znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 137/08-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť E. H., Česká republika, zastúpenej advokátom Mgr. V. L., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 269/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 269/2005 p o r u š i l základné právo E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   269/2005 z 30. apríla 2007   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. E. H.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 302 Sk (slovom deväťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   Mgr.   V.   L.   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 137/08-33 z 18. marca 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť E. H., Česká republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Cdo 269/2005.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 30. mája 2008 a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 24. apríla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   žaloby   o určenie   absolútnej   neplatnosti zmluvy   o dočasnom   užívaní   pozemku   podanej   sťažovateľkou   ako   žalobkyňou   proti Poľnohospodárskemu družstvu M. a Slovenskému zväzu záhradkárov D. ako žalovanými (ďalej len „žalovaní“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 56/01-213 zo 16. februára 2004 bola určená neplatnosť zmluvy o dočasnom užívaní   pozemku   zo   16. mája   1977.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005 bol rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba sťažovateľky zamietnutá. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 bolo dovolanie zamietnuté. Rozsudok najvyššieho súdu sa stal právoplatným 12. júla 2007.

Podľa presvedčenia sťažovateľky krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu preto, že   vec   odlišne   právne   posúdil.   Pritom   sa   nezaoberal   riadne   skutkovou   a právnou argumentáciou   sťažovateľky   uvedenou   v odvolaní.   Navyše,   nezodpovedá   pravde konštatovanie   krajského   súdu,   že   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   len   z dôvodu   iného právneho   názoru,   pretože   v odvolacom   konaní   doplnil   dokazovanie   a dospel   aj   k iným skutkovým zisteniam ako okresný súd. Dôsledne nevyhodnotil ani všetky vykonané dôkazy.Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju   však   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   113/06-20   z 29.   marca   2006   odmietol   pre   nedostatok právomoci   s poukazom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   podala   zároveň   proti   rozsudku krajského súdu aj dovolanie.

