znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 137/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Obvodnejpoľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin, právne zastúpenej advokátkouJUDr. Gabrielou Kľačanovou, Advokátska kancelária, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.20 S 112/2013-41 z 18. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obvodnej poľovníckej komory Martin o d m i e t a ako podanú zjavneneoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája2014 doručená sťažnosť Obvodnej poľovníckej komory Martin, Svätoplukova 16, Martin(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „obvodná poľovnícka komora“), ktorou namieta porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), právapodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k.20 S 112/2013-41 z 18. marca 2014 najmä tým, že krajský súd zastavil v správnomsúdnictve proti nej vedené konanie podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), a to pre odpadnutie predmetu konania namiesto dôvodures iudicata, s tým, že jejbola uložená aj povinnosť uhradiť trovy konania.

2. Podstatou argumentácie sťažovateľky je polemika s rozhodnutím krajského súduv správnom súdnictve, ktorým bolo zastavené konanie proti nečinnosti orgánu verejnejsprávy proti sťažovateľke pre odpadnutie dôvodu konania, pretože sťažovateľkamedzičasom rozhodla o poľovnom lístku, pričom podľa jej názoru malo byť konaniezastavené kvôli prekážkeres iudicata. Sťažovateľka vytýka rozhodnutiu procesnénedostatky, a to nedostatočné odôvodnenie, nesprávne rozhodujúce teleso, nedodržaniekontradiktórnosti. Tým mali byť porušené jej základné procesné práva. Tým, že muselauhradiť trovy konania pred súdom malo byť porušené aj jej právo na ochranu majetku, čo saz kontextu veci javí ako hlavná záťaž pre sťažovateľku. Podstatou sťažnosti je však v prvomrade,a limine, zistenie, či nie je sťažovateľka orgánom verejnej moci, a teda či jeoprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti.

3. Žalobca, poľovník(ďalej len „žalobca“), podal v roku 2013 protiobvodnej poľovníckej komore správnu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa§ 250t OSP vo veci vydania päťročného poľovníckeho lístka. Ešte skôr bol žalobcoviuložený trest zákazu činnosti poľovníctva a s tým súviseli komplikácie pri (ne)vydávanípoľovníckeho lístka. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. 20 S 43/2013 zo 16. júla 2013argumentoval, že podľa § 79 ods. 1 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono poľovníctve“) na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnomkonaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Výnimky z tejto zásady súuvedené v § 79 ods. 2 zákona o poľovníctve, avšak rozhodovanie podľa § 51 zákonao poľovníctve o poľovnom lístku sa v tomto ustanovení nenachádza. Uvedené právomocipreto obvodná poľovnícka komora naplní tým, že vydá správne rozhodnutie v zmyslesprávneho poriadku. Krajský súd zistil, že v zákonnej 30-dňovej lehote mu nebol lístokvydaný, ani vydanie odopreté, ani mu nebol lístok odňatý, a preto rozhodol týmto výrokom:„Súd ukladá Obvodnej poľovníckej komore Martin, aby rozhodla o žiadosti navrhovateľa bez pridelenej spisovej značky o vydanie 5-ročného poľovného lístka pre občana SR zo dňa 18.12.2012, v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto uznesenia.“

