SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 139/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.6 Co 153/2013 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 153/2013 a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „okresnýsúd“) rozsudkom č. k. 9 C 259/2011-105 z 18. marca 2013 zaviazal sťažovateľkuna zaplatenie sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 €za obdobie od 22. marca 2011 do zaplatenia a na náhradu trov konania (ďalej len „navrhovateľ“).
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým rozsudkom z 9. apríla 2014 tak, že rozsudok okresného súdu v časti týkajúcejsa zaplatenia sumy 18 929,40 € s 11 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 24 895,44 €od 22. marca 2011 do 11. októbra 2011 zmenil tak, že návrh zamietol. Vo zvyšnej častitýkajúcej sa zaplatenia 9,5 % úroku z omeškania zo sumy 24 895,44 € od 12. októbra 2011do zaplatenia rozsudok potvrdil a v časti týkajúcej sa príslušenstva rozsudok zmenil tak,že návrh zamietol.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že právnymzákladom predmetného občianskoprávneho konania bol trestný rozkaz okresného súdusp. zn. 3 T 220/2010 z 21. januára 2011, ktorým bola sťažovateľka uznaná za vinnú,že sa na škodu cudzieho majetku, seba alebo iného obohatila tým, že uviedla niekohodo omylu a spôsobila na cudzom majetku takým činom značnú škodu, za čo bola odsúdenána súhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a tento trest jej bol podmienečneodložený na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov. Zároveň bola zaviazaná uhradiťpoškodenému – navrhovateľovi škodu vo výške 24 895,44 €. Trestný rozkaz nadobudolprávoplatnosť 22. februára 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je neústavný,pričom túto neústavnosť odôvodňuje tým, že podľa nej trestný rozkaz okresného súduz 21. januára 2011 obsahuje chyby v písaní a počítaní, a tým, že mal byť nezákonnýmspôsobom pozmenený. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
«Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Nové Zámky vydal a správoplatnil minimálne 4 slovom štyri neidentické trestné rozkazy 3 T 220/2010 z toho istého dňa týkajúce sa tej istej veci, mám za to, že predmetný rozsudok Krajského súdu Nitra č. k. 6 Co/153/2013 je neústavný, nezákonný a zmätočný, nakoľko za neústavné, nezákonné a zmätočné v rozpore zo zásadami a princípmi materiálneho právneho štátu je potrebné považovať aj 4 trestné rozkazy 3 T 220/2010 vydané Okresným súdom Nové Zámky.... Trestný rozkaz 3 T 220/2010 označený ako „PRVOPIS“ som získala z predm. tr. spisu dňa 30. 05. 2014. Textová chyba sa začína prejavovať hneď v prvom riadku druhej strany, celkovo nasleduje za sebou 7 slovom sedem riadkový text, pričom ďalšie tri tr. rozkazy obsahujú 8 slovom osem riadkový text. Naviac pri súčte všetkých súm v slovenských korunách došlo k matematickej chybe, nakoľko súčet jednotlivých súm v tomto tr. rozkaze nie je 750.000 Sk ale správne je 600.000 Sk. Taktiež tá istá matematická chyba sa prejavuje aj v prepočte na Euro, keď súčet jednotlivých súm v eurách je správne 19.916,27 € a nie 24.895,44 €. Je priam nepochopiteľné, prečo vo všetkých ostatných 3 tr. rozkazoch sa táto matematická chyba nenachádza a výsledná suma 750.000 Sk = 24.895,44 € na rozdiel od súdneho PRVOPISU je spočítaná správne. Na tretej strane neobsahuje podpis zodpovedného pracovníka za správnosť vyhotovenia, absentuje guľaté razítko Okresného súdu. Je podpísaný označenou samosudkyňou
Vyjadrujem presvedčenie, že z predm. trestnými rozkazmi bolo nezákonným spôsobom manipulované a sú naplnené znaky tr. činu marenia spravodlivosti, nakoľko mne doručený tr. rozkaz 3 T 220/2010 neobsahuje ani poučenie o opravnom prostriedku v 8 dňovej lehote. Úradne overená fotokópia mne doručeného tr. rozkazu 3 T 220/2010 vydaného Okresným súdom Nové Zámky sa nachádza na Ústavnom súde SR č. k. II. ÚS 370/2013...
