znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 138/09-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť D. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008 p o r u š i l   základné právo D. B. na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky č.   k. 4 Cdo   215/2008-228 z 24. septembra 2008   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. D. B.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 408,39 € (slovom štyristoosem   eur   a tridsaťdeväť   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   I.   R.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. B. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 138/09-12 z 2. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. B., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008.

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. júna 2009 a zároveň aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Co   434/2005   v právnej   veci   sťažovateľky   ako žalobkyne   1   a Ing.   D.   S.   (ďalej   len   „žalobca   2“)   proti   žalovanému   M.   P.   (ďalej   len „žalovaný“) bolo nariadené   odvolacie pojednávanie na 20. máj 2008.   Sťažovateľka   ako účastníčka   konania   z dôvodu   trvajúcej   práceneschopnosti   19.   mája   2008   požiadala o odročenie   pojednávania,   pričom   v prílohe   predložila   lekárske   potvrdenie   o dočasnej práceneschopnosti   vydané   MUDr.   L.   Napriek   žiadosti   sťažovateľky   o odročenie pojednávania krajský súd pojednával v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 434/2005 z 20. mája 2008   podala   sťažovateľka   30.   júla   2008   dovolanie   najvyššiemu   súdu.   Uznesením najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Cdo   215/2008-228   z 24.   septembra   2008   bolo   dovolanie sťažovateľky odmietnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   označené práva   podľa   ústavy   a dohovoru.   V dovolaní   sťažovateľka   uviedla,   že   zo   zápisnice o pojednávaní   vyplýva,   že   predsedníčka   senátu   po   porade   senátu   bez   prerušenia pojednávania   vyhlásila   uznesenie,   podľa   ktorého   krajský   súd   bude   pojednávať v neprítomnosti   sťažovateľky.   Stalo   sa   tak   i napriek   tomu,   že   podľa obsahu   zápisnice o pojednávaní   z 20.   mája   2008 „Po   vyvolaní   veci   sa   zisťuje,   že   sa   na   odvolacie pojednávanie nedostavila navrhovateľka D. B., u ktorej je doručenie predvolania vykázané dňa 17. 4. 2008, ktorá svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 19. 5. 2008 s tým, že žiada o odročenie pojednávania z dôvodu PNS, ktorá trvá nepretržite“. Takýto postup krajského súdu nebol správny a zákonný s poukazom na   §   101   ods.   2   druhú   vetu   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nemožno   súhlasiť   so stanoviskom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   krajský   súd   nepovažoval   jej práceneschopnosť   za   dôležitý   dôvod   na   odročenie   pojednávania,   keďže   vzhľadom   na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. L. jej zdravotný stav nevylučoval účasť na súdnom pojednávaní počas povolených   vychádzok.   Sťažovateľka   už v dovolaní   uviedla, že bola neschopná   práce od 11.   februára   2008,   pričom   od   13.   februára 2008 jej boli povolené vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Tieto vychádzky neboli lekárkou označené ako povinné, ale ako povolené. Sťažovateľka mohla byť preto účastná vychádzok len v prípade, keď sa cítila lepšie. Práve vzhľadom na to, že sa necítila dobre a dostatočne zdravotne disponovane ani na vychádzky, bola nútená požiadať o odročenie pojednávania. Jej   práceneschopnosť   trvala   od   11.   februára   do   15.   júla   2008.   Oznámenie   MUDr.   L. adresované krajskému súdu bolo z 25. marca 2008, pričom jej konštatovanie týkajúce sa vychádzok   sa   viazalo   na   nález   pri   poslednej   kontrole   uskutočnenej   17.   marca   2008. Pojednávanie však bolo nariadené až na 20.   máj 2008, teda   dva   mesiace po oznámení ošetrujúcej   lekárky. Krajský   súd   neskúmal, k akým zmenám mohlo dôjsť v zdravotnom stave sťažovateľky s prihliadnutím na dlhodobo pretrvávajúcu práceneschopnosť. Postupom krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť pred ním konať a uplatňovať účastnícke procesné práva, a to napriek objektívnemu dôvodu spočívajúcemu v chorobe sťažovateľky. Sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že v zápisnici o pojednávaní z 20. mája 2008 nie je   uvedený   dôvod   pojednávania   v neprítomnosti   sťažovateľky.   Po   oboznámení ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania a po oboznámení oznámenia MUDr. L. došlo   k vyhláseniu   uznesenia   o tom,   že   krajský   súd   bude   pojednávať   v neprítomnosti sťažovateľky. Ďalej sa v zápisnici uvádza, že „uznesenie bolo odôvodnené, dané poučenie o opravnom prostriedku“. Preto je zrejmé, že dôvod nie je v zápisnici uvedený. Rovnako ani z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 434/2005 z 20. mája 2008 nie je možné zistiť dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd   žiadosť   sťažovateľky   neakceptoval.   