znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 139/04-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka vo veci sťažnosti Michala Rohaľa, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., namietajúcej porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Michala Rohaľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 14 D 2198/93 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Humenné p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 D 2198/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Michalovi Rohaľovi p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Humenné povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Humenné j e   p o v i n n ý   uhradiť   Michalovi   Rohaľovi   trovy právneho zastúpenia 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2004 doručené   podanie   Michala   Rohaľa   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   označené   ako „Sťažnosť“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že sťažovateľ ním namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 D 2198/93, ktoré sa týka prejednania dedičstva po neb. A. R.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „Po počiatočných úkonoch súdneho komisára bola na pojednávaní dňa 15. 12. 1994 uznesením schválená dohoda dedičov, nebol však do nej pojatý celý poručiteľov majetok. Preto som proti tomuto uzneseniu dňa 04. 02. 1995 podal odvolanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   dňa   20.   09.   1995   v   konaní,   vedenom   pod sp. zn. 15 Co 35/95-93   napadnuté   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   Okresnému   súdu v Humennom na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný súd pojednával opätovne vo veci dňa 10. 12. 1996, na ktorom pojednávaní vec neukončil a rozhodnutie vyniesol až dňa 21. 08. 1997. Keďže znovu bolo rozhodnuté v rozpore so skutočným stavom, podal som proti tomuto rozhodnutiu dňa 02. 09. 1997 odvolanie.

Krajský súd v Prešove dňa 29.   09.   1998 pod sp.   zn.   5 Nc 13/98-181 napadnuté uznesenie   opäť   zrušil,   pričom   prvostupňovému   súdu   vytkol,   že   nerešpektoval predchádzajúce závery a usmernenie zrušujúceho rozhodnutia.

Po tomto rozhodnutí viackrát bezúčelne konal súdny komisár, naposledy v júni 1999; odvtedy sa vo veci nekoná.

...   Predmetom   konania   je   prejednanie   dedičstva.   Dedičia   síce   nemajú   na   rozsah dedičstva   rovnaký   názor,   no   takáto   situácia   je   skôr   obvyklá   ako   výnimočná.   Nejde o komplikované   veci   ako   po   stránke   právnej   tak   ani   po   stránke   skutkovej.   Rozdielne tvrdenia   účastníkov   (dedičov)   sú   v podstate   príčinou   súdnych   konaní,   na   ktoré   notár, eventuálne súd účastníkov odkáže.

Súd je povinný konať v primeranom tempe a efektívne. Notári a po roku 1993 súdny komisár   vystupovali   voči   mne   prevažne   konfrontačne   a neobjektívne,   čo   bolo   zjavnou reakciou na moju nespokojnosť s dĺžkou konania a rozdielnemu prístupu k účastníkom......   Ako   som   už   uviedol,   od   roku   1999   nevykonal   súd   žiadny   úkon,   smerujúci k ukončeniu veci. Je mi známe, že sporový spis (dedičský spis) 14 D 2198/93 je momentálne pripojený k inému spisu. Táto skutočnosť však nemôže byť ospravedlnením nekonania súdu v dĺžke takmer 5 rokov.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Postupom   Okresného   súdu   v   Humennom   v   konaní   uvedenom   pod sp. zn. 14 D 2198/93   základné   právo   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Humennom sťažovateľovi povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresnému   súdu   v Humennom   sa   ukladá   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v rozsahu, ako budú vyčíslené po skončení konania a to JUDr. T. Š. na účet... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. II. ÚS 139/04-7 z 27. mája 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 10. júna 2004 právneho zástupcu   sťažovateľa   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   14.   apríla   2004 (Spr. 4002/04, doručenom ústavnému súdu 2. júla 2004) uviedol:

„V dedičskej veci po poručiteľovi A. R. prebiehalo dedičské konanie pod sp. zn. D 182/89. Na základe návrhu dediča A. R. bolo začaté konanie o novoobjavenom majetku a to   vo   vzťahu   k nehnuteľnostiam,   ku   ktorým   bolo   vlastnícke   právo   určené   rozsudkom Okresného súdu Humenné pod sp. zn. 6 C 803/89 a 6 C 841/90. Toto dedičské konanie o novoobjavenom majetku sa vedie pod sp. zn. 14 D 2198/93 a doposiaľ nie je právoplatne skončené.

