znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 139/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   G.   Č.,   R.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach   pod   sp.   zn. 2 Co 69/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. G. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   25.   marca 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   G.   Č.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 69/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa viedla jednak súdne konanie o neplatnosť jej odvolania z funkcie a o náhradu mzdy, ale aj súdne konanie o neplatnosť jej preradenia na inú prácu a o náhradu mzdy. Rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 10 C   1233/97   zo   4.   februára   1998   bola   žaloba   sťažovateľky   o vyslovenie   neplatnosti odvolania z funkcie zamietnutá, pričom rozhodovanie o mzdových nárokoch bolo vylúčené na samostatné konanie, ktoré napokon na základe úspešnej námietky zaujatosti prebiehalo na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“), a to pod sp. zn. 2 C 365/00. Rozsudkom   Okresného   súdu   Rožňava   sp.   zn.   10   C   1648/97   z 11.   decembra   1998   bolo vyslovené, že preradenie sťažovateľky na inú prácu je neplatné, pričom nárok na náhradu ušlej   mzdy   bol   vylúčený   na   samostatné   konanie,   ktoré   po   úspešnej   námietke   zaujatosti pokračovalo na okresnom súde, a to pod sp. zn. 2 C 365/00. To znamená, že rozhodovanie o mzdových   nárokoch   sťažovateľky   z   oboch   konaní   bolo   spojené   do   jedného   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 365/00. Medzitýmnym rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 301/2006-186 zo 17. júla 2007 (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu) sa rozhodlo,   že žaloba sťažovateľky o náhradu   ušlej   mzdy nie   je,   pokiaľ   ide o   jej   základ, dôvodná. Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 365/00-197 zo 4. februára 2008 bola žaloba sťažovateľky týkajúca sa jej mzdových nárokov zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 69/2008-219 (sťažovateľka v celej sťažnosti mylne označuje tento rozsudok pod sp. zn. 2 C 365/00, teda pod spisovou značkou, pod ktorou sa viedlo prvostupňové konanie) zo 4. decembra 2008 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Dôvodom, pre ktorý sa žaloba o náhradu mzdy zamietla, bol nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného, pričom   nedostatok   legitimácie   bol   záväzným   spôsobom   vyslovený   krajským   súdom   už v právoplatnom   medzitýmnom   rozsudku.   Krajský   súd   sa   preto   necítil   oprávnený   otázku vecnej pasívnej legitimácie posúdiť odlišne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   69/2008-219 zo 4. decembra 2008 došlo k porušeniu označeného základného práva. Keďže sťažovateľka v základnom konaní bola úspešná (jej prevedenie na inú prácu bolo vyhlásené právoplatne za neplatné), o dôvodnosti jej mzdových nárokov nemohli byť žiadne zásadné pochybnosti. Otázna   mohla   byť   nanajvýš   presná   výška   týchto   nárokov.   Mzdové   nároky   smerovala sťažovateľka   od   začiatku   oboch   konaní   voči   bývalému   Okresnému   úradu   R.   (ďalej   len „okresný úrad“) ako žalovanému. Počas konaní však došlo k viacnásobným legislatívnym zmenám, na základe ktorých okresný úrad ako pasívne legitimovaný subjekt zanikol a jeho právomoci prešli na zákonom určených právnych nástupcov. Po zrušení okresného úradu bolo treba vychádzať z toho, že neukončené spory zamestnancov prešli na krajské úrady. Preto sa stal v spore pasívne legitimovaným subjektom od 1. januára 2004 Krajský úrad v K. (ďalej len „krajský úrad“). Zo zápisnice o pojednávaní z 23. mája 2005 vyplýva, že krajský úrad namietol svoju pasívnu legitimáciu a za pasívne legitimovaného označil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny R. (ďalej len „úrad práce“). Z tejto zápisnice vyplýva aj to, že okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku, aby oznámila úpravu pasívnej legitimácie na strane   žalovaného   a aby   zvážila   späťvzatie   žaloby   proti   krajskému   úradu.   