SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 137/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o.,Mierové námestie 33, Trenčín, zastúpenej spoločnosťou LAW FIRM, s. r. o., Špitálska 10,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára2015 doručená sťažnosť spoločnosti aceptar, s. r. o., Mierové námestie 33, Trenčín (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžf 40/2013 a jeho rozsudkom z 5. novembra 2014.Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. februára 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Trenčín (ďalej len „úrad“)sp. zn. 9300401/5/2209149/2012 zo 14. augusta 2012 bol sťažovateľke vyrubený rozdieldane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   december   2010   v   sume   50   181,52   €.Na základe   odvolania   sťažovateľky   rozhodnutím   Finančného   riaditeľstva   Slovenskejrepubliky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. 1100306/1/1314743/2012/5050-r z 12. decembra2012 bolo rozhodnutie úradu potvrdené.

Žaloba sťažovateľky podaná proti rozhodnutiu žalovaného bola rozsudkom Krajskéhosúdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013 zamietnutá.Napokon rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 bolrozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky z ustanovenia § 250d ods. 1 prvej vety Občianskehosúdneho   poriadku   vyplývala   pre   žalovaného   povinnosť   predložiť   v   súdnom   konaníadministratívny spis, pod ktorým treba rozumieť úplný, žurnalizovaný originálny zväzoklistín týkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. V skutočnostivšak žalovaným predložený administratívny spis uvedené náležitosti nespĺňal, lebo v ňomabsentovali viaceré listiny, a teda existovali dôvodné pochybnosti o tom, či v predloženomadministratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín, keďže každálistina sa v spise nachádza osobitne bez toho, aby boli jednotlivé listiny administratívnymorgánom   zviazané   a   chronologicky   zoradené.   Preto   základným   nedostatkomadministratívneho spisu žalovaného bolo, že bol nežurnalizovaný a preukázateľne v ňomchýbali listiny. Jednotlivé listiny neboli chronologicky usporiadané a zviazané a pre účelysúdneho   konania   plombované   pečiatkou   žalovaného.   Spôsob   vedenia   spisu   tedaneumožňoval   zachovať   neporušenosť   spisu   počas   jeho   manipulácie   v   administratívnoma súdnom konaní, ako aj identifikovať, či napadnuté rozhodnutia mali svoj základ v obsahuspisu.

Sťažovateľka   na   uvedené   nedostatky   poukázala   na   pojednávaní   krajského   súdukonanom   3.   júla   2013,   kde   jej   právny   zástupca   uviedol,   že   v   administratívnom   spisežalovaného chýbajú záznamy z 1. februára 2013 a 4. februára 2013, ako aj list žalovanéhozo 17. januára 2013, a teda existujú pochybnosti o tom, či je administratívny spis úplný.V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka opätovne poukázala nanedostatky administratívneho spisu.

Skutočnosť, že uvedené listiny neboli súčasťou administratívneho spisu, a teda neboliani žalovanej predložené, nakoniec vyplývala i zo zoznamu listín (spisového materiálu) tak,ako   bol   predložený   žalovaným,   ktorý   ako   poslednú   listinu   v   spise   uviedol   písomnosťz 11. decembra 2012, hoci listiny, ktoré v spise chýbali, pochádzali z roku 2013.

S   uvedenou   námietkou   sa   krajský   súd,   ale   ani   najvyšší   súd   riadnym   spôsobomnevysporiadali a arbitrárne ju odignorovali. Krajský súd uviedol, že správny orgán predložilkompletný spis a neboli žiadne pochybnosti o tom, že by so spisom alebo s dôkazmi v ňombolo   nejakým   spôsobom   manipulované.   Najvyšší   súd   zasa   uviedol,   že   sťažovateľkaneuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a pretotreba námietku považovať za nedôvodnú. V skutočnosti sú tieto tvrdenia nepravdivé, keďžev administratívnom spise chýbali tri listiny z roku 2013, ktoré právny zástupca sťažovateľkypresne konkretizoval.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   označených   práv   z   dôvodu,   ževšeobecné súdy sa s rozhodujúcou   námietkou sťažovateľky   vysporiadali nedostatočnýmspôsobom.

Sťažovateľka žiada vydať tento nález:„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   aceptar,   s.   r.   o.(...),   na   súdnu   ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k. 7Sžf/40/2013 porušené bolo.

Právo obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...), na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra2014 č. k. 7Sžf/40/2013 porušené bolo. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. novembra 2014 č. k. 7Sžf/40/2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti aceptar, s. r. o.(...) trovy konania v sume 296,44 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala Žiarana, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Zo   zápisnice   o   pojednávaní   krajského   súdu   (podľa   všetkého   vo   veci   sp.   zn.13 S 21/2013 z 3. júla 2013, pozn.) vyplýva inter alia, že právny zástupca sťažovateľkynamietol   neúplnosť   administratívneho   spisu   predloženého   žalovaným   s   tým,   že   tátoskutočnosť   sama   osebe   predstavuje   dôvod   na   zrušenie   rozhodnutia,   a   to   vzhľadom   napochybnosti   o   tom,   či   predložený   nežurnalizovaný   spis   je   úplný   a   či   s   ním   nebolomanipulované. Poukázal na niektoré dôkazy, ktoré v administratívnom spise chýbajú. Idenapr. o záznamy o nahliadnutí do spisu z 1. februára 2013 a zo 4. februára 2013, ako aj o listžalovaného   zo   17.   januára   2013,   v   prílohe   ktorého   malo   byť   zaslané   rozhodnutiežalovaného,   preskúmanie   ktorého   je   predmetom   súdneho   konania.   Právny   zástupcasťažovateľky   súčasne   doručil   krajskému   súdu   úradné   záznamy   z   1.   februára   2013a zo 4. februára 2013. Opakovane poukázal na to, že predložený administratívny spis nie jeriadne žurnalizovaný, a preto sú pochybnosti o tom, či je úplný.