Vec vybavuje podľa rozvrhu práce sudca JUDr. A. L. s výnimkou obdobia od 1. 10. 2001 do 31. 3. 2002, kedy na základe rozhodnutia predsedu Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. 6. 2001 bol dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Prešove. V tomto období ho na základe opatrenia predsedu Okresného súdu Humenné zastupovala sudkyňa JUDr. V. Č.

Návrh na prejednanie dedičstva bol v tejto veci podaný na Okresný súd Humenné dňa 5. 8. 1993. Sudca vydal dňa 12. 8. 1993 poverenie pre súdneho komisára JUDr. V. D. na vykonanie úkonov v konaní o dedičstve.

Súdny   komisár   vo   veci   priebežne   konal   a súdu   predložil   návrh   na   schválenie dedičskej   dohody.   Okresný   súd   Humenné   uznesením   č.   k.   14   D   2198/93-80   zo   dňa 12. 1. 1995   určil   všeobecnú   hodnotu   dedičstva   a   súčasne   schválil   dohodu   dedičov o vyporiadaní   dedičstva.   Proti   uzneseniu   podali   odvolanie   dedičia   a Krajský   súd v Košiciach uznesením č. k. 15 Co 35/95-93 zo dňa 20. 9. 1995 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Vo svojom uznesení poukázal na viaceré procesné ale aj iné pochybenia súdu, ktoré boli zistené pri vykonávaní dokazovania, hodnotení dôkazov a podb.

Po vrátení spisu Krajským súdom v Košiciach 26. 10. 1995 sa pokračovalo v konaní a po vykonaní ďalších dôkazov Okresný súd Humenné uznesením zo dňa 21. 8. 1997 určil všeobecnú hodnotu dedičstva a toto aj vyporiadal medzi dedičmi.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie dedič Michal Rohaľ a spis bol predložený Krajskému súdu v Prešove, ktorý uznesením 5 Co 87/97 zo dňa 29. 9. 1998 opätovne zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné a zároveň rozhodol o vznesenej námietke predpojatosti sudcu JUDr. A. L. tak, že sudca nie je vylúčený z prejednávania tejto veci.

Spis sa vrátil tunajšiemu súdu 12. 11. 1998. Nakoľko v tom čase vznikol nový notársky úrad s územným obvodom Medzilaborce, pod ktorý patrila aj obec V., kde poručiteľ zomrel, v súlade s rozvrhom práce bola táto dedičská vec odňatá súdnemu komisárovi JUDr. V. D. a sudca dňa 15. 12. 1998 poveril notára JUDr. V. T. so sídlom v M. na vykonanie ďalších úkonov v tejto dedičskej veci. Notár   vykonal   vo   veci   pojednávanie   dňa   11.   2.   1999.   Na   toto   pojednávanie   sa nedostavili niektorí dedičia, ktorí svoju neúčasť ospravedlnili.

Ďalšie pojednávanie vo veci bolo dňa 27. 4. 1999, kedy boli dedičia vypočutí a bolo zistené,   že   v danom   prípade   sa   jedná   o sporné   aktíva,   z ktorého   dôvodu   boli   dedičia poučení, že sa svojho práva majú domáhať podaním žaloby na príslušnom súde, inak na ne notár nebude prihliadať.

Ďalšie pojednávanie u notára sa uskutočnilo dňa 16. 6. 1999 na ktorom dedičia uzavreli   dedičskú   dohodu   a notár   predložil   súdu   návrh   uznesenia   na   schválenie   tejto dohody.

Dňa 2. 8. 1999 sudca vrátil spis notárovi z dôvodu, že zápisnica z pojednávania nie je podpísaná všetkými účastníkmi.

Prípisom zo dňa 7. 9. 1999 notár vrátil spis súdu doplnený o úradný záznam, ktorý obsahoval dôvody odmietnutia podpísania zápisnice jedným z dedičov.

Sudca kópiu tohto úradného záznamu doručil dňa 1. 10. 1999 A. R., aby sa k nemu vyjadril.

Dňa   25.   10.   1999   sudca   vrátil   dedičský   spis   notárovi   s tým,   že   zápisnicu z pojednávania dedič A. R. podpísal.

Sudca rovnako postupoval aj u dediča Michala Rohaľa, ktorý dňa 24. 11. 1999 zaslal súdu   svoje   písomné   stanovisko   z ktorého   vyplýva,   že   zápisnicu   nepodpísal,   lebo   s ňou nesúhlasí.

Dňa 29. 11. 1999 sudca vrátil vec notárovi s pokynmi, aby vo veci vykonal rozsiahle šetrenie v zmysle písomného vyjadrenia dediča Michala Rohaľa.

