za obdobie od 22. marca 2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania (ďalej len „navrhovateľ“).

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým rozsudkom z 9. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu v časti týkajúcejsa zaplatenia sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 €od 22. marca 2011 do 11. októbra 2011 zmenil tak, že návrh zamietol. Vo zvyšnej častitýkajúcej sa zaplatenia 9,5 % úroku z omeškania zo sumy 24 895,44 € od 12. októbra 2011do zaplatenia rozsudok potvrdil a v časti týkajúcej sa príslušenstva rozsudok zmenil tak,že návrh zamietol.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   právnymzákladom   predmetného   občianskoprávneho   konania   bol   trestný   rozkaz   okresného   súdusp. zn.   3   T   220/2010   z   21.   januára   2011,   ktorým   bola   sťažovateľka   uznaná   za   vinnú,že sa na škodu   cudzieho   majetku,   seba   alebo   iného   obohatila   tým,   že   uviedla   niekohodo omylu a spôsobila na cudzom majetku takým činom značnú škodu, za čo bola odsúdenána súhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a tento trest jej bol podmienečneodložený   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   piatich   rokov.   Zároveň   bola   zaviazaná   uhradiťpoškodenému – navrhovateľovi škodu vo výške 24 895,44 €. Trestný rozkaz nadobudolprávoplatnosť 22. februára 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je neústavný,pričom   túto   neústavnosť   odôvodňuje   tým,   že   podľa   nej   trestný   rozkaz   okresného   súduz 21. januára   2011   obsahuje   chyby   v   písaní   a počítaní,   a tým,   že   mal   byť   nezákonnýmspôsobom pozmenený. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Nové   Zámky   vydal   a   správoplatnil minimálne   4   slovom   štyri   neidentické   trestné   rozkazy   3 T   220/2010   z   toho   istého dňa týkajúce sa tej istej veci, mám za to, že predmetný rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 6 Co/153/2013 je neústavný, nezákonný a zmätočný, nakoľko za neústavné, nezákonné a zmätočné v rozpore zo zásadami a princípmi materiálneho právneho štátu je potrebné považovať aj 4 trestné rozkazy 3 T 220/2010 vydané Okresným súdom Nové Zámky.... Trestný   rozkaz   3 T 220/2010   označený   ako   „PRVOPIS“   som   získala z predm. tr. spisu dňa 30. 05. 2014. Textová chyba sa začína prejavovať hneď v prvom riadku druhej strany, celkovo nasleduje za sebou 7 slovom sedem riadkový text, pričom ďalšie tri tr. rozkazy obsahujú 8 slovom osem riadkový text. Naviac pri súčte všetkých súm v slovenských   korunách   došlo   k matematickej   chybe,   nakoľko   súčet   jednotlivých   súm   v tomto tr. rozkaze nie je 750.000 Sk ale správne je 600.000 Sk. Taktiež tá istá matematická chyba sa prejavuje aj v prepočte na Euro, keď súčet jednotlivých súm v eurách je správne 19.916,27   € a nie 24.895,44   €. Je priam nepochopiteľné, prečo vo všetkých ostatných 3 tr. rozkazoch sa táto matematická chyba nenachádza a výsledná suma 750.000 Sk = 24.895,44 € na rozdiel od súdneho PRVOPISU je spočítaná správne. Na tretej strane neobsahuje podpis zodpovedného pracovníka za správnosť vyhotovenia, absentuje guľaté razítko Okresného súdu. Je podpísaný označenou samosudkyňou

Vyjadrujem   presvedčenie,   že   z   predm.   trestnými   rozkazmi   bolo   nezákonným spôsobom manipulované a sú naplnené znaky tr. činu marenia spravodlivosti, nakoľko mne doručený   tr.   rozkaz   3   T   220/2010   neobsahuje   ani   poučenie   o   opravnom   prostriedku v 8 dňovej lehote. Úradne overená fotokópia mne doručeného tr. rozkazu 3 T 220/2010 vydaného   Okresným   súdom   Nové   Zámky   sa   nachádza   na   Ústavnom   súde   SR č. k. II. ÚS 370/2013...