4. Žalobca podal opätovne obdobný žalobný návrh, pretože sťažovateľkaobvodnápoľovnícka komora, nevydala v súdom stanovenej lehote rozhodnutie. Počas tohto druhéhokonania pred krajským súdom vedeného pod sp. zn. 20 S 112/2013 obvodná poľovníckakomora vydala rozhodnutie č. 30, 31/2013 zo 7. novembra 2013, ktorým bola žiadosťo vydanie poľovného lístka zamietnutá a vydanie päťročného poľovného lístka mu boloodopreté. Podľa § 250t ods. 6 OSP predseda senátu konanie zastaví, ak odpadli dôvody naďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania. Krajský súd pri aplikácii § 250tods. 6 OSP konanie o podanom návrhu zastavil, keďže odporcaobvodná poľovníckakomorao žiadosti navrhovateľa (žalobcu) z 18. decembra 2012 už rozhodol rozhodnutímč. 30, 31/2013, v dôsledku čoho odpadli dôvody na ďalšie konanie. O trovách konania súdrozhodol pri aplikácii § 246c ods. 1 prvej vety OSP v spojení s § 146 ods. 2 prvou vetouOSP. Odporca svojím konaním z procesného hľadiska zavinil, že konanie sa muselozastaviť, pretože o žiadosti žalobcu z 18. decembra 2012 rozhodol 7. novembra 2013 až popodaní návrhu, ktorý bol na poštovú prepravu podaný 11. októbra 2013. Návrh bol tedapodaný dôvodne.

5. Sťažovateľka je presvedčená, že konanie malo byť zastavené pre prekážkures iudicata, čo by znamenalo jej úspech v konaní. Náhradou trov bolo porušené jej právo napokojné užívanie majetku. Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivý procesnedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu. Ďalej namietarozhodovanie senátu namiesto predsedu senátu. Taktiež podľa sťažovateľky mala byťporušená rovnosť zbraní (skôr kontradiktórnosti, pozn.), pretože nemala možnosť vyjadriťsa k dvom vyjadreniam žalobcu (čl. 48 ods. 2 ústavy). Taktiež dostala opis žalobnéhonávrhu bez príloh, čo je podľa jej názoru v napätí s § 42 ods. 3 druhou a treťou vetou OSP.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd sťažnosť prijal naďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 20S/112/2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd a ľudského práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a právo sťažovateľa podľa článku 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 18.03.2014, sp. zn.: 20S/112/2013-41, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Obvodnej poľovníckej komore Martin, priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo 284,08 EUR (slovom: dvestoosemdesiatštyri euro a osem centov) za dva úkony právnej služby á 134,00 EUR + dvakrát režijný paušál á 8,04 EUR(...), ktorú je Krajský súd v Žiline povinný uhradiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej, advokátky(...), do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústnehopojednávania návrhy podané niekým zjavne neoprávneným.

8. Ústavný súd ako ochranca slobody, si v prvom rade všimol (porov. bod 2), žesťažovateľka je žalovanou v správnom súdnictve. Žalovaným v správnom súdnictve môžebyť len teleso verejnej správy, ktoré vrchnostensky – vertikálne vykonáva moc, a taknemôže byť v tejto právnej situácii nositeľom ľudských práv, ktorých ochrana je podstatouústavnej sťažnosti – ústavného súdu (čl. 124, čl. 127 ústavy). Ustanovenie § 244 ods. 2 OSPznie: „V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánovštátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako ajorgánov záujmovej samosprávya ďalšíchprávnických osôb, ako aj fyzických osôb,pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“Konkrétnejšie, podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, žeorgán verejnej správynekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušnýmprávnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovilpovinnosťorgánu verejnej správyvo veci konať a rozhodnúť. V predmetnej veci ideo právnickú osobu, ktorej zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzickýcha právnických osôb v oblasti verejnej správy, ide o orgán verejnej správy, sťažovateľka tonespochybnila a je to tak objektívne.

9. Obvodná poľovnícka komora je lokálnou zložkou Slovenskej poľovníckej komory,ktorá bola zriadená podľa § 41 ods. 1 zákona o poľovníctve ako nútený zväzok k výkonupráva poľovníctva[(1) Zriaďuje sa Slovenská poľovnícka komora. (2) Komora je právnická osoba.]. Časť činnosti, ktorá sa predtým vykonávala spolkovo v občianskom združení(aj keď v istom zmysle monopolnom; porov. § 3 ods. 1 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctvea § 81 ods. 1 zákona o poľovníctve), sa teraz z normatívneho rozhodnutia Národnej radySlovenskej republiky, zákonom, môže realizovať povinne len cez poľovnícku komoru a lenjej iný výsek ďalej cez súkromné poľovnícke organizácie (k vývoju právnej úpravy porov.Sluk, M. Poľovníctvo, právo verejné. In: Magister Officiorum 6/2012, s. 50 a nasl.).Skutočnosť, že komora má vrchnostenský, ale aj privátny rozmer, mohla zmiasť ajsťažovateľku. Sťažnosti komôr, v ktorých nevystupujú ako orgány verejnej správy, súriadne prerokúvané (porov. III. ÚS 168/2011).