Podľa   odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008 „Odvolací súd, ako to vyplýva z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 20. mája 2008 vzhľadom na vyjadrenie ošetrujúcej lekárky MUDr. Ľ. L., práceneschopnosť žalobkyne 1/ správne   nepovažoval   za   dôležitý   dôvod   pre   odročenie   pojednávania“. Najvyšší   súd pochybenie krajského súdu nenapravil.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 215/2008 s tým, aby bolo uznesenie z 24. septembra 2008 zrušené a vec vrátená na ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   zakázať   najvyššiemu   súdu   pokračovať   v porušovaní označených práv, priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   zo   6.   mája   2009   doručeného ústavnému súdu 25. mája 2009 vyplýva, že navrhuje sťažnosti ako nedôvodnej nevyhovieť. Podľa   jej   názoru   z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Cdo   215/2008-228 z 24. septembra   2008   je   zrejmé,   že   nezistil   porušenie   procesných   práv   sťažovateľky v postupe   súdov   nižších   stupňov.   Osobitnú   pozornosť   venoval   naplneniu   zákonných predpokladov   uvedených   v ustanovení   §   101   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku umožňujúcich všeobecnému súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka konania. Svoj záver náležite v odôvodnení rozhodnutia objasnil, pričom nevybočil z medzí stanovených judikatúrou   najvyššieho   súdu.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s vyslovenými   závermi nestotožňuje,   nemôže   viesť   k úsudku   o arbitrárnom   prístupe   a odňatí   spravodlivosti. Nemožno   súhlasiť   so   subjektívnym   právnym   názorom   v intenciách   prezentovaných sťažovateľkou,   že   osobná   prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je   absolútnym a základným   predpokladom   úspešného   uplatnenia   práva,   teda   úspešného   poskytnutia právnej ochrany zo strany štátu. Naopak, najvyšší súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že osobná   prítomnosť   účastníka   konania je   právom,   ktoré   tento   nemusí   využiť   a môže   ho napríklad   nahradiť   písomným   vyjadrením,   resp.   iba   účasťou   splnomocnenca.   Právo   na osobnú   prítomnosť   tiež   nie   je   možné   zamieňať   s právom   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Z repliky   sťažovateľky   z 2.   júna   2009   doručenej   ústavnému   súdu   3.   júna   2009 vyplýva, že nesúhlasí so stanoviskom podpredsedníčky najvyššieho súdu, ktorá prejavuje svoj   subjektívny   právny   názor,   hoci   sťažovateľka   poukazuje   na   konkrétne   právne ustanovenia,   a v nadväznosti   na   ne   cituje   konkrétnu   judikatúru   najvyššieho   súdu. V súvislosti   s tvrdením,   podľa   ktorého   osobná   prítomnosť   účastníka   konania   nie   je absolútnym a základným predpokladom úspešného uplatnenia práva, sťažovateľke nie je zrejmé,   z ktorej   časti   sťažnosti   možno   vyvodiť   záver,   že   svoje   právo   zúčastniť   sa pojednávania   nechcela   využiť   alebo   že   sa   ho   vzdala.   Sťažovateľka   svoju   neúčasť   na odvolacom   pojednávaní   ospravedlnila   a požiadala   o jeho   odročenie   z dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti trvajúcej spolu päť mesiacov a štyri dni. Účastník konania nemusí využiť svoje procesné   práva   garantované aj čl.   48   ods.   2   ústavy, ale nemožno   mu ich   odňať. Sťažovateľka sa nespochybniteľne chcela odvolacieho pojednávania zúčastniť a svoju účasť nenahradzovala   účasťou   splnomocnenca,   ale   ani   písomným   vyjadrením.   Vzhľadom   na judikatúru   najvyššieho   súdu   citovanú   sťažovateľkou   nie   je   jej   jasné,   ktorá   judikatúra najvyššieho   súdu   sa   má   na   mysli   v súvislosti   s tvrdením,   že   najvyšší   súd   svoj   záver v odôvodnení   uznesenia   objasnil   a nevybočil   pritom   z medzí   stanovených   judikatúrou najvyššieho   súdu.   Sťažovateľka   cituje   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   66/94 z 31. augusta 1994. Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia požaduje priznať celkom čiastku 412,09 € za dva úkony právnych služieb v roku 2008 a za jeden úkon v roku 2009, za tri režijné paušály, ako aj za 19 % dane z pridanej hodnoty.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu vo veci samej mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalovaného,   doručil   ústavný   súd   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu   č. k. II. ÚS 138/09-12 z 2. apríla 2009, vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, ako aj repliku sťažovateľky žalovanému s možnosťou vyjadriť sa v merite veci.