Notár predvolal tohto dediča na 26. 5. 2000, pričom Michal Rohaľ dňa 23. 5. 2001 zaslal   súdu   plnú   moc   na   zastupovanie   a v uvedenej   veci   splnomocnil   na   zastupovanie advokáta JUDr. G. Z., AK K.

Sudkyňa JUDr. Č. prípisom zo dňa 15. 10. 2001 vyzvala notára na podanie správy o stave konania v tejto dedičskej veci. Rovnako tak konala aj dňa 9. 1. 2002.

Notár JUDr. T. na tieto žiadosti súdu neodpovedal, avšak dňa 11. 2. 2002 spis vrátil Okresnému   súdu   Humenné   bez   návrhu   na   vydanie   uznesenia.   Spis   bol   vyžiadaný k prebiehajúcemu občianskoprávnemu konaniu, ktoré sa vedie na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11 C 1247/01. V tomto občianskoprávnom konaní vystupuje ako žalobca Michal Rohaľ   proti   žalovanému   A.   R.   a predmetom   tohto   sporu   je   náhrada   škody   vo   výške 100.000,- Sk.

V tejto   veci   je   zákonnou   sudkyňou   JUDr.   V.   Č.,   ktorá   vo   veci   aj   rozhodla   a to rozsudkom zo dňa 25. 2. 2004 proti ktorému bolo podané odvolanie žalobcom, lebo žaloba bola zamietnutá. Spis je pripravený na odoslanie Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní.

Sudkyňa pripájala dedičské spisy ako dôkazový materiál a t. č. sú aj súčasťou spisu 11 C 1247/01 najmä z toho dôvodu, že vec náhrady škody ako aj zisťovanie vlastníctva k rodinnému   domu,   ktorý   bol   sporným   či   patrí   do   dedičstva   alebo   nie   úzko   súvisela s dedičským   konaním   po   nebohom   otcovi   účastníkov   konania.   Dedičský   spis   obsahoval výpovede ďalších dedičov, ktoré sudkyňa zobrala ako dôkazový materiál do svojho konania. Keďže dedičský spis bol pripojený k veci 11 C 1247/01 od 11. 2. 2002 doposiaľ, tak v ňom notár nekonal.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa sťažuje na nečinnosť súdu v dedičskej veci najmä pokiaľ ide o obdobie r. 1999 doposiaľ.

Okresný súd Humenné je toho názoru, že v dedičskej veci sa konalo priebežne od podania návrhu až po pripojenie spisu k občianskoprávnej veci 11 C 1247/01. Z hľadiska dôvodov podania sťažnosti preto nehodnotím správnosť či zákonnosť rozhodnutí, ktoré súd vydal vo veci a ktoré Krajské súdy následne zrušili. Tvrdenia sťažovateľa, že v danej veci nejde o komplikovanú vec ani po stránke právnej ani po stránke skutkovej, nepovažuje súd za objektívne. Komplikovanosť veci je totiž vo veľkej miere daná aj samotným prístupom účastníkov dedičského konania, ktoré by mali byť všemožne aktívni a predkladaním dôkazov na svoje tvrdenia by mohli prispievať k urýchlenému skončeniu veci.

V danom prípade sú vzťahy medzi dedičmi veľmi narušené nie tým, že súd vo veci nekonal, ale ako vyplýva z ich samotných výpovedí, vzťahy sa narušili medzi súrodencami hneď po smrti ich otca a dôvodom toho boli ich rozdielne názory na to, čo tvorí dedičstvo. Tvrdenie sťažovateľa v tom smere, že iba jeho vyjadrenia sú pravdivé a preto súd mal zdanlivo ľahkú úlohu rozhodnúť o dedičstve, sú subjektívne.

Okresný   súd   Humenné   preto   nesúhlasí   s návrhom   sťažovateľa,   že   jeho   základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené...“