10. Prebiehajúce konanie na ústavnom súde o súlade právnych predpisov sp. zn.PL. ÚS 19/2014 odráža názory, že súčasná koncepcia správy poľovníctva nie je právnenesporná.

11. „Vrchnostenskosť“ poľovníckej komory vyplýva z jej zriadenia zákonom,zo stanovenia kompetencií, moci, na úseku správy poľovníctva, z núteného členstva čiz disciplinárnej právomoci. Uvedené naznačuje aj komentár, ktorý uvádza, že Slovenskápoľovnícka komora je právnická osoba, ktorej zákonodarca zverilprávomocrozhodovaťo právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti poľovníctva (In: Ľupták,M., Sarvaš, M. Zákon o poľovníctve, komentár k vybraným ustanoveniam. Bratislava:Wolters Kluwer, 2015, s. 179). Dôležitým znakom je aj konanie podľa správneho poriadku.V iných právnych vzťahoch môže sťažovateľka vystupovať (ne)vrchnostensky, a tam bymohla byť nositeľkou základných práv. Možno na tomto mieste spomenúť aj dnes užklasické federálne rozhodnutie I. ÚS 191/92 (R 3/92), podľa ktorého je verejnou mocou takámoc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebosprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnejmoci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánunezávisí od vôle subjektu. Dané uznesenie I. ÚS 191/92, aj keď sa týkalo „odporcu“ a jehonapadnutého zásahu v konaní o ústavnej sťažnosti, ukazuje, že ústavné súdy musia odpočiatku svojej činnosti riešiť, či sú sťažovatelia (ne)vrchnostenskí a či sú „odporcovia“orgánmi verejnej moci (porov. z nedávnej doby PLz. ÚS 5/2015).

12. Sťažovateľka vystupovala vo vzťahu k žalobcovi, a teda aj v konaní predsprávnym súdom v pozícii orgánu verejnej moci, kde nie je nositeľkou základných práv,preto je zjavne neoprávnenou osobou na podanie ústavnej sťažnosti, a preto ústavný súdmusí jej sťažnosť odmietnuť. Ide o právne jasnú vec a taký je aj konštantný postojústavného súdu (porov. II. ÚS 51/2016 – predstavenstvo sťažovateľky).

13. Z hľadiska teórie zamestnávajúnútené zväzkybádateľov už viac než storočie.Nestor československej právnej filozofie habilitoval prácouPříspěvky k theorii nucených svazků. K verejnej povahe týchto telies uvádza:„Zde budiš připomenout, že existence nuceného svazku vzniká nikoliv vůli jednotlivců spolčených, nýbrž vůlí státu samého. Tím znakem liší se především nucené svazky od ostaních svazků, jejichž vznik a trvání jest primárně odvislým od vůli jednotlivců, k němuž teprve jako sekundární přistupuje dopuštení se strany státní. Dále pokladá stát úkol nuceného svazku za svůj vlastní úkol, jelikož by jinak jednotlivce do svazku nenutil.“In: WEYR, František.Příspěvky k theorii nucených svazků. Praha: Sborník věd právních a státních, 1908. 273 s. Knihovna Sborníku vědprávních a státních. Řada státovědecká; č. 11, s. 79

