znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 138/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 401/2011 a jej oznámením zo 14. mája 2012 a postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 KPt 374/2012 a jej oznámením zo 4. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2012 doručená sťažnosť Z. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 401/2011 a jej oznámením zo

14.   mája   2012   a   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   KPt   374/2012   a jej   oznámením   zo 4. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 4. septembra 2010 podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   ktoré   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I (ďalej len „vyšetrovateľ PZ“) uznesením ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2010 z 3. decembra 2010 odmietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka sťažnosť,   na   základe   ktorej   prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len „okresná   prokuratúra“)   uznesením   č.   k.   1   Pn   950/10-13   z 18.   januára   2011   napadnuté rozhodnutie vyšetrovateľa PZ zrušila a vec mu vrátila na nové rozhodnutie.

Vyšetrovateľ PZ následne uznesením z 25. februára 2011 začal trestné stíhanie, avšak 18. októbra 2011 ho zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Na podanie riadneho opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka nebola oprávnená, preto sa 10. apríla 2012 obrátila na okresnú prokuratúru s podnetom podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2011 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktorým sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   uznesenia   vyšetrovateľa   PZ   o zastavení   trestného stíhania. Okresná prokuratúra listom č. k. 3 Pv 401/11-23 z 11. apríla 2012 sťažovateľke podľa jej slov oznámila, že „preskúmať postup vyšetrovateľa na základe podnetu podľa ust. § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. môže iba vtedy, ak podnet podá osoba, ktorá môže podať podnet na preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa ust. § 210 TP“.

Pretože sťažovateľka nesúhlasila so záverom okresnej prokuratúry, podala 18. apríla 2012   krajskej   prokuratúre   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   opakovaný   podnet, ktorému nadriadená prokuratúra vyhovela a „prikázala OP BA I meritórne vybaviť pôvodný podnet sťažovateľky“. Na základe uvedeného okresná prokuratúra vo veci znova konala a oznámením č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012 podnet sťažovateľky odložila ako nedôvodný. Reakciou sťažovateľky na túto skutočnosť bolo podanie opakovaného podnetu (z   1.   júna   2012)   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   s   poukazom   na nesprávnosť vybavenia podnetu okresnou prokuratúrou, ktorý však krajská prokuratúra oznámením č. k. 1 KPt 374/12-14 zo 4. septembra 2012 odložila ako neopodstatnený.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresnej prokuratúry a jej oznámením č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012 a postupom krajskej prokuratúry a jej oznámením č. k. 1 KPt   374/12-14   zo   4.   septembra   2012   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodnila takto:

„Podanie podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z., ktorým sa podávateľ podnetu domáha   preskúmania   postupu   alebo   rozhodnutia   vyšetrovateľa,   je   výkonom   ústavného práva na inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podávateľ podnetu síce nemá právo na úspech svojho podnetu, ústavné súladným je však iba taký postup orgánov   prokuratúry,   v   rámci   ktorého   je   podnetu   venovaná   náležitá   starostlivosť,   sú posúdené všetky relevantné námietky a argumenty, sú aplikované príslušné právne normy v súlade s ich účelom a zmyslom a nakoniec je podávateľovi podnetu oznámený výsledok vybavenie podnetu obsahujúci také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, najmä tie, na ktoré poukazoval podávateľ podnetu.