Z vyjadrenia žalovaného (z ktorého sťažovateľka predložila ústavnému súdu strany 7až 11 bez toho, aby z predloženej písomnosti vyplýval adresát, vec, spisová značka vecia dátum)   možno   zistiť   zoznam   dokumentov   predložených   ako   súčasť   spisu   sp.   zn.1100306/1/1314743/2012/5050-r. Ide o konkrétne vymenované dokumenty pod poradovýmčíslom   1   až   134,   pričom   dokument   pod   poradovým   číslom   1   je   z   1.   februára   2011a posledný dokument je z 11. decembra 2012.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013 vyplýva, že žalobasťažovateľky bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné považovať zadôvodnú (ani) námietku sťažovateľky o nepredložení kompletného administratívneho spisu.Krajský   súd   preskúmal   administratívny   spis   a   zistil,   že   tento   je   riadne   žurnalizovanýa obsahuje všetky dôkazy, z ktorých žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal. Je tedazrejmé,   že   žalovaný   predložil   krajskému   súdu   kompletný   spis,   pričom   neboli   žiadnepochybnosti o tom, že by došlo k nejakej manipulácii so spisom alebo s dôkazmi v ňom.

Z odvolania sťažovateľky z 21. augusta 2013 podaného proti rozsudku krajskéhosúdu   vyplýva   inter   alia,   že   podľa   ustálenej   judikatúry   najvyššieho   súdu   podadministratívnym   spisom   treba   rozumieť   úplný,   žurnalizovaný   originálny   zväzok   listíntýkajúci sa veci vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutia. Žalovaným predloženýadministratívny spis takéto náležitosti nespĺňal, absentovali v ňom viaceré listiny, ktorésťažovateľka konkretizovala na pojednávaní, a teda je možné mať dôvodné pochybnostio tom, či v administratívnom spise nechýbajú aj iné listiny. Spis netvoril ani zväzok listín,keďže   každá   listina   sa   v   ňom   nachádza   osobitne   bez   toho,   aby   boli   jednotlivé   listinyzviazané a chronologicky zoradené. Záver krajského súdu o tom, že „nemá pochybnosti o tom,   že   by   so   spisom   alebo   dôkazmi,   ktoré   obsahuje,   bolo   nejakým   spôsobom manipulované“, je ničím nepodložený špekulatívny záver.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžf 40/2013 z 5. novembra 2014 vyplýva, žením bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 13 S 21/2013-72 z 3. júla 2013. Podľanázoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou neúplnosti administratívneho spisu trebauviesť, že všetky listiny obsiahnuté v administratívnom spise sú riadne očíslované a všetkyskutkové   zistenia   uvedené   v   rozhodnutiach   majú   v   listinách   nachádzajúcich   sav administratívnom spise svoj podklad. Preto ani najvyšší súd (rovnako ako krajský súd)nezistil   dôvod   na   pochybnosti   o   úplnosti   administratívneho   spisu.   Navyše   sťažovateľkaneuviedla žiadnu konkrétnu listinu, ktorá by mala v administratívnom spise chýbať, a preto(ani) táto námietka sťažovateľky nie je dôvodná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Ústavný súd argumentáciu všeobecných súdov nepovažuje za arbitrárnu či zjavneneodôvodnenú   a   vo   svetle   všetkých   konkrétnych   skutočností,   na   ktoré   sťažovateľkapoukázala, sa nejaví táto argumentácia ani ako ústavne neudržateľná.

Všetko   nasvedčuje   tomu,   že   sťažovateľka   právom   namieta   nepredloženie   trochkonkrétne označených listín žalovaným pre účely súdneho konania. Ide o listiny z roku2013, pričom zoznam listín, ktoré žalovaný krajskému súdu predložil, sa končí decembrom2012.

Namietané   listiny   z   1.   februára   2013   a   zo   4.   februára   2013   sú   záznamamio nahliadnutí do spisu a list žalovaného zo 17. januára 2012 je zrejme sprievodným listom,v   prílohe   ktorého   sa   doručovalo   rozhodnutie   žalovaného   tvoriace   predmet   súdnehoprieskumného konania.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené chýbajúce listiny nemohli mať žiaden vplyvpri   rozhodovaní   vo   veci.   Z   materiálneho   hľadiska   preto   nemôže   mať   toto   pochybenieústavnoprávnu dimenziu, resp. relevanciu. Z rovnakého dôvodu nemôže hrať rozhodujúcuúlohu ani skutočnosť, že najvyšší súd nesprávne uviedol, že sťažovateľka nekonkretizovalachýbajúce listiny.  

Ústavnoprávnu   dimenziu   nedosahuje   ani   námietka   týkajúca   sa   technickýchnáležitostí   úpravy   administratívneho   spisu,   a   to   najmä   v   spojení   so   skutočnosťou,   žesťažovateľka nezistila (okrem konkrétne označených listín) absenciu žiadnej takej listiny,ktorá tvorila podklad pre vydané rozhodnutia.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015