znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 139/03-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., bytom B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   C   13/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 327/02, a takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a   z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2003 doručená   sťažnosť   T.   Š.,   bytom   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 13/00 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 327/02. Sťažovateľka namieta postup obidvoch súdov v súvislosti s dňom jej zaradenia do evidencie uchádzačov   o zamestnanie   (t.   č.   evidencia   nezamestnaných   občanov   hľadajúcich zamestnanie) Národným úradom práce a s jej nárokmi na to nadväzujúcimi, a to v konaní o náhradu   škody   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom na základe žaloby o náhradu škody spôsobenej nesprávnym postupom Národného úradu práce. Okresný súd vo veci rozhodol 9. januára 2002 rozsudkom č. k. 19 C 13/00-32 tak, že návrh sťažovateľky zamietol (z dôvodu absencie pasívnej legitimácie Národného úradu práce v tomto konaní). Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľka   odvolala.   Krajský   súd   13.   marca   2003   svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 327/02 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.   Rozsudok krajského súdu bol doručený sťažovateľke 31. marca 2003 a bol týmto dňom aj právoplatný. Sťažovateľka   24.   marca   2003   doručila   Okresnému   súdu   ďalšiu   žalobu   proti   odporcovi Slovenskej republike „pre nesprávny úradný postup - podľa zák. 58/69 Zb.“, ktorý (okresný súd) podľa vyjadrenia sťažovateľky nezačal vo veci konať.

Sťažovateľka od ústavného súdu požaduje, aby rozhodol:„- nesprávnym postupom súdov SR došlo k porušeniu práv sťažovateľky

- súd priznáva spravodlivé primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu.“.

Súčasne sťažovateľka požiadala   o ustanovenie advokáta na bezplatné zastupovanie pred ústavným súdom“ vo veci sťažnosti súvisiacej s prípadom 19 C 13/00 Okresného súdu v Bratislave.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   predbežne prerokuje na   neverejnom zasadnutí bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak.

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   sa   považuje   za   sťažnosť   podanú oneskorene.

Sťažovateľka označila svoju sťažnosť ako „Sťažnosť proti porušeniu základných práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“, ktorého sa mali dopustiť porušovatelia - okresný súd a krajský   súd.   V obsahu   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   označila   porušenie   aj   jej   práv upravených   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. Namietanie porušenia týchto práv dokumentovala obsahom celého podania, ktoré vyústilo do jej požiadavky   rozhodnúť o porušení jej práv nesprávnym postupom súdov Slovenskej republiky.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval. Keďže konania okresného súdu a krajského súdu, v ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky, boli právoplatne skončené, a to viac ako dva mesiace pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo už potom bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

  P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003