znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 137/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 3/2009 z 3. novembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo:«Dňa 3.11.2006 vydal Daňový úrad K. platobný výmer č. 709/230/36934/06/ZIM, ktorým   podľa   §   44   ods.   4   Zákona   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   určil platiteľovi dane JUDr. Ing. K. M.,... - sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 v sume 223.441,- Sk, ktorá bola určená na základe § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ dňa 8.12.2006 odvolanie. Dňa   11.12.2006   vydal   Daňový   úrad   K.   výzvu   č.   709/230/40601/06/ZIM,   ktorou vyzval sťažovateľa na doplnenie odvolania.

Sťažovateľ doplnil odvolanie dňa 11.1.2007. Dňa   15.3.2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   I/223/4093- 23584/2007/992517-r,   ktorým   prerušilo   konanie   vo   veci   odvolania   podaného   dňa 11.12.2006 sťažovateľom.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/22156/2007-71 zo dňa 8.8.2007 zrušilo rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/223/4093-23123/2007/992517-r zo dňa 15.3.2007.

Dňa   12.10.2007   vydalo   Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutie   č.   I/223/12656- 77382/2007/992517-r,   ktorým   Daňové   riaditeľstvo   SR   podľa   §   48   ods.   4   Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov odvolanie proti platobnému výmeru Daňového úradu K. č. 709/230/36934/06/ZIM zo dňa 3.11.2006, vydanému podľa § 44 ods. 4 Zákona č. 511/1992 Zb., ktorým bol určený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 v sume 223.441,- Sk podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. daňovému subjektu JUDr. Ing. K. M. zamieta pre neodôvodnenosť.

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp.zn. I/223/12656- 77382/2007/992517-r   zo   dňa   12.10.2007   podal   sťažovateľ   na   Krajský   súd   v   Košiciach žalobu na jeho preskúmanie.

Krajský súd v Košiciach upovedomením zo dňa 23.9.2008 oznámil sťažovateľovi, že jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia nevyhovel.

K žalobe sa vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR vyjadrením zo dňa 17.12.2007. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp.zn. 6 S 127/2007 zo dňa 2.10.2008 žalobu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 5 Sžf 3/2009 zo dňa 3.11.2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal.   Predmetný   rozsudok   bol   doručený   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   dňa 17.12.2009. (...)

(...) bolo vydané na základe výsledkov daňovej kontroly, resp. určené ako to vyplýva z rozhodnutia DR SR, vyrubilo sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2000 a to postupom podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. ako to vyplýva z výroku prvostupňového správneho orgánu, teda bolo vydané na základe daňovej kontroly, resp. určenia dane podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb.. Poukazujúc na vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu a predovšetkým rozhodnutie sp.zn. 3 Sžf 9/2007, ktoré sa týka práve daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľa, je napadnuté rozhodnutie nezákonné, pretože bolo vydané na základe nezákonného postupu, ktorý mu predchádzal. (...)