... sa jedná o zásadnú vadu konania vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 3/., ktoré sú v hrubom rozpore zo zásadami a požiadavkami na demokratický a právny štát v zmysle Čl. I a II Ústavy SR.
V predmetnom rozsudku Krajského súdu Nitra 6 Co/153/2013 je ťažké až nemožné očakávať naplnenie princípov materiálneho právneho štátu v zmysle Čl. I. Ústavy SR, pokiaľ jeho rozsudok sa musí odvíjať od minimálne 4 neidentických trestných rozkazov 3 T 220/2010, za okolností, keď konajúci súd sa cíti byť viazaný § 135 ods. 1 OSP tretia veta o spáchaní tr. činu, jednotlivé trestné rozkazy sa líšia textovo, na jednom a to mojom absentuje poučenie o opravnom prostriedku, čo v konečnom dôsledku zapríčinilo zmeškanie 8 dňovej lehoty na odvolanie, na druhom zase bývam na ⬛⬛⬛⬛ namiesto, na trestnom rozkaze označeným Okresným súdom Nové Zámky ako PRVOPIS po prepočítaní súm je v môj neprospech matematická chyba 150.000 SK = 4.979,08 €, pričom žalobca žiada na základe jemu doručeného trestného rozkazu % zo sumy 24.895,44 € ale už v zpomínanom tr. rozkaze označený ako PRVOPIS ktokoľvek si prepočíta jednotlivé čiastky zistí, že táto čiastka je maximálne 19.916,27 € no napriek tomu si každý môže prečítať, že je tam napísaná čiastka 24.895,44 €, teda taká istá akú má vo svojom tr. rozkaze žalobca, iba že jemu bol doručený tr. rozkaz 3 T 220/2010 ktorý žiadnu matematickú chybu neobsahuje.
... prikladám podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku adresovaný Ministerstvu spravodlivosti zo dňa 27. 10. 2013 a jeho odpoveď zo dňa 29. 01. 2014, ktorá potom, čo som si prečítala aj ja PRVOPIS pred. tr. rozkazu 3 T 220/2010 dňa 30. 05. 2014 a porovnala s ďalšími tromi, na mňa ani vierohodným ani profesionálnym dojmom nepôsobí.»
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„... Základné práv sťažovateľky... zaručené v článku 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a právo... zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu Nitra sp. zn. 6 Co/153/2013 porušené bolo.
... Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6 Co/153/2013 sa zrušuje.... Rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9 C 259/2011 sa zrušuje.... Trestný rozkaz Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 3 T 220/2010 zo dňa 21. 01. 2011 sa zrušuje.
... Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €...“
Priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje takto:
„... intenzita porušenia súdov občianskom ale i trestnom konaní voči mojej osobe dosiahla takú intenzitu, že už aj vlastní rodinní príslušníci sa ma pýtajú, či ozaj ja reprezentujem tú najhoršiu vzorku z najhorších, pre ktorú niet spravodlivosti a ktorú idú súdy odsúdiť bez ohľadu na skutočnosť, či som vinná alebo nie.“
Sťažovateľka tiež žiada, aby jej ústavný súd ustanovil advokáta na zastupovaniev konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom zhľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavnýsúd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu ktomu subjektu, ktorý označil a porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, predmetom konania je namietané porušeniezákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 153/2013 a jehorozsudkom z 9. apríla 2014.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. apríla 2014 rozhodol o odvolanísťažovateľky. Z odôvodnenia tohto rozsudku je zrejmé, že krajský súd považoval za základnároku trestný rozkaz okresného súdu z 21. januára 2011. V odôvodnení v tomto smereuviedol:
„V posudzovanej veci je nesporné, že odporkyňa bola trestným rozkazom, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 21. 02. 2011 uznaná za vinnú z trestného činu podvodu na tom skutkovom základe, že vylákala od navrhovateľa rôzne finančné prostriedky. V trestnom konaní jej bola súčasne uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi škodu vo výške 24.895,44 eura. V danom prípade sa teda navrhovateľom požadované úroky z omeškania ako príslušenstvo viažu k pohľadávke vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, ktorý podlieha režimu ust. § 420 a nasl. OZ.“
Následne sa krajský súd vysporiadal s otázkou času splnenia (splatnosti) dlhuako skutočnosti rozhodujúcej pre určenie momentu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania.Na základe toho rozhodol o výške a splatnosti úrokov z omeškania ako príslušenstvapredmetnej pohľadávky.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 9.apríla 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu výlučne na základe skutočností,ktoré sa týkajú trestného rozkazu okresného súdu z 21. januára 2011 – t. j. poukazuje nachyby v písaní a počítaní, ktoré má trestný rozkaz obsahovať, a to, že rovnopis trestnéhorozkazu, ktorý jej bol doručený, neobsahoval riadne poučenie o možnosti podať opravnýprostriedok.