... sa jedná o zásadnú vadu konania vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 3/., ktoré sú v hrubom rozpore zo zásadami a požiadavkami na demokratický a právny štát v zmysle Čl. I a II Ústavy SR.

V predmetnom rozsudku Krajského súdu Nitra 6 Co/153/2013 je ťažké až nemožné očakávať   naplnenie   princípov   materiálneho   právneho   štátu   v   zmysle   Čl.   I.   Ústavy   SR, pokiaľ jeho rozsudok sa musí odvíjať od minimálne 4 neidentických trestných rozkazov 3 T 220/2010, za okolností, keď konajúci súd sa cíti byť viazaný § 135 ods. 1 OSP tretia veta o spáchaní tr. činu, jednotlivé trestné rozkazy sa líšia textovo, na jednom a to mojom absentuje poučenie o opravnom prostriedku, čo v konečnom dôsledku zapríčinilo zmeškanie 8   dňovej   lehoty   na   odvolanie,   na   druhom   zase   bývam   na ⬛⬛⬛⬛ namiesto, na trestnom rozkaze označeným Okresným súdom Nové Zámky ako PRVOPIS po prepočítaní súm je v môj neprospech matematická chyba 150.000 SK = 4.979,08 €, pričom   žalobca   žiada   na   základe   jemu   doručeného   trestného   rozkazu   %   zo   sumy 24.895,44 € ale už v zpomínanom tr. rozkaze označený ako PRVOPIS ktokoľvek si prepočíta jednotlivé čiastky zistí, že táto čiastka je maximálne 19.916,27 € no napriek tomu si každý môže prečítať, že je tam napísaná čiastka 24.895,44 €, teda taká istá akú má vo svojom tr. rozkaze   žalobca,   iba   že   jemu   bol   doručený   tr.   rozkaz   3   T   220/2010   ktorý   žiadnu matematickú chybu neobsahuje.

... prikladám podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku adresovaný Ministerstvu spravodlivosti zo dňa 27. 10. 2013 a jeho odpoveď zo dňa 29. 01. 2014, ktorá potom, čo som si prečítala aj ja PRVOPIS pred. tr. rozkazu 3 T 220/2010 dňa 30. 05. 2014 a   porovnala   s   ďalšími   tromi,   na   mňa   ani   vierohodným   ani   profesionálnym   dojmom nepôsobí.»

Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné   práv   sťažovateľky...   zaručené   v   článku   46   a   nasledujúcich   Ústavy Slovenskej republiky a právo... zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Nitra sp. zn. 6 Co/153/2013 porušené bolo.

... Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6 Co/153/2013 sa zrušuje.... Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 sa zrušuje.... Trestný   rozkaz   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn.   3 T 220/2010   zo   dňa 21. 01. 2011 sa zrušuje.

... Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €...“

Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:

„... intenzita porušenia súdov občianskom ale i trestnom konaní voči mojej osobe dosiahla   takú   intenzitu,   že   už   aj   vlastní   rodinní   príslušníci   sa   ma   pýtajú,   či   ozaj ja reprezentujem tú najhoršiu vzorku z najhorších, pre ktorú niet spravodlivosti a ktorú idú súdy odsúdiť bez ohľadu na skutočnosť, či som vinná alebo nie.“

Sťažovateľka   tiež žiada,   aby   jej   ústavný súd   ustanovil   advokáta   na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil a porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti,   predmetom   konania   je   namietané   porušeniezákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 153/2013 a jehorozsudkom z 9. apríla 2014.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   z   9.   apríla   2014   rozhodol   o   odvolanísťažovateľky. Z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že krajský súd považoval za základnároku trestný rozkaz okresného súdu z 21. januára 2011. V odôvodnení v tomto smereuviedol:

„V posudzovanej veci je nesporné, že odporkyňa bola trestným rozkazom, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 21. 02. 2011 uznaná za vinnú z trestného činu podvodu   na   tom   skutkovom   základe,   že   vylákala   od   navrhovateľa   rôzne   finančné prostriedky. V trestnom konaní jej bola súčasne uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 24.895,44 eura. V danom prípade sa teda navrhovateľom požadované úroky z omeškania ako príslušenstvo viažu k pohľadávke vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, ktorý podlieha režimu ust. § 420 a nasl. OZ.“

Následne   sa   krajský   súd   vysporiadal   s   otázkou   času   splnenia   (splatnosti)   dlhuako skutočnosti rozhodujúcej pre určenie momentu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania.Na   základe   toho   rozhodol   o   výške   a   splatnosti   úrokov   z   omeškania   ako   príslušenstvapredmetnej pohľadávky.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 9.apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu výlučne na základe skutočností,ktoré sa týkajú trestného rozkazu okresného súdu z 21. januára 2011 – t. j. poukazuje nachyby v písaní a počítaní, ktoré má trestný rozkaz obsahovať, a to, že rovnopis trestnéhorozkazu, ktorý jej bol doručený, neobsahoval riadne poučenie o možnosti podať opravnýprostriedok.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje   (napr.   m.   m.   IV.   ÚS   359/08,IV. ÚS 198/2012), že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svojusťažnosť   náležite   odôvodnil,   t.   j.   aby   čo   najpresnejšie   opísal   skutkový   stav,   z   ktoréhovyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísaniaskutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumentya právne   posúdenie   predloženého   sporu.   Nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   vyvolávavýznamné procesné dôsledky.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudokkrajského súdu v rozsahu a z hľadísk, ktoré vyplývajú z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľky.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   sťažnosťsťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietala porušenie základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012, ktorýmzamietol jej návrh na prerušenie konania, a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012, ktorým rozhodolo odvolaní sťažovateľky. V predmetnej sťažnosti sťažovateľka uplatnila identické dôvodyako   v prerokúvanom   prípade   –   poukazovala   na   návrh   na   prerušenie   konania,ktorý odôvodnila   potrebou   preskúmať   tvrdené   nedostatky   trestného   rozkazu   –t. j. nedostatok poučenia a chyby v písaní a počítaní.

O sťažnosti sťažovateľky rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 370/2013z 26.   júna 2013   tak,   že   ju odmietol.   V odôvodnení svojho   uznesenia   ústavný   súd tiežuviedol:

„Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012, zistiac, že trestný rozkaz, ktorým bol žalobcovi priznaný finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.), od   ktorého   žalobca   odvodzoval   v   civilnom   konaní   svoj   nárok   na   zaplatenie   úrokov z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím trestného   súdu (trestným   rozkazom,   pozn.),   do   právomoci   ktorého   nemohol   zasiahnuť, dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie konania. Sťažovateľka totiž dôvod na prerušenie civilného konania vzhliadla   v potrebe preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom súde.“

Právne závery uvedené v citovanom uznesení ústavného súdu (II. ÚS 370/2013)sú relevantné   aj   v prerokúvanom   prípade.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   neboloprávnený preskúmavať námietky sťažovateľky týkajúce sa právoplatného a vykonateľnéhotrestného rozkazu okresného súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno akceptovať argumentáciusťažovateľky,   ktorá   namietané   porušenie   označených   práv   odôvodňuje   skutočnosťami,ktoré sa týkajú predmetného trestného rozkazu.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu, v rozsahu a z hľadísk,ktoré namieta sťažovateľka, možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno tedadospieť k záveru, podľa ktorého by napadnutý rozsudok v tomto smere mal byť arbitrárnyči zjavne   neodôvodnený.   Na   uvedenom   závere   nič   nemení   okolnosť,   že   sťažovateľkaje iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladaťporušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoréby naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   rozsudkom   z 9. apríla   2014.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdunestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku – vovymedzenom rozsahu najmä § 135 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku krajskýmsúdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľky   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015