Zásadnou   skutočnosťou,   ktorá   bola   predmetom   sporu   medzi   daňovými   orgánmi a sťažovateľom   bolo   posúdenie,   či   je   možné   vykonať   u   sťažovateľa   daňovú   kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je správcom dane sťažovateľa. Sťažovateľ tento   postup   napádal   vo   svojich   námietkach,   aj   vo   svojej   žalobe   tvrdiac,   že   takýmto postupom bola uňho vykonávaná daňová kontrola, miestne nepríslušným správcom dane, resp. že postup daňového riaditeľstva bol v skutočnosti obchádzaním ustanovení Zákona č. 511/1992 Zb. o miestnej príslušnosti v daňovom konaní ( daňovej kontrole ). Daňové riaditeľstvo argumentovalo tým, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zákona č. 150/2001 Z.z., je daňové   riaditeľstvo   zamestnávateľom   zamestnancov   daňových   orgánov   a   preto   nedošlo k pochybeniu,   ak   kontrolu   u   sťažovateľa   mali   vykonávať   osoby,   ktoré   síce   neboli zamestnancom Daňového úradu K., ale boli zamestnancami daňového riaditeľstva. V tejto argumentácii, napriek tomu, že bola obsiahnutá v žalobe ( sťažovateľ v žalobe uviedol: „Opakovane poukazoval svojimi námietkami na nesprávne zloženie kontrolnej skupiny“). Sťažovateľ   nemôže   súhlasiť   s   názorom   obsiahnutým   okrem   iného   v   rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 SžoKS 43/2006 zo dňa 27.9.2006, podľa ktorého, ustanovenie § 3 ods. 1 Zákona č. 150/2001 Z.z. umožňuje uvažovať o všetkých zamestnancoch, ktorých zamestnávateľom   je   Daňové   riaditeľstvo   SR,   ako   o   zamestnancoch   miestne   príslušného správcu   dane.   Citované   ustanovenie   Zákona   č.   150/2001   Z.z.   len   upravuje štátnozamestnanecký   právny   vzťah   medzi   Daňovým   riaditeľstvom   SR   a   zamestnancami daňových úradov, ale je bez akéhokoľvek relevantného vzťahu k otázke miestnej príslušnosti a k otázke, kto je osobou oprávnenou konať v mene miestne príslušného správcu dane. Nakoniec aj citované ustanovenie § 3 ods. 1 Zákona č. 150/2001 Z.z. ustanovuje, že Daňové riaditeľstvo   SR   je zamestnávateľom zamestnancov daňových   orgánov. Pokiaľ   by výklad osôb, ktoré sú oprávnené vystupovať ako zamestnanci daňových úradov a v tomto prípade miestne príslušného správcu dane, bol taký ako to uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší   súd   SR,   potom   by   bol   výraz zamestnanci   daňových   orgánov, ktorý   je   použitý v citovanom   zákonom   ustanovení,   absolútne   nezrozumiteľný.   Ak   sú   totiž   určité   osoby zamestnancami daňového riaditeľstva, nemôžu byť zároveň zamestnancami iného orgánu, ktorý má, ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 4 právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že definíciou   daňového   riaditeľstva   ako   zamestnávateľa   všetkých   zamestnancov   daňových orgánov nie je možné vysvetliť to, či zamestnanci jedného daňového úradu môžu vykonávať právomoci   zamestnancov   iného   daňového   úradu.   Sťažovateľ   zotrváva   na   názore,   že postupom, keď kontrolou vykonávanou miestne príslušným správcom dane, teda Daňovým úradom K. uňho ako u daňového subjektu boli poverení zamestnanci iného daňového úradu, boli obídené ustanovenia Zákona č. 511/1992 Zb. a to predovšetkým § 3 ods. 1 a § 24 ods. 1, 4 a ods. 5. Sťažovateľ podotýka, že v snahe urobiť svoj právny názor akceptovateľný nahrádza   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   pojem   „   zamestnanec   daňového   úradu   “ vykonštruovaným pojmom „ zamestnanci daňovej správy pôsobiaci síce na inom daňovom úrade,   ale   v   zamestnaneckom   pomere   k   daňovému   riaditeľstvu   “.   Tento   pojem   sa nevyskytuje, ani v Zákone č. 511/1992 Zb, ani v Zákone č. 150/2001 Z.z, ale je umelou konštrukciou. Ako už bolo uvedené, samotný Zákon č. 150/2001 Z.z. sa nevyhýba pojmu zamestnanci daňových orgánov, pričom, ako to vyplýva z ustanovenia jeho § 2 ods. 1, za daňové orgány je potrebné považovať Daňové riaditeľstvo SR a daňové úrady.

(...) nemôže byť na ujmu sťažovateľovi, že v čase po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplnil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 15 ods. 6, pretože tieto povinnosti už nemal.