Dovolanie podané sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu sa opieralo jednak o námietku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom,   ale tiež   o námietku iných vád konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V rámci iných vád namietala nepreskúmateľnosť rozsudku, absenciu jej opory vo vykonanom dokazovaní, nesprávne   a nedostatočné   skutkové   zistenia.   Preskúmavacia   činnosť   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní bola vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   vymedzená   rozsahom   a dôvodmi,   pre   ktoré   sťažovateľka   napádala   dovolaním rozsudok krajského súdu. Napriek tejto zásade však najvyšší súd odôvodnil svoj rozsudok o zamietnutí dovolania tým, že podľa jeho názoru, bez toho, aby bolo potrebné zaujímať stanovisko k správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke platnosti či neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku (čo bol jeden z dovolacích dôvodov a mal byť predmetom skúmania v dovolacom konaní), je rozsudok krajského súdu, pokiaľ ním bola v celom rozsahu žaloba zamietnutá, správny z iného dôvodu. Týmto iným dôvodom je podľa najvyššieho súdu to, že nie je daný naliehavý právny záujem na strane sťažovateľky na určení neplatnosti zmluvy. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku tiež uviedol, že „sa nezaoberal právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke platnosti zmluvy a všetky s tým súvisiace námietky sťažovateľky považoval za bezpredmetné“. Z tohto odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že nepreskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu, v ktorom   bol   jeho   výrok   napadnutý.   Porušil   tým   ustanovenie   §   242   ods.   1   prvej   vety Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   ukladá   povinnosť   preskúmať   rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Zároveň tým porušil aj označené základné práva sťažovateľky podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru. Keďže otázka   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   v prípade   určovacej   žaloby   podľa   §   80 písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   otázkou   právnou,   teda   nie   vadou   konania, najvyšší súd nemohol skúmať v dovolacom konaní právnu otázku existencie naliehavého právneho záujmu bez toho, aby mal na skúmanie tejto právnej otázky mandát vymedzený v dovolaní sťažovateľky. Takýto mandát by mal iba vtedy, ak by sa v dovolaní uplatnila námietka nesprávneho právneho   posúdenia   veci   v otázke naliehavého právneho záujmu. Najvyšší súd preto prekročil   svoju právomoc vyplývajúcu z § 242 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže krajským súdom nebola žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku naliehavého   právneho   záujmu,   najvyšší   súd   nemohol   konštatovať,   že „...   nedostatok naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   a zamietnutie   určovacej   žaloby z tohto dôvodu vylučuje možnosť jej preskúmavania po vecnej stránke...“. Najvyšší súd touto   zjavne   nesprávnou   argumentáciou   zároveň   odôvodňoval   aj   nesplnenie   povinnosti preskúmať sťažovateľkou uplatnené dovolacie dôvody, keď uviedol, že: „... dovolací súd sa nezaoberal právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke platnosti zmluvy a všetky s tým súvisiace námietky dovolateľky považoval za bezpredmetné.“ Najvyšší súd svojím postupom   nahradil   činnosť   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktoré   majú   vo   svojej právomoci rozhodovať o určovacej žalobe, teda ju aj zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Dovolací súd však takúto právomoc nemá. V uznesení krajského súdu č. k. 4 Co 365/02-169 z 26. novembra 2002, ktorým bol zrušený skorší rozsudok okresného súdu z 22. apríla 2002, bol vyslovený právny názor, že bez vecného rozhodnutia o určovacej žalobe by postavenie sťažovateľky bolo neisté. Toto uznesenie krajského súdu nikdy nebolo dovolaním,   ale   ani   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté.   Z ustálenej   súdnej   praxe a judikatúry vyplýva, že ak súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, dospeje k inému právnemu záveru ako súd nižšieho stupňa, je jeho povinnosťou rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť   na   ďalšie   konanie.   Musí   byť   totiž   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania,   vrátane   práva   vyjadriť   sa   k právnym dôsledkom   rozhodujúcich   skutočností.   V danom   prípade   najvyšší   súd   dospel   v podstate k odlišnému právnemu záveru ako krajský súd. Napriek tomu ponechal rozsudok krajského súdu nedotknutý i s jeho dôvodmi a závermi, hoci ich nepreskúmal a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Správne však mal rozsudok krajského súdu v zmysle § 243b ods. 1 vety za bodkočiarkou   Občianskeho   súdneho   poriadku   zrušiť.   V obdobnej   právnej   veci   dospel najvyšší   súd   v dovolacom   konaní   k záveru,   že   žalobkyňa   ešte   nepreukázala   naliehavý právny   záujem   na   určení   neplatnosti   zmluvy,   a preto   rozsudok   odvolacieho   súdu   zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (sp. zn. 4 Cdo 49/2003). Postupom a rozsudkom najvyššieho súdu,   ktorý   v prípade   sťažovateľky   rozsudok   krajského   súdu   nezrušil,   došlo   z pohľadu sťažovateľky   k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom,   keďže   odlišné   právne   závery najvyššieho   súdu   sa   sťažovateľka   dozvedela   až   z doručeného   rozsudku.   Znemožnenie realizácie   procesných   práv   sťažovateľky   v tomto   prípade   je   dôsledkom   nerešpektovania princípu   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania.   Ak   najvyšší   súd   dospel v dovolacom   konaní   k odlišnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd,   mal   v záujme zachovania dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka ďalej vytýka, že najvyšší súd sa nezaoberal ani ďalšími jej uplatnenými dovolacími   námietkami.   Postup   najvyššieho   súdu   považuje   preto   za   formalistický a odôvodnenie rozsudku   za   nedostačujúce.   Napokon   sťažovateľka   nesúhlasí so   záverom najvyššieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti spornej zmluvy.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   podľa   ústavy,   listiny   a práv   podľa   dohovoru   v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 269/2005 s tým, aby bol rozsudok najvyššieho súdu   zrušený   a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

2. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. apríla 2008 doručeného ústavnému súdu 28. apríla 2008 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že nedôvodné dovolanie sťažovateľky bolo zamietnuté, keďže najvyšší súd považoval rozsudok krajského súdu za správny. Takýto postup je v súlade s ustanovením   §   243b   ods.   1   vetou   pred   bodkočiarkou   Občianskeho   súdneho   poriadku, pretože   najvyšší   súd   k zrušeniu   rozhodnutia   krajského   súdu   by   mohol   prikročiť   iba v prípade, ak by bol toho názoru, že rozsudok krajského súdu je nesprávny. Sťažovateľka nedôvodne vytýka najvyššiemu súdu, že rozsudok krajského súdu nezrušil a vec mu nevrátil na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   prekvapujúci. Otázku   naliehavého   právneho   záujmu   totiž   riešili   všeobecné   súdy   nižších   stupňov v základnom konaní (rozsudok okresného súdu z 22. apríla 2002 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 365/02 z 26. novembra 2002). Skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd ju vyriešil odlišne a sťažovateľka sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k úsudku   o arbitrárnom   prístupe   a o odňatí   spravodlivosti.   Najvyšší   súd uskutočnil   výklad   ustanovenia   §   243b   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade so svojou zaužívanou praxou.