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje (napr. m. m. IV. ÚS 359/08,IV. ÚS 198/2012), že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svojusťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktoréhovyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísaniaskutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumentya právne posúdenie predloženého sporu. Nedostatok odôvodnenia sťažnosti vyvolávavýznamné procesné dôsledky.
Vychádzajúc z týchto právnych záverov, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudokkrajského súdu v rozsahu a z hľadísk, ktoré vyplývajú z odôvodnenia sťažnosti sťažovateľky.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na sťažnosťsťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namietala porušenie základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 259/2011 a jeho uznesením z 3. októbra 2012, ktorýmzamietol jej návrh na prerušenie konania, a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 25 Co 330/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012, ktorým rozhodolo odvolaní sťažovateľky. V predmetnej sťažnosti sťažovateľka uplatnila identické dôvodyako v prerokúvanom prípade – poukazovala na návrh na prerušenie konania,ktorý odôvodnila potrebou preskúmať tvrdené nedostatky trestného rozkazu –t. j. nedostatok poučenia a chyby v písaní a počítaní.
O sťažnosti sťažovateľky rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 370/2013z 26. júna 2013 tak, že ju odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia ústavný súd tiežuviedol:
„Inými slovami, po vykonaní uvedeného dokazovania krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 330/2012, zistiac, že trestný rozkaz, ktorým bol žalobcovi priznaný finančný nárok (náhrada škody spôsobenej v dôsledku trestného činu sťažovateľky, pozn.), od ktorého žalobca odvodzoval v civilnom konaní svoj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, už nadobudol právoplatnosť, následne súc viazaný právoplatným rozhodnutím trestného súdu (trestným rozkazom, pozn.), do právomoci ktorého nemohol zasiahnuť, dospel k dôvodnému záveru o neexistencii dôvodu na sťažovateľkou navrhované prerušenie konania. Sťažovateľka totiž dôvod na prerušenie civilného konania vzhliadla v potrebe preskúmania nedostatkov poučenia uvedeného v trestnom rozkaze, ktoré však nemohli byť predmetom prieskumu v civilnom konaní, ale mali byť preskúmané v inštančnom postupe trestných súdov, avšak v inštančnom postupe trestných súdov tieto námietky nemohli byť vecne preskúmané práve vinou samotnej sťažovateľky, ktorá ich uplatnila oneskorene, preto sťažovateľka musí znášať dôsledky svojho konania, v dôsledku ktorého tak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a stal sa záväzným nielen pre ňu, ale aj pre ostatné orgány verejnej moci, teda aj pre okresný súd a krajský súd, rozhodujúce v jej civilnej veci, ktoré tak nemali dôvod a ani kompetenciu pochybovať o správnosti záverov trestných súdov vyjadrených v právoplatnom trestnom rozkaze, ktorého správnosť sťažovateľka nenapadla ani na ústavnom súde.“
Právne závery uvedené v citovanom uznesení ústavného súdu (II. ÚS 370/2013)sú relevantné aj v prerokúvanom prípade. Krajský súd v napadnutom rozsudku neboloprávnený preskúmavať námietky sťažovateľky týkajúce sa právoplatného a vykonateľnéhotrestného rozkazu okresného súdu. Z uvedeného dôvodu nemožno akceptovať argumentáciusťažovateľky, ktorá namietané porušenie označených práv odôvodňuje skutočnosťami,ktoré sa týkajú predmetného trestného rozkazu.
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu, v rozsahu a z hľadísk,ktoré namieta sťažovateľka, možno považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno tedadospieť k záveru, podľa ktorého by napadnutý rozsudok v tomto smere mal byť arbitrárnyči zjavne neodôvodnený. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľkaje iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladaťporušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoréby naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 9. apríla 2014.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdunestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku – vovymedzenom rozsahu najmä § 135 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku krajskýmsúdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015