znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 137/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Obce C., zastúpenej starostom Ing. T. Č., právne zastúpenej advokátkou JUDr. A. V., T., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 176/2008 z 30. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2009 doručená sťažnosť Obce C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Cdo   176/2008   z   30.   septembra   208   (ďalej   len „rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   pred   Okresným   súdom   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 46/2002 bola úspešná v merite veci, tento súd jej však nepriznal trovy konania. Z toho dôvodu preto podala proti rozsudku v tejto časti odvolanie. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) však potvrdil napadnuté rozhodnutie. Sťažovateľka podala aj dovolanie proti rozsudkom súdov nižšieho stupňa s odôvodnením, že súdy podali nesprávny   výklad   ustanovenia   §   151   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“) a z toho dôvodu postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k nerovnakému postaveniu účastníkov konania a nespravodlivému súdnemu procesu. Poukázala   na   to,   že   uznesenie   možno   vyhlásiť,   ak   účastníci   konania   sú   prítomní   pri vyhlásení rozhodnutia, inak je treba rozhodnutie doručiť. Uviedla to z toho dôvodu, že na poslednom rozhodnutí krajského súdu nebola síce prítomná, riadne sa však ospravedlnila. O rozhodnutí, ktoré sa jej dotýkalo, sa dozvedela neskoro. Popierala pritom, že by si trovy konania   pred   súdom   neuplatnila,   a bola   toho   názoru,   že   súdy   vo   veci   nespravodlivo rozhodli. Jej argumenty si dostatočne neosvojil ani najvyšší súd, stotožnil sa so závermi súdov nižšieho stupňa, nezistil dôvody podľa § 237 písm. f) OSP pre dôvodnosť podaného dovolania, a preto ho odmietol.

Pretože sťažovateľka v konaní a rozhodnutí najvyššieho súdu vidí neústavný postup a rozhodnutie, žiada, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa zaručené podľa článku 46 ods. 1 vo vzťahu k čl. 152 ods. 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a 4, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, rozhodnutím zo dňa 30. 9. 2008 Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 176/2008, bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozhodnutie zo dňa 30. 9. 2008 Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 176/2008, s tým aby tento vo veci konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd ak vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku l, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 176/2008 z 30. septembra 2008 jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdmi, súdy nesprávne rozhodli vo veci priznania jej trov konania, čím porušili jej označené ústavné práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takého práva alebo slobody na druhej strane, ako aj nezistenie žiadnej možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   a slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto   cieľom   (napr.   Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.),   skúmal   najskôr,   či   tento   opravný prostriedok žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním, pretože podľa   §   236   ods.   1   O.   s.   p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, len pokiaľ to pripúšťa zákon.

Žalovaná vo svojom dovolaní napadá výrok odvolacieho súdu o trovách konania. Prípustnosť dovolania proti výroku odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať podľa § 239 O. s. p., nie podľa § 238 O. s. p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O. s. p., a to aj v prípade, že je pojaté do rozsudku o veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, preto   z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   treba   na   neho   hľadieť   ako   na   uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   len   na   skúmanie   podmienok   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti potvrdzujúcemu uzneseniu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa   §   237   O.   s.   p.   Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu   (rozsudku   alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v   ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písm. a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   ak   sa   nepodal   návrh   na začatie konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí. So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   právna   zástupkyňa   žalovanej   na   pojednávaní   pred prvostupňovým súdom dňa 7. 12. 2006 zobrala na vedomie termín pojednávania dňa 8. 2. 2007,   na   ktorom   sa   však   nezúčastnila   z   dôvodu   zdravotných   problémov,   z   neúčasti   sa ospravedlnila, avšak nežiadala pojednávanie odročiť. Na pojednávaní dňa 8. 2. 2007 bol prvostupňovým súdom vyhlásený rozsudok vo veci samej a boli aj žalovanej priznané trovy konania.   Keďže   právna   zástupkyňa   žalovanej   trovy   v   lehote   troch   dní   od   vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslila, prvostupňový súd jej priznal trovy vo výške 0,- Sk.

Pre posúdenie, či žalovanej bola odňatá možnosť konať pred súdom prvého stupňa, je rozhodné to, či právna zástupkyňa žalovanej mala možnosť sa o vyhlásení rozhodnutia dozvedieť (jedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej). Z obsahu spisu je zrejmé,   ako   už   bolo   hore   uvedené,   že   právna   zástupkyňa   žalovanej   brala   termín pojednávania na deň 8. 2. 2007 na vedomie, pojednávania sa nezúčastnila, ospravedlnila sa zo zdravotných dôvodov, bez toho, aby žiadala odročiť toto pojednávanie. Po pojednávaní dňa 8. 2. 2007 právna zástupkyňa žalovanej nevykonala žiaden úkon, ktorým by bola zistila, že vo veci bolo vyhlásené rozhodnutie a mohla včas uplatniť trovy konania žalovanej. Podľa názoru   dovolacieho   súdu   postavenie   v   akom   sa   ocitla   si   privodila   sama.   Postupom prvostupňového ani odvolacieho súdu nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237písm. f) O. s. p.).

Keďže prípustnosť dovolania žalovanej nemožno v prejednávanej veci vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodov žalovanou namietaných.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým   hodnotením   a následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel účel a ich význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009