14. Ústavný súd už mal možnosť rozhodovať o návrhu orgánu verejnej moci, ktorýneuspel v správnom súdnictve. Protimonopolný úrad namietal, že mu bolo odmietnutéodvolanie v správnom súdnictve. V uznesení sp. zn. II. ÚS 80/09 (č. 91/2009 Zbierkynálezov a uznesení ústavného súdu) k tomu ústavný súd uviedol:„Zmyslom ústavnej sťažnosti je v zásade ochrana súkromnej sféry fyzických a právnických osôb pred verejnou mocou a s tým previazané presadzovanie ochrany a rešpektu k ľudským slobodám u všetkých orgánov verejnej moci. Verejná moc je teda povinná rešpektovať a chrániť ľudské práva, pričom obsah tejto povinnosti je podmienený charakterom jednotlivých základných práv. Nositeľ základného práva je takto determinovaný oblasťou ochrany, ktorú má dané základné právo zaručovať. Existujú základné práva, ktoré prislúchajú každej ľudskej bytosti, práva, ktoré prislúchajú len štátnym občanom, alebo práva, ktorých nositeľom môže byť len cudzinec. Právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s povahou právnickej osoby. Štát v zásade nie je nositeľom základných práv. Štát nemá slobodný priestor a slobodnú vôľu. Naopak, štátne orgány majú právomoci a kompetencie. Opačné vnímanie je absurdné a zároveň popierajúce samotnú podstatu právneho štátu.

Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ústavného súdu a zahraničných ústavných súdov s kompetenciou prerokúvať ústavnú sťažnosť. Prvým náznakom tejto judikatúry bolo uznesenie sp. zn. I. ÚS 29/97 ešte z čias podnetu. Nasledovali ďalšie uznesenia napr. sp. zn. II. ÚS 187/03, II. ÚS 19/04, I. ÚS 69/04 (časť II, odsek 5), IV. ÚS 149/04, III. ÚS 115/06, I. ÚS 239/07 a III. ÚS 329/07. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomenul taktiež čl. 34 dohovoru, ktorý explicitne zakazuje vládnym orgánom vysokých zmluvných strán podávať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rovnaký prístup možno pozorovať v Českej republike (porovnaj stanovisko sp. zn. PL. ÚS-st 9/99, uznesenie sp. zn. III. ÚS 516/03, z ostatnej doby uznesenie sp. zn. I. ÚS 3103/08, http://nalus.usoud.cz ), v Slovinsku (sklep Up-98/06 z 21. decembra 2006, www.us-rs.si) a v Chorvátsku (U-III-4845/2004, www.codices.coe.int).

Podľa názoru ústavného súdu konanie pred správnym súdom súvisí s postavením sťažovateľa ako nositeľa moci, aj keď pred súdom túto moc vrchnostensky nevykonáva, a preto aj procesné práva sú prepojené s jeho mocenským postavením, a ich porušenie nemôže byť teda namietané cez ústavnú sťažnosť. Súdna ochrana zvlášť v správnom súdnictve súvisí taktiež s ochranou slobodnej sféry súkromných osôb, a to špecificky pred výkonnou mocou. Sťažovateľ sa snaží cez opravný prostriedok, ktorý mu odoprel druhostupňový správny súd (najvyšší súd), zvrátiť pre neho nepriaznivé rozhodnutie, čím by mohol poškodiť súkromnú osobužalobcu v správnom súdnictve. Už správny súd je ochranou pred štátom, a tak nemôže byť ústavný súd ochranou správneho orgánu pred správnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že aj v predmetnej veci považuje ústavný súd sťažovateľa za zjavne neoprávnenú osobu.

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom, ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého konania.“

15. Možno to spresniť s odzbrojujúcou úprimnosťou tým spôsobom, že aj keby boliporušené na úrovni objektívneho, neutrálne povedané „platónskeho“ práva, procesné(podústavné) práva sťažovateľky, sťažovateľka to musí akceptovať, pretože vystupovalaako vrchnostenský orgán, a tak nie je chránená základnými právami a ústavnou sťažnosťou.

16. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016