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“, v   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 14 D 2198/93.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 D 2198/93 sa týka návrhu A. R. na prejednanie dedičstva po jeho neb. otcovi A. R., v súvislosti s novoobjaveným majetkom   vo   vzťahu   k nehnuteľnostiam,   ku   ktorým   bolo   vlastnícke   právo   určené rozsudkom. Návrhy tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované, a preto ich   z právneho   hľadiska   nemožno   považovať   za   zložité.   Z hľadiska   potreby   zisťovania faktického stavu sa konanie stalo zložitým a časovo náročným v súvislosti s dokazovaním a predchádzajúcimi súdnymi konaniami vo veci. Na zložitosť veci poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd dospel k záveru, že faktická zložitosť veci mala vplyv na doterajší priebeh konania okresného súdu.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 D 2198/93, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako aktívne, ale súčasne ako také, ktoré zásadne prispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom, resp. také, ktoré toto konanie značne spomalilo a predĺžilo (predovšetkým počas prvých šiestich rokov konania   v dôsledku   subjektívnej   predstavy   o tom,   čo   tvorí   dedičstvo,   zmeny   právneho zástupcu, neúčasti na prejednávaní dedičstva, nepodpísania dohody, vznesenia námietky zaujatosti sudcu bez uvedenia dôvodov).

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu (vrátane postupu notára ako súdneho komisára).

Zo spisu vyplynulo, že A. R. podal 5. augusta 1993 návrh na prerokovanie dedičstva na   okresnom   súde   (sťažovateľ   je   uvedený   ako   v poradí   štvrtý   dedič),   kde   bola   vec

10. augusta 1993 zapísaná do registra D. Konajúci sudca vo veci dal 12. augusta 1993 pokyn na odstúpenie veci súdnemu komisárovi JUDr. D. Prerokovanie veci sa uskutočnilo 7. decembra 1993 a v jeho rámci všetci súrodenci splnomocnili na zastupovanie vo veci dedičstva A. R.

V   mene   sťažovateľa   podala   29.   novembra   1993   právna   zástupkyňa   návrh   na prerokovanie vlastníctva k nehnuteľnostiam v rámci dedičstva.

Po ospravedlnení neúčasti sťažovateľa na prerokovaní dedičstva a po jeho žiadosti predloženej notárovi, aby preveril existenciu vkladov uskutočnených jeho sestrou N. F., notár určil termín pojednávania najprv na 21. december 1993. Právny zástupca A. R. v tejto súvislosti podal vyjadrenie k návrhu sťažovateľa a požiadal, aby určené pojednávanie bolo odročené. Sťažovateľ sa ku skutočnostiam uvedeným v podaní A. R. vyjadril 21. februára 1994. Advokátka JUDr. A. P. oznámila 24. februára 1994, že sťažovateľa už nezastupuje. Notár nariadil termín pojednávania na 1. marec 1994, neskôr na 25. november 1994 a na 15. december   1994,   zo   spisu   však   nevyplýva   žiadny   záznam   o dvoch   označených pojednávaniach, až zo zápisnice z prerokovania dedičstva z 15. decembra 1994 vyplýva, že dedičia uzavreli dohodu.

Na základe splnomocnenia sestry H. L. bol sťažovateľ poverený 11. januára 1995 jej zastupovaním v dedičskom konaní.

Okresný súd vydal 12. januára 1995 uznesenie sp. zn. 14 D 2198/93, Dnot 1203/93 o určení hodnoty dedičstva a schválení dohody o vyporiadaní dedičstva. Okresnému súdu bolo ďalej 25. januára 1995 doručené späťvzatie návrhu na začatie konania A. R. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal 4. februára 1995. Predseda senátu postúpil spis 16. februára   1995   Krajskému   súdu   v Košiciach.   H.   L.   prehlásila   24. marca   1995,   že splnomocňuje na konanie sťažovateľa a že sa vzdáva svojho podielu v jeho prospech.

Po nahliadnutí do spisu na Krajskom súde v Košiciach (24. apríla 1995 a 8. mája 1995) sťažovateľ doručil 7. júna 1995 dodatok k odvolaniu.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 15 Co 35/95-93 z 20. septembra 1995 zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (doručené okresnému súdu   26. októbra   1995),   pretože   tento   súd   rozhodol   predčasne   na   základe   nedostatočne zisteného skutkového stavu. Okresný súd dal 28. novembra 1995 pokyn na vrátenie spisu súdnemu komisárovi na nové konanie a rozhodnutie. V ďalšom období do decembra 1996 postupne A. R. splnomocnil na konanie o dedičstve svojho syna Michala Rohaľa, J. R., N. F., A. P. a E. G. splnomocnili na konanie o dedičstve M. R. a zriekli sa svojho podielu v prospech   A.   R.,   M.   S.   splnomocnila   na   konanie   o dedičstve   A.   R.   (ďalej   ako „splnomocňujúce úkony medzi súrodencami“).

