znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 139/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti E. L., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/1992 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/1992 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 544/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   E.   L. p r i z n á v a úhradu   trov   konania   6   825   Sk   (slovom šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   M.   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2006 doručená sťažnosť E. L., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. P., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 544/1992.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   30.   marca   1992   podala   okresnému   súdu žalobu o vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa na katastrálnom území Žilina. Okresný súd   vo veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   14 C   544/92-87 z   23. októbra   1995.   Proti   jeho rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie.   O odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v Banskej Bystrici, ktorý uznesením sp. zn. 18 Co 635/96 z 20. marca 1996 rozsudok okresného súdu zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Vo   veci   nebolo   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľka   podala   14.   marca   2006   sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Predseda okresného súdu na sťažnosť sťažovateľky v zákonnej 30-dňovej lehote neodpovedal.

Podľa   názoru   sťažovateľky   doterajším   postupom   okresného   súdu   v namietanom konaní   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 Listiny, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nasledovné rozhodnutie:

„Okresný súd Žilina v konaní pod sp. zn. 14 C 544/1992 porušil základné právo E. L., rod. B., bytom Ž., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Okresnému   súdu   Žilina   sa   ukladá   povinnosť,   aby   v konaní,   vedenom   pod č. 14 C 544/92 konal bez zbytočných prieťahov.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   ukladá   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50. 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu v Žiline sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky v sume 6. 888,- Sk na účet JUDr. M. P., advokátka, Ž., č. účtu.:....“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   139/06-9 zo 4. mája 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   a predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. októbra 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

...   poukazujem   na   to,   že   vo   veci   už   bol   vydaný   nález   Ústavného   súdu   a došlo k naplneniu toho, čo bolo účelom nálezu, vo veci sa priebežne koná.

Je   potrebné   tiež   poukázať   na   zodpovednosť   navrhovateľov   preukázať   skutkovo a právne svoje nároky. Ak to nedokážu a je dôvod, aby napriek tomu súd konal (a napr. priamo návrh nezamietol), je potrebné akceptovať, že to bude náročné skutkovo aj časovo. Vec   je   v štádiu   znaleckého   dokazovania   (čiastočne   prerušeného   aj   konaním vyvolaným sťažnosťou na ÚS) a po jeho uzavretí bude vec rozhodnutá.

Domáhanie sa uloženia povinnosti konať bez prieťahov považujeme za nedôvodnú a tým aj ostatné nároky.“

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   bolo   priložené   aj   vyjadrenie   konajúceho sudcu JUDr. V. K., v ktorom sa uvádza:

„Konanie 14 C 544/1992 je reštitučným konaním. Pôvodný návrh bol podaný na súd dňa 30. 03. 1992 a na základe podania z 29. 09. 2003 bola pripustená uznesením zo dňa 29. 03. 2004 zmena návrhu.

V konaní   došlo   k procesnému   nástupníctvu   po   pôvodných   navrhovateľoch,   po navrhovateľke v 1) rade bolo právoplatne ukončené dedičské konanie dňa 17. 04. 2003 a právni nástupcovia sú terajší navrhovatelia 1) až 3) rade. Predchádzajúca sudkyňa ako aj Krajský súd v Žiline pri rozhodnutí o vydaní predbežného opatrenia opomenuli pôvodnú navrhovateľku   v 2)   rade   E.   L.,   bytom   Ž.,   pred   ústavným   súdom   vystupujúcu   ako sťažovateľku.   Táto   skutočnosť   nemusela   byť   súdmi   považovaná   za   významnú   pri rozhodovaní o vydaní predbežného opatrenia, ale súd musel zisťovať jej osud, nakoľko jej opomenutie by znamenalo vážne procesné vady, najmä vzhľadom na pripustenie zmeny návrhu bez jej účasti a vedomia (ust. § 91 ods. 2 O. s. p.).

Opatrenia č. 4 zo dňa 01. 10. 2004 k Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2004 veci v senáte 14 C boli pridelené sudcovi Okresného súdu v Žiline JUDr. V. K.. Po prevzatí veci novým sudcom z dôvodu odchodu pôvodnej sudkyne do dôchodku, boli vykonávané úkony tak, aby nedošlo k neodôvodneným prieťahom a porušovaniu práv účastníkov.

V konaní sa jedná o pomerne zložitú právnu vec,   rozhodnutie súdu vzhľadom na namietané dôvody vrátenia veci je možné až po dôkladnom znaleckom dokazovaní. Prieťahy boli   spôsobené   čiastočne   prerušením   konania   z dôvodu   úmrtia   navrhovateľky   v 1)   rade a čiastočne   aj   navrhovateľmi   (podávali   návrhy   prostredníctvom   právneho   zástupcu   bez preukázania právneho zastupovania), sama sťažovateľka dokladala plnomocenstvo pre jej zastupovanie v konaní pomerne dlhú dobu po viacerých výzvach súdu. Ďalej je pomerne zložité náležité zistenie skutkového stavu vzhľadom na pomerne malý počet zachovaných dokumentov,   odstránenie   nehnuteľnosti   pred   viac   ako   40-timi   rokmi,   zlúčenie   parciel. Pritom   posúdenie   hodnoty   nehnuteľnosti   v čase   predaja   je   základnou   podmienkou   pre posúdenie reštitučných nárokov. Preto v konaní bude možné pokračovať až po dokončení nariadeného znaleckého dokazovania.