Z vyjadrenia žalovaného zo 14. júla 2009 doručeného ústavnému súdu 16. júla 2009 vyplýva,   že   žalovaný   sa   stotožňuje   so   stanoviskom   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu a žiada sťažnosti nevyhovieť. Považuje za potrebné upriamiť pozornosť ústavného súdu aj na   ďalšie   skutočnosti   vyplývajúce   zo   spisu   Okresného   súdu   Prešov.   Spis   v dôsledku podaného odvolania bol krajskému súdu doručený ešte 23. novembra 2005. Krajský súd nariadil pojednávanie na 4. máj 2006, avšak na požiadanie právneho zástupcu pôvodnej žalobkyne (právnej   predchodkyne sťažovateľky   a žalobcu   2) ho odročil   na 1.   jún 2006 z dôvodu   kolízie   termínov   pojednávania.   Z rovnakého   dôvodu   bolo   odročené   aj pojednávanie stanovené na 1. jún 2006. Ďalšie pojednávanie, ktoré malo byť 14. septembra 2006,   bolo   odročené   na   24.   október   2006   z dôvodu   choroby   právneho   zástupcu. Nepojednávalo   sa   ani   24.   októbra   2006,   keďže   pôvodná   žalobkyňa   odňala   plnú   moc dovtedajšiemu právnemu zástupcovi s tým, že si chce zvoliť iného. Ďalšie pojednávanie malo   byť   16.   novembra   2006,   bolo   však   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   novej právnej zástupkyne. Rovnako sa neuskutočnilo pojednávanie 24. apríla 2007 z dôvodu inej povinnosti   právnej   zástupkyne.   Pojednávanie   nariadené   na   17.   máj   2007   sa   odročilo v dôsledku   úmrtia   pôvodnej   žalobkyne.   V rámci   zisťovania   právneho   nástupníctva   po pôvodnej   žalobkyni   notárka   JUDr.   V.   Č.   oznámila   krajskému   súdu,   že   skončeniu prerokovania   dedičstva   bráni   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   opakovane   nedostavila   na vykonanie   šetrenia   25.   júna   2007,   23. júla   2007,   22.   augusta   2007   a 3.   októbra   2007. Sťažovateľka   potom   opakovane   nepreberala   doporučené   zásielky   zasielané   krajským súdom, čo viedlo k doručovaniu prostredníctvom polície. Až tak sa podarilo dosiahnuť, aby sťažovateľka   prišla   do   kancelárie   krajského   súdu   a uviedla   okruh   dedičov   po   pôvodnej žalobkyni.   Krajský   súd   4. decembra   2007   a 8.   januára   2008   žiadal   sťažovateľku o stanovisko,   či trvá na žalobe, ale táto na výzvy nereagovala. Pojednávanie určené na 19. február 2008 sa odročilo z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky na 11. marec 2008. Aj tento   termín   bol   pre   práceneschopnosť   sťažovateľky   odročený.   Krajský   súd   potom vyžiadal   stanovisko   ošetrujúcej   lekárky.   Z lekárskej   správy   MUDr.   L.   vyplývalo,   že sťažovateľka mala povolené vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h, pričom jej zdravotný stav nevylučoval absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok. Následne bolo nariadené v poradí už dvanáste pojednávanie na 20. máj 2008 o 10.15 h. Sťažovateľka prevzala predvolanie 17. apríla 2008. Podaním doručeným krajskému súdu 19.   mája   2008   sťažovateľka   opäť   žiadala   o odročenie   pojednávania   z dôvodu práceneschopnosti.   Z už   uvedeného   je   zrejmé,   že   tak   pôvodná   žalobkyňa,   ako   aj sťažovateľka   opakovane   žiadali   odročiť   odvolacie   pojednávania   z rôznych   dôvodov, sťažovateľka   opakovane nepreberala   doporučené   zásielky   z krajského   súdu   a neposkytla potrebnú súčinnosť pri prerokovaní dedičstva. Napriek tomu, že pojednávanie nariadené na 20.   máj 2008 sa   malo konať v čase,   v ktorom   sa   ho sťažovateľka   mohla zúčastniť (jej zdravotný stav v tom nebránil), pojednávania sa nezúčastnila. Krajský súd s prihliadnutím na   obsah   spisu,   vykonané   dôkazy,   opakované   odročovania   odvolacích   pojednávaní   na žiadosť   pôvodnej   žalobkyne   a sťažovateľky   a dĺžku   odvolacieho   konania   v súlade   so zákonom   nepovažoval   žiadosť   sťažovateľky   o odročenie   pojednávania   nariadeného   na 20. máj   2008   z dôvodu   práceneschopnosti   za   dôležitý   dôvod   na   ďalšie   odročenie pojednávania. Odvolacie konanie trvalo od 21. septembra 2005 do 20. mája 2008, t. j. tridsaťdva mesiacov. Počas tejto doby mali bývalá žalobkyňa a sťažovateľka dostatok času a možností na realizáciu svojich procesných práv na účel zabezpečenia právom chránených záujmov.   Ustanovenie   §   101   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   má zabezpečiť   reálne   uplatnenie   procesných   práv.   Nie   je   teda   inštitútom   na   dosiahnutie opakovaného   odročovania   pojednávaní   a predlžovania   súdneho   konania   s cieľom   toto konanie mariť. Pôvodná žalobkyňa a sťažovateľka svojím postupom v konaní spôsobili, že sa vec neprerokovala bez zbytočných prieťahov, pričom svoje procesné práva mohli, a to aj prostredníctvom svojich právnych zástupcov, v plnej miere uplatniť.

