znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 137/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   F.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   13   ods.   1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice I sp. zn. 10 C 137/02 z 31. augusta 2007, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 95/07 z 28. apríla 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 86/2010, 6 Cdo 87/2010 z 21. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2011 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp. zn. 10 C 137/02 z   31. augusta 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací   súd“)   sp.   zn.   11   Co   95/07   z 28.   apríla   2008   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 86/2010, 6 Cdo 87/2010 z 21. decembra 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   priložených   listinných   dokladov   vyplýva,   že   sťažovateľ vystupoval v pozícii žalovaného v konaní pred okresným súdom   o zaplatenie 9 460 Sk. Okresný súd rozsudkom z 31. augusta 2007 rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni žalovanú sumu s príslušenstvom.

Podľa sťažovateľa „Okresný súd Košice I, vo veci žaloby pojednával dva krát... Po dokazovaní,   na   konci   pojednávania,   druhého,   dňa   25. 6.   2006 sudca,   na   základe zhodnotenia dôkazov a oznámenia žalobkyni, že nesúhlasí s vykonaním overenia pravosti podpisov na pracovnej zmluve, na ktorej bola žaloba založená, aj pravosti podpisov na dohode   a   pracovnom   posudku   súdnym   znalcom verejne   vyhlásil,   že   žalobu   zamieta. Zdôvodnil,   že   žalobu   zamieta   pre   nedôveryhodnosť   predloženej   pracovnej   zmluvy   a predložených listín....

Okresný súd Košice I, po 443 dňoch, dňa 31. 8. 2007 vydal písomný rozsudok, ktorý podľa súdu mal   a   má   byť   písomným   rozsudkom   z ukončeného   súdneho   konania   dňa 15. 6. 2006. Sťažovateľ dôvodí že vydaný písomný rozsudok podľa zákonov, Ústavy SR a Európskeho dohovoru o základných právach a slobodách je neplatnou právnou listinou. Neplatnou   preto,   že   výrok   o žalobe   je   v rozpore   s verejne   vyhláseným   rozsudkom   dňa 15. 6. 2008   na   konci   pojednávania   po   zhodnotení   dôkazov,   za   prítomnosti   účastníkov a svedka.   Verejne   vyhlásený   rozsudok   žalobu   zamietol.   Dodatočne   vyhotovený   písomný rozsudok, po 443 dňoch od ukončenia súdneho konania žalobu uznal....

Súdom vydaný písomný rozsudok nebol vydaný na základe súdneho konania. Vec, ktorej sa rozsudok týka nebola verejne prejednaná. Porušením zákonov nie je preukázané, že   súd   konal   nestranne,   nezávisle,   bez   diskriminácie   a   v   zmysle   zákonom   stanovených postupov...“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:  

„ Zrušil písomný rozsudok Okresného súdu Košice I, vydaný dňa 31. 8. 2007 vo veci žaloby podanej dňa 4. 2. 2002, sp. zn. 10 C /137/2002. Pre dôvody porušenia dohovoru o základných právach a slobodách, Ústavy SR a zákonov.

Okresnému   súdu   Košice   bola   uložená   povinnosť,   vydať   písomný   rozsudok   podľa verejne   vyhláseného   rozsudku   po   ukončení   dokazovania,   na   konci   pojednávania   dňa 15. 6. 2006.

Boli nahradené škody spôsobené nezákonným postupom súdu, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... “

4.   Z predložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   rozsudku okresného súdu podal odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol že „Súd... na poslednom konaní žalobkyni oznámil, že ak do stanoveného termínu nepredloží iné doklady, žalobu zamietne.“. Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   95/07   z 28.   apríla   2009   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie „z dôvodov podľa § 237 písm. d), e), f)“ Občianskeho súdneho poriadku, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 86/2010, 6   Cdo   87/2010 odmietol.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „Ak je súdne konanie postihnuté niektorou, z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 238, resp. § 239 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu neboli vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a) až g) O. s. p.,   dovolací   súd   sa   ďalej   zaoberal   otázkou,   či   nie   je   daná   prípustnosť   dovolania v zmysle   tohto   zákonného   ustanovenia,   teda   či   v   danej   veci   nejde   o   prípad   nedostatku právomoci   súdu,   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,   prípad absencie návrhu na   začatie konania,   hoci bol   podľa   zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,   že v danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu vylučuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p.; prípustnosť   dovolania   napádajúceho   uznesenie   druhostupňového   súdu   nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p. Keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania žalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolania smerujúce proti rozhodnutiam vo veci,   v   ktorej   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa   napadnutými   rozhodnutiami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Na   rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému okresným súdom pod sp. zn. 10 C 137/02 a krajským súdom pod sp. zn. 11 Co 95/07, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Rovnako   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodov   uvádzaných   sťažovateľom [„z dôvodov podľa § 237 písm. d), e), f)“ pozn.] bolo možné podať dovolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Aj táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu.

8. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 86/2010, 6 Cdo 87/2010. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

9.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   najvyšší   súd dostatočne, resp.   vyčerpávajúco vysporiadal   s námietkami   uvedenými   v dovolaní   podanom   sťažovateľom.   Závery najvyššieho   súdu   sú   presvedčivé   a v plnom   rozsahu   zodpovedajú   ustálenej   praxi najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   prípustnosti   a dôvodnosti   dovolania   podľa   §   237 Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod,   aby do týchto záverov zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011