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   I.   stupňa,   DR   SR v daňovej kontrole využíval procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov poskytuje. Táto skutočnosť nemôže byť preto vyhodnotená ako nesplnenie povinností, ktoré sťažovateľovi zákon ukladá. Nemôže byť teda hodnotená tak, že nastala hypotéza uvedená v § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb., pretože v čase po 25.5.2006   nemal   už   sťažovateľ   žiadnu   povinnosť   pri   dokazovaní   ním   uvádzaných skutočností. Rozhodnutie I. stupňového orgánu, aj DR SR konštatuje, že daňový subjekt – sťažovateľ   neumožnil   správcovi   dane   vykonať   daňovú   kontrolu.   Z   chronológie   úkonov správcu dane, zamestnancov Daňového úradu P., sťažovateľa, aj DR SR nevyplýva, ktoré konanie   bolo   takým   konaním,   ktoré   možno   kvalifikovať   zákonne   ako   neumožnenie vykonania daňovej kontroly. Z výpočtu úkonov totiž vyplýva, že zamestnanci správcu dane, resp. zamestnanci Daňového úradu P. pokračovali v daňovej kontrole aj po 25.5.2006, táto skutočnosť   vyplýva   z   toho,   že   dňa   14.6.2006   listom   sp.zn.   709/320/2204206   bolo zamestnancami   poverenými   výkonom   daňovej   kontroly   oznámené,   že   v   začatej   daňovej kontrole budú pokračovať dňa 11.7.2006. Z takéhoto postupuje možné uzavrieť len to, že v tomto čase ešte správca dane nepovažoval postup sťažovateľa za taký, ktorý neumožňuje vykonať daňovú kontrolu. V tomto oznámení zároveň vyzval sťažovateľa na predloženie všetkých účtovných, daňových dokladov a iných písomností súvisiacich s kontrolovaným zdaňovacím obdobím.

Z vyššie uvedených súvislostí však nesporne vyplýva, že v tom čase, keď zamestnanci vykonávajúci   uňho   daňovú   kontrolu   ukladali   povinnosti,   sťažovateľ   už   nemal   zákonnú povinnosť   tieto   dôkazy   predkladať.   Je   teda   nesporné,   že   nenastala   hypotéza,   ktorá   by umožnila určiť daň podľa pomôcok, tak ako to upravuje ustanovenie § 29 ods. 6 Zákona č. 511/1992 Zb. (...)

Ďalšou   vadou,   ktorá   mala   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   je skutočnosť, že I. stupňový orgán doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. vrátane oznámenia zo dňa 4.5.2006 č. 709/320/15203/2006. Ako však vyplýva z obsahu spisu, sťažovateľ splnomocnil JUDr. E. K. iba na zastupovanie v daňovom konaní. Z ustanovenia § 1a písm.. d / Zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, čo je daňovým   konaním   a   z   ustanovenia   §   15   citovaného   zákona   vyplýva,   čo   je   daňovou kontrolou. Je nesporné a vyplýva to, aj z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Sžf 9/2007, že daňové konanie nemožno zamieňať s daňovou kontrolou, a daňová kontrola nie je súčasťou daňového konania. Okrem toho, že I. stupňový správny orgán, tým, že doručoval písomnosti v daňovej kontrole JUDr. E. K. porušil daňové tajomstvo, zasiahol tým   do   práv   sťažovateľa,   keďže   písomnosti   podľa   Zákona   o   správe   daní   je   potrebné doručovať   adresátovi,   v   tomto   prípade   daňovému   subjektu.   Doručovanie   v rozpore s ustanoveniami § 17 Zákona č. 511/1992 Zb. nemôže mať účinky, ktoré z tohto zákonného ustanovenia pre riadne a zákonné doručenie vyplývajú.