II.

Z prípisu sťažovateľky z 19. mája 2008 doručeného osobne do podateľne krajského súdu toho istého dňa vyplýva, že ospravedlňuje neúčasť na pojednávaní určenom na 20. máj 2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   434/2005   a súčasne   žiada   o jeho   odročenie z dôvodu   práceneschopnosti,   ktorá   nepretržite   trvá.   Prílohou   prípisu   bolo   potvrdenie o práceneschopnosti.

Z pripojeného   potvrdenia   o dočasnej   pracovnej   neschopnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   je   práceneschopná   od   11.   februára   2008   a má   povolené   vychádzky   od 13. februára 2008 medzi 10.00 h a 12.00 h, ako aj medzi 14.00 a 16.00 h. Potvrdenie vydala ambulantná praktická lekárka pre dospelých MUDr. Ľ. L., P.

Z ďalšieho   potvrdenia   o dočasnej   pracovnej   neschopnosti   vyplýva,   že   sa sťažovateľka stala opäť práceschopnou od 15. júla 2008.

Zo   zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   č.   k.   3   Co   434/2005-190 z 20. mája   2008   vyplýva,   že   sťažovateľka   nebola   pri   začatí   pojednávania   o 10.15   h prítomná,   hoci   doručenie   predvolania   bolo   u nej   vykázané   17.   apríla   2008.   Svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním doručeným krajskému súdu 19. mája 2008 s tým, že žiada o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ktorá trvá nepretržite. Bola tiež oboznámená odpoveď MUDr. Ľ. L. z 25. marca 2008, ktorá krajskému súdu na jeho dopyt   oznámila,   že   sťažovateľka   je   práceneschopná   od   11.   februára   2008.   Jej práceneschopnosť zatiaľ trvá. Od 13. februára 2008 má povolené vychádzky od 10.00 h do 12.00 h a následne od 14.00 h do 16.00 h. Podľa nálezu pri poslednej kontrole zdravotný stav sťažovateľky nevylučuje absolvovať súdne pojednávanie počas vychádzok. Po porade senátu   bolo   vyhlásené   uznesenie,   podľa   ktorého   krajský   súd   bude   pojednávať v neprítomnosti   sťažovateľky.   Po   oboznámení   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   odvolania a ďalších   vyjadrení   a po   záverečnom   prednese   právneho   zástupcu   žalovanej   strany   bol vyhlásený rozsudok. Odvolacie pojednávanie sa ukončilo o 10.55 h.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 434/2005-194 z 20. mája 2008 vyplýva, že ním bolo jednak pripustené späťvzatie žaloby vo vzťahu k žalobcovi 2 a v tejto časti konanie zastavené, ale tiež to, že bol potvrdený rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá   bola   zaviazaná   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   odvolacieho   konania   vo   výške 6 352 Sk. V odôvodnení rozsudku nie je zmienka o tom, že sa sťažovateľka odvolacieho pojednávania   nezúčastnila.   Absentuje   tiež   odôvodnenie   skutočnosti,   že   krajský   súd pojednával v jej neprítomnosti.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Cdo   215/2008-228   z 24.   septembra   2008 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   3   Co   434/2005   z 20.   mája   2008.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   odvolacie pojednávania nariadené na 19. február 2008 a 11. marec 2008 žiadala sťažovateľka odročiť z dôvodu   práceneschopnosti.   Krajský   súd   jej   žiadostiam   vyhovel   a nový   termín pojednávania   určil   na   20.   máj   2008.   Sťažovateľka   prevzala   predvolanie   na   toto pojednávanie   17.   