znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 138/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Pavla Bocku, Súkromná stomatologická ambulancia, T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základných   práv upravených   v čl.   35   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 4/03-61 z 19. novembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Pavla Bocku o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. Pavla Bocku (ďalej len „sťažovateľ“), Súkromná stomatologická ambulancia, T., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   práva   upraveného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k   dohovoru“), porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 4/03-61 z 19. novembra 2003 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ ako prevádzkovateľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia bol v rokoch 1998   a 1999   poskytovateľom   zdravotníckej   starostlivosti   aj   poistencom   Družstevnej zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“).   Perspektíva   sťažovateľovi neuhrádzala faktúry za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Dňa 1. júla 1999 Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydalo rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva a následne krajský súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 z 30. apríla 2001 vyhlásil konkurz na majetok Perspektívy.

Pohľadávky, ktoré mal sťažovateľ voči Perspektíve, si uplatnil súdnou cestou proti Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   podľa   v čase   uplatnenia   nároku   platného   znenia   §   34 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“)   žalobou o zaplatenie 503 967,136 Sk s prísl. Okresný súd Bratislava V žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom   č. k.   8   C   211/01-41   z   30.   októbra   2002.   Krajský   súd   v odvolacom   konaní rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil rozsudkom č. k. 2 Co 4/03-61 z 19. novembra 2003.

Sťažovateľ   vyslovuje   v sťažnosti   názor,   že   napadnutým   rozsudkom   krajský   súd porušil jeho základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, právo upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a zároveň porušil čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny.

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   (a   predtým   aj   prvostupňový   súd)   nesprávne posúdil   vec   po   právnej   stránke,   keď   ustanovenia   novely   zákona   o zdravotnom   poistení vykonané zákonom č. 233/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť až po uplatnení pohľadávky sťažovateľky, vykladal v rozpore s ústavou.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania prijal tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   503.967,136   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   2   Co   4/03-61   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 11. 2003, č. k. 2 Co 4/03-61 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 400.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   podľa   konštantnej   judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11 listiny za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je názoru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi   konaním   a rozsudkom   krajského   súdu   a sťažovateľom   namietaným   porušením základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť zaručeného   v čl.   11   listiny.   Takúto   príčinnú   súvislosť   nemôže   zakladať   ani   postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie   vziať   do   úvahy   iba   právo   a skutkový   stav,   ktoré   tu   boli   v čase   vyhlásenia rozsudku.   Rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľovi   v uplatnení   označeného základného práva.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl. 11   listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   (I.   ÚS   57/03,   II.   ÚS   84/03)   po   jej   predbežnom   prerokovaní   v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy   a konkrétne   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   kde   sa   ochrana   základných   práv   a slobôd rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom   rozsahu   aj   základné   práva   a slobody,   ak   táto   ochrana   má   oporu   v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy. Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria súčasť pojmu majetok. Ak sťažovateľ uplatnil nárok na ochranu jeho majetku (zaplatenie pohľadávok, pričom nerozhoduje právny dôvod,   a preto   to   môže   byť   aj   pohľadávka   vzniknutá   z titulu   poskytnutej   zdravotnej starostlivosti)   a všeobecné   súdy   o jeho   žalobe   riadne   konali   a rozhodli   o nej,   nemožno pokračovať   v ochrane jeho   majetku   podaním   sťažnosti   v konaní pred   ústavným   súdom. Právomoc ústavného súdu nemôže v takom prípade založiť to, že sa sťažovateľ nestotožnil s postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   pri   ochrane   jeho   majetku,   ak   tento   postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až   48   ústavy,   kde   sú   upravené   ústavnoprocesné   princípy   postupov   a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03, IV.   ÚS   141/03)   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004