3. Zo stanoviska sťažovateľky z 30. mája 2008 doručeného ústavnému súdu 3. júna 2008   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   nezaujal   stanovisko   k žiadnej z námietok   uvedených   sťažovateľkou   v podanej   sťažnosti.   S argumentáciou   najvyššieho súdu sa nestotožňuje a trvá na svojej skutkovej a právnej argumentácii. Rozsah prieskumnej právomoci   najvyššieho   súdu   bol   vymedzený   podaným   dovolaním,   pričom   otázka naliehavého právneho záujmu predmetom dovolania nebola. Okrem toho táto otázka bola vyriešená uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 365/02-169 z 26. novembra 2002, ktorým je najvyšší   súd   viazaný.   Najvyšší   súd   skúmal   len   otázku   naliehavého   právneho   záujmu (na ktorú nemal mandát a ktorú nesprávne posúdil). Nepreskúmal teda rozsudok krajského súdu v rozsahu, v ktorom bol dovolaním napadnutý. Ak najvyšší súd dospel k záveru, že rozsudok   krajského   súdu   bol   správny,   nesmel   tak   urobiť   bez   preskúmania   všetkých uplatnených dovolacích dôvodov. Najvyšší súd v skutočnosti dospel aj k iným skutkovým záverom ako krajský súd, hoci sám dokazovanie nevykonával a vychádzal z dokazovania vykonaného súdmi nižšieho stupňa. Neurobil žiadne právne závery v rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov, keď naopak nad rámec dovolaním vymedzeného prieskumu zaujal jediný právny názor týkajúci sa otázky naliehavého právneho záujmu, ktorý je nesprávny. Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľky ako žalobkyne na požadovanom určení oprel o neexistujúce skutkové zistenia, keď tvrdil, že „žalobkyňa, ani je právna predchodkyňa (jej matka) po dobu viac ako 25 rokov nespochybňovali platnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, ani jeho užívanie právnym   predchodcom   žalovaného   2,   žalovaným   2,   resp.   jeho   členmi   a v užívaní   ich nerušili“. Na základe toho dospel k záveru, že za uvedených okolností určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie, ale smeruje k narušeniu právnej istoty terajších užívateľov. Takéto skutočnosti však v konaní pred okresným súdom a krajským súdom zistené neboli. Neboli totiž   predmetom   dokazovania   a z vykonaného   dokazovania   ani   nevyplývajú.   Uvedenie nezistených a neexistujúcich skutočností v dovolacom rozsudku najvyššieho súdu je veľmi prekvapivé,   nepochopiteľné   a zarážajúce.   Takéto   rozhodnutie   je   arbitrárne   a zjavne formalistické.   Na   vyvrátenie   tvrdenia,   podľa   ktorého   sťažovateľka   a jej   právni predchodcovia   počas   doby   viac   ako   25   rokov   nemali   spochybňovať   platnosť   zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, predkladá v prílohe listinné dôkazy. Vzhľadom na všetky uvedené   skutočnosti   neobstojí   tvrdenie,   že   postup   najvyššieho   súdu   bol   v súlade s ustanovením § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zaužívaná prax najvyššieho súdu je totiž taká, že ak dospeje k odlišnému právnemu názoru, zruší rozhodnutia nižších súdov z dôvodu, aby účastníkom konania neodoprel možnosť uplatniť svoje procesné práva a aby   nedošlo   k porušeniu   zásady   dvojinštančnosti   občianskeho   súdneho   konania. Poukazuje na niektoré precedentné rozsudky najvyššieho súdu.

4.   Prípismi   ústavného   súdu   z 3.   júna   2008   bola   žalovaným   doručená   sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 137/08-33 z 18. marca 2008, vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a stanovisko sťažovateľky s tým, že aj oni majú možnosť vyjadriť sa vo veci samej. Hoci žalovaní prípisy ústavného súdu prevzali 6. júna 2008, v stanovenej desaťdňovej lehote vyjadrenia nepodali.

II.