apríla   2008.   Krajský   súd   zároveň   dopytom   na   ošetrujúcu   lekárku sťažovateľky   zistil,   že   vzhľadom   na   výsledky   poslednej   kontroly   jej   zdravotný   stav nevylučuje   účasť   na   súdnom   pojednávaní   v čase   povolených   vychádzok.   Sťažovateľka 19. mája 2008 opakovane požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti. Ustanovenie   §   101   ods.   2   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňuje   súdu posúdiť   dôležitosť   dôvodov   tvrdených   účastníkom   konania   v jeho   žiadosti   o odročenie pojednávania. Aj keď choroba účastníka konania sa v zásade za dôležitý dôvod považuje, v súvislosti s ďalšími zistenými skutočnosťami môže súd prísť k záveru, že takýto dôvod nemožno za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania považovať. Krajský súd, ako to vyplýva   z obsahu   zápisnice   o pojednávaní   z 20.   mája   2008,   vzhľadom   na   vyjadrenie ošetrujúcej lekárky práceneschopnosť sťažovateľky správne nepovažoval za dôležitý dôvod na   odročenie   pojednávania.   Jej   zdravotný   stav   totiž   nevylučoval   účasť   na   súdnom pojednávaní počas povolených vychádzok. Ak sa preto sťažovateľka súdneho pojednávania nezúčastnila, hoci jej v tom nebránil žiaden dôležitý dôvod, sama zavinila uskutočnenie pojednávania   v jej   neprítomnosti.   Sama sa   tým   vzdala   možnosti   využiť na pojednávaní všetky práva priznané Občianskym súdnym poriadkom. Sťažovateľka teda nebola postupom krajského   súdu   vylúčená   z realizácie   procesných   práv   daných   jej   Občianskym   súdnym poriadkom.   Naopak,   sama   svojím   zavinením   (neúčasťou   na   pojednávaní)   tieto   práva nevyužila, a preto nie je dôvodná jej námietka, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Tým, že bolo rozhodnuté v jej   neprítomnosti,   nebola   jej   pričinením   súdu   znemožnená   realizácia   tých   procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva. Najvyšší súd preto dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je procesne neprípustné, a ako také ho odmietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru, keďže krajský súd konal a rozhodol na odvolacom pojednávaní v neprítomnosti   sťažovateľky,   ktorá   svoju   neúčasť   riadne   ospravedlnila   s poukazom   na trvajúcu   dlhodobejšiu   pracovnú   neschopnosť,   ktorú   zároveň   preukázala,   pričom   ani zo zápisnice   o odvolacom   pojednávaní,   ale   ani   z písomného   vyhotovenia   rozsudku krajského súdu nevyplývajú dôvody takéhoto postupu. Nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého jej nebránil dôležitý dôvod zúčastniť sa pojednávania, a to vzhľadom na   vyjadrenie   ošetrujúcej   lekárky   o   tom,   že   sťažovateľka   sa   mohla   odvolacieho pojednávania zúčastniť, keďže sa konalo v čase povolenej vychádzky. V skutočnosti sa totiž v inkriminovanom   čase   necítila   dobre   a nebola   zdravotne   dostatočne   disponovaná   na vychádzku. Na vychádzky mala právo, nebola však povinná ich absolvovať. Vyjadrenie ošetrujúcej   lekárky   z marca   2008   bolo   založené   na   výsledkoch   poslednej   kontroly uskutočnenej tiež v marci 2008, avšak pojednávanie sa konalo až o dva mesiace, pričom krajský súd neskúmal, k akým zmenám v zdravotnom stave sťažovateľky mohlo dôjsť za uvedené obdobie.

