znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 139/2012-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline a Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 1070/1990) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 173/2006   p o r u š i l základné   právo   T.   Š.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 173/2006   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. T. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. T. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov), ktorú j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   P.,   Ž.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti T. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 139/2012-15   z 30.   mája   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 173/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 1070/1990).

V   podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   6.   decembra   1990   podala na okresnom   súde „návrh   na   určenie,   že   pracovný   pomer   trvá   medzi   navrhovateľkou a odporcom   M.,   štátny   podnik,   B.,   závod...“.   Vec   bola   zaregistrovaná   pod   sp. zn. 13   C 1070/1990. Tento spor podľa sťažovateľky nebol doteraz právoplatne ukončený.

V ďalšej časti sťažovateľka uviedla:

«Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza výlučne zavinením súdu. Aj keby   pripustila,   že   k   prieťahom   dochádza   z   dôvodu   zložitosti   sporu,   nemožno   tým ospravedlniť častú pasivitu súdu a jeho nečinnosť, pretože o právnej stránke ide o veľmi jednoduchú právnu   problematiku,   ktorú   súd   mal vyriešiť   v jednoročnej   lehote   a nie   ju nevyriešiť v 22-ročnej lehote. Vlastným konaním, či pasivitou sťažovateľka k prieťahom v predmetnej právnej veci neprispela.

V   tejto   súvislosti   poukážem   ma   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 30.6.1993 sp. zn. 4 Cdo 59/93 a to v súvislosti s tým, že najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Banskej bystrici zo dňa 6.3.1992 sp. zn. 17 Co 55/92 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V tomto citovanom rozsudku bolo zaujaté aj právne stanovisko usmerňujúce krajský súd v tom smere, že treba bude zisťovať, či účastníci sa dohodli na rozviazaní pracovného pomeru.   V   tomto   rozsudku   krajského   súdu   sa   aj   konštatuje,   že   na   zrušenie   rozsudku krajského súdu boli dané dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., podľa § 243 b/ ods. 2 O. s. p. a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v tomto zrušujúcom rozsudku na strane 4 doslova uviedol citujem: „pre dovolací súd je právny záver dovolacieho súdu záväzný § 234 d ods. 1 O. s. p. Obidva súdy nerešpektovali ust. § 243d ods. 1 O. s. p. a znova rozhodli nezákonne. V predmetnej   veci   opakovane   rozhodoval   najvyšší   súd   SR   svojim   uznesením   zo   dňa 14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010 zrušil rozsudok Krajského v Žiline zo dňa 28.1.2009, sp. zn. 5 Co 23/2008 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR rozhodoval o mojom dovolaní dňa 14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010 a dnes je dátum 16.3.2012 a vo veci vôbec nebolo ani len nariadené pojednávanie.... Uznesenie NS SR zo dňa 14.6.2011 sp. zn. 5 Cdo 90/2010 obsahuje na strane 17 ustanovenie § 243b ods. 1 O. s. p. z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b O. s. p. teda zrušuje rozsudok   odvolacieho   súdu,   že   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   túto   vec   a   právny   názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí je záväzný.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   uvedeným   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   a   Okresným súdom   Žilina   bolo   porušené   jej   právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti... Krajský súd Žilina a Okresný súd Žilina svojim liknavým postupom v prejednávanej veci   porušili   aj   ust.   §   114   ods.   1   o.   s.   p.   podľa   ktorého,   ak   súd   neodmietol   návrh z procesných   dôvodov   alebo   nerozhodol   o   zastavení   konania   podľa   tohto   zákon   alebo osobitného predpisu pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci zpravidla na jedinom pojednávaní.

Navrhovateľka sa v konaní domáha, že pracovný pomer medzi navrhovateľkou T. a odporcom M. š.p. B., závod..., trvá. Odporca je povinný prideľovať navrhovateľke prácu, podľa pracovnej zmluvy a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku...

