znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 138/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   S.,   B., právne zastúpeného advokátom   JUDr.   J. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom   v Trnave   pod   sp.   zn. 9 Co 169/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Cdo 201/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená   sťažnosť   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených   Krajským   súdom v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   9   Co   169/2008   a   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Cdo 201/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 11. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 104/2007-276 zo 14. apríla 2008 bola zamietnutá žaloba R. (ďalej len „žalobkyňa“)   proti   sťažovateľovi   o   navrátenie   vlastníctva   a   vydanie   pozemkových nehnuteľností. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 169/2008-428 z 19. marca 2009 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že sťažovateľ bol zaviazaný sporné nehnuteľnosti žalobkyni   vydať   a   navrátiť   jej   vlastnícke   právo   k   ich   prevažujúcej   časti.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 201/2009 z 30. novembra 2010 bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ   namietal   nedostatok   aktívnej   vecnej   legitimácie   žalobkyne,   ktorý prezentoval   vznikom   a   historickým   vývojom   Československého   (Slovenského) univerzitného fondu. Žalobkyňa podľa sťažovateľa nepredložila relevantný dôkaz o tom, že pôvodný vlastník sporných nehnuteľností bol právnym predchodcom žalobkyne, resp. že sporné nehnuteľnosti patrili po roku 1774 Rímskokatolíckej cirkvi. Sťažovateľ poukazoval na   skutočnosť,   že   Spoločnosť   Ježišova,   ktorá   podľa   názoru   žalobkyne   spravovala   aj Prepošstvo Panny Márie v Turci, bola zrušená pápežom Klimentom XIV. 21. júla 1773 dokumentom Dominus ac Redemptor pre celé územie Európy. Nariadením Márie Terézie z 21. januára 1774 sa majetok už zrušeného Spoločenstva Ježišovho stal základom štátnej školskej   reformy,   ktorá   začala   v   roku   1774   vydaním   Všeobecného   školského   poriadku a bola zavŕšená cisárskym nariadením Ratio educationis v roku 1777. Majetok zrušeného Spoločenstva Ježišovho položil tak základy štátnej školskej sústavy, ktorá rozlišovala tri druhy   ľudových   škôl:   triviálne,   hlavné   a   normálne   s   povinnou   šesťročnou   školskou dochádzkou   pre   všetky   deti   od   šiestich   rokov.   S   prihliadnutím   na   uvedené   nakladanie s majetkom   tzv.   svetskou   mocou,   ako   aj   s   poukazom   na   výpoveď   Cisárskeho   patentu z 5. novembra   1855   sťažovateľ   tvrdil,   že   odvolanie   sa   žalobkyne   na   Cisársky   patent z 5. novembra   1855   ako   potvrdenie   štátnej   moci   o   charaktere   majetku   Náboženského a študijného fondu ako vlastníctva katolíckej cirkvi je právne irelevantné, lebo Cisársky patent z 5. novembra 1855 zanikol v roku 1870. Nariadením Márie Terézie z 25. januára 1774   došlo   k   potvrdeniu   zoštátnenia   majetku   už   zrušeného   Spoločenstva   Ježišovho. Kráľovským nariadením cisára Jozefa II. zo 6. decembra 1781 došlo k zrušeniu kláštorov všetkých   kontemplatívnych   a   žobravých   rádov   v   Uhorsku,   zoštátneniu   ich   majetkov a potvrdeniu   zoštátnenia   zrušeného   Spoločenstva   Ježišovho.   Z označených   zoštátnených majetkov zrušeného Spoločenstva Ježišovho a zrušených kláštorov boli zriadené tri verejné fondy, a to: náboženský, študijný a univerzitný. Tieto verejné fondy boli spravované štátom, a to prostredníctvom Uhorskej kráľovskej komory a Uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady.   V   tom   istom   roku   cisár   Jozef   II.   reskriptom   nariadil   zlúčenie   univerzitného a študijného fondu a ich inkamerovanie do štátnych financií. Uvedená skutočnosť štátneho vlastníctva nebola zmenená ani Cisárskym patentom z 5. novembra 1855, lebo tento bol platne vypovedaný v dôsledku Prvého vatikánskeho koncilu depešou ministra zahraničných vecí   Beusta   z   30.   júla   1870.   Platnosť   výpovede   bola   potvrdená   pápežskou   alokáciou z 21. novembra   1921   a   pápežskou   konštitúciou   z 23. decembra   1922,   v   dôsledku   ktorej Svätá stolica vyhlásila, že nepovažuje nástupnícke štáty za nástupcov zaniknutých štátov do práv a povinností voči cirkvi týmito doteraz vykonávanými, a teda ako Svätá stolica, tak aj nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918. Dôvodom vypovedania   konkordátu   z   5.   novembra   1855   bolo   naplnenie znakov   podstatnej   zmeny podmienok,   keďže   na   Prvom   vatikánskom   koncile   bola   Katolíckou   cirkvou   vyhlásená dogma o neomylnosti pápeža a vyhlásením tejto dogmy sa zmenila právna povaha pápeža ako zmluvného partnera. Výpoveď konkordátu bola platná tak pre Rakúsko, ako aj pre Uhorsko, lebo podľa zákona č. 12/1867 ř. z. o úprave vzťahov v Rakúsko-Uhorsku sú veci národnej   obrany,   financií   a   zahraničnej   politiky   nedeliteľnými-spoločnými   vecami. Výpoveď   realizovaná   v   mene   cisára   ministrom   zahraničných   vecí   bola   v   zmysle   tzv. pragmatickej sankcie aktom vecí spoločných, lebo išlo o zahraničnú politiku. V dôsledku výpovede došlo k zániku konkordátu z 5. novembra 1855, a preto zákonom Národního výboru československého č. 11/1918 Sb. o zřízení samostatného státu československého nemohlo dôjsť k recepcii niečoho, čo už od 30. júla 1870 netvorilo súčasť ríšskych zákonov. Výpoveď   konkordátu   potvrdila   aj   Svätá   stolica   spomínanou   pápežskou   alokáciou a konštitúciou. Štátne vlastníctvo už uvedených troch verejných fondov ostalo nedotknuté, pričom Československá republika zákonom č. 354/1921 Sb. o převzetí statků a majetku, připadlých   podle   mírových   smluv   československému   státu   nadobudla   všetky   statky a majetky, ktoré   na území   Rakúsko-Uhorska   patriacom   teraz   Československej   republike patrili   bývalému   Rakúsku,   bývalému   Uhorsku   alebo   ako   spoločný   majetok   Rakúsko-Uhorsku, ako aj to, čo patrilo Korune rakúskej a uhorskej a bývalej panovníckej rodine rakúsko-uhorskej ku 28. októbru 1918.