Sťažovateľka vtedy   správne   uviedla,   že   o nedostatku   pasívnej   legitimácie   krajského   úradu   nie   je presvedčená. Ak mal okresný súd vedomosť o nedostatku pasívnej legitimácie krajského úradu, mal postupovať v zmysle § 103, § 104 ods. 2 a § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.   S cieľom   poskytnúť   okresnému   súdu   (nepovinnú)   súčinnosť   pri   zisťovaní právneho nástupcu sťažovateľka zaslala okresnému súdu podanie z 25. mája 2005 (vrátane opravného podania z 20. júna 2005), v ktorom pod dojmom stanoviska krajského úradu a výzvy okresného súdu vyslovila názor, že pasívne legitimovaný je pravdepodobne úrad práce. Uznesením okresného súdu č. k. 2 C 365/00-131 z 23. júna 2005 bolo potvrdené, že pasívne   legitimovaný je   úrad práce,   a v tomto   zmysle bola pripustená zmena   účastníka konania na žalovanej strane. Okresný súd v konaní ďalej pokračoval proti úradu práce a medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 2 C 365/00 z 29. mája 2006 vyslovil, že sťažovateľke patrí náhrada mzdy od úradu práce za obdobie od 9. októbra 1997 do 31. marca 2000. Tento rozsudok však bol zmenený rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 301/2006-186 zo 17. júla 2007 tak, že žaloba sťažovateľky voči úradu práce, čo sa týka základu, nie je dôvodná. Napokon bolo konanie zavŕšené už spomínaným rozsudkom krajského súdu zo 4. decembra 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľky okresný súd   nemal postupovať   pri   zmene   účastníctva v konaní   na   základe   dispozitívneho   úkonu   sťažovateľky,   ale   mal   sám   posúdiť   otázku právneho   nástupníctva   na   strane   žalovanej.   Práve   v dôsledku   tohto   pochybenia sťažovateľka   napokon   súd   prehrala,   keďže   podľa   právneho   názoru   vyplývajúceho z medzitýmneho rozsudku krajského súdu za jej mzdové nároky nezodpovedá úrad práce z titulu právneho nástupníctva po okresnom úrade.

Sťažovateľka žiada vydať nález,   ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl.   46 ods. 1 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 69/2008 s tým, aby bol rozsudok zo 4. decembra 2008 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 69/2008-219 zo 4. decembra 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 365/00-197 zo 4. februára 2008. Podľa   názoru   krajského   súdu   za   procesnej   situácie,   keď   skorším   právoplatným medzitýmnym rozsudkom sa už rozhodlo, že žaloba, čo sa týka základu, nie je dôvodná, neostalo   krajskému   súdu   iné,   ako   žalobu   zamietnuť.   Nebolo   totiž   možné   právoplatný medzitýmny   rozsudok   znova   skúmať.   Rozsudok   bol   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľky 26. januára 2009 (podľa prezentačnej pečiatky právneho zástupcu).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej pochybením okresného súdu došlo k nesprávnemu ustáleniu otázky právneho nástupníctva po zrušenom okresnom úrade, ktorý bol pôvodne nepochybne vecne pasívne legitimovaný poskytnúť sťažovateľke náhradu ušlej mzdy. Totiž v rozpore s právnym názorom okresného súdu (ktorý postupoval podľa   dispozitívneho   úkonu   sťažovateľky   ako   žalobkyne,   hoci   mal   otázku   riešiť   sám) krajský súd v odvolacom konaní o medzitýmnom rozsudku dospel k záveru, že úrad práce nie je v danej veci právnym nástupcom po zrušenom okresnom úrade.

Treba konštatovať, že za existujúcej procesnej situácie je rozsudok krajského súdu č. k. 2 C 69/2008-219 zo 4. decembra 2008 jednoznačne v súlade so zákonom, a preto už na prvý pohľad neprichádza do úvahy možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmto rozsudkom. Tomuto rozsudku predchádzal právoplatný medzitýmny rozsudok, ktorým sa rozhodlo o základe veci tak, že žaloba voči okresnému   úradu   nie   je   dôvodná.   Za   takéhoto   stavu   už   všeobecné   súdy   nemohli o mzdových nárokoch sťažovateľky rozhodnúť inak, než rozhodli.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009