Je   absurdné   tvrdenie   obsiahnuté   v   odôvodnení   rozhodnutia   správneho   orgánu I. stupňa, s ktorým sa stotožnil aj DR SR, že až 15.5.2006 bolo zúžené splnomocnenie pre JUDr. E. K. a to tým, že sa vzdal zastupovania sťažovateľa v daňovej kontrole. Sťažovateľ, ako to vyplýva z obsahu udeleného splnomocnenia, nikdy nesplnomocnil JUDr. E. K. na zastupovanie v daňovej kontrole a preto oznámenie tejto skutočnosti nemôže mať žiaden konštitutívny význam.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci takýto nález:„Právo sťažovateľa zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého – každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práv   na   nezávislom a nestrannom   súde   v   prípadoch   ustanovených   zákonom,   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky a podľa čl. 13 ods.   1 Ústavy SR – podľa ktorého,   povinnosti možno ukladať zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri   zachovaní   základných   práv a slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.   5   Sžf   3/2009   zo   dňa 3.11.2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp.zn. 5 Sžf 3/2009 zo dňa 3.11.2009 a vracia mu vec a ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporca je povinný uhradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 3/2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva:«(...) Najvyšší súd vzhľadom na žalobcom sledovanú odpoveď, či je súdny exekútor platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty   alebo   nie,   odkazuje   na   svoj   rozsudok   č.   5Sž-o-KS 79/2005 zo dňa 04.08.2006, v ktorom sa už touto otázkou vo vzťahu k žalobcovi zaoberal. Aj v   terajšom   rozsudku   musí   Najvyšší   súd   konštatovať,   že   pokiaľ   sa   žalobca   dobrovoľne zaregistroval za platiteľa dane z pridanej hodnoty, potom nie je namieste skúmať, či tejto registrácii bránilo nesplnenie niektorých zákonných podmienok. Žalobca však napriek tomu v   svojom   odvolaní   namietal,   že   v   čase   registrácie   nebol   osobou   podliehajúcou   dani z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Na   podporu   svojho   tvrdenia   žalobca   predložil stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 21.6.2007, v ktorom sa na   žiadosť   prezidenta   Slovenskej   komory   exekútorov   ministerstvo   vyjadrilo   k   otázke právneho postavenia súdneho exekútora.

Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty z obdobia registrácie   žalobcu   platilo,   že   platiteľmi   môžu   byť   aj   osoby   podliehajúce   dani,   ktorým nevznikla povinnosť registrácie podľa odsekov 1 až 3, ak daňový úrad uzná oprávnenosť žiadosti   o   registráciu   a   vydá   osvedčenie   o   registrácii;   tieto   osoby   sú   platiteľmi   dňom uvedeným v osvedčení o registrácii.

V zmysle hore cit. ustanovenia za platiteľov dani z pridanej hodnoty je možné uznať iba tie osoby, ktoré podliehajú režimu tejto dane. Európsky súdny dvor však na predbežnú otázku mu položenú Najvyšším súdom v inom spore žalobcu (C-456/07) dňa 21.05.2008 vyslovil, že „činnosť vykonávaná jednotlivcom, akou je činnosť súdneho exekútora, nie je oslobodená   od   dane   z   pridanej   hodnoty   iba   z   dôvodu,   že   pozostáva   z   uskutočňovania úkonov, ktoré patria do právomoci orgánov verejnej moci. Aj za predpokladu, že súdny exekútor   pri   výkone   svojej   funkcie   také   úkony   uskutočňuje,   nevykonáva   podľa   právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, svoju činnosť vo forme orgánu riadiaceho sa verejným právom, keďže nie je integrovaný do organizácie verejnej správy, ale vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného povolania, a preto sa na neho nemôže   vzťahovať   oslobodenie   stanovené v článku   4   ods.   5   prvom   pododseku   šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia.“

Európsky súdny dvor pri svojom rozhodovaní mal na mysli oslobodenie, na ktoré sa aj   žalobca   argumentačne   poukazoval,   a   to,   že „štátne   orgány,   orgány   regionálnej a miestnej správy a iné orgány riadiace sa verejným právom sa nepovažujú za zdaniteľné osoby vzhľadom na činnosti alebo plnenia, ktorých sa zúčastňujú ako verejné orgány ani vtedy,   keď   v   súvislosti   s   týmito   činnosťami   alebo   plneniami   inkasujú   dávky,   poplatky, príspevky alebo platby.“

Otázku   záväznosti   rozsudkov   Európskeho   súdneho   dvora   je   nutné   riešiť   najmä s prihliadnutím na pozitívny záväzok Slovenskej republiky v zmysle čl. 10 ZES odstrániť všetky prekážky a bariéry brániace plnému uplatneniu komunitárneho (úniového) práva v Slovenskej republike.

