SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 137/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o.,Mierové námestie 33, Trenčín, zastúpenej spoločnosťou LAW FIRM, s. r. o., Špitálska 10,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára2015 doručená sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o., Mierové námestie 33, Trenčín (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžf 40/2013 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014.Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. februára 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín (ďalej len „úrad“)sp. zn. 9300401/5/2209149/2012 zo 14. augusta 2012 bol sťažovateľke vyrubený rozdieldane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 50 181,52 €.Na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 1100306/1/1314743/2012/5050-r z 12. decembra2012 bolo rozhodnutie úradu potvrdené.
Žaloba sťažovateľky podaná proti rozhodnutiu žalovaného bola rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013 zamietnutá.Napokon rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 bolrozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky z ustanovenia § 250d ods. 1 prvej vety Občianskehosúdneho poriadku vyplývala pre žalovaného povinnosť predložiť v súdnom konaníadministratívny spis, pod ktorým treba rozumieť úplný, žurnalizovaný originálny zväzoklistín týkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. V skutočnostivšak žalovaným predložený administratívny spis uvedené náležitosti nespĺňal, lebo v ňomabsentovali viaceré listiny, a teda existovali dôvodné pochybnosti o tom, či v predloženomadministratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín, keďže každálistina sa v spise nachádza osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listiny administratívnymorgánom zviazané a chronologicky zoradené. Preto základným nedostatkomadministratívneho spisu žalovaného bolo, že bol nežurnalizovaný a preukázateľne v ňomchýbali listiny. Jednotlivé listiny neboli chronologicky usporiadané a zviazané a pre účelysúdneho konania plombované pečiatkou žalovaného. Spôsob vedenia spisu tedaneumožňoval zachovať neporušenosť spisu počas jeho manipulácie v administratívnoma súdnom konaní, ako aj identifikovať, či napadnuté rozhodnutia mali svoj základ v obsahuspisu.
Sťažovateľka na uvedené nedostatky poukázala na pojednávaní krajského súdukonanom 3. júla 2013, kde jej právny zástupca uviedol, že v administratívnom spisežalovaného chýbajú záznamy z 1. februára 2013 a 4. februára 2013, ako aj list žalovanéhozo 17. januára 2013, a teda existujú pochybnosti o tom, či je administratívny spis úplný.V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka opätovne poukázala nanedostatky administratívneho spisu.
Skutočnosť, že uvedené listiny neboli súčasťou administratívneho spisu, a teda neboliani žalovanej predložené, nakoniec vyplývala i zo zoznamu listín (spisového materiálu) tak,ako bol predložený žalovaným, ktorý ako poslednú listinu v spise uviedol písomnosťz 11. decembra 2012, hoci listiny, ktoré v spise chýbali, pochádzali z roku 2013.
S uvedenou námietkou sa krajský súd, ale ani najvyšší súd riadnym spôsobomnevysporiadali a arbitrárne ju odignorovali. Krajský súd uviedol, že správny orgán predložilkompletný spis a neboli žiadne pochybnosti o tom, že by so spisom alebo s dôkazmi v ňombolo nejakým spôsobom manipulované. Najvyšší súd zasa uviedol, že sťažovateľkaneuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a pretotreba námietku považovať za nedôvodnú. V skutočnosti sú tieto tvrdenia nepravdivé, keďžev administratívnom spise chýbali tri listiny z roku 2013, ktoré právny zástupca sťažovateľkypresne konkretizoval.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených práv z dôvodu, ževšeobecné súdy sa s rozhodujúcou námietkou sťažovateľky vysporiadali nedostatočnýmspôsobom.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„Základné právo obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...), na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k. 7Sžf/40/2013 porušené bolo.
Právo obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...), na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra2014 č. k. 7Sžf/40/2013 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k. 7Sžf/40/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...) trovy konania v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala Žiarana, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu (podľa všetkého vo veci sp. zn.13 S 21/2013 z 3. júla 2013, pozn.) vyplýva inter alia, že právny zástupca sťažovateľkynamietol neúplnosť administratívneho spisu predloženého žalovaným s tým, že tátoskutočnosť sama osebe predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia, a to vzhľadom napochybnosti o tom, či predložený nežurnalizovaný spis je úplný a či s ním nebolomanipulované. Poukázal na niektoré dôkazy, ktoré v administratívnom spise chýbajú. Idenapr. o záznamy o nahliadnutí do spisu z 1. februára 2013 a zo 4. februára 2013, ako aj o listžalovaného zo 17. januára 2013, v prílohe ktorého malo byť zaslané rozhodnutiežalovaného, preskúmanie ktorého je predmetom súdneho konania. Právny zástupcasťažovateľky súčasne doručil krajskému súdu úradné záznamy z 1. februára 2013a zo 4. februára 2013. Opakovane poukázal na to, že predložený administratívny spis nie jeriadne žurnalizovaný, a preto sú pochybnosti o tom, či je úplný.