Tvrdím,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   a   Okresného   súdu   v   Žiline   bolo porušené   moje   právo   na   prejednanie   v   mojej   právnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov, vyplývajúceho   z   čl.   1,   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodnej zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo T. Š., bytom N. na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

Krajskému súdu v Žiline a Okresnému súdu v Žiline v konaní 4 C 173/2006 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

T.   Š.   priznáva   zadosťučinenie   v   sume   10.000,-Eur,   ktoré   je   povinný   vyplatiť   jej Krajský súd v Žilina a Okresný súd Žilina spoločne nerozdielne do 30 dní po právoplatnosti tohto uznesenia.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť trovy konania vo výške 523,26 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. L. P., č. účtu... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti (vyjadrenie predsedu   okresného súdu doručené ústavnému súdu 26. septembra 2012 a vyjadrenie sťažovateľky doručené ústavnému súdu 31. augusta   2012) dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil, že 22-ročné konanie začalo   návrhom   sťažovateľky   na   určenie,   že   jej   pracovný   pomer   trvá,   doručeným okresnému   súdu   6.   decembra   1990.   Okresný   súd   o ňom   prvýkrát   meritórne   rozhodol 13. septembra 1991. Po odvolaní odporcu Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 6. marca   1992   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   návrh   zamietol.   Sťažovateľka 5. mája 1992 podala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré však Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vrátil   okresnému   súdu   ako   predčasne predložené, pretože nebol zaplatený poplatok za dovolanie. Sťažovateľka zaplatila poplatok za dovolanie 31. marca 1993. Najvyšší súd potom o jej dovolaní rozhodol 30. júna 1993 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Co 55/92 zo 6. marca 1992 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd 31. augusta 1993 uznesením č. k. 17 Co 2410/93-62 zrušil rozhodnutie okresného súdu č. k. 13 C 1070/90-33 z 13. septembra 1991 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd potom rozhodol vo veci 29. júna 2004 tak, že návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd 26. mája 2005 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu 4. augusta 2005 dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cdo   193/2005 z 28. septembra   2005   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   krajského   súdu   a vec   vrátil   znova okresnému súdu. Okresný súd rozhodol rozsudkom 18. júla 2007 tak, že pracovný pomer sťažovateľky trvá a návrh, ktorým sa domáhala, aby súd uložil povinnosť prideľovať jej prácu, zamietol. Proti tomu sa odvolal odporca. O odvolaní rozhodol krajský súd 28. apríla 2009   tak,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   návrh   zamietol.   Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. februára 2010. Dňa 4. marca 2010 sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu z 28. apríla 2009 dovolanie. Najvyšší súd o dovolaní rozhodol 14. júna 2011 tak, že zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský   súd   13.   februára   2012   rozhodol   tak,   že   čiastočný   rozsudok   okresného   súdu (z 18. októbra   2007)   v odvolaním   napadnutej   časti,   v ktorej   určil,   že   pracovný   pomer sťažovateľky u odporcu trvá, potvrdil. V ostatnej časti rozsudok okresného súdu ponechal nedotknutý.   Dňa   20.   septembra   2012   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   bude   rozhodované   o ďalšom   procesnom   postupe a oboznámené s námietkami odporcu.   Vec teda   do   rozhodovania   ústavného   súdu   nie je právoplatne skončená.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   173/2006   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 1070/1990) dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd sa síce stotožňuje s tvrdením krajského   súdu,   že   predmetná   vec   bola   skutkovo   aj   právne   náročná,   na   druhej   strane konštatuje,   že   ani   náročnosťou   konania   nemožno   odôvodniť   a ospravedlniť   22   rokov trvajúce   konanie   v pracovnoprávnej   veci,   zvlášť,   keď   sa   zložitou   stala   aj   na   základe plynutia   času   (sťažovateľka   v čase,   keď   spor   vznikol,   mala   62   rokov,   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu mala už 84, pričom spor bol okrem iného aj o uloženie povinnosti odporcovi prideľovať jej prácu).