Podľa čl. 7 ods. 4 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky. Právne záväzné akty Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   majú   prednosť   pred   zákonmi   Slovenskej republiky. Je   nepochybné,   že   rozsudky   Európskeho   súdneho   dvora   do   skupiny   právne záväzných aktov jednoznačne spadajú.

Nakoľko z uvedeného vyplýva, že nie je možné osobu exekútora pri výkonu jeho úradu   zaradiť   pod   výnimku   vymedzenú   orgánom   verejnej   správy,   potom   ani   žalobcom uvedené stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky tento záver nemôže zvrátiť. (...)

Žalobca   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd   nevyhodnotil   uvedenú   skutočnosť   ako závažnú vadu,, tzn. ako vadu s možným vplyvom na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S týmto Najvyšší súd nemôže súhlasiť, lebo správne krajský súd poukázal s využitím zásady proporcionality na to, že negatívny postoj žalobcu k výkonu daňovej kontroly, spôsobil márne uplynutie zákonnej lehoty.

Na tomto   mieste Najvyšší   súd pociťuje potrebu uvedenú   argumentáciu krajského súdu doplniť o to, že celý proces daňovej kontroly smeruje (§ 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 511/1992 Zb.) k prevereniu hodnovernosti skutočností žalobcom ako daňovým subjektom tvrdených, a preto výsledok daňovej kontroly je nutné chápať ako získavanie podstatného, avšak jedného z možných dôkazných prostriedkov (§ 29 ods. 4 cit. zákona), tzn. že sa pri ňom nerozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, hoci ide o proces striktne daňovým   právom   regulovaný.   Preto   aj   zákonom   určenú   lehotu   na   vykonanie   daňovej kontroly je možné posudzovať ako poriadkovú lehotu bez toho, aby jej uplynutím došlo k zániku právomoci správcu dane daňovú kontrolu vykonať.

Preto   nie   je   možné   daňovú   kontrolu   označiť   za   daňové   konanie   v   zmysle   § 1a písm. d) zák. č. 511/1992 Zb. Na druhej strane uplynutím zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly môže pri splnení zákonom predpokladaných podmienok žalobcovi ako daňovému   subjektu   vzniknúť   iné   právo,   napríklad   právo   na   ochranu   pred   nezákonným zásahom.   To   je   jedna   z   možností,   kedy   právny   poriadok   žalobcovi   ponúka   dostatočné právne nástroje, že ak sa domnieva, že zákonná lehota na jej vykonanie už uplynula, aby správcovi dane zabránil v jej pokračovaní. Potom jedným z týchto nástrojov ochrany práva je aj žaloba proti zásahu v zmysle § 244 ods. 5 veta prvá O.s.p. Bolo iba na úvahe žalobcu, či toto svoje právo, za danej situácie využije. Za danej situácie preto nemohlo dôjsť ani k tvrdenému porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Na   základe   zisteného   skutkového   stavu,   uvedených   právnych   skutočností,   po vyhodnotení   námietok   žalobcu   ako   aj   s   prihliadnutím   na   závery   obsiahnuté   v   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach,   najmä   už   v   citovanom   rozhodnutí   sp.   zn.   5Sž-o-KS 79/2005, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena dotknutého právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu   alebo   prijatie   protichodného   zjednocovacieho   stanoviska),   s   osvojením   si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Ústavný súd uvádza, že najvyšší súd dal sťažovateľovi odpoveď na všetky ním   uvádzané   námietky   v sťažnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekomformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. marca 2010