1. Z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 135/04-300 z 30. augusta 2005 vyplýva, že ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 56/01-213 zo 16. februára 2004 tak, že žaloba   sťažovateľky   proti   žalovaným   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o dočasnom   užívaní pozemku bola zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka preukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Neplatnosť   zmluvy   napadla   sťažovateľka   aj   v konaní   vedenom   Okresným   úradom   v P. podľa § 7 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o užívaní pozemkov“), ktoré bolo v čase rozhodovania krajského súdu prerušené za účelom vyčkania na   vyriešenie   predbežnej   otázky   (platnosti   zmluvy   o dočasnom   užívaní   pozemkov   zo 16. mája   1997)   okresným   súdom.   Je   teda   zrejmé,   že   bez   vecného   rozhodnutia   o danej určovacej žalobe by postavenie sťažovateľky k predmetnému pozemku, ktorý je súčasťou záhradkovej osady č. 2 D., bolo neisté z pohľadu, či sa na tento pozemok vzťahuje zákon o užívaní   pozemkov,   alebo   Občiansky   zákonník   ako   všeobecný   právny   predpis.   Ďalej krajský   súd   podrobne   zdôvodňuje,   prečo   nebolo   možné   z vecného   hľadiska   považovať spornú zmluvu za neplatnú v namietanom rozsahu.

2. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 269/2005 z 30. apríla 2007 vyplýva, že ním   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 135/04 z 30. augusta 2005. Podľa názoru najvyššieho súdu žiadne vady vymedzené v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku, ale ani iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,   v rámci skúmania z úradnej povinnosti   zistené neboli.   Preto   sa   bolo   potrebné   následne   zaoberať   správnosťou   napadnutého   rozsudku krajského súdu z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, t. j. či rozsudok krajského súdu spočíva na správnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd dospel pritom k záveru, že bez toho,   aby   bolo   potrebné   zaujímať   stanovisko   k správnosti   právneho   posúdenia   veci krajským súdom v otázke platnosti či neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku, je rozsudok   krajského   súdu,   pokiaľ ním   bola v celom   rozsahu žaloba zamietnutá,   správny z iného   dôvodu.   Sťažovateľka   odôvodňovala   svoj   naliehavý   právny   záujem   na   určení neplatnosti   zmluvy   o dočasnom   užívaní   pozemku   začatím   konania   o vyporiadanie vlastníctva k pozemkom v záhradkovej osade. Tvrdila, že v dôsledku neplatnosti spornej zmluvy   nejde   o zriadenú   záhradkovú   osadu,   a preto   konanie   o vyporiadanie   vlastníctva k pozemkom by malo byť zastavené. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľkou tvrdený naliehavý   právny   záujem   nie   je   daný.   Začatím   konania   o vyporiadaní   vlastníctva k pozemkom v záhradkovej osade nedošlo k ohrozeniu práv sťažovateľky, pričom ani jej právne   postavenie   sa   nestalo   neistým.   Zákon   o   užívaní   pozemkov   zveruje   konanie o vyporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v zriadených   záhradkových   osadách   správnemu orgánu, a to príslušnému okresnému úradu, v ktorého územnom obvode leží samostatný obvod   zriadenej   záhradkovej   osady.   Skúmanie   podmienok   na   takýto   postup   vrátane základnej   podmienky,   či   v konkrétnom   prípade   ide   o zriadenú   záhradkovú   osadu,   je oprávnením   a povinnosťou   príslušného   správneho   orgánu.   Právomoc   správneho   orgánu zahŕňa aj posúdenie, či ide o zriadenú záhradkovú osadu, teda posúdenie tejto otázky ako otázky   predbežnej.   Účastníkom   konania   je   zaručená   možnosť   opravných   prostriedkov a možnosť   preskúmania   rozhodnutí   správnych   orgánov   všeobecným   súdom.   