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. V priebehu konania sa síce vyskytla situácia, keď okresný súd musel sťažovateľku na splnenie jej uloženej povinnosti urgovať, zdržanie spôsobené touto   skutočnosťou   (jeden   mesiac)   je   však   neporovnateľné   s neefektívnym   postupom okresného   súdu,   ktorý   tomu   predchádzal   i   nasledoval.   Sťažovateľka   osobne   alebo v zastúpení jej právneho zástupcu neabsentovala na pojednávaniach.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom súdov v napadnutom konaní. A.   Vo   vzťahu   k okresnému   súdu predovšetkým   konštatuje,   že v prvom   roku v pomerne   rýchlom   časovom   slede   nariaďoval   pojednávania   a už   v 1.   roku   meritórne rozhodol.   V priebehu   ďalších   rokov   sa   však   v konaní   opakovane   vyskytovali   obdobia, v ktorých bol okresný súd absolútne nečinný (od 26. októbra 1995 do 20. marca 1996 – 5 mesiacov, od 29. marca 1996 do 8. septembra 1998 – 20 mesiacov, od 18. júla 2001 do 16. apríla 2002 – 10 mesiacov, od 12. júla 2002 do 10. decembra 2003 – 17 mesiacov, od 12. októbra 2006 do 4. septembra 2007 – 10 mesiacov a od 20. júna 2011 do 13. februára 2012 – 8 mesiacov) t. j. spolu je to viac ako sedem rokov, počas ktorých okresný súd nevykonával   žiadne   úkony.   Táto   skutočnosť   je   aj   v kontexte   celkovej   22-ročnej   dobe trvania napadnutého konania neospravedlniteľná.

Okresný   súd   viac   ako   sedem   rokov   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v danej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.   I. ÚS 41/02).   K prieťahom   pritom   iba   čiastočne   došlo   v dôsledku   zložitosti   veci. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno systémové nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 568/2011).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

B. Vo vzťahu k postupu krajského súdu ústavný súd zistil, že vec bola z dôvodu využitia opravných prostriedkov účastníkmi na krajskom súde päťkrát. V troch prípadoch krajský súd rozhodoval v rozmedzí od jedného do siedmich mesiacov. V období, keď sa vec nachádzala na krajskom súde štvrtýkrát (od januára 2008 do apríla 2009) a bola vedená pod sp.   zn.   5   Co   23/08,   krajský   súd   o odvolaní   odporcu   rozhodol   o pätnásť   mesiacov (sťažovateľkino vyjadrenie k odvolaniu odporcu   však bolo krajskému súdu doručené až desať mesiacov po napadnutí veci krajskému súdu). V období, keď rozhodoval krajský súd piatykrát (sp. zn. 5 Co 261/2011), sa vec na krajskom súde nachádzala 11 mesiacov (od júla 2011 do júna 2012). Spolu sa teda vec na krajskom súde nachádzala 33 mesiacov. Ústavný súd v závere konštatuje, že postup krajského súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa   zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľkinmu návrhu   na   vyslovenie   porušenia   jej   základného   práva   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní nemožno vyhovieť (bod 5 výroku tohto rozhodnutia).

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka v návrhu na priznanie finančného zadosťučinenia poukázala na to, že tento rok má 84 rokov a za celých 22 rokov nebolo v jej veci právoplatne rozhodnuté. „Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľka   odôvodňuje   neúmernou dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá je v dôsledku tohto vznikla. Navrhovateľka je nečinosťou   súdov   v   dlhodobom   stave   právnej   neistoty,   preto   uplatňovanú   výšku odškodnenia   v   sume   10.000,-Eur   považuje   za   primeranú   i   s   poukazom   na   doterajšie rozhodovanie ústavného súdu.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, a to vo výške 7 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí   odmena   v sume   dvakrát   po 127,17 €   a režijný   paušál   dvakrát   po 7,63   €. Trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku predstavujú sumu 269,60 € v zmysle vyhlášky.

Ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2012