Najvyšší   súd   považuje   postup   krajského   súdu   za   správny   a súladný   s doterajšou svojou judikatúrou. Nesúhlas sťažovateľky s vyslovenými závermi nemôže viesť k úsudku o porušení   označených   práv.   Sťažovateľka   sa   mýli,   pokiaľ   tvrdí,   že osobná   prítomnosť účastníka   konania   pred   súdom   je   absolútnym   a základným   predpokladom   úspešného uplatnenia práva. V skutočnosti osobná prítomnosť účastníka konania je jeho právom, ktoré účastník nemusí využiť.

Žalovaný   súhlasí   so   závermi   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu.   Osobitne zdôrazňuje,   že   sťažovateľka,   ako   aj   pôvodná   žalobkyňa   ako   právna   predchodkyňa sťažovateľky   svojimi   obštrukciami   spôsobili,   že   krajský   súd   rozhodol   o veci   až   na dvanástykrát, keď predchádzajúce odvolacie pojednávania museli byť všetky odročené.

Ústavný   súd   pripomína,   že   vykonanie   pojednávania   v neprítomnosti   účastníka konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu napriek žiadosti o odročenie pojednávania zo zdravotných   dôvodov   je závažným zásahom   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu v súvislosti   s právom   na   prerokovanie   veci   v prítomnosti   účastníka   konania.   Preto   je povinnosťou   všeobecného   súdu   takýto   postup   odôvodniť.   Toto   chýbajúce   odôvodnenie nemožno doplniť v dovolacom konaní najvyšším súdom (mutatis mutandis II. ÚS 136/08).

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno zistiť, že o vykonaní odvolacieho   pojednávania   v neprítomnosti   sťažovateľky   napriek   jej   žiadosti   o jeho odročenie sa rozhodlo uznesením, ktoré bolo vyhlásené na odvolacom pojednávaní 20. mája 2008.   Zo zápisnice   o pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   nevyplýva   odôvodnenie   tohto uznesenia. Z písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu z 20. mája 2008 nevyplýva žiadna zmienka o neúčasti sťažovateľky, o jej žiadosti o odročenie pojednávania, o uznesení krajského súdu a tým menej o dôvodoch tohto uznesenia.

Možno konštatovať, že i keď zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom je zrejmé, že žiadosti sťažovateľky nebolo vyhovené vzhľadom na obsah lekárskej správy, krajský súd svoj postup nijako nezdôvodnil. Skutočnosť, že odvolacie pojednávanie vykonal napriek žiadosti sťažovateľky o odročenie pojednávania, hoci táto žiadosť bola doložená listinným dôkazom o jej práceneschopnosti, sa preto javí ako nepreskúmateľná. Na tom nič nemôžu zmeniť úvahy najvyššieho súdu vyplývajúce z jeho uznesenia č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008, ktorými sa snaží chýbajúce odôvodnenie postupu krajského súdu dodatočne doplniť.

Postup   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   súladný   s označenými   právami sťažovateľky ani z iného pohľadu.

Ako   to   vyplýva   z listinných   dôkazov,   sťažovateľka   bola   práceneschopná   bez prerušenia   v čase   od   11.   februára   do   15.   júla   2008.   Od   začiatku   práceneschopnosti (presnejšie   od   13.   februára   2008)   mala   povolené   vychádzky   každý   deň   od   10.00   h   do 12.00 h a od 14.00 h do 16.00 h. Pokiaľ sťažovateľka požiadala krajský súd o odročenie odvolacích   pojednávaní   nariadených   na   19.   február   a 11.   marec   2008   zo   zdravotných dôvodov   s poukazom   na   práceneschopnosť   nepretržite   trvajúcu   od   11. februára   2008, krajský súd považoval jej žiadosti za dôvodné a nariadené odvolacie pojednávania odročil. Z pohľadu sťažovateľky teda uznal, že uviedla dôležitý dôvod na odročenie odvolacieho pojednávania.