Vo   veci   porušenia   základných   práv   už   rozhodoval   Ústavný   súd   SR   a rozhodol nálezom   zo   dňa   20.   12.   2005   (z   navrhovateľov   v tomto   konaní   nebola   uvedená   len sťažovateľka),   ktorým   vyslovil   porušenie   namietaných   základných   práv   a prikázal   súdu konať bez prieťahov. Preto túto sťažnosť súd považuje za subjektívnu, v ktorej absentuje základná snaha uloženia súdu povinnosti konať bez prieťahov, pričom zámerom sťažnosti je dosiahnutie náhradu na náhradu nemajetkovej ujmy, ako jedného z práv sťažovateľky.“

Súčasťou   vyjadrenia   konajúceho   sudcu   bol   prehľad   úkonov   súdu   v namietanom konaní. Po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 544/1992 ústavný súd skonštatoval, že predložený prehľad úkonov súdu zodpovedá obsahu spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 Listiny okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/1992.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny) ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I.   ÚS   10/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   považovať   také,   ktoré   smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 Listiny, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní podľa prvého kritéria, a to právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 544/1992 na jednej strane   akceptoval   názor   vyjadrený   vo vyjadrení   predsedu   okresného   súdu,   ako   aj konajúceho sudcu, v zmysle ktorého je predmetná vec najmä z hľadiska požiadaviek na zisťovanie skutkového stavu zložitá, ale na druhej strane konštatoval, že doterajšia dĺžka namietaného   konania   (14   rokov   a 6   mesiacov)   je   neprimerane   dlhá,   a preto   faktická zložitosť veci nemôže byť dostatočným dôvodom na jej ospravedlnenie.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky ako účastníčky konania v namietanom konaní ústavný súd konštatoval, že na jej ťarchu treba pripísať skutočnosť, že na výzvy súdu nereagovala   prostredníctvom   svojho   pôvodného   právneho   zástupcu   JUDr.   L.   P.   vždy v súdom určenej lehote, a tak aj ona spolu s ostatnými navrhovateľmi prispela k predĺženiu konania (napr. výzva na predloženie dokladov z 10. marca 1998 súdu bola splnená až po siedmich mesiacoch 29. októbra 1998, a to po opakovaných urgenciách súdu a pod hrozbou pokuty). Ústavný súd tiež poukázal na skutočnosť, že k odročeniu niektorých pojednávaní (15. septembra 1992, 25. apríla 1995, 18. marca 1997, 12. februára 1998) došlo v dôsledku neprítomnosti sťažovateľky, resp. ostatných navrhovateľov alebo na žiadosť ich právneho zástupcu.   Nejasnosti   vznikli   aj   v otázke   zmeny   právneho   zástupcu,   ktorá   nebola sťažovateľkou   doložená včas,   a preto   si   musel   okresný   súd   túto   skutočnosť   objasňovať prostredníctvom viacerých výziev, čo mu neumožnilo konať vo veci plynulo (obdobie od novembra 2005 do marca 2006).

Na tomto základe ústavný súd uzavrel, že sťažovateľka má podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania, zároveň ale konštatoval, že tento podiel v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 544/1992 v zhode so závermi vyjadrenými v náleze č. k. I. ÚS   184/05-33   z 20.   decembra   2005   (ktorý   sa   týkal   toho   istého   súdneho   konania) konštatoval,   že   v doterajšom   priebehu   konania   sa   vyskytli   prípady   opakovanej neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu,   konkrétne   v období   od   6.   októbra   1993 do 25. mája   1994   (sedem   mesiacov),   od   3.   apríla   1997   do 21. novembra   1997   (sedem mesiacov), od 18. januára 1999 do 12. apríla 2002 (takmer 40 mesiacov) a od 11. septembra 2003 do 29. marca 2004 (šesť mesiacov).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   uzavrel,   že   okresný   súd   počas   štyroch   rokov a desiatich   mesiacov   vo   veci   nevykonal   bez   ospravedlniteľného   dôvodu   žiadny   úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čím došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/1992 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti   s námietkou   okresného   súdu,   že   v období   od   vydania   nálezu   č.   k. I. ÚS 184/05-33 z 20. decembra 2005 okresný súd koná vo veci bez zbytočných prieťahov, a teda je nedôvodné, aby mu táto povinnosť bola uložená opätovne, ústavný súd zdôraznil, že uloženie povinnosti okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, treba považovať za jeden z právnych prostriedkov smerujúcich k zabezpečeniu účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny v namietanom konaní, a preto je irelevatné, že táto povinnosť už okresnému súdu bola v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 544/1992 uložená v súvislosti s ochranou základných práv iných účastníkov tohto konania.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   Listiny,   zaoberal   sa   aj žiadosťou   sťažovateľky o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   14   C   544/1992   konal   bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci   za   dostatočné na dosiahnutie   vo   veci   účinnej   nápravy,   a preto   považoval za potrebné   rozhodnúť   aj   o žiadosti   sťažovateľky   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk s poukazom   na   stav   dlhodobej   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, faktickú   zložitosť   veci,   čiastočný   negatívny   podiel   sťažovateľky   na   doterajšej   dĺžke namietaného súdneho konania ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume, ktorú požadovala, t. j. 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov aj o náhrade trov konania sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym   zastupovaním   advokátkou JUDr. M. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 6 825 Sk (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť   slovenských   korún)   spolu   za   dva   úkony   právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005 vo výške 16 381 Sk), t. j. 2 krát 2 730 Sk a 2 krát 164 Sk ako režijný paušál. Pretože išlo o úkony urobené v roku 2006 celková suma je zvýšená o 19 %, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2006