znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 139/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a „všetkými uzneseniami“ Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 370/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009   doručená   a 12.   marca   2010   doplnená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a „všetkými uzneseniami“ Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 370/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 1. decembra 2004 na okresnom   súde   návrh   na náhradu   škody „spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom, porušením   povinnosti   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v zákonnej   lehote   bez zbytočných prieťahov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 000,- Sk plus príslušenstvo“. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 13 C 370/04, pričom „konanie je proti mestu Ž., keď marí vydanie stavebného povolenia na samostatné kúrenie v byte   sťažovateľa   a tak   znemožňuje   využívanie   bytu,   hoci   sťažovateľ   spĺňa   zákonné podmienky na takéto povolenie“.

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný „súd   vykonáva   len   jalové   úkony   a vydáva protizákonné rozhodnutia, šikanuje sťažovateľa. Sťažnosti na prieťahy nie sú predsedom súdu   odstránené.   Nečinnosťou   Okresného   súdu   a M.   Ž.   vzniká   sťažovateľovi   škoda v miliónoch korún a túto žiada uhradiť po práve, nie svojvoľne. Sťažovateľ investoval do bytu v Ž. circa 1,7 milióna korún, ale tento byt od roku 2002 nemôže užívať. Vzniknutá škoda sa navyšuje.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol vydať nález tohto znenia:„Okresný   súd   v Žiline   porušuje   základné   práva   D.   B.   garantované   čl.   48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 100.000 Eur (pre opakované   porušovanie   základných   práv,   pre   nerešpektovanie   Nálezov   ÚS   SR   a pre nerešpektovanie   rozsudku   Európskeho   súdu   č.   46844/99)   v lehote   do   15   dní   od   dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   v Žiline   konať   bezodkladne   a bez zbytočných prieťahov a porušovania základných práv D. B.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy konania pre sťažovateľa a advokáta v lehote 15 dní.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje všetky uznesenia v konaní 13C/370/2004 a oslobodzuje   D.   B.   od   súdnych   poplatkov   a prikazuje   Okresnému   súdu   v Žiline   D.   B. ustanoviť advokáta na celé konanie 13C/370/2004.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   predovšetkým   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 370/04.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 13 C 370/04, ktorý si ústavný súd zadovážil na   účely   posúdenia   prijateľnosti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   vyplýva,   že   posudzované súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo na základe uznesenia okresného   súdu   č.   k.   13   C   370/04-50   z 23.   augusta   2005   právoplatne prerušené   až do 21. mája   2008.   Z dôvodu   prerušenia   napadnutého   konania   pred   okresným   súdom,   teda dovtedy,   kým   nedošlo   k odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania,   nemohli   sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo   uvedené.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nečinnosť   súdu   v dôsledku existencie právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré vytvára prekážku jeho postupu, tak ako tomu bolo v danom prípade,   neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03). Ústavný súd preto prípadnú existenciu   zbytočných   prieťahov   v napadnutom   konaní   posúdil   iba   od   právoplatného skončenia prerušenia tohto konania, teda od 21. mája 2008, a konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu sp. zn. 13 C 370/04, je zrejmé, že okresný   súd   od   pokračovania   v prerušenom   konaní   postupoval   v danej   veci   v podstate plynule, snažil sa odstrániť prekážky konania, pretože konanie sa začalo na okresnom súde podaním   nekvalifikovaného   návrhu   sťažovateľa   1. decembra   2004.   Napriek   tomu,   že okresný súd opakovane vyzval sťažovateľa na odstránenie vád svojho podania (naposledy uznesením č. k. 13 C 370/04-156 z 31. júla 2008), sťažovateľ tak neurobil. Z uvedeného vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania podstatne prispel aj samotný sťažovateľ tým, že podal nekvalifikovaný návrh, pričom nereagoval adekvátne na výzvu okresného súdu, ktorý ho vyzýval na upresnenie svojho podania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať, pretože konanie v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy   predpokladá   tiež   žalobný   návrh,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   náležitosti, v danom   prípade   tieto   podmienky   splnené   neboli   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   128/03, I. ÚS 252/06), keďže okresný súd uznesením č. k. 13 C 370/04-226 z 15. decembra 2009 podanie sťažovateľa z 1. decembra 2004 odmietol. Okrem uvedeného sťažovateľ opakovane (celkovo najmenej štyrikrát) požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred okresným súdom, na čo mal právo, avšak za týchto okolností prirodzene musel počítať aj s predĺžením napadnutého konania.  

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1 dohovoru „všetkými   uzneseniami“ okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 370/04.

Podľa zistenia ústavného súdu v napadnutom konaní vydal okresný súd dosiaľ desať uznesení,   pričom   uznesenie   č.   k.   13   C   370/04-50   z 23.   augusta   2005   nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2006, uznesenie č. k. 13 C 370/04-61 z 19. apríla 2006 nadobudlo právoplatnosť 2.   mája 2006,   uznesenie č.   k.   13   C 370/04-64 z 3.   júla 2006   nadobudlo právoplatnosť   19.   decembra   2006,   uznesenie   č.   k.   13   C   370/04-88   z 20.   marca   2007 nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2007, uznesenie č. k. 13 C 370/04-133 z 10. apríla 2008 nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2008, uznesenie č. k. 13 C 370/04-148 zo 14. apríla 2008 nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2008 a uznesenie č. k. 13 C 370/04-156 z 31. júla 2008 nadobudlo právoplatnosť 15. augusta 2008.

Pretože predmetná sťažnosť bola podaná na ústavnom súde v čase (18. mája 2009), keď už dávno uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti týkajúcich sa horeuvedených uznesení okresného súdu. Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť posúdiť ako návrh podaný oneskorene.

3. Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu č. k. 13 C 370/04-179 z 22. januára 2009, uzneseniu č. k. 13 C 370/04-210 z 31. augusta 2009 a uzneseniu č. k. 13 C 370/04-226 z 15. decembra 2009 sťažovateľ podal odvolania, o ktorých už jednak rozhodoval   odvolací   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   alebo   o ostatnom uznesení   ešte   bude   rozhodovať,   preto   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a tieto rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal alebo preskúma krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   (sťažovateľ   pritom   krajský   súd   za sťažovateľa–účastníka konania vôbec neoznačil). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k uvedeným   uzneseniam   okresného   súdu)   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010