Všeobecné   súdy   sa   námietkami   a   označenými   dôkazmi   sťažovateľa   zaoberali nedostatočne, resp. najvyšší súd v rámci dovolacieho konania vôbec. Navyše najvyšší súd zamietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil v podstate ustálenou judikatúrou upravujúcou majetkovú podstatu náboženského fondu. Pritom náboženský fond (základina) vznikol na základe iného právneho aktu a z úplne iného majetku ako univerzitný fond alebo študijný fond. Bolo povinnosťou všeobecných súdov dať jednoznačnú odpoveď na všetky uplatnené námietky sťažovateľa. Napriek tomu odôvodnenia rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu   takéto   závery   neobsahujú,   sú   nepresvedčivé   a   zjavne   neodôvodnené.   Došlo   tým k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu z 30. novembra 2010 a krajského súdu z 19. marca 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 201/2009 z 30. novembra 2010 vyplýva, že   ním   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co 169/2008 z 19. marca 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa je v konaní vecne   aktívne   legitimovaná.   Vzniknuté   fondy   (základiny),   študijný   fond,   zriadený panovníckym   aktom   Márie   Terézie   a   náboženský   fond,   súdna   prax   za   prvej Československej republiky (porovnaj napr. nález Najvyššieho správneho súdu zo 17. apríla 1924   č.   6486,   nález   toho   istého   súdu   z   8.   marca   1926   č.   4515,   rozhodnutia   Boh.   A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932, s. 691 a nasl. – heslo Náboženské fondy) považovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu Katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúžiť potrebám Katolíckej   cirkvi,   pričom   ich   účel, ako aj pôvod mal bezprostrednú   spojitosť s touto   cirkvou.   Odhliadnuc   od   predošlého   historického   vývoja   treba   zdôrazniť,   že v porovnaní   s   Českom   na   Slovensku   v   päťdesiatych   rokoch   minulého   storočia   došlo k rozdielnemu vývoju. Fondový život tu zanikol, došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich: K historickým souvislostem existence náboženské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 189/02 z 3. augusta 2005, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 5 A 35/2002-73 z 2. novembra 2006). Za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí náboženská základina (fond), ktorej majetok bol priamo   zviazaný   pôvodom   a   účelom   s   Rímskokatolíckou   cirkvou,   dospel   najvyšší   súd k záveru,   že   pre   posúdenie,   či   žalobkyňa   je,   alebo   nie   je   oprávnenou   osobou,   nie   je podstatnou   samotná   skutočnosť,   že   náboženská   základina   (fond)   netvorila   súčasť hierarchického   zriadenia   Rímskokatolíckej   cirkvi.   Pri   výklade   pojmu   oprávnenej   osoby nemožno totiž obísť,   aký bol   pôvod (majetkový   základ),   účel   a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané   s   Rímskokatolíckou   cirkvou,   teda   že   krivda   spáchaná   na   tomto   fonde predstavovala   priamu   krivdu   voči   Rímskokatolíckej   cirkvi,   ktorú   napraviť   nepochybne sledoval   zámer   reštitučného   zákona.   Iný   výklad   by   znamenal   nenaplnenie   základného princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad   nie   je   v   žiadnom   prípade   neprípustne   rozširujúci.   Dokonca   je   konformný s judikatúrou   za   prvej   Československej   republiky,   keď   sa   majetok   verejného   fondu (náboženského) chápal aj ako cirkevný majetok. Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   119/2002   z   28.   februára   2003,   ktorým   bola Rímskokatolícka cirkev uznaná za oprávnenú osobu vo vzťahu k majetku patriacemu a odňatému náboženskej základine.

Rozsudok najvyššieho súdu bol podľa rukou písanej poznámky doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 20. januára 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 169/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 169/2008 z 19. marca 2009 bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a ktorý treba považovať za účinný prostriedok nápravy porušeného práva. O dovolaní rozhoduje najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní.   Preto   je   v   jeho   právomoci   poskytnúť   ochranu sťažovateľovi vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ možnosť podať dovolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   201/2009.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Prijaté závery najvyššieho súdu nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne   neodôvodnené,   keďže   najvyšší   súd   vyčerpávajúcim   a   logickým   spôsobom vysvetľuje, ako k nim dospel. Z jeho argumentácie je evidentné, že rozhodujúci dôraz kladie na posúdenie   otázky,   kto   bol   v   zmysle   reštitučného   zákona   poškodený   tým,   že   odňaté nehnuteľnosti   už   neslúžili   pôvodnému   účelu.   Svoj   právny   názor   opiera   aj   o   výber z relevantnej   skoršej   judikatúry   a   literatúry.   Samotnú   skutočnosť,   že   najvyšší   súd neakceptoval právny názor sťažovateľa, nemožno považovať za porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011