Právne postavenie   vlastníkov   pozemkov,   ktorí   prostredníctvom   opravných   prostriedkov   môžu namietať aj samotné splnenie podmienok na začatie konania pred správnym orgánom, teda aj to, či ide o zriadenú záhradkovú osadu, preto nie je týmto konaním ohrozené a ochrana ich práv nevyžaduje určenie neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku v konaní pred všeobecným súdom, ktorým sa má nepriamo riešiť otázka, či ide o zriadenú záhradkovú osadu.   Len   zo   skutočnosti,   že   pred   príslušným   správnym   orgánom   začalo   konanie o vyporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v zriadenej   záhradkovej   osade,   preto   nemožno vyvodzovať   ohrozenie   práv   vlastníkov   týchto   pozemkov   a zneistenie   ich   právneho postavenia, a teda existenciu ich naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o dočasnom užívaní pozemku. Nedostatok naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na požadovanom určení možno odôvodniť aj tým, že sťažovateľka ani jej právna predchodkyňa počas   doby   viac   ako   25   rokov   nespochybňovali   platnosť   zmluvy   o dočasnom   užívaní pozemku ani jeho užívanie právnym predchodcom žalovaných, resp. ich členmi, a v užívaní ich   nerušili.   Dokonca   matka   sťažovateľky   už   v zmluve   o dočasnom   užívaní   pozemku zo 16. septembra 1974 vyjadrila, že nemá námietky proti vybudovaniu záhradkovej osady s jej   kompletným   zariadením.   Za   týchto   okolností   určovacia   žaloba   nie   je   nástrojom prevencie, ale smeruje k narušeniu právnej istoty terajších užívateľov. Pretože nedostatok naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   a zamietnutie   určovacej   žaloby z tohto dôvodu vylučuje možnosť jej preskúmavania po vecnej stránke, najvyšší súd sa nezaoberal právnym posúdením veci krajským súdom v otázke platnosti zmluvy, a všetky s tým   súvisiace   námietky   sťažovateľky   považoval   za   bezpredmetné.   So   zreteľom   na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu považoval za správny, aj keď z iných, než v ňom uvedených dôvodov. Dovolanie sťažovateľky preto ako nedôvodné zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zhodného čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä (...) o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka uplatnila v podstate tri zásadné námietky voči rozsudku najvyššieho súdu.   Predovšetkým   namietala,   že   najvyšší   súd   prekročil   rozsah   svojho   prieskumného oprávnenia   tým,   že   skúmal   otázku   danosti   naliehavého   právneho   záujmu   podľa   §   80 písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   aj napriek   tomu,   že   sťažovateľka   v podanom dovolaní túto otázku nenapadla. Ďalej tvrdila, že záver najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka   naliehavý   právny   záujem   nemala,   treba   považovať   z vecného   hľadiska   za nesprávny.   Napokon   vytýkala,   že   ak   na   základe   odlišného   právneho   a skutkového hodnotenia   došiel   najvyšší   súd   k protichodnému   záveru   v otázke   naliehavého   právneho záujmu v porovnaní so stanoviskom krajského súdu, potom mal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Predseda najvyššieho súdu sa k prvým dvom námietkam sťažovateľky nevyjadril. Zaujal stanovisko len k poslednej námietke. Poukázal na jednoznačné znenie § 243b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v prípade, ak je rozsudok odvolacieho súdu správny, neumožňuje dovolaciemu súdu iné riešenie ako zamietnutie dovolania. Keďže najvyšší súd považoval rozsudok krajského súdu za správny, i keď vychádzajúc z odlišného hodnotenia otázky naliehavého právneho záujmu, nemohol postupovať inak ako postupoval.