V   prípade sťažovateľky však OP   BA   I   ani   KP   BA   náležite nepostupovali,   keďže podnet   fakticky   odmietli vybaviť   na   základe aplikácie   Trestného poriadku,   t.   j.   právnej normy,   ktorá   sa   na   podnet   sťažovateľky   zjavne   nevzťahovala.   Je   totiž   pravdou,   že sťažovateľka   nie   je   oprávnená   požiadať   o   preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   v režime podnetu   podľa   ust.   §   210   TP.   Sťažovateľka   však   takto   ani   nepostupovala,   ale   naopak, výslovne uviedla, že podáva podnet podľa zákona č. 153/2001 Z z., na čo je oprávnená každá fyzická a právnická osoba bez akýchkoľvek obmedzení. Podnet sťažovateľky teda bol vybavovaný podľa právnej normy, ktorá ju podať podnet neoprávňuje, a bola ignorovaná právna norma, ktorej sa sťažovateľka dovolávala a ktorá ju na podanie podnetu oprávňuje. OP   BA   I   aj   KP   BA   tak   pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľky   aplikovali   právnu úpravu,   ktorá   nebola   pre   posúdenie   jej   podnetu   relevantná   a   to   bez   akéhokoľvek vysvetlenia. OP BA   I ani KP BA totiž nevysvetlili,   na základe čoho sa domnievajú, že sťažovateľka nie je oprávnená podať podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z., ale obsiahlo jej vysvetľovali, že nie je oprávnená podať podnet podľa ust. § 210 TP. Ohľadom tejto právnej otázky teda oznámenie o odložení podnetu neobsahuje relevantné odôvodnenie.

OP   BA   I   ani   KP   BA   tiež   nereagovali   na   žiaden   zo   skutkových   či   právnych argumentov   sťažovateľky,   ale   OP   BA   I   sa   obmedzila   iba   na   formálne   skonštatovanie správnosti rozhodnutia vyšetrovateľa a KP BA sa zaoberala výlučne otázkou oprávnenia sťažovateľky podať podnet podľa ust. § 210 TP.

Postup   OP   BA   la   KP   BA   pri   vybavovaní   podnetu   a   opakovaného   podnetu sťažovateľky teda bol svojvoľný a arbitrárny, príslušné právne normy boli aplikované takým spôsobom, že bol úplne poprený ich účel a význam. Závery vybavenia podnetu boli iba autoritatívne skonštatované, pričom podnet sťažovateľky fakticky vybavený vôbec nebol, keďže meritórne vybavenie podnetu bolo nahradené vysvetľovaním absencie oprávnenia podať podnet v úplne inom procesnom režime. Postupom OP BA I aj KP BA teda bolo porušené právo sťažovateľky na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom OP BA I pri vybavovaní podnetu zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn. 3 Pv 401/11 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom   KP   BA   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   zo   dňa   01. 06. 2012,   sp.   zn. 1 KPt 374/12 porušené bolo.

3. Oznámenie OP BA I zo dňa 14. 05. 2012, č. k. 3 Pv 401/11-28 a oznámenie KP BA zo dňa 01. 06. 2012 (správne má byť 4. septembra 2012, pozn.) č. k. 1 KPt 374/12-14 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. OP BA I je povinná opätovne vybaviť podnet sťažovateľky zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn. 3 Pv 401/11.

5.   KP   BA   je   povinná   opätovne   vybaviť   opakovaný   podnet   sťažovateľky   zo   dňa 01. 06. 2012, sp. zn. 1 KPt 374/12.