Na okresnom súde bola spísaná zápisnica o prerokovaní veci 10. decembra 1996 a okresný súd nariadil pojednávanie na 4. jún 1997, na ktorom sa zúčastnil iba A. R. Ten navrhol, aby materiál bol vrátený súdnemu komisárovi s tým, aby doplnil dokazovanie. Sudca okresného súdu dal 5. júna 1997 pokyn, aby bol spis vrátený súdnemu komisárovi s tým,   aby   ten   dôsledne   rešpektoval   právny   názor   uvedený   v zrušujúcom   uznesení Krajského súdu v Košiciach.

Po úkone dožiadania notára voči Slovenskej sporiteľni vo veci vkladnej knižky A. R. (14. júl 1997) a odpovedi (29. júl 1997) okresný súd prijal 21. augusta 1997 uznesenie č. k. 14 D 2198/93-134, Dnot 1203/93 o určení dedičstva po neb. A. R.

Napriek tomu, že Krajský súd v Košiciach predchádzajúce rozhodnutie zrušil, išlo o takmer   totožné   rozhodnutie   ako   rozhodnutie   z 12.   januára   1995,   pričom   okresný   súd nerešpektoval presné určenie dôkazov, ktoré mal na jeho základe vykonať.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu okresného súdu z 21. augusta 1997 odvolanie priamo na Krajskom súde v Košiciach (8. septembra 1997), ktorý ho doručil 16. septembra 1997   okresnému   súdu.   Po   doplnení   vyjadrení   ďalších   dedičov   k   odvolaniu   sťažovateľa okresný súd dal 28. novembra 1997 pokyn predložiť spis Krajskému súdu v Prešove. Po šiestich   mesiacoch   Krajský   súd   v Prešove   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený.   Okresný   súd   vyzval   11.   júna   1998   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril,   prečo   je JUDr. A.   L.   zaujatý.   Po   vyjadrení   sťažovateľa   k dôvodom   námietky   zaujatosti   sudcu JUDr. A. L. a po vyjadrení sudcu, že sa necíti byť zaujatý vo veci, ako aj po urgencii zaslania   spisu   zo   strany   Krajského   súdu   v Prešove   (10.   august   1998)   okresný   súd 11. augusta 1998 predložil označený spis Krajskému súdu v Prešove s tým, že sťažovateľ bližšie neurčil, prečo namieta zaujatosť zákonného sudcu vo veci.

Krajský   súd   v   Prešove   rozhodol   uznesením   č.   k.   5   Nc   13/98-181,   5   Co   87/97 z 29. septembra   1998   o tom,   že   sudca   JUDr.   A.   L.   nie   je   vylúčený   z rozhodovania a prejednávania veci. Okresný súd vyžiadal 27. novembra 1998 kópie týchto rozhodnutí od Krajského súdu v Prešove (zaslané 3. decembra 1998).

Okresný súd v súvislosti so vznikom nového notárskeho úradu odňal označenú vec pôvodnému súdnemu komisárovi JUDr. D. a 15. decembra 1998 poveril notára JUDr. T. vykonaním ďalších úkonov v tejto dedičskej veci. Po ďalších splnomocňujúcich úkonoch medzi súrodencami sa prerokovanie dedičstva konalo 11. februára 1999, 27. apríla 1999 a 16. júna 1999, keď bol pripravený aj návrh na rozhodnutie pre okresný súd a predložený úradný záznam o uzavretí dohody.

Po   odstraňovaní   formálnych   náležitostí   zo   strany   okresného   súdu   týkajúcich   sa chýbajúcich podpisov v zápisnici okresný súd vrátil spis notárovi (pokyn z 2. augusta 1999). Notár vrátil 7. septembra 1999 spis so zápisnicou, na čo okresný súd po úkonoch voči A. R. opakovane vrátil spis notárovi (25. októbra 1999). Po zaslaní kópie záznamu o uzavretí dohody o dedičstve na vyjadrenie sťažovateľovi sťažovateľ predložil 22. novembra 1999 svoje vyjadrenie a 29. novembra 1999 zaslal okresnému súdu ďalšie doklady.

Okresný súd dal 29. novembra 1999 pokyn na vrátenie spisu za účelom prešetrenia skutočností uvádzaných vo vyjadrení sťažovateľa z 22. novembra 1999 k uzavretiu dohody o dedičstve. Po tomto úkone sa spis nachádzal u notára šesť mesiacov bez akéhokoľvek úkonu (do 26. mája 2000, keď notár formálne predvolal sťažovateľa). Po ďalších viac ako 20 mesiacoch nečinnosti zo strany notára (od 26. mája 2000 do 11. februára 2002) a po urgencii okresného súdu spis vrátil tomuto súdu 11. februára 2002. V rovnakom termíne (11. február 2002) bol spis pripojený k žalobe sťažovateľa proti A. R. vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 1247/01 o náhradu škody vo výške 100 000 Sk.