Z vyjadrenia žalovaného (z ktorého sťažovateľka predložila ústavnému súdu strany 7až 11 bez toho, aby z predloženej písomnosti vyplýval adresát, vec, spisová značka vecia dátum) možno zistiť zoznam dokumentov predložených ako súčasť spisu sp. zn.1100306/1/1314743/2012/5050-r. Ide o konkrétne vymenované dokumenty pod poradovýmčíslom 1 až 134, pričom dokument pod poradovým číslom 1 je z 1. februára 2011a posledný dokument je z 11. decembra 2012.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013 vyplýva, že žalobasťažovateľky bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné považovať zadôvodnú (ani) námietku sťažovateľky o nepredložení kompletného administratívneho spisu.Krajský súd preskúmal administratívny spis a zistil, že tento je riadne žurnalizovanýa obsahuje všetky dôkazy, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal. Je tedazrejmé, že žalovaný predložil krajskému súdu kompletný spis, pričom neboli žiadnepochybnosti o tom, že by došlo k nejakej manipulácii so spisom alebo s dôkazmi v ňom.
Z odvolania sťažovateľky z 21. augusta 2013 podaného proti rozsudku krajskéhosúdu vyplýva inter alia, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu podadministratívnym spisom treba rozumieť úplný, žurnalizovaný originálny zväzok listíntýkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. Žalovaným predloženýadministratívny spis takéto náležitosti nespĺňal, absentovali v ňom viaceré listiny, ktorésťažovateľka konkretizovala na pojednávaní, a teda je možné mať dôvodné pochybnostio tom, či v administratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín,keďže každá listina sa v ňom nachádza osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listinyzviazané a chronologicky zoradené. Záver krajského súdu o tom, že „nemá pochybnosti o tom, že by so spisom alebo dôkazmi, ktoré obsahuje, bolo nejakým spôsobom manipulované“, je ničím nepodložený špekulatívny záver.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013. Podľanázoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou neúplnosti administratívneho spisu trebauviesť, že všetky listiny obsiahnuté v administratívnom spise sú riadne očíslované a všetkyskutkové zistenia uvedené v rozhodnutiach majú v listinách nachádzajúcich sav administratívnom spise svoj podklad. Preto ani najvyšší súd (rovnako ako krajský súd)nezistil dôvod na pochybnosti o úplnosti administratívneho spisu. Navyše sťažovateľkaneuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a preto(ani) táto námietka sťažovateľky nie je dôvodná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd argumentáciu všeobecných súdov nepovažuje za arbitrárnu či zjavneneodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností, na ktoré sťažovateľkapoukázala, sa nejaví táto argumentácia ani ako ústavne neudržateľná.
Všetko nasvedčuje tomu, že sťažovateľka právom namieta nepredloženie trochkonkrétne označených listín žalovaným pre účely súdneho konania. Ide o listiny z roku2013, pričom zoznam listín, ktoré žalovaný krajskému súdu predložil, sa končí decembrom2012.
Namietané listiny z 1. februára 2013 a zo 4. februára 2013 sú záznamamio nahliadnutí do spisu a list žalovaného zo 17. januára 2012 je zrejme sprievodným listom,v prílohe ktorého sa doručovalo rozhodnutie žalovaného tvoriace predmet súdnehoprieskumného konania.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené chýbajúce listiny nemohli mať žiaden vplyvpri rozhodovaní vo veci. Z materiálneho hľadiska preto nemôže mať toto pochybenieústavnoprávnu dimenziu, resp. relevanciu. Z rovnakého dôvodu nemôže hrať rozhodujúcuúlohu ani skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne uviedol, že sťažovateľka nekonkretizovalachýbajúce listiny.
Ústavnoprávnu dimenziu nedosahuje ani námietka týkajúca sa technickýchnáležitostí úpravy administratívneho spisu, a to najmä v spojení so skutočnosťou, žesťažovateľka nezistila (okrem konkrétne označených listín) absenciu žiadnej takej listiny,ktorá tvorila podklad pre vydané rozhodnutia.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2015