Prvú námietku sťažovateľky nemožno považovať za dôvodnú.

Je síce pravdou, že sťažovateľka v podanom dovolaní otázku naliehavého právneho záujmu neotvorila, ale to nie je rozhodujúce. Sťažovateľka nemala dôvod osobitne sa touto otázkou v dovolaní zaoberať, keďže krajský súd v súlade s jej stanoviskom bol tiež toho názoru, že jej naliehavý právny záujem je daný. Podstatné je, že vzhľadom na stanovisko žalovaných,   ktorí   považovali   žalobu   sťažovateľky   za   nedôvodnú,   musel   najvyšší   súd preskúmať   správnosť   právneho   záveru   krajského   súdu   o nedôvodnosti   žaloby.   V rámci tohto skúmania sa nemohol vyhnúť ani otázke naliehavého právneho záujmu. Všeobecný súd v prípade určovacej žaloby je vždy povinný sa touto otázkou zaoberať, dokonca aj vtedy, ak ju účastníci konania nespochybnili.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o druhú námietku, teda vecného posúdenia otázky naliehavého právneho záujmu. V tomto smere ústavný súd nemôže so závermi najvyššieho súdu súhlasiť.

V zásade správne najvyšší súd uvádza, že len zo skutočnosti, že pred príslušným správnym   orgánom   začalo   konanie   o vyporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v zriadenej záhradkovej   osade,   nemožno   vyvodzovať   ohrozenie   práv   vlastníkov   týchto   pozemkov a zneistenie ich právneho postavenia. Najvyšší súd správne poukazuje aj na to, že v začatom správnom konaní môže sťažovateľka neplatnosť spornej zmluvy namietať, pričom bude povinnosťou   správneho   orgánu   otázku   platnosti   zmluvy   riešiť   ako   predbežnú.   Treba napokon súhlasiť aj s tým, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, podľa ktorého naliehavý právny   záujem   nie   je   daný,   vecnou   stránkou   podanej   určovacej   žaloby   sa   už   ďalej nezaoberá, lebo žalobu zamietne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu bez vecného posúdenia rozhodujúcich žalobných tvrdení.

Napriek   uvedeným   skutočnostiam   nie   je   stanovisko   najvyššieho   súdu   ústavne akceptovateľné,   pričom   už   na   tomto   mieste   treba   osobitne   zdôrazniť,   že   nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu v zmysle, že tento nie je daný, znamená vo svojich dôsledkoch odopretie súdnej ochrany, teda popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu. Vyplýva to zo skutočnosti, že súd rozhodne o žalobe bez skúmania jej podstaty.

Primárnu   právomoc posúdiť   platnosť   občianskoprávneho   úkonu   (teda   aj platnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo 16. mája 1977) má všeobecný súd v sporovom konaní   podľa   tretej,   resp. štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Vzhľadom   na ustanovenie § 40 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o Správnom konaní (správny poriadok) v znení   neskorších   predpisov   môže   nepochybne   túto   otázku   ako   predbežnú   otázku posudzovať   aj   správny   orgán.   Táto   skutočnosť   však   nič   nemení   na   tom,   že   primárna právomoc rozhodovať o tejto otázke patrí všeobecným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   vo   svojich   dôsledkoch   znemožňuje   poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účastník konania   má   právo   na   to,   aby   platnosť   sporného   občianskoprávneho   úkonu   posúdil všeobecný súd postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Na tomto   práve   nemôže   nič   zmeniť   skutočnosť,   že   spornú   právnu   otázku   môže   ako predbežnú otázku posúdiť aj správny orgán v správnom konaní. A fortiori platia tieto závery v danej konkrétnej situácii, keďže správny orgán konanie prerušil a čakal na rozhodnutie všeobecného súdu o platnosti, resp. neplatnosti spornej zmluvy. Rozhodnutie všeobecného súdu   mohlo   výrazne   posilniť   (resp.   vyjasniť)   pozíciu   sťažovateľky   v prebiehajúcom správnom konaní.

Ani vo všeobecnej rovine nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, ak dospel k záveru, že nedostatok naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na požadovanom určení možno odôvodniť aj tým, že sťažovateľka, ale ani jej právna predchodkyňa počas doby viac ako 25 rokov nespochybňovali platnosť zmluvy o dočasnom užívaní pozemku ani jeho užívanie právnym predchodcom žalovaných nerušili. Tieto skutočnosti, ak by boli preukázané, môžu byť určitou   indíciou   pri   posudzovaní vecnej   oprávnenosti podanej žaloby, nemajú však význam   na   posúdenie   otázky   naliehavého   právneho   záujmu.   Už   len   na   okraj   treba poznamenať,   že   ak   najvyšší   súd   považoval   túto   skutkovú   okolnosť   za   podstatnú   na posúdenie naliehavého právneho záujmu, potom mal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, lebo vykonané dokazovanie nebolo zamerané na   zisťovanie tejto otázky, ako na to správne poukazuje sťažovateľka.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nepovažoval právne posúdenie otázky naliehavého právneho   záujmu   najvyšším   súdom   za   správne,   nie   je   potrebné   zaoberať   sa   treťou námietkou sťažovateľky.

Rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorý   znamená   popretie   základného   práva   na   súdnu ochranu (denegatio iustitiae), je arbitrárny a treba ho považovať za porušenie označených práv sťažovateľky podľa ústavy, listiny a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 29/2005 z 30. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).   Ďalej   bude   povinnosťou   najvyššieho   súdu   vyhodnotiť   všetky   vecné   námietky uvedené v dovolaní.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd priznal sťažovateľke sumu 9 302 Sk, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2007 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 2 790 Sk a za jeden úkon právnej služby v roku 2008 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) v sume 3 176 Sk. Priznal tiež režijný paušál dvakrát po 178 Sk a jedenkrát 190 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008