Keď   potom   v ďalšom   krajský   súd   od   ošetrujúcej   lekárky   zistil,   že   vzhľadom   na výsledky poslednej kontroly zdravotný stav sťažovateľky nevylučuje jej účasť na súdnom pojednávaní   v čase   povolených   vychádzok,   ďalšiu   žiadosť   sťažovateľky   o odročenie odvolacieho pojednávania nariadeného na 20. máj 2008 už neakceptoval.

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že ani z tvrdení účastníkov konania, ale ani   z predložených   listinných   dôkazov   nevyplýva,   že   by   krajský   súd   informoval sťažovateľku, resp.   jej právnu zástupkyňu o správe ošetrujúcej   lekárky,   podľa   ktorej   sa sťažovateľka môže bez ujmy na svojom zdravotnom stave zúčastniť súdneho pojednávania v čase   povolenej   vychádzky.   Napriek   tomu   postupoval   spôsobom,   ktorým   sťažovateľke znemožnil zúčastniť sa odvolacieho pojednávania. Krajský súd teda konal tak, že využil informáciu, ktorú mal len on a ktorú sťažovateľke neposkytol, hoci bola podľa jeho názoru rozhodujúca   pre   posúdenie   dôležitosti   uplatneného   dôvodu   na   odročenie   odvolacieho pojednávania.

Taký   postup   všeobecného   súdu,   pri   ktorom   v súvislosti   s   posudzovaním   žiadosti účastníka konania o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov prihliadne na lekársku správu,   ktorej   obsah   nemusí   byť   účastníkovi   konania   známy   a ktorá   má   podľa   názoru všeobecného súdu rozhodujúci význam pre posúdenie žiadosti, pričom žiadosti účastníka konania   nevyhovie,   treba   považovať   z pohľadu   účastníka   konania   za   prekvapujúci a nepredvídateľný.   V naznačených   súvislostiach   môže   znamenať   neprípustný   zásah   do základného   práva   účastníka   konania   osobne   sa   zúčastniť   pojednávania.   Má   to   zároveň výrazný dopad aj na zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania (rovnosti zbraní).

Pokiaľ najvyšší súd na uvedené pochybenia krajského súdu neprihliadol a dospel k záveru, že postupom krajského súdu sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred súdom, potom obstojí záver, že porušil označené práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

S prihliadnutím   na   uvedené   pochybenia   už   nie   je   potrebné   zaoberať   sa   ďalšími skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou, najmä námietkou, podľa ktorej vychádzka bola právom, ale nie jej povinnosťou, a závisela od jej momentálnej zdravotnej dispozície, hoci i táto námietka je nepochybne zásadného významu.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 215/2008-228 z 24. septembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku   nálezu).   Ďalej   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   riadiť   sa   právnym   názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka   požiadala   o priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 412,09 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   celkom   sumu   408,39   €,   a to   za   dva   úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk a za jeden úkon právnych služieb v roku 2009 (replika na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 115,90 €. Ústavný súd priznal aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a jedenkrát po 6,95 €. Trovy právneho zastúpenia do 31. decembra 2008 predstavujú čiastku 6 732 Sk, teda 223,46 €. Trovy právneho zastúpenia po 31. decembri 2008 predstavujú čiastku 122,85 €. Z priznanej   odmeny   (nie   však   z režijného   paušálu)   prináleží   aj   19   %   dane   z pridanej hodnoty v sume 62,08 € (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľka   požadovala   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 50 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   už   nemožno   napraviť,   a to   napríklad   zrušením   protiústavného   rozhodnutia   či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02, II. ÚS 152/08).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   je   v plnej   miere kompenzované   (popri   vyslovení   porušenia   základného   práva)   zrušením   uznesenia najvyššieho   súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť požiadavke   sťažovateľky   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   (bod   4 výroku nálezu).

Sťažovateľka   napokon   požadovala,   aby   ústavný   súd   zakázal   najvyššiemu   súdu pokračovať   v porušovaní   označených   práv.   Tento   výrok   považoval   ústavný   súd   za superfluentný,   keďže   k náprave   plne   postačuje   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie spojené s vyslovením záväzného právneho názoru (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009