znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 138/03-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. Ž., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva   podnikať   upraveného   v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 6 C 226/01-35 z 10. júna 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 403/02-52 z 19. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv upravených v čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôda) rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   6   C   226/01-35   z 10.   júna   2002, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci,

b) rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave č.   k. 14 Co 403/02-52 z 19. februára 2003, o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2003 doručené podanie Mgr. V. Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B. Z jeho obsahu vyplynulo, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, porušenie základného práva podnikať upraveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie ľudského práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový protokol“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 226/01-35 z 10. júna 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 403/02-52 z 19. februára 2003.

Označeným rozsudkom okresný súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej poisťovni, so sídlom Bratislava, Mamateyova 17, o zaplatenie istiny 22 816,10 Sk s príslušenstvom a krajský súd označeným rozsudkom tento rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka svoju žalobu okresnému súdu zdôvodňovala tým, že v rokoch 1998 a 1999 ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho zariadenia podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov   poskytovala   zdravotnú   starostlivosť   poistencom   Družstevnej   zdravotnej poisťovne   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“),   ktorá   bola   rozhodnutím   Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 3215/1999-A zo 7. júla 1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999,   zrušená,   a Všeobecná   zdravotná poisťovňa, ktorú považuje za jej právneho zástupcu, odmietla záväzky zrušenej Perspektívy plniť.

Okresný súd podaný návrh sťažovateľky zamietol a v odôvodnení uviedol, že ide o návrh   predčasne   podaný,   keďže   navrhovateľ   (v   konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľka)   nesprávne   stotožnil   okamih   prechodu   záväzkov   zrušenej   poisťovne s okamihom zrušenia súhlasu na výkon jej činnosti a prechodu jej poistencov na odporcu. Podľa   názoru   okresného   súdu   nemožno   Všeobecnú   zdravotnú   poisťovňu   považovať   za univerzálneho nástupcu poisťovne Perspektíva, pretože táto bola zrušená bez nástupcu. To, že   prejdú   záväzky   a pohľadávky   poisťovne   Perspektíva   na   odporcu,   bude   možné konštatovať   až   po   ukončení   likvidácie.   Skutočnosť,   že   na   majetok   Perspektívy   bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje.

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil a zhodne s jeho záverom považoval žalobu za predčasnú, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa novelizovaného ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom poistení“)   k prechodu   záväzkov   a pohľadávok   zrušenej   poisťovne   Perspektíva   na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu môže dôjsť až po zistení likvidátora, že z majetku zrušenej poisťovne nemožno tieto záväzky uspokojiť, z čoho vyplýva, že sa tak nemôže stať pred ukončením likvidácie poisťovne Perspektíva.

Návrh sťažovateľky považoval krajský súd za predčasný aj preto, že ešte neuplynuli lehoty   stanovené   §   34   ods.   6   zákona   o zdravotnom   poistení,   a poukázal   tiež   na   to,   že novelizáciu zákona o zdravotnom poistení nemožno považovať za retroaktívnu, keďže len dopĺňa   a upresňuje   podmienky   prechodu   záväzkov   zrušenej   poisťovne   na   Všeobecnú zdravotnú poisťovňu a čas a zdroje na plnenie.

Podľa   tvrdení   sťažovateľky   aplikovali   okresný   súd   a krajský   súd   v namietaných rozhodnutiach také znenie ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení (v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 233/2001 Z. z.), ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva prostredníctvom súdnej žaloby, čím „bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv.   Vo   všeobecnom   vyjadrení   to   znamená,   že   nikomu   nemožno   odňať   jeho   riadnym spôsobom   nadobudnuté   práva   na   základe   neskoršie   vydaného   právneho   predpisu.   Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Z uvedených skutočností vyvodila sťažovateľka záver, že v namietaných rozsudkoch okresný   súd   a krajský   súd   interpretovali   a aplikovali   ustanovenie   §   36   ods.   4   zákona o zdravotnom poistení v rozpore s ústavou, čím došlo k porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   22.816,10   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislva   V.   č.   k.   6   C   226/01-35   a Krajského   súdu   Bratislava 14 Co 403/02-52 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 2 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 02. 2003, č. k. 14 Co 403/02-52 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 10. 06. 2002, č. k. 6 C 226/01-35 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 20.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Podľa názoru ústavného súdu v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia   označených   základných   ústavných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 6 C 226/01-35, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane ústavných práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   rozhoduje v odvolacom konaní krajský súd. Preto vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 226/01-35.

Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre nedostatok svojej právomoci.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavných práv rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 403/02-52, považoval ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky v súlade so   svojou   judikatúrou   konštatoval,   že   „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov (I. ÚS 34/03, III. ÚS 53/02, I. ÚS 24/00).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   ustanovenia   zákona   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nárok sťažovateľky za nedôvodný s konečnou platnosťou, a to ani v tej časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha prisúdenia majetkových sankcií. Preto v tejto časti je sťažnosť podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1,   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   11   listiny   bez   vzťahu   ku konkrétnemu   základnému   právu   alebo   slobode   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená (I. ÚS 34/98).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v súlade   s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (I. ÚS 57/03) po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003