6. OP BA I a KP BA sú povinné nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie jej   základného   práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 401/2011 a jej oznámením zo 14. mája 2012 a postupom krajskej   prokuratúry   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   KPt   374/2012   a   jej   oznámením zo 4. septembra   2012,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   pri   vybavovaní   podnetu a opakovaného podnetu sťažovateľky bol postup tak okresnej prokuratúry, ako aj krajskej prokuratúry „svojvoľný   a arbitrárny,   príslušné   právne   normy   boli   aplikované   takým spôsobom, že bol úplne poprený ich účel a význam. Závery vybavenia podnetu boli iba autoritatívne skonštatované, pričom podnet sťažovateľky fakticky vybavený vôbec nebol, keďže meritórne vybavenie podnetu bolo nahradené vysvetľovaním absencie oprávnenia podať podnet v úplne inom procesnom režime.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre ak nie je ďalej ustanovené inak, nadriadený   prokurátor   je   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľke účinnú ochranu jej práv a právom chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet, ako aj opakovaný   podnet   zakladajú   povinnosť   príslušného   prokurátora,   resp.   nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Sťažovateľka proti oznámeniu okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012 podala – ako ho sama nazvala – „opakovaný podnet“ podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, o ktorom rozhodovala krajská prokuratúra a vybavila ho oznámením č. k. 1 KPt 374/12-14 zo 4. septembra 2012. Ďalší opakovaný podnet podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre však sťažovateľka už nepodala s odôvodnením, že „ďalší opakovaný podnet na Generálnu prokuratúru SR nie je v zmysle ust. § 34 ods. 2, 3 zákona č. 153/2001 Z. z. prípustný“, a teda „Žiaden iný prostriedok nápravy“ ako podanie sťažnosti ústavnému súdu „nemá sťažovateľka k dispozícii“. Tieto tvrdenia však sťažovateľka nepodporila žiadnou ďalšou argumentáciou.

Ústavný   súd   už   aj   v   predchádzajúcich   konaniach   vyslovil   právny   názor,   že vynechanie   opakovaného   podnetu   a ďalšieho   opakovaného   podnetu   ako   právneho prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Ústavnému súdu nie je známy žiaden dôvod, aby sa vo veci sťažovateľky odchýlil od uvedeného právneho názoru. Zákon o prokuratúre poskytoval a stále poskytuje sťažovateľke aj   ďalší   prostriedok   nápravy   –   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorým   sa   mohla,   resp.   môže domáhať preskúmania zákonnosti tak napadnutého oznámenia okresnej prokuratúry, ako aj oznámenia krajskej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval, resp.   umožňuje   sťažovateľke   dosiahnuť   účinnú   nápravu   vzhľadom   na   právomoc nadriadeného   prokurátora   (generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky)   záväzným pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení   v predmetnej   veci,   ak   by   na   základe ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   oznámenie   krajskej prokuratúry   č.   k.   1   KPt   374/12-14   zo   4.   septembra   2012,   ale   aj   oznámenie   okresnej prokuratúry č. k. 3 Pv 401/11-28 zo 14. mája 2012 boli v rozpore so zákonom.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že ustanovenia § 34 ods. 2 a 3 zákona o prokuratúre jej neumožňujú využiť ďalší opakovaný podnet, ústavný súd uvádza, že s touto argumentáciou sa nemožno stotožniť.

Ustanovenie § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre bráni podaniu ďalšieho opakovaného podnetu iba v prípade neuvedenia nových skutočností. Avšak podľa názoru ústavného súdu práve skutočnosti, tak ako sú prednesené v sťažnosti ústavnému súdu, by mali byť tými „novými   skutočnosťami“,   ako   ich   má   na   mysli   zákon   o prokuratúre   a o ktorých   má právomoc   rozhodnúť   nadriadený   orgán   prokuratúry.   Inými   slovami,   spôsob   vybavenia opakovaného podnetu krajskou prokuratúrou ešte sťažovateľka pred orgánmi prokuratúry nenapádala,   ale   sa   obrátila   priamo   na   ústavný   súd.   Išlo   by   pritom   vo   svojej   podstate o podnet na preskúmanie správnosti postupu krajskej prokuratúry, ktorý ešte predmetom prieskumu zákonnosti nemohol byť.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre, už len zo samotného jeho znenia vyplýva, že v prípade sťažovateľky neprichádza do úvahy (je tu absencia „iného“ podávateľa podnetu).

Použitie   právneho   prostriedku   nápravy,   ktorým   je   ďalší   opakovaný   podnet,   je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Po   preskúmaní   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka,   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza nijaké dôvody, a už vôbec nie dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal ústavný súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť   ako   neprípustnú   pre   nevyčerpanie   všetkých   opravných prostriedkov (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať   sa   jej   ďalšími   návrhmi,   rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013