O predmetnej   súvisiacej   žalobe   sťažovateľa   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom č. k. 11 C 1247/01-45 z 25. februára 2004 tak, že ju zamietol a účastníkom nepriznal úhradu trov konania. Proti označenému rozsudku sa sťažovateľ odvolal a okresný súd sa vyjadril 28. júna 2004, že vec predloží na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 73/04). Tento záver vyplýva aj z ustanovenia § 38 ods. 1 (prvej vety) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd poverí notára, aby ako súdny   komisár   prejednal   dedičstvo   a v prípadoch,   keď   sú   splnené   podmienky   uvedené v § 175zca ods. 1 OSP, vydal osvedčenie o dedičstve. Podľa § 175zb OSP súd môže odňať vec   poverenému   notárovi,   ak   napriek   predchádzajúcemu   upozorneniu   spôsobí   zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní iného notára podľa rozvrhu práce.

Ústavný súd so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že   konanie okresného súdu sp. zn. 14 D 2198/93 ani po jedenástich rokoch nie je právoplatne skončené, pričom doterajší priebeh konania vyhodnotil takto:

Okresný súd, resp. súdny komisár v prvom období, od doručenia návrhu sťažovateľa na začatie konania okresnému súdu, t. j. od 5. augusta 1993, až do vydania rozhodnutia 12. januára 1995 konali v zásade plynulo.

V ďalšom   období   po   zrušení   tohto   rozhodnutia   Krajským   súdom   v Košiciach (20. september   1995,   doručené   okresnému   súdu   26.   októbra   1995)   a po   nariadení pojednávania   na   4.   jún   1997   okresný   súd   21.   augusta   1997   prijal   rozhodnutie,   ktoré nerešpektovalo právny názor odvolacieho súdu. To viedlo v odvolacom konaní opätovne k jeho   zrušeniu   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v Prešove   z   29.   septembra   1998 (zaslané   okresnému   súdu   3.   decembra   1998).   Uvedená   skutočnosť,   resp.   neefektívne konanie počas celého uvedeného obdobia (približne 3 roky) ide na vrub okresného súdu, pretože   jeho   činnosť   (ako   aj   činnosť   súdneho   komisára)   nesmerovala   k vydaniu právoplatného rozhodnutia, ktoré by zaručilo vytvorenie právnej istoty sťažovateľa vo veci, s ktorou sa obrátil na súd.

Počas   roku   1999   (do   novembra   1999)   notár   vo   veci   priebežne   konal   a trikrát prerokoval vec sťažovateľa.

V ďalšom období okresný súd bol priebežne nečinný viac ako štyri a pol roka (od 29. novembra 1999 až doteraz), pričom pohyb spisu v tomto období nesprevádzali nijaké úkony vo veci samej: najprv notár vrátil spis po urgencii a vzápätí ho okresný súd pripojil k inému spisu v súvisiacej veci sťažovateľa na tomto súde.

Keďže ani v období, počas ktorého konal, okresný súd, resp. súdny komisár neurobil úkony,   ktoré   by   predovšetkým   po   vrátení   veci   26.   októbra   1995   účinne   smerovali k rozhodnutiu vo veci samej, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 D 2198/93 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   14   D   2198/93   konal   bez   zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk, pričom k tomuto rozsahu v príslušnej časti svojej sťažnosti uviedol:

«...   Nielen   samotná   dĺžka   konania,   ale   aj   skutočnosť,   že   ide   o   „spor“   medzi súrodencami je pre mňa značne frustrujúca. Psychicky ma táto vec nesmierne zaťažuje, pretože ju mám takpovediac denne pred sebou. K tomu pristupuje nevhodné správanie sa súdneho   komisára,   čo   spolu   opodstatňuje   môj   návrh   na   priznanie   finančného zadosťučinenia.»

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 14 D 2198/93, berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby   takisto   pričinil, a zohľadňujúc   povahu   veci,   pozíciu   sťažovateľa   sprevádzanú   pocitom   neistoty,   ako   aj naplnenie   princípu   spravodlivosti,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. T. Š., ktoré vyčíslil sumou 9 340 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2004